Termin
18.3. – 25.3.2000
Tak ako vlani sme sa vybrali na týždenný pobyt na Žiarsku chatu. Išla som autom s Violou, Mirkom Struhlom a Jurajom Pucherom. K ústiu Žiarskej doliny sme prišli ako prví. Vybalili sme sa, obuli si lyže a hybaj hore na chatu. Ale 50 m od parkoviska nas uvítali zátarasy STOP LAVÍNY! a odkaz, že je chata uzavretá. Hlásiť sme sa mali u chatára v dedine alebo na Horskej službe. Vraj v noci napadol ďalší meter snehu a vyhlásili 4 stupeň lavínového nebezpečenstva. Evakuovali celú chatu (len nejakí Češi odmietli odísť z prístrešku vedľa záchodov). Ratrak vraj mal do polovice okna sneh a mali problémy prejsť cez lavínište pod chatou.
Tmoliac sa po okolí (našťastie som si vzala aj bežky), sme počkali na ďalšie auto s Milkom, Táňou a Karolom. Všetcia okrem mňa boli samozrejme zvedaví na lavínu a išli hore dolinou. No comment.
Večer sme sa ubytovali v podkroví u chatára v trojizbovom bytíku. Prišla aj Zuzka, Črievička a jeho dve deti. Tí sa však rozhodli, že pôjdu k Zuzke na chatu do Vyšnej Boci. Večer sme telefonovali ešte Vladovi Cenigovi a Luciši, ktorí tiež mali prísť. Na ceste čakal Juraj s Violou na Struhla (išiel ešte čosi vybaviť na Muráň), aby omylom nešiel na chatu. V tej tme sa dala ľahko prehliadnuť naša cedulka s odkazom pri ústí doliny. O desiatej večer sa z Bardejova dotrmácal aj Stanko. Takže sme boli už kompletní (ostatní ani nevyrazili z Bratislavy – Alino, Dežko a spol.)
Druhý deň sme zo zúfalstva išli na Opalisko. Nikdy som tam nebola a chcela som na pásoch vyšlapať až na vrchol. Vlek skrátili na 1/3, horné 2/3 zjazdovky nechávajú zarásť. Poldenný lístok stál 190 Sk a tak sme si ho kúpili. Samozrejme, že zo šlapania na pásoch nebolo nič. Všetcia, až na Violu a mňa boli leniví. Viola lietala druhou kozmickou rýchlosťou po zjazdovke a asi po 5 jazde sme jej Karol a ja povedali vo fronte na vlek (bolo tam asi 10 ľudí), že nech sa len pasívne nevozí ale aj trénuje. Na to sa urazila a prestala sa s nami baviť. Poobede sme sa zastavili v reštike v Liptovskom Mikuláši na odbočke do Závažnej Poruby. Dobre sme sa napráskali. Potom sme hneď vedľa nakúpili v potravinách (bola tam nejaka mladá blondínka a chlapi boli vo vytržení). Na záver sme skončili v cukrárni. Večer nás Stanko opustil, išiel pracovať do Hirocemu. Sľúbil, že v utorok večer alebo stredu ráno sa vráti. Večer sa premietali ešte Karolove diáky.
V pondelok po nekonečnom Karolovom vstávaní sme o desiatej autom vyrazili do Jalovca. O jedenástej sme nastupovali smer chata Červenec – Babky. Na chate a po okolitých svahoch sme našli asi 30 Čechov. Vyšli sme na hrebeň, pofotili a keďže boli už tri hodiny, chceli sme sa cez Babky už vrátiť. Táňa však bola dosť unavená a začala sa báť lyžovať. Asi hodinu sme na ňu čakali kým zliezla (dosť mierny) kopec do sedielka pod Babkami (Babky sme samozrejme nešli). Potom sme chceli nájsť značku a museli sme prejsť asi 200 m cez les. Snehu bolo statočne, na lyziach do pol stehien, bez lyzi po krk! Táni povolili nervy a nechcela sa pohnúť z miesta. Karol ako správny psycholo-pedagóg ju ďalšiu hodinu presviedčal. Za šera sme schádzali už po značke dole. Milko s Violou išli dopredu pre auto, ja som čakala na Karola s Táňou. V aute potom Karol mal ešte poznámku, že som ho vraj NEČAKALA. Na to som sa zasa ja urazila, lebo okrem iného nám chýbala tá jeho ranná hodina povalovania sa. Na večeru sme sa zastavili v našej reštike. Juraj s Mirečkom zatiaľ ten deň boli bežkovať. Večer boli opäť diáky.
V utorok ráno Mireček opäť odišiel na Muráň. Karol „utešoval“ Táňu a keďže to vyzeralo, že ten deň sa nepohnú z baráku, vybrali sme sa na bežkách Juraj, Viola a ja do Jaloveckej doliny. Išli sme hlbokým snehom niekoľkokrát križujúc potok, fotili sme nádherné šlahačkové kamene. Bolo nám veľmi fajn. Došli sme až po ústie doliny Parichvost. Cestou naspäť na poliach za Žiarom, kde trénovali bežci z Jasnej, sme naďabili na Milka, Karola a Táňu. Tréner po nás pozeral a odkázal Viole, že má viac na bežkách kĺzať a nie dupkať. To sme sa jej však nikto po nedelňajších skúsenostiach nikto neodvážil povedať. Večerali sme opäť v Mikuláši.
V stredu sa Mireček s Jurajom vybrali na Baníkov. Ozbrojili sa po zuby, nevedeli aká bude cesta a či sa za chvíľu nevrátia. Viola chcela hrozne s nimi ísť ale nezobrali ju. Bola hlboko dotknutá, že či si Pucher myslí, že by mu nestačila. Snažila som sa jej vysvetliť, že ju nezobrali kvôli bezpečnosti. Myslím však, že moja snaha bola márna. My s Violou sme išli ma bežkách smerom na Podbánske. No prišli sme asi do polovice. Keďže bolo fantastické počasie, zostali sme sa opaľovať pod smrečkom. Karol , Táňa, Milko a Stano išli do Žiarskej doliny s úmyslom výjsť až na chatu. Myslela som si o nich svoje. Mirko s Jurajom chceli o štvrtej odísť do Bratislavy a Viola uvažovala že pôjde s nimi. Zdôvodňovala to množstvom práce ktoré musí na počítači urobiť. Ja som sa ostala ešte 1/2 hodinu opaľovať na lúke. Keď som prišla do domu, všetko bolo hore nohami, všetcia sa balili. Karol a spol. prišli z chaty s tým, že môžme sa ubytovať na Žiarskej. Autá nám vraj zamknú za 20 minút pri Horskej službe. To znamenalo zbaliť sa, nasadnúť do auta, doviesť sa k HS a to všetko za 20 minút. Juraj mi zobral do Bratislavy bežky a topánky, takže aspoň o jednu vec som mala menej. Viola sa naraz už do Bratislavy neponáhlala. Hladná, smädná a vystresovaná som o šiestej štartovala na chatu. Za 1 3/4 hod. za jasnej noci sme dorazili hore. Táňa tam už bola, ona si poobede po veci do dediny nezišla. Všetko jej zbalil a vyniesol Karol. Večer sme stihli ešte premietať v jedálni Karolove diáky z pred 10 rokov. Všetcia na nich boli mladí, vlasatí, štíhli chlapci a bezvráskavé dievčatá. Akurát Pegina je stále rovnaká. Potom sme sa presunuli do izby, kde Stanko hral do druhej v noci.
Ráno našťastie dorazil chatárov syn s pomocníkom a svojou dievčinou, takže nám urobili raňajky. Ach, kdeže je kuchyňa Ľuda Záhora! No boli sme vďační aj za také druhotriedne raňajky. Karolovi ako vždy trvalo večnosť, kým sa vymotal z periny. My sme už zúrivo prešľapovali pred chatou a popritom obdivovali masy snehu. Potom sme sa celá perepúť vydali do Žiarskeho sedla. V sedle sme zanechali Táňu a Milka (akosi sa rád obetoval) a my sme šli po hrebeni smerom na Smrek. Pred Smrekom (v mape uvedená len kóta) sme začali zlyžovávať do Žiarskej doliny. Bol dobrý tvrdý podklad s prachovejším snehom na vrchu. Mňam, mňam. Zjazd bol dlhý, s patričným sklonom. Trochu sme pod skalami traverzovali a hľadali menej vysnežený terén aby sme náhodou niečo nepospúšťali. Popri potoku sme zišli až k chate. Večer sme opäť premietali v jedálni diáky, tentokrát z Juhoafrickej republiky. No a potom sa zasa hralo a spievalo do pol noci.
V piatok sme sa už nemohli pozerať na Karolovo vstávanie a tak pomali cupi-lupi (ako to nazval Stanko) sme sa vybrali do Žiarskeho sedla. Cestou nás Táňa s Karolom dobehli a tak sme potom spoločne vyšli na Plačlivô. Bol krásny výhľad a tak sme veľa fotili. V sedle nás tí dvaja opäť opustili a my sme opäť išli po hrebeni našou včera odskúšanou trasou. Tentokrát sme zašli trošku ďalej, ale vrchol Smreka bol sfúkaný bez snehu. Takže kúsok pod ním sme si zgustli do doliny. Večer opäť diáky – Paríž, Bath, Korzika, Normandia.
V sobotu ráno sme sa pobalili, uskladnili si batohy u chatára a poďho do Smutného sedla (na čmochtošov sa nečakalo). Viola išla do sedla diretisimu a 10 m pod vrcholom to naraz vyzula. Ihneď zapadla do pol pása do snehu. Kričali sme na ňu čo to tam stvára. Vraj jej podšmykujú pásy!?!?!? My sme sa nezmohli ani na odpoveď. V sedle nás dostihla hmla a takmer nič sme nevideli. Opatrne po slepiačky sme zišli k Táni s Karolom, ktorí čakali dole. Svah bol zvrásnený takými smiešnymi vlnami (nafúkaný a zfirnovatelý sneh), takže človek mal dojem akoby surfoval s lyžami na morských vlnách. Na chate sme sa rozlúčili s chatárom a za poriadneho lejaku sme schádzali k autám na HS. Stanko mal vybitú baterku, ale chalani to rýchlo požičanými káblami nakopli. Viola zasa špekulovala kam vlastne pôjde. Posledná jej verzia, ktorú som počula, bol Sliač a večer presun na mecheche do Nového Mesta.
Večer ma doma čakalo prekvapenie – maminka so sádrovou nohou. Miloš ju celý týždeň opatroval, Ľubica varila.