Motto
„Plavba to je stav duše. Jsou vodáci – romantici, kteří při každé plavbě v duchu znovu prožívají dobrodružství amerických zlatokopů, vodáci domácí, kteří ctí tuzemskou tradici a stačí jim po léta jedna a ta samá řeka, jejíž každou peřej znají stejně důvěrně jako každou hospodu na břehu, vodáci – dobrodruzi, kteří se vydávají na daleké odvážné výpravy do odlehlých končin, vodáci – maratonci, kteří sjíždějí celé toky bez zastavení, bez odpočinku a dokáží pádlovat i ve spaní a spousta dalších podivínů, kteří putují po řekách, jezerech a mořích celého světa. „
Honza Novotný
Prológ
No a so zástupcami všetkých týchto podivínov sme sa vydali na jednu z ďalších našich avantúr na vode – už obvyklým severovýchodným smerom, aj keď teraz to bolo viacmenej len severne. Tu sa začína história jedného z naších splavov v Poľsku – na riekách Brda a Wda. Či bol vydarený alebo nie , to Vám porozprávajú – ak už tak neurobili – iní.
Bolo mi jasné od počiatku, že očakávania ľudí navnadených zážitkami z Lotyšska sa asi nebudú prekonávať tento rok, ale aj tak sme očakávali pekné zážitky v peknom prostredí, na čistej vode, medzi kamarátmi a dobrými ľuďmi. Tentoročný výjazd bol z rôznych príčin skrátený na 11 dní a na pláne sme mali tri rieky. Nakoniec však ostalo iba pri dvoch , lebo na Pasleku bolo treba povolenie správy dvoch národných parkov a mne sa nepodarilo zohnať nie to povolenie, ale ani kontakt na nich aby ho eventuelne udelili. Nakoniec sme si však vystačili aj so zvyšnými dvomi riekami Brdou a Wdou – niektorým aj to bolo možno veľa.
Škoda plytvať asi slovami o chvíľach nervozity a stresu pri prípravách, zaisťovaní dopravy, materiálu, výstroje a nábore účastníkov, ktorých tradične je spočiatku veľa a potom akosi ich ubúda. Tohtoročným rekordérom je Filip+1 odhlásený cca 24 hodín pred odchodom .
Každopádne v stredu – v deň odchodu prchám z roboty skôr, privážam s Borisom posledné požičané, lode a začínam sa venovať chystaniu – seba samého, spoločných vecí a vleku. Keďže nemôžem byť všade ( nie som Zlaté stránky ) , pri pobehovaní medzi lodenicou, obchodom, mojím bytom, vyťahovaní lodí a ustrojovaní vleku jeden ťažko požičaný ( a zadara – šlak aby to trafil) člnok ostáva zašitý v garáži . Tento malý deficit zisťujeme až na ceste v autobuse. Už sa však poň nevraciame, lebo som rád, že sme naviazali a vyrazili z Blavy. Tento okamih nastal cca 16.25 . Bol nás vyprevadiť aj Dico, ktorý bohužiaľ tento rok s nami nešiel. Ešte v Bratislave pred odchodom ma zaráža a milo prekvapuje podozrivo priveľa miesta v autobuse a celkom dobre nabalený autobus. Nebýva to dobrým zvykom vodáckych výprav. Učíme sa ? Zrejme však zabrali výstražné maily ohľadom balenia jednotlivých účastníkov a nabalovania sa do autobusu. Vodič sa zdá byť v pohode a normálny, so zmyslom a pochopením pre vodácky neporiadok a puch.
Cestou absolvujeme zastávku na lodenici v Trenčíne, kde kompletizujeme náš lodný park a už tradičný rituál čerpania minerálky v Chocholnej. Podaktorí však čerpali ináč mineralizované tekutiny prešlé varom. Hranice opúšťame po absolvovaní dialógov na vysokej intelektuálnej úrovni s viac či menej retardovanými zamestnancami ochrany, ostrahy a obsluhy štátnych hraníc cca pol hodinu po polnoci.
Štvrtok 4. 7. 2002
Trávíme príjemný a pohodový deň cestovaním po poľských cestách nevídanej kvality. Čuduj sa svete občas sa vyskytne aj diaľnica. To však pre nášho vodiča nie je závažný dôvod, aby zmenil cestovnú rýclosť z pôvodných 60-70 km/hod na vyššiu. Nie je celkom skamarátený totiž s naším za ním hopsajúcim vlekom. Ale všeobecne vzato asi žiaden vodič nemá z tohoto zmätku od pochybného výrobcu ORĽ ( = obe ruky ľavé ) asi radosť. Cestou si dopriavame pár páuz či už kvôli vodičovi a jeho povinným pauzám, ktoré aj tak porušuje alebo nášmu metabolizmu povzbudenému konzumáciou návykových a nenávykových tekutých darov zeme. Najmladší účastník – Natálka sa občas spýta : Toto je už ten splav ? No toto ešte chvalabohu nie. Ak by sa takto malo splavovať tak radšej prijmem celibát a vstúpim do kláštora. Konečne po – skrátka veľa hodinách strávených v autobuse – dorážame do mestečka Lipusz , ktoré je východiskovým bodom pre splav Wdy. Šlo by to aj z vyšša ešte, ale ktovie ako to tam je s vodou a potom je aj dosť hodín a treba ísť spať konečne mimo autobus. Aj podmočený a čvachtajúci terén nášho táboriska nám pripadá ako najmäkší koberec v porovnaní s neviem ako a podľa čoho tvarovanými sedačkami autobusu. ….no a potom už oddávna túžim po vodnej posteli. Po rýchlej konzumácii jedál a nápojov si líhame o niečo spokojnejšie spať. Ja aj s istými obavami: Čo si to zase vymyslel ? !
Piatok 5. 7. 2002
No nazdar ! Ráno vidím olovenú oblohu – pekne začíname. Našťastie sa to postupne trhá. Začína panika, každý chce loď, väčšiu , menšiu, inej farby. To isté pádla – dlhé, krátke, nové, staré. A o loďákoch ani nehovorím – podaktorým je jeden málo. No proste nevyhovieš. Na rok to bude možno v duchu slovenských rozprávok :
….nikdy nič nikomu, všetko sebe samému… -starajte sa.
Keď už sú všetci spokojne či nespokojne vybavený a my s Jožom odbavený, prvý nedočkavci vyrážajú vpred do neznáma.
Pár rekreantov sa nám zatáralo do mesta a tak ich čakanie si krátim obsmŕdaním po tábore. Malou zemepisnou hádankou sa pre mňa stáva tabuľa hlásajúca splav Brdy a udávajúca riečne kilometre.
My sme však na Wde a mestečko Lipusz je tiež na Wde, Tak kde sme ? Postupne to púšťam z hlavy a zaraďujem to medzi divy sveta a ďalšie dni sa tým už nenechám zvyklať.
Konečne sme kopletný a kompetentný vyraziť. Snažím sa postupne prebiť do čela , ale na niektorých pretekárov asi nemám, lebo za trest idem sám. Háčika mám na háku, alebo on mňa ? Už ani neviem ako to bolo. Ešte v zime som vypísal konkurz, ale žiaden z uchádzačiek ním neprešiel. Už ani tí háčici nie sú to čo bývalo. Za to za mojich mladých čias……..
Tok rieky je pomerne úzky , občas meandruje, kde tu padlý strom či nízko položená lávka. Rudava !
Tieto úkazy sú zdrojom malého občasného vzrušenia či srandy. Samozrejme odchovancov najdivšej rieky Záhoria to nemôže rozhádzať. Veru charakter toku je dosť podobný ako Rudava, len okolitý kraj je trochu iný taký – hovorím tomu – nefalšovaný poľský vidiek. Myslím , že sa vyskytla aj jedna kúpačka (Kertysovci ?). Riečka sa postupne rozširuje , prúd slabne, míňame rybársku osadu a pri jazere Radolne sa čakáme a vyrážame na rozľahlé jazero Wdzydze. Začína pomaly reptanie v podpalubí, tak hľadáme flek na zatáborenie. Na jednom mieste sa od nás odpája Frčko zo Špárom a Zuza s Miladou. Väčšinu času potom aj ďalšie dni trávia separé. Že by im s nami nechutilo piť ? To hádam nie. Skôr im nevyhovuje asi naše tempo. My sa presúvame ďalej až kým nás jeden jachtár nedoporučí na flek , kde je síce zákaz táborenia, ale keby niečo máme sa odvolať na Goszku. J e to on alebo jeho úhlavný nepriateľ a majiteľ pozemku ? Neviem. A je to aj jedno , lebo už bol najvyšší čas zatáboriť. Večer po bežných úkonoch krmenia divej zveri, zakladáme prvý ohník a zahajujeme zoznamovací večierok. Akurát sme nespoznali našich štyroch kamarátov , ktorí ostali povyše. Dnes to bolo asi 23-24km: Lipusz rkm 15,7 – jazero Wdzydze cca rkm 39
Sobota 6. 7. 2002
Budíme sa do pekného rána. S Jožom to využívame na ranné kúpanie . Do vody je celkom dobrý prístup, je tu pontón. Neveriacky zíram , že nás nikto neprišiel zinkasovať. Tak sme raz ušetrili. Škoda , že nie je viac času na prehliadku jazera, vlastne sústavy jazier Radolne, Jelenie, Golun a Wdzydze rozložených a prepojených v tvare kríža – Wdzydzký kríž. Pomaly sa zase naloďujeme a vyrážame ďalej. Čaká nás usilovné pádlovanie po jazere v priaznivom protivetre. Po chvíli člnkovania máme jazero za sebou a čaká nás tu vytešený šofér. Čakáme sa, kúpeme sa a pomaly sa púšťame von z jazera. K nášmu veľkému prekvapeniu sa po chvíli vraciame – tade cesta nevedie. Musíme prenášať, čo využíva ranný poľský kapitalista a prenajíma nám vozík za 10 Zl. Po preložení pokračujeme v plavbe a zachvíľu prichádzeme k miestu kde sa rieka delí na starý tok a kanál Wdy. Samozrejme by sme pokračovali po starej Wde, keby nám nechýbal Robo, ktorý si nadbehol, lebo ťahá sám zatiaľ. Prvých pár dní nám chýba ešte Boris ale ten príde za nami do Poľska – ak nás nájde. Sami totiž máme problémy sa občas nájsť. Krátky zrýchlený presun v kanadách a Jarove a Zorkine prenasledovanie nám stratenú ovečku zavracajú späť do nášho košiara a my prekladáme posledné lode. Niektorých prekvapuje celkom rýchly prúd a občas majú problémiky, ale zvládajú ich celkom slušne. Spestrením je prenáška nízkeho mostíka a ďalšia prenáška pri mlyne. Tieto komplikácie však našťastie zatieňuje krása okolitej krajiny. Myslím , že osamotený dominantný dubna lúčke má každý na diáčku či fotke. Mrzí ma že som prepásol Kregi Kamienne – pravdepodobne akési kultové, či obetné miesto – kamene poukladané do kruhov – len tak šej-haj v lese. Dnešnú etapu končíme na táborisku Czarna Woda – kemp so záchodíkmi, vodou, sprchou a s inými civilizačnými chorobami. Zase tu stretáme autobus , z ktorého vyťahujeme ďalšie konzervované poživatiny – hlavne tekuté.
Jožove deti ma nemajú radi. Obviňujú ma , že ich trápim dlhými etapami a malá Natálka ma dokonca chce zjesť na večeru. V obavách o svoj biedny život si beriem do spacáku pílku, sekerku a otvárak na konzervy , aby som sa ubránil nečakanému útoku kanibalov. Večer sme si dopriali trochu kamzíčieho mlieka – božského nápoja vodákov . Aj jazyk mi po ňom oťažel a zamotal sa, tak sa ukladám spať. Dnes to bolo asi 27-28km: jazero Wdzydze cca rkm 39 – Czarna Woda rkm 66,3
Nedeľa 7. 7. 2002
Ráno nás víta dážď – snáď jediný počas nášho pobytu. Ranná činnosť mi pripomína cvičenie CO z nedávnej minulosti. Každý pobehuje hore dole, zababušený do pršaku a igelitu. Navzdory váhaniam vyrážame na vodu a po čase je aj koniec CO cvičeniu a odkladáme pršáky. Tu sa od ná odddelujú ako samostatne hospodáriaca jednotka Frčkovci a Dunajčíci. Stretnutie sa plánuje až v Tleni. Dnes sa nám pod nohy či pádla motajú motýliky=poľskí masoví kajakári, ktorí majú občas problémy so zvládaním seba samých, ich člnku a pádielok. Preto často vyvolávajú dopravné zápchy a rôzne kolízie, z ktorých k našemu pobaveniu nie vždy vyviaznu so suchou kožou. Rieka a kraj neprestávajú prekvapovať a tak motýlkárov vnímam len ako doterný a obťažujúci hmyz. Tu mi však chýba háčik, ktorý by ich v rámci svojich povinnosí rozháňal. Dnes sme sa rozhodli to zapichnúť trochu skôr. Preto volíme táborisko Mlynki zamorené motýlkármi. Našťastie sa nám podarilo uplatniť si svoje územné nároky a postaviť ten náš malý cigánsky láger. Detičky nadväzujú hneď družbu, to je jedno, že si nerozumejú. Alebo , že by predsa ? Spoločne terorizujú dôverčivý hmyz a obojživelníky. Aby sme pookriali a zahnali chmáry na neby aj duši hodujeme pri varenom vínku. Dobre sa mi spáva a tak mojej pozornosti uniká aj údajné Borisovo chrápanie a aj poľské békanie. Na okamih ma prebudí vždy len Alenkin zásah proti obom rušivým elementom nočného kľudu.
Dnes sme urazili okrem podaktorých kamarátov aj asi 35km: Czarna Woda rkm 66,3-Mlynki rkm 101,8
Pondelok 8. 7. 2002
Keďže spať sme išli so sliepkami, vstávame s kohútmi. To Jožo zvádza orálny súbaj s miestnymi operencami. Na jeho kokrhanie sa ozýva všetko operené v blízkom okolí. …a nás to trhá zo spacákov do nového dňa v ústrety novým kilometrom. Vo Wde stretáme zase most a na ňom šoféra. Dopĺňame zásoby z autobusu a z miestneho sklepu. Cestou nás neminie jedna prenáška – tentokrát bez káričky. Pokračujeme v plavbe prevažne podmočenou krajinou. Hľadať táborisko by mohol byť problém, preto aj využívame ľavý breh rieky neďaleko ústia riečky Brzanka. Je to síce trochu v kopci, ale pekná lúčka pod vysokými stromami. Je to pár prístreškov pre prípad dažďa a dosť čučoriedok a iných lesných dobrôt. Večer sme navláčili trochu dreva, založili trochu ohňa, popili trochu alkoholu ( to lekári nariadili v rámci prevencie – ináč nám nechutí ), trochu kamzíčieho mlieka sme nadojilil, trochu sme si zabékali. Proste všetko bolo hudba , ženy, spev. Keďže sme békali a kvákali skoro do poltretej spať sa ani veľmi neoplatilo, ale premohli sme sa a pár hodín sme si aj zdriemli.
Dnes to vypadá na asi 24 km: Mlynki rkm 101,8 – Ústie Brzanky rkm 125,5
Utorok 9. 7. 2002
Po ťažkom vstávaní a ľahkých raňajkách vyrážame zrejme na poslednú etapu na Wde. Našim cieľom by malo byť jazero Tlen s rovnomenným mestečkom. Tu niekde sa razkrylo po prostore štvorica našich utečencov ( Zuza, Milada, Frčko a Špáro)a my sme ich mali stretnúť. Čaká nás trochu dlhšia etapa a ak sa podarí aj presun na Brdu. ( Ktovie či tam budú pre zmenu tabule szlak Wdy ?) Rieka ani teraz nestráca na svojej kráse. Malé spestrenie predstavuje veliké dubisko krížom cez rieku. Typická rudavská situácia. Kertysovci radšej prenášajú. Väčšina sa púšťa neohrozene pod neho. Jožo musel v záujme záchrany Natálky a lode aj vyskočiť do vody a púšťa aj pádlo ( vlastne porušil vodácku prísahu a ani sme ho kárne nestíhali ). Keď sa všetci šťastne či menej šťastne podplavili, pokračujeme ďalej . Cestou si trochu pobeháme na piesčitej plytčine a čo nevidieť sme v cieli, kde nás čaká autobus a naši maratónci. Naväzujeme a ochutnávame špeciality poľskej kuchyne a pivovarov v blízkej osvetovej besede. Po uspokojení našich chutí sa súkame zase do autobusu a zahajujeme nočný presun na Brdu. Po dlhom zvažovaní sa rozhodujeme pre stredný úsek, ktorý podľa našich informácií mal byť tým najkrajším. Prechádzať by mal komplexom lesov Bory Tucholskie. Vzhľadom na našu cestovnú rýchlosť sa k jazeru Witoczno dostávame za hlbokej noci. Narýchlo sa ukladáme k spánku v opiciálnom kempe.
Na vode to bolo dnes asi 35 km:Ústie Brzanky rkm 125,5 – Tlen rkm 160,7
Jazykovedné a literárne okienko
Aby ste si nemysleli, nie sme my banda idiotov na výlete. Sme vcelku inteleguáni. Pravidelne sme mávali literárne a jazykovedné okienko, kde sme preberali čistotu jazyka, nielen nášho alkoholom čisteného , ale aj toho slovenského.
Pretriasali sme napr. vybrané slová. Kto a kedy ich vybral ? Akým právom? Prečo sa to musia dnes deti učiť ? Kto za to ponesie zodpovednosť?
Ďalej prišiel na rad aj Hviezdoslav: Kto to bol ? Odkiaľ prišiel? Vedel on vôbec po slovensky ?
Ako vznikli naše priezviská: Zrejme to bolo čiastočne od druhu vykonávanej činnosti či povolania:
Napr. taký Gazda: Bolo to asi takto: Čo robíš ?Gazdujem. Tak sa budeš volať Gazda
Alebo Páleš, Čo robíš? Pálim. Tak sa budeš volať Páleš
Streda 10. 7. 2002
Ráno trochu pofukuje vetrík. Málokoho to trápi, lebo málokto okrem mňa a Joža tuší , že to bude dnes WW prudko stojaca s priaznivým protivetrom. Mňa však viac trápia po ránu divné žalúdočné pochody, kvôli ktorým sa uchyľujem pomerne často do miestnosti rozmerov asi 0,8 x 1,0 m a mám pomerne rýchle tlačovky. Keďže časť Kertysovej posádky sa vzbúrila a ostáva v kempe , prichyľujem Petra do svojej lode. Aby sa mi lepšie ťahalo, tak ma Natálka pohrýzla do miest , kde sa mi nohy zrastajú a chrbát stráca poctivé meno. Tak som teda rýchlo vyrazil (..že by jej nedali jesť rodičia ?). Absolvujem ešte krátke kúpanie v jazere a blíži sa mostík s výtokom Brdy. Brda dlho nevydrží, lebo začína sústava jazier Lackie, Dybrzyk, Kosobudno, Mylof. Na začiatku naši maratónci robia pomocnú slučku (kufrujú), tak je to o pár metrov dlhšie. Cítim ako sa do chrbta zabodávajú nenávistné pohľady trpiacich statočných bojovníkov nášho kmeňa. Kde tu počuť nevyberané nadávky a bojový pokrik. Už asi vykopali vojnovú sekeru. Preto posilnený návykovými látkami tekutého skupenstva a háčikom snažím sa držať mimo dostrel a dosluch vpredu. Medzi jazerami Dybrzyk a Kosobudno stojíme na krátky obed a kúpanie a potom pokračujeme. Pochybujem , že by sa niekto kochal nádhernými brehmi., Boli naozaj pekné, len nevedno prečo unikali pozornosti okolo sa člnkujúcich. Noa po chvíli letného romantického člnkovania, ani sme sa nenazdali a na pravom brehu súkromné pole namiotowe. Tak sme tu teda zastali a postavili naše wigwamy.
Udatný a pobúrený červenokožci ( neviem či od Slnka alebo rozčúlenia ) – bojovníci nášho kmeňa TČIN ( TČIN = Tí Čo Im Naleteli, – voľný preklad indiánskeho ťažkovysloviteľného výrazu) by boli svojich náčelníkov vtedy asi zvaných Veľký Magor a Malý Magor ( uvedené mená sú voľným prekladom indiánskeho ťažkovysloviteľného výrazu) umučili pri mučiacom kole, alebo minimálne hodili do vody, keby veľký Manitou nestál pri nich. Na pomoc im prišla aj ohnivá voda, ktorú medzi červenokožcov zavliekol biely muž a kamzíčie mlieko – dar posvetného bizóna. Nakoniec zakopali vojnovú sekeru , pri posvetnom ohni zaspievali piesne na privolanie dažďa t.j. trochu si zabékali a najvytrvalejší nadránom aj zaspali.
Naše kanoe boli asi deravé ako ústa starej squaw a tak sme okrem našich bojovníkov urazili cca 17 km: jaz. Witoczno rkm 83 – poblíž Mylof rkm cca 100
Štvrtok 11. 7. 2002
Spím voľne pohodený vonku a mám dojem, že nad ránom čosi zhora aj padlo. Pokiaľ to nebol vták na rannej toalete tak to mohlo byť pár kvapiek dažďa, ale nič veľké z toho našťastie nebolo.
Pokračujeme teda v roztopašnom člnkovaní po zbytku jazera až po hrádzu elektrárne. Tu by sa mala rozdvojovať Brda na starý tok a kanál Brdy. Je tu aj chovná stanica pstruhov. My tu zase musíme otročiť a prevážať člnky na vozíkoch. Jeden člnok = jeden Zl. Keďže nám jeden z vozíkov ušiel do vody, tak sa musím poňho potopiť. Malé to občerstvenie. Konečne sadáme na tečúcu rieku. Väčšinou rieka mierne tečie a meandruje. Okolitá krajina je pekná a pestrá striedajú sa lesy s lúčkami a mokraďami. Na obed stojíme zase na peknom mieste kde by sa dobre spalo, ale je málo hodín. Na takéto miesta máme šťastie. Pokračujeme teda ďalej. Spať by sme mali vo Woziwode. Po príchode na miesto som zhrozený natrieskaným kempom a zúriacou didžinou, keďže nie je ešťe neskoro, tak vyrážame ďalej. Najbližší možný cieľ je Golabek 1 a Golabek 2. Končíme v Golabeku 1, kde už flek okupuje partia Poliakov. Je to trochu do kopca – myslím nosiť veci, ale samotné miesto vcelku ujde. Aj keď som si myslel , že každý kto sa plaví zastane tu a na 1-2 kilometre vzdialený Golabek 2, ktorý by mohol byť tým pádom volnejší, sa neunúva, sme ostali radšej tu. Na druhý deň sme sa presvedčili o opaku. Rovnako do kopca a o mnoho viac preplnená motýlkáreň. No vidím že myslím, myslím, ale myslivec by zo mňa asi nebol.
Tak si tu dávame šlofíka a tešíme sa na zajtrajší deň , ktorý by mal byť najkrajším úsekom Brdy aj s jedným exponovaným miestom zvaným Pieklo?!. Bububu. Bojíme sa čerta starého. Dnes to bolo zhruba 30 km : Mylof rkm cca 100-Golabek 1 rkm 140
Piatok 12. 7. 2002
Ráno teda patrične vystrašený sa zoraďujeme a pekne disciplinovane, pohromade s akými-takými odstupmi pokračujeme vplavbe. To tu teda ešte nebolo, taký poriadok. No vidíte ako pekne to ide.
Dnes by to mal byť najkrajší úsek – to pravé orechové a makové z Brdy. Nakoniec bolo z toho ale houby s makom. Pekné to bolo – o tom potom. S tou krajinou si máločo zadá. Z nejasných dramatických popisov úseku zvaného Pieklo bolo len také zbytočné stresovanie. Cestou ešte prilial trochu oleja na oheň šofér a Kertys , ktorý sa nemohli dostať na dohovorené miesto stretnutia. Vítali nás s poplachom už skôr o počte utopených, akcii hasičov, záchranného systému a Chipa a Dalya. Malária onánia poď odo mňa blíž, Pán Boh s nami a zlé preč. Ono pre istotu sme odľahčili lode od zbytočnej batožiny a pokračovali naľahko. Rieka pekne meandrovala, kde tu padnutý strom a k tomu trochu prúdu – nie jednosmerného ale takého striedavého.
Na netušenom a inkriminovanom mieste konca sveta síce robili peklo dve Poľky, z ktorých jedna histericky a zmyslov zbavene jačala a poskakovala, druhá zrejme ešte v šoku pádlovala na brehu. Tu sa dvaja týpci – motýľkári síce cvakli, ale sami so svojou a Božou pomocou sa vyprosťovali. Tiež im asistovali potápači, ktorí si nevedeli zrejme radi s dvomi hysterickými ženskými. Tú jednu nevedeli asi odzbrojiť od pádla a tú druhú odmlčať. Dané miesto sme zvládli bez problémov a po chvíli sme zistili , že Pieklo je za nami a ani to nebolelo, dokonca sme si to ani nevšimli. …a aby som Vám vysvetlil význam poľského výrazu Pieklo, tak tam netreba čakať žiadne peklo. Tým že je to južne orientovaný meander, tak menotvorca tým mienil , že tam vždy pieklo slnko a treba teda keď nie zváračské tak aspoň slnečné okuliare. Ľudová slovesnosť uvádza tiež, že tam kedysi žili šikovné gazdinky ( nebojte sa – nie je mi ti rodina ) sa tam kedysi chutne pieklo…
Vyžívame pekné počasie na masové kúpanie po toľkých nervoch a dobiehame do kempu Gostycyn-Nogavica na jazere Koronowskie. Vyloďujeme sa o niečo menej dramaticky ako to bolo v Normandii. Málokto kričí huráááá. Aj keď možno jeden-dvaja sa našli. Navazujeme na vlek a po chvíli váhania a rozhodovania tu ostávame spať . Večer sa pri ohníčku sušia trochu utíšené Poľky. My máme jedno miesto v stane , tak rozmýšľam či ich nepozvať – predsa dve Polky to je jedna celá – pomestili by sa. Nakoniec som však gentlemana v sebe utopil v alkohole a oni ostali na ulici. Prišli sa síce večer spýtať či by sme ich nezobrali autobusom niekde. Na otázku kam , odpovedali: „To je jedno. Preč odtiaľto“
onzumujeme čo žalúdok znesie – posledné zbytky stravy a alkoholu a ukladáme sa na spánok. Posledný úsek namáčania pádla meral asi 26 km : Golabek 1 rkm 140 – Gostycyn Nogavica rkm 166
Sobota 13. 7. 2002
Vstávame o niečo skôr ako je zvykom a hádžeme posledné zbytky nášho cigánskeho lágera do autobusu. Poľky ovešané aparátmi ako japonský turisti nám robia cieľové foto na móle. Ešte raz skok do vody a krátke kúpanie v adamovom rúchu a vypravuje náš autobus smerom domov. Stojíme ešte v Toruni. Väčšina ľudí ukája svoje chtíče na KPČ, manželky vyprázdňujú peňaženky manželov, kupujú sa všakovaké lapače prachu ( mám na mysli suveníry). Ja sa snážim dokúpiť si mapy, ale vo väčšine kníhkupecstiev na mňa pozerajú ako bacil do lekárne. Keď už všetkých boleli nohy a peňaženky sa dostatočne vyprázdnili nasadáme do nášho povozu a kočiš opäť práskol do koní. Nie však na veľmi dlho , lebo v tej horúčave sa ideme ochladiť do obecného rybníka či jazera pri Lubieň Kujawski s teplotou vody nedávno odstaveného halászlé. Ale aj tak to dobre padlo. Úchvatnou rýchlosťou pokračujeme smerom k našim hraniciam. Za hlbokej noci stojíme v Mysleniciach – šofér si potrebuje pospať. Podaktorí sa rozliezajú do okolitého krovia , podaktorý si stelú na lavičkách a podaktorí v autobuse. S Jožom chvíľu posedávame na lavičke, meditujeme nad flašou Becherovky , hodnotíme spomíname, plánujeme, bilancujeme a keď už aj balancujeme ideme spať. Tí čo spia vonku možno ani veľmi nespia kvôli hlučnej poľskej mládeži.
Nedeľa 14. 7. 2002
Radi by sme šli domov, ale vlek je iného názoru. Pri prejazde popod mostom zrazu počujeme ranu. Horné lode ?!?!. Utekáme von, všetci si vydýchli keď si obzreli lode-najmä ich majitelia, ja však ostávam smutne pozerať na naše ťažné zariadenie , ktoré sa čiastočne vytrháva z vleku a ostáva plandať na dvoch skrutkách. Postupne sa pozeráme smutne viacerí. Tak sme zase raz došli stará mama.
….ale pamätáte sa ? Pred dvoma rokmi, Poľsko , tiež nedeľa ráno, tiež dážď, tiež o piatej ráno. To už musí byť niečo viac ako náhoda. Nie ? Black sabbath ? Čierna mágia ? Niekto nás nemá rád, nežičí nám a preklial nás ? Aj ja by som ho rád preklal, ale vidlami. A prvým adeptom je jeho nepodarený výrobca zo seriálu A je to. No to je ten väčší manták z tej dvojice.
Podobné úvahy nám však nič nepomôžu a tak začíname konať. Mobilizujeme čo sa dá, zapájame aj políciu a rozbieha sa pátranie po zváračovi. No v Poľsku v nedeľu ráno je to problém, to Vám poviem. Už sa chystáme nasadiť našu tajnú zbraň plačúce deti, keď sa zamestnanec odťahovky vracia so zváračom, ktorý po odvlečení vleku k nemu donov odvádza kvalitnejšiu a lepšiu robotu na to malom kúsku ako ten manták na celom vleku a všetkých jeho prerábkach. Stálo nás to asi dva a pol hodiny a 1200 bubáčikov. Aj tak sme ešte dobre obišli, aj keď neviem dokedy bude šťastie pri nás a pri náhodných okoloidúcich. Nasleduje malé turné po hraničných prechodom, konverzácia na vysokej intelektuálnej úrovni s pripečenými colníkmi a platenie výpalného, alebo čo sa to platí na hraniciacha sme na rodnej hrude. Dávame si obed v Trusalovej a uľavujeme si na prináležiacej zrejme samofinancujúcej sa toalete za 2 SK. Vraciame ešte lode v Trenčíne a po Bratislavu už ani nezastavujeme. Okolo šiestej sme už na lodenici vybaľujeme, debordelizujeme, rozlúčime sa , podaktorí sa aj rozčúlime a rozutekávame sa do svojich brlohov so zvrhlými chúťkami typu, sprcha, vaňa, večera, manželka…..
Cca do poldeviatej páchame posledné úkony v rámci debordelizácii s Jožom, potom usadáme na brehu zátoky s pivkom a nevieme sa vzpamätať z návratu. …hodnotíme…, …plánujeme…,…snívame….
Epilóg
Teraz som už pomaly druhý týždeň doma. Pripadá mi to akoby som bol preč len víkend. Postupne sa vzpamätávam zo šoku spôsobeného návratom a pomaly sa prestávam nechápavo tváriť pri komunikácii s mojimi chlebodárcami, kamarátmi z lodenice a iných spolkov. Pomalyčky mi dochádza o čo im ide a čo po mne chcú v tomto bláznivom svete , ktorého súčasťou zase začínam byť aj ja.
…..som však presvedčený, že zase nie na dlho, lebo hlavou sa mi mihajú ďalšie nápady a plány pri, ktorých neobídemem na sucho. Takže sa teším na ďalšiu výpravu do……..
Jano