Kajakárska sekcia z lodenice sa na prelome apríla a mája vybrala na divoké rieky do Grécka (pri plánovaní sme netušili, že neskončíme len v tejto, eurom zmietanej krajine). Trocha sme si, ešte v studenom marci a apríli, potrénovali na Divokej vode v Čunove, naštudovali obťažnosti vybraných riek, našli GPS súradnice nástupu a výstupu z riek zarezaných v neprístupných kaňonoch divokých hôr a vyrazili. Respektíve Viktor nás naložil do jeho mikrobusu v zostave: Lucisa (vedúca), Mišo a Marek (ťahúni), Keysho a Insti (porcelán), Juraj (istič). Po noci a dni cestovania sme nasledujúce ráno nasadali na Mileapotamos (obťažnosť ww III – V). Rieka začala ľahším úsekom, aby nás po chvíli pádlovania prekvapila zablokovaným neprehľadným miestom. Juraj sa napchal dopredu, zle si to prečítal a padol do diery pod skaly, kde sa nedalo eskimovať, len opustiť kajak. Všetko napokon dobre dopadlo a Mileapotamos sme si naozaj užili. Nasledovala dvojica riek Kallaritikos (ww IV), ktorý sa vlieva do Arachtosu (III). Prvá mala nadmieru vody a bola to paľba vo vysokom tempe, neprístupný kaňon Arachtosu bol zase pastvou pre oči. Treťou gréckou riekou bol Voidomatis (ww II – V). Takmer hodinu sme znášali kajaky dolu do hlbočiny kaňonu tejto rieky, ale krása ťažkých perejí stála za námahu. Mystická rieka Acheron, teda Styx, mala málo vody, a za Hádesom sme sa teda do tmy jej kaňonu nevybrali. Málo vody bolo aj v ďalších gréckych riekach, a tak sme zamierili do Albánska. Lengarices (ww II) a Osum (III) sú síce ľahké, ale sú to zaujímavé, iba po vode prístupné kaňony. Naopak, Kir (ww IV – V) vysoko v horách bol ťažký a riadne nás vyzvŕtal. Napokon sme sa ešte presunuli do Čiernej hory na rieku Morača (ww IV), ktorá mala veľa vody, takže to bola naozaj lahôdka pred návratom domov. Splavili sme celkom osem riek a najazdili 3800 kilometrov. 
Mišo v zápale boja na rieke Mileapotamos v prvej ťažkej pereji. Juraj vyvesený za pádlo po nepresnom vjazde do vĺn Mileapotamosu. 
Červený kajak, tak to môže byť len Luciša. Pod jedným z tureckých mostov v Grécku je začiatok Kallaritikosu. Z diaľky vyzerajú vlny nenápadne, ale skúsený kajakár vie, že tej bielej vode za kameňmi sa treba vyhýbať. Mišo vteká z vĺn ťažkého Kallaritikosu do pokojnejšieho Arachtosu. 
Juraj v čarovnej jaskyni plnej vody zdola i zhora. V neprístupnom kaňone Arachtosu majú kajakári o zábavu postarané. V popredí Luciša, vľavo Marek, vpravo Mišo. 
Partička (zľava Insti, Mišo, Luciša, Marek, Keysho) už za kaňonom pod ďalším tureckým mostom, po kilometri vystupujeme. 
Trojkilogramový kus slaniny z Važca – náš denný chlebík. Tam dolu, do hlbočiny kaňonu Voidomatisu budeme takmer hodinu niesť kajaky na pleciach. Niet dôvodu na úsmev, ale Voidomatis za tú námahu naozaj stál. Juraj a v pozadí Mišo. 
Keysho sa díva radšej pod nohy, hoci nad nami sa klenuli nádherné hory. Takto pramení Voidomatis, ľadový až to brní, ale Luciša voľačo vydrží. Ešte sme netušili, že tie úsmevy pred plavbou nám v niekoľkých perejách Voidomatisu poriadne stuhnú. Zľava Marek, Luciša, Mišo, Insti a Keysho. V Albánsku sa mohutne budujú cesty, ale v horách vyzerá štandard zatiaľ takto. 
Občas sme si prejazd museli doslova vybudovať, vlastne vydláždiť. Albánska Lengarices vteká do úzkeho kaňonu, občas širokého akurát na dĺžku pádla. 
Luciša a Mišo sa chladia aj s pivom vo vodopáde uprostred kaňonu Laugarície. Viktor s nami najazdil 3800 kilometrov. A často po cestách – necestách. Kaňon rieky Osum je mohutný, vysoký. Mišo v jednom z desiatok vodopádov vo fotografickej póze. Luciša znovuzrodená z vody. Marek v malebnej kráse kaňonu rieky Osum. Stretnutie iného druhu s Viktorom.
Albánsky Kir bol ťažký, Mišo skáče pod dohľadom záchranárov a fotografov. O nič ľahšie to nemal ani Juraj. A tu sme všetci na jednom z tureckých mostov, dedičstve po Osmanskej ríši. Zľava: Mišo, Luciša, Juraj, Insti, Marek, Keysho.