Ako sme sa vo Švajčiarsku kochať boli

PIEMONT 2000

alebo ako sme sa vo Švajčiarsku kochať boli

Rieky ľahšie aj ťažšie v okruhu 500 až 700 Km od Bratislavy už dobre poznáme a tak sme tento krát vyrazili o čosi ďalej – smer Piemont. Zamierili sme k Jazeru Lago Maggiore ktoré sa nachádza na Švajčiarsko-Talianskych hraniciach. Rieky v tejto oblasti majú obtiažnosť WW IV-V a viac, ale nájdu sa tu aj vody okolo WW III.

Kto všetko sa zúčastnil tejto akcie?

Kubov Golfík:
1. Kubo (všetko to vymyslel)
2. Mizo (bol tiež pri zrode tejto myšlienky a nechal sa nahovoriť Kubom)
3. Alexandra (nevedela do čoho ide)
4. Ivan (pokazený, ale spokojný)

Jurajov Hnisan, tentokrát Almera:
1. Juraj (náš extrémny jazdec)
2. Šeďo (nechal sa nahovoriť Jurajom)​

Kedy sme tam boli?

​26.5.2000 – 31.5.2000

​Ako sme sa mali?

Keďže Kubo mal strašne veľa pracovných povinností, všetky dôležité prípravy ostali
na mne. Ešte pár dní pred odchodom som zháňal popisy riek a informácie o tom kam to vlastne ideme. Vo štvrtok nám bolo už jasné kam a kedy vyrážame a utriasla sa kompletne aj zostava obidvoch našich áut. V piatok nám ešte ostávalo nakúpiť množstvo potravín na 5 dní pre posádku Golfíka a pretože Kubo dlho pracoval a Ivan sa liečil a dospával pred odchodom, tak som na nákupy vyrazil ja s Alexandrou. Nákupy sme podľa mňa zvládli vynikajúco, akurát Kubovi sa nepáčilo, že sme zabudli kúpiť zopár nepodstatných vecí ako sú cukor a pod.
Blížil sa čas odchodu. A ako to býva, málokomu sa podarí prísť na lodenicu v dohodnutom termíne. Snáď len posádka Hnisana vyrazila podľa plánu a to podstatne skôr ako my. Všetko už máme nachystané a sme pripravený na odchod, čakáme už len na Kuba. Skúšame mu telefonovať.

Mizo:​Kubo, kde sa flákaš?
Kubo:​Práve som dorazil z práce domov.
Mizo:​A čo tam robíš?
Kubo:​Honím si…
Mizo:​Tak si ho hoň rýchlejšie!

Kubo si dohonil a pri tom sa aj pobaliť stihol a tak vyrážame pred desiatou večer. Ivan – odborník z Volkswagenu zistil, že nemáme veľa oleja v autíčku a po skúsenostiach s odchodom na Korziku odborným okom usúdil, že sme preťažený. Kubo s Ivanom idú na benzínku olej pozháňať a ja s Alexandrou odľahčujeme naše, že vraj preťažené autíčko a cez hranice nás preváža môj kolega Fero na druhom aute. Hneď za hranicami sme kompletní a konečne môžeme cestovať – smer Švajčiarsko – Lago Maggiore.

Šoférujeme celú noc a ráno sa stretávame pred Švajčiarskymi hranicami s posádkou druhého auta – s Jurajom a Šeďom. Ďalej sa presúvame obe autá spolu. Zastavujeme pri prvej rieke, ktorú sme si naplánovali. Volá sa Calancasca (ako sa to vyslovuje nevie nikto z nás) a je to voda s obtiažnosťou WW IV-V. Údolie tejto rieky je veľmi krásne a nestíhame sa neustále kochať (koch, kroch). Na splavovanie sme si vybrali asi šesťkilometrový úsek. Po 900 Km v aute sme všetci riadne unavení a tak si líhame pri ceste, niekoľko hodín spíme a oddychujeme. Na vodu sadáme len ja a Kubo. Ostatní sa vyhovárajú na únavu po ceste a na nepriaznivé počasie. Riečka je veľmi pekná, začíname pod obtiažnymi perejami v mestečku Cauco pri kameňolome. Často vystupujeme, prezeráme problematické a ťažké miesto a jedno sme dokonca nútení prenášať. Ďalej splavujeme bez problémov. Vody sme mali dosť, ale vodočet sme nikde nenašli. Vďaka sychravému počasiu sa na na vodu už nikomu nechce a tak sa presúvame do vedľajšieho údolia rieky Verzasca (tiež nevieme ako sa to číta a každý to vyslovuje po svojom). Začína poriadne pršať ale to nikomu z nás nebráni v kochaní. Zo všetkých žľabov a bočných údolí vytekajú vodopády plné vody. Pri kochaní hľadáme vhodné miesto kde by sme sa mohli v suchu najesť a prespať. Zastavujeme až na konci údolia na parkovisku pri mestečku Sonogno. Je tu Obrovský stan v ktorom sa zrejme usporadúvajú miestne zábavy (vhodný na spanie) a hneď vedľa je prístrešok kde spoločne s Jurajom varíme Kura s ryžou. Juraj rozdeľuje úlohy a tak je výborné jedlo hotové pomerne rýchlo. Po výdatnej večeri spoločne ideme na prechádzku do mestečka a pokračujeme v kochaní. Väčšina domov je tu postavených od základov až po strechu s kameňov a na konci našej večernej prechádzky očumujeme ešte obrovský vodopád ktorý je jedným z hlavých prítokov Verasci. Večer líhame do už spomínaného stanu pri parkovisku. Kubo otvára víno a všetkým nám spríjemňuje večer Olomouckými syrčekmi. Celú noc strašne leje, tak sa nám tu spí vynikajúco.

Ráno je počasie stabilizované, to znamená – stále škaredo. Aspoň už neprší. Sadáme na vodu na ľahší úsek Verzasci WW III s miestami do WW IV. Na vodu ide s nami aj Alexandra, ktorej sa voda na prvý pohľad páčila. Ivan sa obetoval, zváža jedno s našich áut a dáva na nás pozor z cesty s fotoaparátom v ruke. Alexandra po pár kilometroch v kajaku po nedobrovoľnom plávaní končí a ťahá kajak smerom k ceste. Nasledujú štvorkové pereje a doslova si ich vychutnávame. Po tomto úseku pokračuje nezjazdná časť rieky ktorú iba pozeráme, sadáme do áut a na vodu sa naloďujeme po dobrom obede až pod ňou. Začína pršať. Ivan je chorí – na vodu nejde, Šeďovi sa nechce a Alexandra po doobedňajších skúsenostiach už vodu na najbližších pár dní vynecháva. A tak sadáme na ďalší (najkrajší) úsek tejto rieky len traja. Je to časť rieky s obtiažnosťou WW IV-V a zopár nezjazdnými miestami ktoré prenášame. Veľmi sa nám táto časť rieky páči. Je to naozaj jedna z najkrajších riek. Končíme znova nad nezjazdnými miestami. Za hustého dažďa naväzujeme a po dlhšej porade sa dohadujeme kam ďalej.
Presúvame sa do Talianska na rieku Sesia. A čuduj sa svete, v Taliansku je celkom pekne a ani tu neprší. Na kempovanie vyberáme celkom príjemné miesto pri ceste. Večeru varíme znova spoločne a Juraj a už aj všetkých organizuje. „Alexandra ty budeš krájať mäso, Mizo ty s Kubom pripravíš Br-kašu…“ Za týchto a iných Jurajových pokynov pripravujeme znova vynikajúce jedlo: Mäso rôzneho druhu s Br-kašou a s Tabascom. Ivanovi sa asi tento náš výtvor nepozdáva a tvrdí, že nemá na nič chuť. Takže sa s týmto jedlom musíme bez neho popasovať. Po jedle rozkladáme pre istotu stan, že keby náhodou začalo pršať.
Prebúdzame sa do krásneho rána. Slniečko svieti ako besné a tak sušíme veci, vetráme spacáky a vychutnávame príjemné teplo a sucho. Splavujeme Sesiu úsek WW III-IV a na vodu s nami ide dokonca aj Ivan. Začíname z mestečka Campertogno priamo od vodáckeho kempu a Eskimo obchodu. Úsek je to veľmi pekný, akurát musíme často vystupovať a prenášať zopár nezjazdných miest. Končíme na parkovisku v ďalšom mestečku Scopello kde sa poriadne napchávame a oddychujeme. Počasie sa nám začína trochu kaziť a na ďalší úsek ideme len ja, Kubo a Šeďo. Začiatok – prvých asi 5 Km je veľmi nudný, ale ďalej nasleduje kaňon WW IV s päťkovými a nezjazdnými miestami. Pri jednej z prenášok dokonca musíme seba aj kajaky zlaňovať. Za touto prenáškou nasleduje jedno psychicky ťažké miesto, z dôvodu totálne uzavretého kaňonu z minimálnymi možnosťami na vystúpenie. Ale aj to zvládame bez problémov. Obtiažnosť sa v kaňone postupne znižuje, ešte raz prenášame a Sesia je za nami.
Máme splavené dva úseky tejto rieky a na ďalšie nie je veľa vody a ani chuti a tak sa presúvame smerom na Canobino a na večeru do pravej Talianskej Pizerie. Posádke Jurajovho auta sa tento nápad nepáči, ale nakoniec sa napcháveme Pizzou všetci bez výnimky. Poriadne unavený skladáme svoje pizzou prepchaté telesné schránky priamo pri rieke vedľa akéhosi kostola či kláštora, ako povedal Juraj „na takomto mieste nás pútnikov nik vyhodiť nemôže“. A mal asi pravdu, pretože do rána sme mali kľud, akurát páriky ktoré sem prichádzali autom si mysleli asi niečo iné, pretože ako nás zbadali, už sa aj preč pakovali.
Canobino nemá veľa vody a tak sa hneď zrána presúvame znova na Verzascu. Chystáme sa splaviť nám už známy úsek pod nezjazdnými miestami. Na vodu sadáme tento krát opäť ja a Kubo a s nami okrem Juraja ide ešte aj Šeďo. Ivan s Alexandrou zvážajú autá. V tomto údolí sme za posledných pár dní druhý krát a znova prší. Vody je o čosi menej ako pred tým, ale aj tak veľmi pekné. Posledné miesto ktoré sme si predtým dovolili spláchnuť teraz prenášame, pretože sa tu ukazuje dosť nepríjemný sifón. Na dolný ešte ťažší úsek sa v daždi a pomerne chladnom počasí už nikomu nechce. Naväzujeme sadáme do áut a presúvame sa bližšie k domovu do Rakúska. Spoločne sme sa dohodli, že cestou domov pozrieme a v prípade dobrej vody aj splavíme Brandenberger Ache.

Sme hladní a tak zastavujeme na obed priamo pri ceste a varíme. Náš výtvor „ Hrstková polievka“ ( ako ju nazval výrobca ) je naozaj plná všetkého čo nám len pod ruku prišlo. Cibula, cesnak, kečup, syr, tabasco atď. Nakoniec je z toho vynikajúca pochutina, aj keď to vyzerá dosť odpudzujúco. Ešte vo Švajčiarsku pozeráme miesto Via Mala. Veľmi pekný kaňon, kopa turistov a samozrejme aj majstrovstvá sveta pi… Začína trvalá prietrž mračien. K Hamburgeru ako sme vyššie spomenutú rieku nazvali minulý rok prichádzame až večer za tmy. Zisťujeme, že voda má dobrý stav a hľadáme miesto na kempovanie. Nakoniec sa nám podarilo zložiť kdesi pri Kaiserklamme pri akýchsi drevorubačských búdkach. Varíme a spíme pod strechou a Ivan s Kubom si vo vlečke ustielajú. Večera je vynikajúca a víno po večeri ešte lepšie, je posledný deň a tak musíme podopíjať všetky zásoby vína, čo sa nám aj úspešne podarilo.
Ráno sa počasie vôbec nezmenilo a možno prší ešte viac ako v noci. Budia nás lesní robotníci ktorí nás tu objavili, ale našťastie nie sú nepríjemní a tak sa môžeme v pohode zbaliť a rýchlo vypadnúť. Pozeráme vodu, je jej veľa. Jednak preto, ale aj pre zlé počasie už na vodu nejdeme a presúvame sa smer domov. Rozchádzame sa s Hnisanom, ktorý mieri bez prestávky priamo do Bratislavy. Zastavujeme sa v Raublingu vo vynikajúcom vodáckom obchode, obzeráme lode a iné vybavenie pre vodákov a čo to aj nakupujeme. Sme hladní a tak obedujeme v McDonalde spotené žemle. Keďže sme navštívili tento podnik, Kubo je s týmto dňom maximálne spokojný. Začíname byť s cestovania riadne unavený a hodnotíme sa navzájom, kto z nás viac smrdí. Výsledok – smrdíme všetci rovnako . Ďalej už len šoférujeme a tešíme sa na vaňu plnú teplej vody.

Mizo