Vogalonga VENEZIA 13.V.-16.V. 2016

Pozdravujem priatelia!1.Posielam Vám malý pozdrav z t.r. Vogalongy v Benátkach!

2.Neboli sme tam z našej lodenice prví, a dúfam ani poslední.

T.r. tam z našej lodenice bolo aj s rodinnými príslušníkmi a priateľmi tak +- 12 ľudí. A celkove zo Slovenska možno aj 30!

3.Je to pomerne pohodová akcia. Termín sa odpočítava od cirkev. kalendára, takže niekedy môže padnúť aj na jún.

4.Veľkým lákadlom v týždni konania je možnosť legitímne si zajazdiť v kanáloch s gondoliérmi, vod. taxíkmi, lodnou MHD, a keď sa zadarí aj s námornými loďami!

Všetci kormidelníci aj carabinieri sú v tento čas priateľskí a pohodoví- ale vlnám neprikážeš!

5.Niekedy boli krížové vlny aj na úrovni WW 2+ až 3?. Bolo si treba dať pozor a nedať sa zatlačiť ku kolmému brehu, a aj sa občas vyhnúť všeobecnému chaosu v kanáloch! 

Na toto sa lodeničný Seakajak NARPA ukázal ako vynikajúci, a s požičaným carbon- kevlarovým pádlom som si nemohol na nič sťažovať! 

Horšie je, že túto sobotu som sa potom v K1 Zjazd na Dunaji cítil akýsi neistý?! Do plavby na Hainburg tento víkend sa toho dúfam zbavím?!

6.Na samotnej Vogalonge som sa vynikajúco pobavil na lodiach, posádkach, kormidelníkoch, hecovaní…, po celý čas mi neprišlo otupno, a ani mi nenapadlo viezť sa na vlne za nejakou veľkou gondolou! Aj tak by mi to asi nepomohlo. Nafotil som cca 300 fotiek, a tak som stratil na kamarátov možno aj 3 km!

7.Počasie nám vyšlo perfektne, bolo nádherne s oblakmi a vôbec nefúkalo.

8.Že ale po večeroch to bolo inak, to je už druhá vec. 

Pri vodorovnom fučáku a hnanom daždi Vám ani prístrešok nepomôže! 

Ani si poriadne nevychutnáte špeciality ala Jozefov granadiersky pochod, červené víno z chráneného vinohradu…atď, atď…

9.Asi niekto hore chcel, aby sme mali dobrú životosprávu a podali dobré výkony?!

Keď som v noci v daždi pobehoval medzi WC a stanom, musel som uznať, že niečo na tých karavanoch je aj dobré!

10.Cez deň ale všetko krásne vyschlo. 

11.Spoločnosť bola ako vždy výborná! 

12.Patrili sem aj kamarátky a kamaráti z našej lodenice, aj keď treba povedať, že oni prevažne spali luxusne v bungalovoch! Teda okrem Ellen a partie od Miza!

13.Na vode sme najazdili za dva dni cca 60km. 

Autom +- 1500km.

14.Vďaka kamarátom a zachádzke sme prešli dva N.Parky v Slovinsku a spoznali historické lokality ako mestá Cividale a Aquileiu! 

15.Svojho času- tam v predminulom tisícročí boli na cestách za pápežom Svätopluk a spol, ba dokonca aj Karel IV.,…a aj my!

Tie najstaršie pobyty sú zachytené v „hotelovej knihe“ kláštora pod názvom Cividalský relikviár!  

16.A v tomto tisícročí som sa zase ja dostal opäť do Benátok!

17.Tak teda poslúchajte, a trénujte všetko možné!

B.r.

…a na spravodajské foto klik na:

https://picasaweb.google.com/aveslova/6288354059402271905?authkey=Gv1sRgCKGe1Miq2snprAE

PS

Vogalonga 2003.

Benátky 22. 05. – 25. 05. 2003

Fecal canaľ s story – príbehy z kanálov
časť druhá: Žumpa

Ešte v zime na vodáckom plese ( čo si tam robil preboha ? ) predsedkyňa nášho orgazmusačného výboru, istá dáma, nominovala nás po minuloročných úspechoch na ďalší ročník zrazu všakovakých fekálnych plavidiel v Benátkach. Do roka a do týždňa opäť nastal teda čas ísť reprezentovať , alebo keď už nie reprezentovať, tak aspoň zavadzať do Benátok a demonštrovať za dobrú vec. Nemyslím terazky ten dobrý smrad, čo tam panoval v niektorých zákutiach, samozrejme, však áno.

Takže z horniakov sme boli my:

Môj tátoš Sergej II. – Favorit – Škoda hovoriť
Moja maličkosť a jeden z orgazmusátorov, ten čo prdí pred kostolom, reprezentant v M1
Hanka – zahraničný hosť zo západu
Hankin tatko – zahraničný hosť zo západu
Alena – kultúrny referent

Jožov tátoš – strieborná Almera
Jožo – jeden z orgazmusátorov, reprezentant v M1
Erika – vedúca výpravy, kuchárka, záložná šoférka, kultúrna referentka
Inge – dáma čo dokáže inakšie veci ako ja pred kostolom, napr. masage hraničiace s bitkou

O deň neskôr dojuchali na Forestrovi ( nie strýkovi Festrovi, ale na Subaru Forester)
Luciša – favorit č. 1, reprezentant v Z1
Mojo – favorit č. 2, reprezentant v Z1
Verček – favorit č. 3, reprezentant v T1
Juro – favorit č. 4, reprezentant v Z1

Po minulom roku to muselo mať dobrý ohlas, keď z dolného konca išlo z Tatranu a Vinohradov 4-5-6 áut už vo štvrtok ráno, my sme sa z horného konca vydali až vo štvrtok navečer dvomi tátošmi a v piatok za nami prišiel ešte jeden tátoš plný šampiňónov.
Náš plánovaný odchod niekedy okolo šiestej sme zvládli celkom slušne akademickou presnosťou okolo cca ôsmej . Však osem sa vyskytuje okolo šestky dosť blízko. Po zdĺhavom naväzovaní prepletanom inými činnosťami sme sa vydali na púť do európskej únie, však sme si to pred týždňom odreferenduvali a tak ani germánski colníci nemohli mať výhrady voči dĺžke môjho auta a krátkosti lode. Zase nie že by mi nelepilo, že budem skúšať viac prechodov do únie, to netvrdím. Prešli sme a frčali sme o stodesať až stodvadsať, lebo Sergej viac nevládal. Je síce pravda , že som raz Joža predbehol dole kopcom s priaznivým vetrom do chrbta, keď už Sergej išiel do sklzu pri 135 prískokmi vpred. Nebolo to však spôsobené výkonom motora, ale zákonom zachovania hmoty a energie, teda hmotou auta+štyroch ľudí+dvoch člnkov a kvanta bagáže a táto hmota mala dobrú zotrvačnosť a ťažko sa dala zastaviť a našťastie sa všetka zachovala a našťastie pohromade. Elementárna fyzika. Skoro ráno prichádzame bezradný do kempu vo Fusine a hľadáme slovanské geto. Kde boli však tie milé mávajúce tety, čo som minulý rok videl pri ceste miesto pätníkov ? Už teraz som začal tušiť, že to bude iné ako minulý rok. Svoj príchod ohlasujeme zatĺkaním kolíkov od stanov niekedy okolo štvrtej hodiny rannej. Rýchlo zaháňame prvé príznaky bezradnosti vhodnou návykovou látkou a potom zaháňame seba samých do pelechov.

Prichádza svitanie a s ním prichádza bezradnosť. Ach jaj. Nasadzujeme teda silnejšie antibezradniká t.j. Borovičku. Zvítavame sa s prebratými známymi a hneď využívame ich služby vo veci prihlasovania na preteky. Po bežnej rannej činnosti a panike zahŕňajúcich hygienizovanie sa až kozmetiku a futrovanie, mužstvo vyráža na vodu do Benátok za účelom člnkovania sa. Ženstvo vyráža tiež do Benátok ale za KPČ, nákupmi a inými zrejme dôležitými cieľmi. Na vodu ideme s Jožom na moriakoch a Hanka s tatkom na turisťákoch, trochu nepomer, ale ako tak to ide. Po prekonaní 7 km štreky z kempu sa ocitáme v Benátkach v kanáloch – kanáloch doslova, dopísmena a dosmradu. Motkáme sa po grand kanály a blízkom okolí, híkame nad tou krásou, sánky nám padajú ako minulý rok , ale veľmi rýchlo ústa zatvárame, aby to kontaminované tečúce nám do nich nešplechlo. Občas sa náhodný okoločlnkujúci v kanáloch môže stať terčom útoku gejzíru splaškov, preto treba byť v strehu. Človek až teraz si začína chápať zmysel chemickej prípravy a vážiť si všetok ten sairajt a habity čo ho na vojne v rámci chemických cvičení a poplachov nútili na seba aplikovať a navliekať. Prekvapuje ma, že tu žijú , vlastne žiť nemôžu ( v takejto vode život nemôže byť ), vyskytujú sa tu kraby. Zrejme sa však jedná zase o nejaký výstrelok šikmookej elektroniky, čosi ako tamagoči. Chúďatká sú také pomalé a malátne.. Skoro ako mi z tepla. Zrejme nemajú duracelky. Ako minulý rok, tak aj teraz navštevujeme ostrov. S. Giorgio a jeho vyhliadku, tentokrát už za tri eurášiky. Aj tu stúpa životná úroveň. Odtiaľto sa od nás odpájajú Hanka s tatkom a my pokračujeme v objavovaní krás okrajových častí menej prešpikovaných turistami. A takto sme vplávali do arzenálu, čo hliadkujúci vojak v zbrani na obrne vlasti pochopil ako narušenie výsostných vôd, lebo začal tropiť poplach, tak sme sa radšej dali na ústup. Omrkli sme ešte ostrov. S Michele, ale neobjavili sme na ňom vhodné miesto na vylodenie, tak sme ho ušetrili našej návštevy a len oboplávali a vrátili sa na námestie S. Marco, tu máme krátke rande s dámami a prcháme do kempu. Po príchode zahajujeme dekontamináciu a odmorenie našich tiel, zvrškov a spodkov v sprche, následnú vnútornú dezinfekciu a večeru. V slabej chvíli bezradnosti sa zmýšľam nad chemickým vzorcom instantnej polievky a jeho rozdielom od vzorca aromatickej látky v kanáloch. S jedlom rastie chuť a tak dámy – vlastne dáma a Hanka – dostávajú chuť na preteky, ešte zrejme netušiac čo to obnáša. Tak sa zapálili pre tú vec , že jedine oni ostali a vydržali ako uvítací výbor prišelcov na Forestri. Pred spánkom sa mi ešte darí absolvovať masáž, ktorá ku koncu pripomína dobrú bitku. Že by som aj takéto sklony v sebe skrýval ?

Ráno Jožo prezieravo volí odpočinkový deň a vyráža do mesta s Erikou. Ja ostávam robiť garde – ako hovoria ostatní – dámam. Neviem čo to je, ale z tónu ich hlasu je zrejmé , že to je niečo poľutovaniahodné. Do Benátok vyrážame spolu s novými prišelcami , ale po krátkom čase sa naše cesty rozchádzajú. Doprevádzam teda dámy po romantických kanáloch a oni zo samej roztopaše sa zabávajú hodnotením tých talianskych pltníkov či čo sú to. Aby som si zachoval svoju vážnosť , tak sa na nich mračím, škerím a cerím zuby, aby si boli vedomý, že som príslušník gardy. Náš pokus o vylodenie na námestí S. Marco naráža na tvrdý odpor poriadkových síl a ani inokedy všemocné abrakadabra-vogalonga nezaberá. Tak sa teda zasa spúšťame do kanálov. Pod tlakom hladu a tlakom tlaku sa uchyľujeme teda na jedno menej frekventované miestečko pred akýsi kostolík, kde teda dáma, čo nerobí isté veci na verejnosti ( neje , nepije a pod. ) sa neudržala a urobila istú vec. Pred kostolom. A mne ešte bude vyčítať, že som si pufol pred kostolom. Zaprisahávala ma síce aby som pomlčal, ale keďže porušila tiež mlčanlivosť pri táborovej sviečke večer, neovládol som sa a zdôveril som sa s tým akej dáme som robil gardistu pár blízkym osobám. Môže sa teraz oháňať akýmsi gentlemanstvom a fairovosťou, ale týmito infekčnými chorobami šíriacimi sa z kanálov ma nezastraší. Konečne dámy vykazujú trocha únavy a tak to môžeme konečne otočiť na kemp. O relaxe pred veľkým závodom už nemôže byť reč a tak sa púšťame do konzumácie tuhých a tekutých poživatín. Absolvujeme rituálne pitie kamzíčieho mlieka a iných medicín prinášajúcich úspech, dobrú úrodu a plodnosť. Každopádne sme sa večer dobre pobavili.

Ráno opäť postrádam chuť vyhrať závody a tak len z čírej kolegiálnosti sa tmolím smerom k Benátkam. Človeka trochu dokáže strhnúť atmosféra podujatia, prítomnosť kadejakých člnkárov na kadejakých člnkoch. Pomaly sa formuje štartové pole neorané do útočnej formácie a po výstrele z kanóna vyrážame vpred z obáv pred udupaním či učľapkaním rozvášneným davom člnkovaniachtivých fanatikov. Teda pretekáme. Niektorí vrtula v zadku a sú tatam, niektorí ako ja pretekajú únavou a nechuťou. Snažím sa robiť úhybné manévre všadeprítomným germánskym veslárom ohrozujúcim v ceste stojacich či plaviacich člnkárov. Tuším sa ich dávno nikto neopýtal: „Kto vyhral druhú svetovú“. Pri manévrovaní a uhýbaní mám dojem , že nabehám viac kilometrov do strán ako dopredu. Sem tam sa premávka zahustí a nastávajú kolízie, že býva problém vyviaznuť bez oškretia laku. Nikto ten bordel na vode však neriadi a neorganizuje. Aspoň že občas vylovia nejakého zvrhnutého či prevrhnutého nešťastníka. Asi v polovici trasy sa vo mne čosi zlomilo a našťastie to nebola kosť. Trochu ožívam a trochu aj pádlujem značne využívajúc vlny väčších sparingpartnerov. Už sa teším na príchod do cieľa. Aj keď je to úchvatné a dojímavé byť v centre diania, alebo byť predmetom vítania a ovácií ľudí na nábrežiach a mostíkoch, oproti minulému roku mi je to viac ľahostajné, viac sa teším na to, že na chvíľku vystúpim a zariadim pár neodkladných vecí. No a potom od cieľa je to istota, že už len 7 km k sprche, obedu a iným príjemným veciam. Pred cieľom kúsok prichádzajú aj dievčatá, ktoré vzhľadom na predošlé výkony absolvovali miernejšiu etapu a tak sa v Benátkach zliezame postupne všetci. Veľká to preveľká radosť, slovenská výprava získava zlato, všetci do jedného. No nechcem sa chváliť , ale sme dobrí.

Asi by sa bolo oplatilo tento ročník vynechať a absolvovať budúci jubilejný 30-. ročník. Možno po minulom roku , keď pre nás bolo všetko novým a prekvapujúcim nás už Benátky až tak neočarili, aj keď je tu ešte stále čo vidieť , spoznávať a objavovať. Možno to len chcelo naozaj tento rok vynechať a nejakú zmenu. Aj keby sme na rok vynechali, určite sme tu neboli naposledy. Zážitky z Benátok sú doplnené pišťaním a kvílením srdca pri pohľade na niektoré výstavné kusy plavidiel z dreva a karbonkevlaru. Náladu a atmosféru vylepšujú rôzne típky účastníkov: napr. dvaja piráti popíjajúci, kde tu sa bijúci na plávajúcom hocičom mávajúci šabličkami (a možno aj šabliaci), kde tu strieľajúci do davu z bambitky a rôzne iné karikatúrky či kreatúrky. Skrátka sympatické a milé podujatie, ale aby zachovalo svoje čaro a vzácnosť pre nás z času na čas ho asi z nášho kalendára predsa vypustíme.

Pri odchode z kempu sa s vrátnikom dohadujeme o počte nocí v kempe, majú v tom zrejme bordel.
Skúšame mu dohovoriť aj v tej jeho rodnej hatlanine :špagetypizzamakaróny-tuttifurttiósólemio, a však ani taliansky nerozumie . To musí byť dobrý talian. Po čase predsa pochopí.
Nakoniec už len ukrajovať z tých nekonečných kilometrov s klipkajúcimi očami znavený teplom a únavou. V pondelok ráno sa ocitáme v inom svete akosi, uponáhľanom a pretekajúcom, ale bez štartových čísel a zrejme bez štartu a cieľa.

S pozdravom nášho kmeňa: Bonga longa sa s Vami aj rozčúlim

Howqh. Uf.

Ahoj.

Ja – Ten čo prdí pred kostolom (Indiánske meno v preklade )

Vogalonga 2002

Pôsobenie samozvanej slovenskej reprezentácie v moriakovaní* v kategórii M1

*( moriakovanie = seakayaking )*

Pokiaľ ste si kúpili svoj obľúbený športový denník ( týka sa to však len tých renomovanejších ) s dátumom 20. máj 2002, určite neunikli Vašej pozornosti palcové titulky: NÁVRAT SLOVENSKÝCH ŠAMPIŇÓNOV Z BENÁTOK, ÚSPECHY NAŠICH M-JEDNIČKÁROV, SLOVÁCI NA VOGALONGE a iné. No ale po poriadku ako sa to všetko zbehlo a začalo ? No takto.

Keďže si pravidelne umývam uši a vo vodáckej spoločnosti slušne načúvam v medziach bontónu či pontónu alebo čoho, dostalo sa mi, že u špagetožrútov sa robieva každoročne celkom dobrá člnkárska akcia , kde sa stretáva všakovaká vodácka sebranka a lúza. Kamaráta Jožka ( slovenská špička v M1 ) nedalo veľa práce presvedčiť , že vrámci zviditeľňovania nášho Vander – klubu a aj našej KVŠ-ky, by sme sa tam mohli vyskytnúť aj my. Došlo to až tak ďaleko, že v piatok 17. 5. 2002 ( lebo istá nemenovaná projekcia VPÚ- DECO a.s. nepodporuje vrcholový šport a neudelila dovolenku slovenskej dvojke v M1 – t.j. akože mne ) sme sa vyskytli na lodenici a po niekoľkonásobnom preložení, naložení, vybalení, nabalení, previazaní a naviazaní sme sa vydali na okružnú cestu po Blave za účelom poistenia účastníkov výpravy, ktorý k tomuto bodu pristupovali nezodpovedne menovite ja a Erika. Potom sme ešte vrámci nabudenia adrenalínu vyvolali takmer menší pohraničný konflikt s naším colníkom kvôli Jožkovmu pasu ( Zdal sa mu, hňupovi ,plný a pri tom sa tam ešte aspoň 20 razítok zmestilo. No a čo že tam niekto napísal ZCP pred rokom-zbláznime sa ? ). Nakoniec sa to skončilo malým pohraničným stykom 200Sk s jeho vačkom. Pôvodne chcel flašu – ale uznajte v službe sa nepije a my sme potrebovali kvapky proti bezradnosti.

Do romantického kempu vo Fusine sme dorazili až po polnoci bez akýchkoľvek potýčok s európskou úniou. Bola nádherná teplá noc. Čierne víli – srdcia osamelé – postávali popri ceste…Kemp bol zašitý v oáze pokoja za priemyselnou zónou. V tme sa rysovali siluety minaretov. More krásne šumelo a určite niekde na noc schovali aj avizovanú piesčitú pláž aby ju príliv alebo východní turisti nezobrali. More bolo krásne osvetlené stĺpikmi možno ešte od karnevalu. Unesený týmto fantastičnom sme postavili naše šiatre s výhľadom na more, zahnali koňakom prvý záchvat bezradnosti a plný očakávaní sme uľahli spinkať. Ráno ,keď sme sa zobudili sme s hrôzou zistili, že nejaký zlomyselník v noci tíško pred stanom pozváral obrovskú oceľovú stenu a nestihol ju natrieť. Najprv som podozrieval Jozefa , že nejaká pomsta za Markétku, ale keď som zahnal bezradnosť dúškom návykovej lástky aj stena medzitým odišla, lebo to bola totiž oceánska tanková loď – čo nám prebehla popred stanom. Z romantických svetielok od karnevalu sa vykľulo osvetlenie plavebnej dráhy, kvôli ktorej ani schovanú pláž nevyťahovali pre turistov. Z krásnych minaretov sa vykľuli veže nejakej rafinérky či chemického koncernu. O chvíľu začali vylietať z hniezda lietadlá z neďalekého letiska. Proste idilka. Okrem toho na nás nasadili aj zákerné komáre s tlmičmi, lebo ich bzučanie nebolo počuť, aby oslabili naše šance na medaile. Nás to však nerozhádzalo lebo sme mali lepšiu ideológiu a kvapky proti bezradnosti. Romantika však bola každopádne tatam.

Ráno sme sa rýchlo zoznámili s prostredím a aj ono s nami v podobe sympatického Germána , ktorý nám pomohol s prihlásením na Vogalongu. My sme mohli zahájiť rekognoskáciu terénu, prípravu a tréningy. Vyrazili sme teda do ulíc. Teda do ulíc vyrazil vedúci našej výpravy Erika . My sme vyrazili s Jozefom na more osoliť konečne moriaky ozajstnou nefalšovanou morskou vodou. Po cca 7 kilometrovej rozplavbe sme sa ocitli v Benátkach a tu sme podnikli bezcielne výpravy po kanáloch ( nie kanalizácii ,aj keď to tam tak smrdelo miestami ) Počnúc Grand kanalom končiac jednosmerkami, ktoré sme poväčšinou absolvovali v protismere. Bola to fantastická podívaná plaviť sa v kľukatých kanálikoch a kanáloch, popod mostíky , okolo prístavísk gondol a MHD ( rozumej Morská Hromadná Doprava). Vzhľadom na zápach vody sme mali isté obavy či nám nezačnú odpadať časti tela, ale s počudovaním som zistil pri pohľade do zrkadla , že som ostal celý.

Najväčší traumatizujúci zážitok ma však čakal v jednom z početných nenápadných kanálikov. Rozjímajúc a člnkujúc, popri tom unesený atmosférou mesta a nič netušiaci o nástrahách Benátok sa s mierom v duši motám smerom vpred, keď zrazu ako blesk z jasného neba to prišlo. Z jedného výklenku vykukla veľká, tučná , škaredá pani a rádoby zvodným hlasom na mňa urobila Kukuúúúúuk. Viete si predstaviť ten šok a infarktovú situáciu ? Skoro som bol nútený eskimovať. Prežehnal som sa a zbabelo vzal nohy či pádlo na plecia. Bohvie čo mi chcela tá Megéra Sánská ? Ešte šťastie že nás delil dostatočne široký a dúfam že aj dostatočne hlboký pás vody a snáď plávať nevedela. Prisahal som , že už nikdy nezhreším a podniknem púť na nejaké sväté miesto ( napr. k Trom Zajacom ), večer som si povesil krížik na krk a zjedol strúčik cesnaku , aby som zahnal pokelné mocnosti. A táto nočná mora ma prenasledovala celú noc a moje účinkovanie v reprezentáci som videl ohrozené. Bol som proste hlboko otrasený a strhával som zo sna. Poznačený touto udalosťou sme zakotvili na námestí sv. Marka. Člnky sme uložili neďaleko mostu nárekov a po stretnutí s Erikou sme vyrazili tiež do ulíc. Pre istotu som sa nenápadne obzeral a bol stále v strehu či To na mňa niekde nestriehne a neskočí.

Keď sme už toho mali dosť, zase sme sa vydali na vodu a podnikli nájazd na neďaleký chrám sv. Juraja. Z jej veže bol nádherný výhľad na celú benátsku zátoku či záliv aj s jej vodnými cestami. Keď sme sa nabažili kultúry a člnkovania pobrali sme nazad do kempu. Tu sme začali oddávať demineralizáci svojho tela = odstránenie soli z nášho povrchu a nakoniec výdatnej večeri. S uspokojení sme zistili, že náš germánsky kamarát nám s našimi eurami neemigroval a dostali sme prihlášky, šťastné štartové čísla 1107= Jožko a 1108=Ja. V očakávaní veľkého víťazstva si líhame spať.

Ráno vstávame , rýchlo raňajkujeme, Erika uteká na MHD a my na more.. No aby som bol úprimný, zase sme až tak neutekali. Vláčne sme sa plížili. Občas padla aj zmienka či ísť alebo neísť. Trochu chýbalo nadšenie a entuziazmus. Blížili sme sa však nezadržateľne k Benátkam. Ja osobne aj s istými obavami lebo Jozef vykutral v nejakých historických análoch, že v minulosti nejaký Slovania = pravdepodobne Slováci a potom Attila Hun vyplienili mesto. Pretek mal byť odštartovaný výstrelom z kanónu a keďže v prihláške sme uviedli aj náš pôvod, mal som obavy či ten kanón nenamieria na nás ( prilbu som nechal doma ). Preto sme sa snažili rozptýližť v dave po príchode na štartovú čiaru. Vlastne ono to štartová čiara ani nebola. Skôr to bola štartová plocha , kde sa to hemžilo všetkými možnými a nemožnými plavidlami na manuálny pohon. Presne o deviatej padol výstrel z kanónu. Na šťastie nás netrafili. Spomenul som si ako nás to učili na vojne – Hurááá, Do úútokúú a vyrazili sme vpred. Nevyraziť vpred by znamenalo istú smrť umlátením pádlami alebo veslami oháňajúceho sa rozvášneného davu alebo utopením po zrážke s väčším člnkom, ktorých tam bolo dosť. Naša naivná predstava, že sme niekde v prvej štvrtine pelotónu sa rozplynula hneď za prvým ohybom , kde sa ukázala asi dvojkilometrová masa na vode voľne sypaných účastníkov, ktorý si zrejme trochu privstali. Každopádne to malo aj tak fantastickú atmosféru. Starí, mladí, malí , veľkí, muži , ženy, deti, psy, kompletné rodiny či školské triedy – všetko sa to pachtilo vpred aby zdolalo 30 kilometrovú trasu. Podaktorí si pospevovali, podaktorí len tak pokrikovali a hulákali. Nebola núdza ani o všakovaké klubové rovnošaty či kroje alebo maškarády. Bolo tu možné stretnúť všetky možné typy ručne poháňaných plavidiel od gondol rôzneho typu počnúc, cez pramice, joly, veslice, závodné aj turistické kajaky či kanoiky – rýchlostné, slalomové , zjazdové, skify, morské kajaky až po vahadlové kanoiky, dračie lode ,či rôzne iné ťažko definovateľné a popísateľné plavidlá. Boli tu rôzne tuctové plastové, či laminátové a karbonkevlarové lode , ale aj nádherné výstavné kusy z dreva. Moju pozornosť upútala jedna otrokárska loď na ktorej pádlovalo 22 nešťastníkov – možno trestancov odúdených na galeje. Vzadu kormidloval nešťastník, ktorý na tom bol možno trochu lepšie. A najlepšie sa mala pani slečna, taká Marfuša , ktorá v predu sedela a bubnovala a tým udávala tempo. A aby ich nebolo málo viezli ešte dve pasažierky, z ktorých asi jedna bola hluchonemá , lebo sedela chrbtom a hlavou opretá o bubon a možno občas po nej aj dostala. Keď nebola hluchonemá, tak v cieli už bola určite aspoň hluchá. Tiež nás zaujal ruuužovučký člnok s viacčlennou pánskou posádkou. Bóžíčku – no tí boli chutnučkí sladučkí proste na spapanie. No čo, aj oni sú len ľudia.

My sme sa pomaly pachtili a pádielkom odkrajovali z kilometrov, ktorých sa nám zdalo požehnane. Pôvodne sme chceli podať protest a žiadať skrátenie trate, lebo my sme už cestou na štart urazili 7 km a to isté nás čakalo aj po preteku do kempu.
Bohužial našej pozornosti unikli občerstvovacie stanice , ktoré boli na trase a ponúkali nápoje, ktoré hádzali po účastníkoch. Nevadí, najbližšie si ich budeme lepšie všímať.

Fantastickú atmosféru mal návrat do Benátok. Na mólach, mostoch a nábrežiach plno ludí , ktorí s ováciami vítali jednotlivých účastníkov. Toto som však vnímal už len na polovičný úväzok, jednak kvôli únave a jednak hrubej vrstve soli, ktorá sa na mne vyzrážala. Po prevzatí medailí nás ešte privítala Erika. Zase sme zakotvili na námestí sv. Marka, kde sme energetický úbytok doplnili hltavou konzumáciou všetkého čo bolo slabšie ako my. A veru takých vecí bolo málo. Pookriali sme chvílu na tele aj na duši a vyrazili naspäť do kempu. Pôvodne sme mali do príchodu Eriky s MHD začať chystať obedovečeru, ale zmohli sme sa len na zúfalý boj s bezradnosťou a hygienizáciu našich telesných schránok. Popri tom v nás doznievala celá Vogalonga v plnej svojej sile a atmosfére. Po príchode Eriky ešte sme odolávali pokušeniu ostať do pondelka, ale nakoniec sme s ťažkým srdcom naištalovali lode na vozítko seba doňho a vydali sa na ospalú cestu domov. Za volantom sme boli nútený sa párkrát aj prestriedať. Na lodenicu sme dorazili cca o polštvrtej hodine rannej. Žiadne davy a zástupy nadšených fanúšikov sa nekonali. Možno čakali na letisku alebo v prístave. Po krátkej debordelizácii sa rozliezame do svojich brlohov s túžobne očakávanou vidinou postele.
….. a keby ste chceli ísť s nami na budúci rok budem potrebovať dvadsaťdva párov mocných rúk, lebo sa mi tá otrokárska loď veľmi zapáčila. …a môžete hádať kto bude bubnovať.Vy to nebudete, nie, nie.

Tak zase niekedy

Ahoj.

Ja