Invázia slovenskej riečnej pechoty v Turecku

Turecko 30. 04. – 17. 05. 2003
P R Í S N E T A J N É

V dôsledku medzinárodnej politickej situácie, križiackej výpravy amerických pištoľníkov v susedných krajinách a vyhrotenia vnútrolodeničnej situácie, spodný veliteľ našich ozbrojených síl ( vrchný zase nemal čas lebo trepe sprostosti a robí ostudu ) – vydal rozkaz slovenskej riečnej pechote na inváziu do Turecka. Do tejto operácie bola zapojená elitná jednotka bratislavskej posádky KVŠ Karlova Ves a niektorí špecialisti z iných oddielov.

Štruktúra našej elitnej jednotky, hodnosti a funkcie:

Ja – veliteľ bojovej lode Inazone 220 – operačný dôstojník pre veci vodné
Luciša – veliteľka bojovej lode Pyranha S6 190 – matka pluku
Mojmír – veliteľ bojovej lode Pyranha Inazone 232 – asi otec pluku
Miro – veliteľ bojovej lode Pyranha Inazone 232 – pluk
Šeďo – veliteľ bojovej lode Pyranha Prozone 230 – vojnový kameraman
Juro Pucher – veliteľ bojovej lode Pyranha Inazone 232 – spojár, vojnový spravodaj
Smolík – veliteľ bojovej lode Pyranha S6 200 – veliteľ prieskumnej jednotky
Ďuro Gábriš – veliteľ bojovej lode Pyranha S7 – veliteľ poľnej opravovne
Keyso – veliteľ bojovej lode Eskimo Zwo – výsadkár
Insti – veliteľ bojovej lode Eskimo Kendo, záložného plavidla Eskimo Diablo a poľného lazaretu – felčiar, zdravotná sestra
Bulhar – veliteľ bojovej lode Necky R.I.P –špecialista na Balkán

Roman – veliteľ materskej lode ( či auta alebo čoho) a základne – Renault Master – vodič (jeden z mála ak nie jediný, ktorý s nami možno ešte niekam niekedy pôjde)

30.04. 2003
Denný rozkaz : nástup a prehliadka o 1800 , nalodenie, naautenie, odchod – prísne tajné
Odchod! Plánovaný zraz o 1800 dodržujeme s určitou presnosťou, pomaly sa trúsiac viac menej všetci. Po príchode vozítka sa naloďujeme či naautujeme a naväzujeme. Výnimkou bol len Keyšo , ktorého zdržanie stálo malý spožďovák vo forme návykovej látky alkoholického pôvodu. Rýchlosť našich príprav je taká úchvatná, že nás predbiehajú aj skauti pyrenejský s povesťou pohodovej až mierne šuchtavej partie. No ostuda. Iný odchádzajú na Belú, ďalší zase na Lužnicu a kde tu niekto na Salzu.
Pri tom sťahovaní národov ma napadla stará budovateľská pesnička:

..na prvního máje
lodenica vymretá je.
A my už teď víme
co asi splavíme.

Z lodenice odchádzame ako poslední cca o 2100. Ocitám sa v predu vedľa vodiča s úlohou dostať nás bez ujmy a pokút cez Maďarsko a toto miesto mi ostáva väčšinu cesty.

01.05. 2003
Denný rozkaz : presun – hlavne nenápadne, obsadenie a obrana ambasády v Belehrade
Ráno o tretej zujímame vyčkávaciu pozíciu na srbskej hranici, kde nás čaká nepríjemné prekvapenie vo forme tranzitného víza namiesto 6 Euro 35 až 50 Euro na hlavu. Má to za následok mierne zdržanie a okamihy neistoty t.j. cca 4 hodiny. Svetlo na konci tohoto tunela pre nás pomaly zažínajú Mojo so Smolíkom. V konečnom dôsledku to má za následok aj odklad budíčka pre pána Lajčáka v Belehrade. Len či v tom nemá prsty on, ale skôr to bude asi politická situácia a udalosti posledných týždňov. Tradičnú borovičku na našom veľvyslanecstve si dopriavame okolo jedenástej hodiny. Po príjemnom posedení, debate a občerstvení sa vydávame na ďalšiu cestu. Cestu znepríjemňujú takmer tropické horúčavy. Väčšinu hraníc zdolávame bez väčších potiaží okrem poslednej – tureckobulharskej. Sú to okamihy neistoty pre Mirina nevlastniaceho voľný list na víza, ale prechádza. Na jednej z hraníc ma považovali za Francúza, oslovili ma Jean pri kontrole pasov, na čo samozrejme naši poznamenali: „ Čo Francúz , Maďar je to“! Mierny chaos vnáša počet kontrolných stanovíšť na každej strane – 4, kde sme nútený absolvovať rôzne vedomostné, trpezlivostné a finančné testy. Sme konečne v Turecku.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

02.05. 2003
Denný rozkaz : ďalší presun – posilnenie posádky a obrana ambasády v Istanbule
Podriemkávame pred Istanbulom na parkovisku pár hodín v autobuse. Za svitania prichádzame do Istanbulu kde nás čaká turecká spojka a prenasledujeme ju na konzulát. Tu nás čaká už tradičné borovičkové privítanie. Na dotaz pána Zachara čo by sme radi videli v Turecku spustil Juraj nejaké bludy, ale duchaplný Mirino včas zasiahol a tak sme si neurobili našťastie hanbu. Zhrnul to výstižne: „Hádam aby sme nekrívali“, čo bolo jednoznačné a jasné. Pán Zachar nám dáva k dispozícii svoju sekretárku pre krátku prehliadku mesta čo zahŕňa Modrú mešitu, Aya Sofiu, nádvorie Top Kapi, obed, Veľký Bazár. Meníme valuty na turecké líry a razom sa stávame milionármi. Vraciame sa na konzulát a pokračujeme v prevencii proti krívaniu. Po chvíľke sa lúčime a pokračujeme v ceste k rieke Melen. Prichádzame do obce Akyazi, kde o rieke nevedia takmer nič, darmo ich poučujeme , že tu má byť. Presúvame sa k Hendeku k riečke, o ktorej si myslíme že by to mohol byť Melen (no nebol ) a tu aj prespávame.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

03.05. 2003
Denný rozkaz : strategický presun na juh
Ráno dochádzame k záveru , že toto splavovať nebudeme a mierime rovno na juh. Cesta je pomerne dobrá, ale aj tak nestíhame , lebo nám tam kultúrny referent začlenil Pamukale. Bolo by to pekné, nebyť faktu, že vypli vodu, tak je tam trochu suchšie než keď machrujú s tým na pohľadniciach. Prezeráme si za to amfiteáter a presúvame sa ďalej. Na noc sa uchýlime niekde pred Muglou na lúke nejakého starého roľníka.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

04.05. 2003
Denný rozkaz : nadviazať kontakt s tureckou spojkou s Vedatom, zahájiť operácie na Dalamane
Budíček zaobstaráva zase Pucher akousi subkultúrnou básňou venovanou Luciši. Za toto mu však hrozí ukonzervovanie t.j. utlčenie konzervami. Od domáceho pána dostávame ráno peceň chleba , len tak pre modré oči. Toto je teda pohostinnosť, naša povestná slovenská sa môže v kúte tíško hanbiť. Presúvame sa do dediny Gökova, kde nás už očakáva Vedat, majiteľ raftovej spoločnosti a príma chlapík. Dopĺňame a overujeme si u neho informácie o riekach, vodných stavoch, etapách a úsekoch. Vody bude dosť a ako zisťujeme neskôr až príliš. Takto povzbudený sa presúvame do Aköprü na ich „River Base“. Kúsok pred cieľom prechádzame cez malý kaňoník, ktorý by stál za to už len z recesie, ale nie je z toho nič nakoniec. Tuto podľa doporučení si prenajímame ich vozidli so šoférom Alim – pekný prevít je to. Stálo nás to síce 50 Euro na deň, ale s našim autom a vlekom by sme neprešli a asi by sme to ani nenašli. Prevezujeme všetko na strechu trochu obstarožného ale statočného Peugeota. Hurááá. Konečne ideme na vodu. Začíname štandardným raftovým úsekom dĺžky cca 12 km a obtiažnosti WW 3-4. Tých štvorkových miest zase nebolo veľa asi 3-4 ? Celkom pekná riečka , hlavne konečne voda. Táboríme pri starom tureckom moste za ich bázou, priamo pri rieke a toto sa stáva našim domovom na pár dní. Udivujú nás kontrasty: v tieni takmer 40 °C, voda takmer ľadová, zasnežené končiare hôr,…
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

05.05. 2003
Denný rozkaz : udržať získané pozície na Dalamane
Ráno tuším ťažký deň, na bedrách visí ťarcha narodenín – ancikristove roky. Zase ideme spodný Dalaman. Voda trošku klesla, je to trochu iné. Teraz sa viac hráme, surfujeme a robíme somariny na vode. Má to za následok aj prvé straty – prvé tri kopatčáky a to v podaní Juraja, Bulhara a Moja. Po návrate do tábora čakám kedy to príde. Do vody som musel dobrovoľne, lebo sa tie fajnovky nechceli umazať a namočiť. Po tom to prišlo. S každým som si dal gambáčik whisky a ja som im to opätoval demänovkou. Môj úsmev sa po každom poháriku preťahoval a za chvíľu som ju už mal. Zakúsla sa dobre. To by až tak nevadilo, horšie je , že som stratil svoj gambáčik prežitia. Nevadí však ešte mám dva a aspoň som splnil obeť vodným božstvám. Nebola však posledná ako som zistil na druhý deň. Trochu som si zapracoval vo windows a keď som sa reštartoval večer sme ešte zbehli na pivko na bázu s postranným úmyslom vymeniť cez deň ulovené raftové pádla za tento mok. No poviem Vám tí ich guidi sú pekní Škóti. Po návrate zo šenku rozkladám malý ohník ale postupne všetci odpadávajú. Zdochol pes, zdochol oheň a my tiež. Zajtra plánujeme horný Dalaman WW 4-5 a s takouto predohrou ? Čo ja viem ?
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

06.05. 2003
Denný rozkaz : presunúť front na horný Dalaman
Ťažké ráno a čaká nás ťažká voda, z ktorej sa neskôr vykľula ešte ťažšia než sme si mysleli a než sme si trúfali. Ráno nás odváža Alibus na horný Dalaman. Cestou stojíme na pstruhárni – rybej farme a objednávame si ryby na večer. Sedem z nás : Ja, Smolík, Miro, Šeďo, Keysho, Luciša a Pucher sadáme na horný úsek, zvyšok odváža Alibus na štandardný úsek, kde nás majú čakať. Cca po 250 m, po štarte Keysho skáče na oči do nejakej blbosti, stráca pádlo a loď seba našťastie nie a nejakým zázrakom nachádza seba na brehu. Tak toto sa nerobí. Sebavedomie a morál klesajú tam kde chrbát stráca slušné meno. Sme nútený robiť pomerne dlhú prenášku , dokopy možno nejakých 2-2,5 km. Sem tam využívame aj hádzačky na prenášanie. Najhoršie je na tom Miro s jednou neoprénkou, lebo druhú dal Keyshovi, ktorého sme poslali pešo. Občas sa nám podarí na 50 m sadnúť na vodu, ale katarakt nie a nie skončiť. Horšie je keď prichádzame na miesta, kde sa nedá prenášať. Čo teraz? Kto pôjde prvý? Ako vždy sa toho musí ujať Smolík. Nachádzame aj Keyshove pádlo v tíšine, ale čo s ním v ťažkom a neznámom teréne? Nechávame ho teda napospas vode . Snáď ho nižšie chytíme, no už sme ho nenašli. Krátko pred koncom nachádzame aj loď trochu dochrámanú , ale použiteľnú. Keďže nevieme koľko ešte budeme na vode – doba je pokročilá – nechávame ju na brehu. Ešte v prvej tretine sa mi pri eskimovaní podarilo naraziť prst až necht sčernel a pôjde zrejme dole. Objem zväčšil asi tiež na dvojnásobok. Studená voda tomu trochu pomáhala, ale asi deň to hovadsky bolelo. Mirino sa pri prenášaní strepal zo skaly, Juro si natĺkol ruku na tom istom mieste , kde aj ja. Pridal k tomu ešte aj kopatčák. Úspešný deň. A kde je ešte koniec. Chvalabohu konečne prichádzame na začiatok štandardnej trasy , kde už ostatný nervózne čakajú. Medzičasom aj oheň rozložili. Keby tam neboli, možno tam prenocujeme. Myslím , že bolo z našej strany nerozvážne sadnúť na vodu bez základného lezeckého materiálu, lekárničky, nejakej KPZ a pár rezervných vecí. Nezdržujeme sa dlho a prášime dole, viac menej bez prestávky. Insti a Šeďo kopali, nestačil som zírať a chytať lode. Konečne sme v tábore. Záver sme zmákli za cca hodinu. ? V tábore nás už čaká Roman aj s večerou. Super vodič. Po chvíli dochádza Kesho na motorke. Podľa predpisov má vzorovo prilbu, ale na čo mu je špricka na motorke ? Na ryby už nemáme pomyslenie, rozprávame zážitky a zaliezame postupne do pelechov.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

Nedeľné zamyslenie Jána Suchára
Celkom pekný kraj, pekní a príjemní ľudia a najmä deti. Deti sú zlaté. Cestou na Dalaman vídame malého chlapčeka s kvetinkou každý deň pri ceste ako nám máva. Môže byť kraj akýkoľvek biedny, deti ho robia bohatým, môže byť drsný, deti ho zjemňujú, môže byť neprívetým a škaredým , deti ho robia jemnejším a pekným.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

07.05. 2003
Denný rozkaz : ústup na dolný Dalaman, záchrana strateného plavidla, presun
Ráno nejdem na vodu, kvôli prstu. Ide sa zase spodný úsek s cieľom zájsť po Keyshov člnok. Na vodu odchádzajú Alibusom Luciša, Smolík, Mojo, Bulhar a Pucher. V tábore zisťujeme , že prevít Ali nás chcel ošidiť o sedem rýb , tak ich ideme vymáhať. Dáva ich bez prieťahov. Kým ostatní sú na vode zriadili sme poľný lazaret s červeným krížom ako má byť a zahájili sme liečenie a zotavovanie. Všetko má pod palcom vrchná sestra Insti. Žiadne prudké pohyby, len: „Podaj to, podaj tamto“. Pečieme ryby, celkom dobrá maškrta. Po návrate výjazdovej vodáckej skupiny nám rozprávajú zážitky – Bulhar dvakrát kopatčák, hľadanie lode – dojedajú sa ryby, balíme láger a presúvame sa smerom na Köprücay. Niekde pred Antalyou dostávame defekt, rýchlo vymieňame koleso a zaliezame spať do lesíka kúsok od cesty.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

08.05. 2003
Denný rozkaz : zaujatie pozícií na Köprücayi
Pokračujeme smerom na Köprücay, cestou hľadajúc Otolastik – t.j. pneuservis. Nachádzame dedinu Beskonak a most Oluk náš východzí bod. Po krátkom motaní ideme po ľavom brehu k ľavostrannému prítoku, cez ktorý sadáme na vodu a kodrcáme do Köprücay. Nezaobíde sa to však bez trošky prenášania, v tom už máme však prax. Necelý kilometer na začiatku sa plavíme v peknom kaňone do ktorého z pravého brehu pritekajú prívaly vody vo forme prameňov a vodopádov. Voda nie je ťažká, okrem toho že liter váži asi kilogram, tak obtiažnosť nepresahuje WW2-3. Väčšinu ľudí to asi nebavilo, lebo sa im to zdalo moc ľahké. Krajinársky to však bolo pekné, slnečný deň široké údolie, +38 °C v tieni zasnežené vrcholky hôr,…. Keysho nebol na vode a tak zatiaľ s Romanom dojednali niekde večeru kde si dávame väčšinou kura, hranolky, šalát a pivo. Po večeri sa presúvame k inej základni , kde sa konzumujú kopatčáky zaobstarané počas nákupov.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

09.05. 2003
Denný rozkaz : uzavrieť prímerie a zaujať pozície pri Manavgate.
Ráno sa presúvame k moru. Viacmenej zabitý deň, ale asi potrebný. Poobede sa presúvame k Manavgatu a miesto hľadáme klasicky za tmy. Snaží sa nám pomôcť asi zlomyseľný turecký dedko posunkovou germánčinou s prvkami tureckého dialektu, ktorý nás posiela niekam a nazáver sa ešte aj poďakuje :Danke schön. ??? Zrejme za to ako s nami dobre vypiekol. Asi tak dobre dávno nezabavil na bludných turistoch. Po blúdení okolo Ibradi sa vraciame k mostu cez Manavgat, kde aj prespíme.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

10.05. 2003
Denný rozkaz : bitka pri Manavgate, postup na Alaru.
Ideme spodný úsek Manavgatu 3-4 km peknej vody obťiažnosti max. WW3. Uvažujeme aj o vršku, ale potom sa dávame zbabelo na ústup a presúvame sa spodnú Alaru. Vodočet na Manavgate ukazoval 205-210 cm pri moste kde sme skončili. Neviem čím to porovnať, lebo Germáni všade udávajú kubíky. Len neviem ako ich merajú.
Cestou sa nám kazí dobíjanie na aute, aby sme mali veselšie. Spíme zase pri moste medzi Güzelbagom a Gündogmusom na trochu stiesnenom fleku, ale dostatočnom aby sme si tu odbili a odpili Bulharove narodeniny. Zdá sa mi však vrcholne nespravodlivé, že nemusel do vody ani dobrovoľne ani na silu.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

11.05. 2003
Denný rozkaz : postup na pevnosť Alarahan.
Ráno sme sa trochu zamotali jednak kvôli autu, jednak kvôli šuchtavým členom našej malej ponorky. Juro Gábriš sa nakoniec obetuje a ide s Romanom naháňať autoservis keď ani náhodným pastierom odchytený náhodný okoloidúci otolektrik neopravil naše materské vozítko. Na vodu sadáme okolo 1100, čo je dosť pokročilá doba na 30km dlhý úsek. Celkovo na rieke trávime asi 8 hodín. Vodočet blízko štartu ukazoval cca 150 cm. Voda miestami – asi na 4-5 miestach dosahuje obtiažnosť WW 4, 4+, možno 5, ináč WW1,2,3. Trikrát prenášame nezjazdné miesto, z ktorých prvé by malo byť splavné za menšej vody, druhé je evidentne nesplavný skok s veľmi veľkým vracákom a valcom a tretie je podľa teórií niektorých sexpertov možno splavné, ale skôr asi nie. Podľa skúseností iných pri 40 m vysokom vodopáde sme mali po 100 m vystúpiť a pozrieť a preniesť jedno z nezjazdných miest. Po vode to však ešte išlo a išlo a tak sme ubehli o kus ďalej kde cesta bola vyššie od rieky a horšie sa vystupovalo. Pri prenášaní podaktorí od samej rozkoše hádzali po sebe s kajakmi alebo sebou samým po celkom slušnom zráze. Dosť ma psychicky rozhádzalo, že dvakrát som pokazil nájazd do tých ťažších miest. Že by únava, alebo strach ? Predsa ten jeden chromý prst snáď až tak nemohol chýbať pri pádlovaní. Po ôsmych hodinách vyliezame pod pevnosťou Alarahan pomerne unavený. Do mora je odtiaľto len kúsok. Hodina a pol ? Nikomu sa však nechce už.
Ďuro zatiaľ cez deň s Romanom spojazdnili auto a už nás čakajú v cieli v blízkej reštike. Dohadujeme si výdatnú večeru pozostávajúcu z predjedla, pstruha, šalátu, zákusku a piva a to všetko len za pouhých 6 Eur.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

12.05. 2003
Denný rozkaz : ústup na hornú Alaru
Ráno sa dohadujeme o ďalšom postupe. Nakoniec ostávame zabíjať a strácať čas a milióny v Alanyi. Dožičíme si trochu kúpania, kde si s Turkami ujasňujeme ako sa hrá futbal, po turecky, po slovensky a po česky, kto z koho, odbavujú sa nákupy pre blízkych, dávame si zase raz kebap. Chalani objavili v supermarket peknú babu a netušiac , zže je to slovenská letuška či hosteska ju nahlas hodnotia.
Puchera pri kupovaní klobúka predavač pokrstil na grandpapa čo sa ostatným rekreantom velice páčilo, ale všetci to brali našťastie s humorom. Konečne prcháme nazad na Alaru, opäť je to s miernym motaním. Vraciame sa nakoniec pod vysoký vodopád, ktorý sme videli z hora z cesty pred úžinou, za ktorou kvôli vodnej clone a spŕške nevidno či je tam rieka, alebo koľko jej tam je ak tam vôbec je. Trochu zavádzajúce je označenie rieky na moste Çündere, ale ešte je to zrejme Alara.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

13.05. 2003
Denný rozkaz : presun po hornej Alare na predošlé stanovište
Sadáme na vodu pod vodopádom. Je to pekné, impozantné a grandiózne ( viac cudzích slov, ktoré neviem čo znamenajú ma nenapadá ). Alara vzniká zrejme sútokom dvoch potokov Çündere a Daģdere, súdiac aspoň podľa tabuliek na mostoch. Tento úsek by mal mať 3 km WW3( my sme pridali ešte cca 1km), potom 3km WW 4,5,6 X a na koniec 3 km WW 4-5. Nám by stačili prvý a posledný úsek. Prvý úsek zvládame v pohode a pri pochybnom moste nás už čaká autíčko. Po pokuse o obhliadku stredného úseku naväzujeme s úmyslom presunúť sa nižšie a dať si poslednú časť. Čo čert a Roman nechceli auto nevytiahlo po ceste pochybnejšej ako ten most. Tak odpojiť vlek, postupným postrkovaním, tlačením a šoférovaním dostať auto hore. Potom odviazať lode vynosiť ich hore, ako aj obsah vleku. A na záver – Burlaki na Alare – zapriahnuť sa do vleku a vytiahnuť ho hore. Potom všetko znova nainštalovať nazad. Sme še takto pobavili a pekný deň a naše sily sú v prdeli. Už zo spodného úseku horného úseku nie je nič a vraciame sa na Manavgat. Vodočet na hornej Alare ukazoval 250 cm ak sa nemýlim, čo ťažko konfrontovať s niečím a hlavne s germánskymi kubíkmi. Po príchode na starý známi flek na Manavgate, mi to nedá a zisťujem stav vody. Vodočet ukazuje 200 cm – klesla, ale stále je to dosť.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

14.05. 2003
Denný rozkaz : útok na horný Manavgat
Ráno sa presúvame na horný Manavgat. Rozhodol som sa , že to asi nemusím mať za každú cenu a tak na vrch nesadám. Nakoniec odvážlivcov ostáva len 4 kusy Luciša, Miro, Smolík a Pucher. Ostatní sa spokojíme so štandardnou štrekou. Sadáme hneď aj na vodu, len Mojo ostáva čakať horných štyroch. Asi uprostred etapy, pri pstruhárni, priberáme nášho šoféra Romana, ktorého nahrádza za volantom Keysho. Vcelku mu to išlo , iba päťkrát kopal a aj tie kopatčáky sme mu nakoniec odpustili. Zbehli sme dole na táborisko a urobili cigánsky deň a začali chystať večeru, keď prišla správa od horných, že tudy cesta nevede a máme po nich dojsť. Všetci sú našťastie OK, tak ich prevážame k už asi netrpezlivému Mojovi a po chvílke sú dole na táborisku tiež. Po reštarte auta sa presúvame hore smerom na Konyu a Ankaru. Čosi sa šušká v podpalubí o nejakom soľnom jazere, ale s chvíľkovím motaním sa tam vyskytujeme za hlbokej noci a aj tak odchádzame preč. Spíme na akomsi parkovisku. Zažili sme konečne po tých horúčavách aj ozajstný turecký dážď v trvaní asi 15 sekúnd.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

15.05. 2003
Denný rozkaz : obnoviť operácie v oblasti Melenu
Nejakým zázrakom a podľa rád Vedata sa nám podarilo Melen nájsť cca o 60 km ďalej než sme ho hľadali pôvodne. V dedine kde štartujeme to vyvolalo patričný rozruch a okrem hasičov tam boli asi všetci. Na vodu sa nechce Keyshovi, Pucherovi a Mirovi. Zato ide s nami zase Roman – náš šofér. Voda nebola ťažká len WW2 –3 aj keď päť kopatčákov zase zarobil. Oproti riekam z juhu je voda špinavá a trochu smrdí, tak trochu hnoj. Vodočet ukazoval 50 alebo 150 alebo 250, neviem presne, lebo celé metre im tam chýbali. Na rozdiel od juhu , kde hory sú vysoké, pusté, drsné a nehostinné, tu sú nižšie a pripomínajú dažďový prales z diaľky. Končíme v dedinke Ortaköy, cestou do preč si dávame zase kebap a postupne míňame posledné poctivo zarobené milióny pri pomyslení na neodvratný návrat do slovenskej reality. Skúšame pre zmenu aj kúpanie v Čiernom mori cestou a potom už len poďho domov.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

16.05. – 17.05. 2003
Denný rozkaz : ústup na Slovensko, nie však bezhlavý útek
Putujeme pomaly domov. Jednotlivé hranice zdolávame pomaly rutinne. Kontrolné stanovištia, poplatky,…… Medzi dvoma búdkami v Turecku či Bulharsku stíhame flašku whisky. Srbom ukazujeme dlhý nos a vztýčený prst ( viete asi ktorý ) a skúšame to plný očakávaní cez Rumunsko. Srbský poplatok za jednu osobu dávame za celú našu perepúť, takže ušetríme. Bol tu síce pokus nás ošmeknúť o nejaký poplatok za akúsi taxu ekologičnú, ale po zvýšení hluku v aute tí dvaja chytráci pochopili , že nič nebude. Síce sme striehli čo nás čaká, ale nič. Postupom na sever úroveň ciest a kraja trocha stúpa. Zrejme by tiež radi cúvali do únie. Potom Maďarsko a konečne v sobotu ráno sme doma. Víťazne tiahneme ulicami Blavy až na lodenicu, kde dávame cieľové foto a posledné turecké pivo a potom všetci kadeľahšie.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

Predzáver
Rád by som poďakoval všetkým, ktorý napomohli a prispeli k uskutočneniu a naplneniu tejto akcie, aj keď asi vysoká grécka latka nebola posunutá.
Poďakovanie patrí všetkým, ktorý čokoľvek zohnali, vybavili , urobili, zaistili. Každý vie asi čím prispel.
Roman neúnavne a vytrvalo točil volantom, nemlátil nás po rukách, keď sme sa babrali do rádia, nepúšťal nám Ňadranku a vie sa dokonca aj člnkovať a sľúbil , že s nami ešte pôjde niekedy niekam. …a vyzeralo to že nekecá.
Šeďo neúnavne točil všade kde sa dalo a kde mohol. Klobúk na hlavu pred ním ako vravíme, zasluhuje si to obdiv a dúfam , že z toho bude zase jeden dobrý film.
Juraj neúnavne naháňal každý deň signál a pokrytie, dokonca kvôli tomu aj na strechu auta vyliezol, aby uvádzal ( alebo zavádzal ? ) do nemého úžasu slovenskú, po informáciách pachtiacu, verejnosť. Rezervne aj šoféroval občas.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.

Záver
Zase sa jeden starší plán či sen stal skutočnosťou a ani Amíci tomu nezabránili, aj keď veľa nechýbalo. Je možno malým zázrakom, že sa ten náš cirkus na kolesách a na člnkoch podarilo vypraviť do sveta. Ktovie prečo toľkí naleteli na takýto mnohými spochybňovaný podnik. A možno len preto to vyšlo, že sa nikomu nechcelo urobiť a pripraviť náhradné Pyreneje. Nech je však ako chce boli sme v krajine polmesiaca, lietajúcich kobercov, lietajúcich núl a milionárov , kebapu, v krajine prešpikovanej históriou a jej pozostatkami, v krajine príjemných a dobrých ľudí a bohvie čoho ešte. Bola to veľká cena Turecka – Utopme ma – na okruhu Istanbul, Dalaman, Köprücay, Manavgat, Alara, Melen.
….a viem, že sa sem ešte chcem niekedy vrátiť.
Sú tu rozsiahle a úchvatné hory, navonok drsné a nehostiné. Medzi nimi sú údolia a určite v každom z nich tečie rieka či potok. Škoda, že mnohé z nich sú však neprístupné, nevedú tam cesty a tak aj rieky a možnosti ich splavovania ostávajú nepoznané a neprebádané. Až na pár komerčných raftových spoločností ( tí však toho moc neprebádajú) v Turecku vodná turistika nie je rozšírená a rozvinutá. Takto bohužial potenciál a možnosti tak veľkej krajiny budú nevyužité úplne ako je to na iných miestach Európy. Možno to čaká na dobrodruhov z celého sveta…

Ja

Pár tureckých slovíčok po závere
Turecký pozdrav niečo ako Ahoj či Dobrý deň: Merhaba
Mohamedáni však zdravia samozrejme svojim tradičným „salámom“
Chlieb – Ekmek
Voda – Su
Pivo – Bira
Ďakujem – Teşekkür ederim
Prepáčte – Affedersiniz
Dovidenia – Allaha ismarladik

a keby ste chceli niekomu povedať, že je krava, tak : Inek

Viac neviem a nepamätám si, môžete však hovoriť aj nemecky, aj anglicky, aj slovensky,aj rukami nohami okrem turistických oblastí Vám aj tak nebudú rozumieť.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.o

Grécko – Hellada – 2002

… alebo demoverzia správy, ktorá takmer predbehla ostrú verziu od Smolíka

Celý tento paškvil je popretkávaný aj faktografickými údajmi pre Fševeda, ktoré však môžete preskočiť.

Myšlienka vydať sa do Grécka za divokou vodou vzkrsla v mojej hlave asi pred dvoma rokmi. Po neúspešnom pokuse dostať sa sem s partiou českých vodákov som začal spriadať vlastné plány. Nastalo obdobie štúdia a zbierania informácií od českých, nemeckých, rakúskych vodákov, zháňania máp , sprievodcov a popisov riek. Nápomocný bol aj všemohúci svätý Internet. K týnto starostiam sa pridružilo zostavenie partie kajakárov a výber spôsobu dopravy. Zaistenie dopravy a sprievodný kultúrno-spoločensko-historický program si zobrali na starorosť kamaráti. Výsledkom bol plán, ktorý nadobudol reálne črty v tomto roku a stal sa aj skutočnosťou. Naším cieľom sa stáva sever až severozápad Grécka – provincie Epiros a Makedónia a pohorie Pindos.
Partiu tvorilo 11+3 kajakárov – presnejšie 9+3 kajakárov a 2 kajakárky , aby sme urobili zadosť emancicipácii a iným extrémistickým a radikálnym hnutiam v spoločnosti. Boli medzi nami pokročilí špičkový jazdci, priemerný jazdci a aj nádejné budúce hviezdy kajakového neba, majsterky sveta v raftingu, a fotografujúci kajakár či kajakujúci fotograf , starší aj mladší ( aj keď pri tomto športe či životnom štýle je človek večne mladý).

Naším približovadlom a domovom na kolesách bol biely 15-miestny Master upravený na 11-miestny, ktorého opraty pevne držal v rukách ( aj keď to nie vždy vypadalo presvedčivo a občas sme tajili dych a prisahali v duchu , že už budeme dobrí a nebudeme mu robiť zle ) náš vodič neopísateľných kvalít, ktorého okrem nás a alkoholu , ktorý ináč vôbec nepil, asi nič nedokázalo rozhádzať. Trojica kajakárov sa presúvala vlastným vozidlom – bielym Traficom.

Takže ešte krátke predstavenie hlavných aktérov.
Najpočetnejšie zastúpenie vozov a jazdcov mala stajňa týmu Eskimo a Pyranha :

Tým Pyranha:

Moja maličkosť – Jano Gazda na monoposte Pyranha Inazone 220 – ináč aj Prcek ( to ako môj kajak)
Miro na monoposte Pyranha Inazone 232
Juro Pucher na monoposte Pyranha Inazone 232
Šeďo na monoposte Pyranha Prozone 230

Tým Eskimo mal v stajni toto:

Mizo na monoposte Eskimo Topo
Luciša ( Repčíková ) na monoposte Eskimo Zwo
Fševed na monoposte Eskimo Kendo
Ďuro Gábriš na monoposte Eskimo Kendo

Stajňa týmu Necky sa vytasila týmto:

Smolík na monoposte Necky Zip
Bulhar na monoposte Necky R.I.P. (rest in peace ? – trochu morbidný názov pre loď)

Najmenej jazdcov mal tým Perception:

Saša na monoposte Perception 3D (ako vraví jeden náš kamarát TDK)

V samostatnej kategórii jazdili:

Alino na monoposte Eskimo Topo
Insti na monoposte Eskimo Diablo
Igor na monoposte Prijon T Canyon

Superextrašpeciál klasa bol Benito = náš vodič Peter na 11poste Renault Master, ináč aj pilot podzvukových a možno v súkromí amatérsky aj nadzvukových tátošov.

Piatok – 26. 4. 2002, sobota – 27.4.2002

Pri rozhodovaní o spôsobe dopravy boli na výber dve možnosti: do Talianska autom a odtiaľ trajektom do prístavu Igoumenitsa alebo po pevnine cez balkánske štáty. Los nakoniec padol na dobrodružnejší a adrenalínovejší spôsob po pevnine. Rozhodne by si zasluhoval viac pozornosti, ale pre to tu nie je priestor, tak len v kocke. Príjemným spestrením bolo využitie pohostinnosti našej ambasády v Belehrade, kde nás privítali so všetkými náležitosťami slovenskej pohostinnosti ( .. a bola to typickejšia náležitosť ako chlieb a soľ ). Rovnako bolo príjemné ochutnať čosi z bulharskej kuchyne u Bulharovej rodiny .
No a o adrenalín sa pričinili rýchlostné preteky medzi jednotlivými policajnými hliadkami v Juhoslávii a Bulharsku, výkony nášho pilota a rôzne disciplíny zručnosti umu na hraničných prechodoch, rôzne gymnastické cviky pri snahe zaujať príjemnú a pohodlnú polohu na sedadlách.

Z nášho pilota, familiárne zvaného Benito – bus racer, sa postupne vykľul pedofilnoschzizofrenický paranoik a príslušník sekty: Svedkovia Muftiho ( no toho velkého ). Na území Grécka sa ocitáme po vyše jednodňovom putovaní. Unavení z cesty si prvýkrát líhame do trávy konečne mimo auta niekde pred Grevenou.

Nedeľa – 28. 4. 2002 – Aliakmon (Aliakmonas )

Ráno vyrážame smerom na Grevenu s úmyslom pokračovať v ceste k riekam Milea Potamos a Venetikos. V Grevene narážame na raftovú spoločnosť No Limits , ktorej majiteľ nám spočiatku zdráhavo ( asi z obáv či nie sme komerčná partia = konkurencia ) poskytuje prvé informácie o vodných stavoch a možnostiach splavovania v oblasti. Nakoniec padnú jeho obavy a pochybnosti a vzniká nové priateľstvo. Operatívne meníme naše plány a Milea Potamos s Venetikosom presúvame na ďalší deň a využívame jeho ponuku pridať sa k nim a splaviť si spodný úsek rieky Aliakmon. A tu aj začína aj výpočet našich výčinov po gréckych riekach. Rieka pramení v pohorí Grammos pri albánskych hraniciach a vlieva sa do Egejského mora neďaleko Tesaloník..

Vodácky najobľúbenejšie trasy sú :

  • Livatodopi – Nestorio , obtiažnosť WW II ( III, IV+) – splavnosť skoro na jar , dĺžka trasy 21 km
  • Paliouria – Elati , obtiažnosť WW I- II – splavnosť apríl – jún , dĺžka trasy 12 km
  • Elati-Rimnio , obtiažnosť WW II-V – splavnosť apríl – jún , dĺžka trasy 14 km

My splavujeme časť poslednej trasy za doprovodu raftu nášho gréckeho kamaráta Janisa. Priznám sa , že prístup bez jeho pomoci k rieke by sme asi našli len s problémami a dávkou blúdenia.
A samotná rieka ? Pomerne ľahká voda WW II preložená 3-4 ťažšími miestami WW IV a to všetko v nádhernom prostredí. Dĺžka plavby bola cca 3 hodiny. Celkový dojem kazí len spevnený breh na konci trasy toku– príznak akejsi veľkej stavby. Janis nám oznamuje, že sme tento úsek splavovali naposledy, lebo sa tu chystá ďalšia priehrada. Niet na svete hádam miesta, ktoré človek v mene civilizácie a pokroku nesprzní. Škoda.

Opantaní prvými dojmami, priateľstvom a rozmrzení priehradou sa presúvame do Greveny prenocovať na táborisko , ktoré nám doporučil náš kamarát. Trochu blúdime a robíme dezorientačnú mototuristiku. Naše strápené duše terorizuje náš šofér-fanúšik úplného hardcoru – Jadranky, ktorú nám púšťa. Večer vyrážame do ulíc a sme prekvapený nočným životom , ktorým mestečko, žije – otvorené obchody, plno národa v uliciach – väčšinou mládeže. Naše priateľstvo utužujeme a bodku za dňom dávame v bare, kde náš priateľ Janis je aj majiteľom. Priznal sa nám , že na kajaku jazdí len rok, ale pridá s k nám na ďalší deň na splav rieky Milea Potamos .

Pondelok – 29. 4. 2002 – Mileapotamos

Ráno sa nám táborom ako víchor prehnala jedna korytnačka, ktorá si zapózovala pred aparátmi. To boli fofry. Po rannom motaní sa v Grevene vyrážame s naším gréckym kamarátom smerom na Milea Potamos. Musím priznať , že máme veľké šťastie , že sme na neho natrafili. Bez znalosti miestnych pomerov by sme asi k rieke trafili so značnými problémami. Tu sa pozastavím pri kvalite ciest. Treba uznať , že grécke cesty a diaľnice sú kvalitné a veľmi slušnom stave. Na každom kroku vidíme pútače s výpočtom koľko investujú do ich výstavby. Občas však musíme asfaltku opustiť , aby sme sa k riekam dostali a s prístupovými cestami k riekam je to horšie. Jedná sa väčšinou o nespevnené cesty horského, poľného či lesného charakteru väčšinou kamenisté , prašné a hrboľaté a so značným spádom. Kus takejto cesty sme absolvovali pri presune k rieke do Mikrolivada. Samotná rieka pramení v masíve Salatura pri Mile a je prítokom rieky Venetikos.

Vodácky najobľúbenejšie trasy sú :

  • Kranea – Spileo , obtiažnosť WW II , III, IV(V) – splavnosť apríl – máj , dĺžka trasy 22 km
  • Mikrolivado – Spileo WW II , III, IV(V) – splavnosť apríl – máj, dĺžka trasy 12 km

Druhá alternatíva sa volí väčšinou keď je na hornom toku nedostatok vody. My ju volíme tiež. Ako pomocný vodočet sa používa pätka mostného piliera pri nástupe. Pokiaľ je pätka pod vodou alebo zarovno vody je vhodný stav aj pre rafting. My sme mali trochu nižší stav, ale pre kajaky to postačovalo. Aj keď sme spočiatku šutrovali, postupne však aj vody pribúdalo aj obtiažnosť stúpala až po WW III miestami možnoIV. Krátko pred sútokom s riečkou Aspropotamos sa nachádza jedno miesto s obtiažnosťou WW IV+ až WWV v závislosti od vodného stavu. Rieka sa zúži a celý je tok preteká úzkym hrdlom. Miesto je však splavné a je možné ho prezrieť a aj ľahko sa prenáša (po pravej strane). Od nás ho splavujú len Luciša , Miro a Puchi. Menšie problémy mal na vode jediný živý grécky kajakár v širokom okolí Janis a väčší problém mal Ďuro , ktorý zlomil pádlo. Naše snahy spojiť ho do jedného kompaktného celku sa ukázali marné a tak potom podaktorí singlovali s kýpťikmi tohoto pádla až do konca.
Ďalej obtiažnosť klesá na WW I – II, rieka sa miestami rozdvojuje do ramien. Nám trvala plavba tohoto úseku cca 4 hodiny. Krátko pred tureckým mostom končíme plavbu. Ďalej nasleduje údajne nezjazdný kaňon a ústie do Venetikosu. ..ale je naozaj nezjazdný?

Čaká nás náročný a zdĺhavý výstup autom po krivoľakých kamenistých serpentínach so značným sklonom, ale s fantastickým výhľadom. Bolo to viac adrenalínové ako na vode asi by som to zhodnotil WW IV-V, no limits – no asfalt. Naši grécki priatelia sedeli vpredu u vodiča – museli mať dosť. Na jednom mieste, kde obtiažnosť asfaltu dosahovala WWVI dostávame defekt. Ešte, že sme vybrali z môjho Sergeja rezervu. Už tu začína pokračovať šofér hundrať, že musí voziť aj Alina , Instiho a Košča. Presúvame sa smerom ku Kalampake a ukladáme sa na noc niekde pri ceste volne pohodený v tráve vedla senníka. K veľkej radosti všetkých trpiacich nespavosťou sa istá komunita našej zberby – dovtedy kamarátov – oddáva nočným radovánkam končiacich alkoholickým delíriom dementis.Bolo všetko –hotový cirkus , hudba ( s rezervou a nie z Favorita), ženy, bengálske ohne, exotické zvery, spev a cvičené opice. Ráno senzibilný Fševed tuší v lese parohy !? Nechal doma frajerku, alebo ako to máme chápať ?
Vodičovi sa z toho zakalil zrak a celý deň nevidel na tachometer a jazdil 40 a ani Jadranka si nepípla, taký bol nesvoj.

Utorok – 30. 4. 2002 – KPČ

Keďže panuje povera, že tretí deň býva kritický na každej výprave prerušujeme vodácky program navštevou komplexu kláštorov Meteora. Pekné to bolo, o tom potom barátom, ale kde je tam voda , ha ? V snahe vyhnúť sa davom prevažne germánskych turistov, ktorých tam chrlili nespočetné autobusy sme sa uchýlili k návšteve kláštora , ktorý je menej prístupný a treba k nemu aj trochu pešo ísť. Juro nás strašil, že treba v dlhých nohavicia a dlhých rukávoch a pod. Za dve eurášiky však sa dá vojsť mierne aj poodhalený. Za trest však človek dostane sladkú hlúposť, ktorú sa väčšina návštevníkov snaží niekde nenápadne zašiť. Starký nám ešte zaželá pekný výhľad a prepúšťa nás na obhliadku. Najviac ma zaujala pravoslávna miešačka na betón na nádvorí, zrejme byzantské radiátori a rozvody inštalácií a iné histerické skvosty. Po notnej dávke kultúry, histórie a zmrzliny v Kalampake sa presúvame na rieku Arachtos do Plaky.

Samotnú návštevu považujem za genitálny nápad, jednak pred dňom sme boli bližšie a potom sa mi zdá ešte skoro na KPČ, rada starších a možno múdrejších však rozhodla takto. Grécke pamiatky si zaručene zasluhujú pozornosť, ale asi nie na vodáckej výprave. Večer sme sa potrebovali trochu aj zregenerovať a tak sme sa trochu potili, nie však na cudzom tele opačného pohlavia , ale telo na telo v báni = poľná sauna.

Streda – 1. 5. 2002 – Kallaritikos + Arachtos

Poloha nášho táboriska v Plake nám umožňuje viac alternatív na splavovanie. Je to vhodné miesto pre ukončenie alebo začatie splavu. Prichádza aj Alino. Ráno o 10.00 vyrážame na ďalšiu rieku. Volíme kombináciu Kallaritikos +Arachtos do Plaky.
Kallaritikos pramení v horách medzi riekami Arachtos a Aspropotamos vo výške cca 2100 m. Obtiažnosť na prvých cca 3,5 km splavovaného úseku je WW IV potom postupne klesá na WW II – III. Splav tejto rieky sa väčšinou spája so splavom rieky Arachtos do Plaka. Splav je možné zahájiť na dvoch miestach : pri obci Kipina – ťažší a namáhevejší prístup k vode (odmeňuje sa však peknou vodou WW III+) alebo pri moste na trase medzi Mistras a Christi. Toto miesto je z hľadiska prístupu vhodnejšie.

Vodácky najobľúbenejšie trasy sú (Kallaritikos + Arachtos ) :

  • Kipina – ústie do Arachtosu , obtiažnosť WW IV , III, II – splavnosť skoro na jar , dĺžka po ústie 20 km+9 km po Arachtose
  • most na trase medzi Mistras( Prossili) a Christi – ústie do Arachtosu , obtiažnosť WW IV , III, II – splavnosť skoro na jar , dĺžka po ústie 17 km+9 km po Arachtose.

My volíme kratší a menej namáhavý variant. Odmenou nám je pekný vodácky zážitok ako aj malebná scenéria vnútri úzkého kaňonu. Pozornosť si zasluhuje aj starý kamenný turecký most hneď pri štarte a ďašie dva potom na rieke Arachtos. Aby sme si uctili v nás hlboko zakorenené bolševické tradície vytvárame na menej záživnej časti rieky prvomájový sprievod. Impozantný je aj kaňon Arachtosu v lúčoch popoludňajšieho slnka nad Plaka. Jeho steny sú popretkávané prameňmi a vývermi vody miestami tvoriacimi malé vodopády.
A aby sme sa nenudili láme sa nám aj vlek, ktorý sa podarí zavariť u miestneho kutila domáceho. To si zasluhuje aj odmenu vo forme sauny s malými vylepšeniami. Tentokrát neodolal ani trucujúci šofér a Insti zagitoval aj dvoch Germánov.

Štvrtok – 2. 5. 2002 – Arachtos + Arachtos

Keďže vodič odmieta voziť Alinovu partiu, Alino sa od nás odpája. My vyrážame cca o 9.00 na Arachtos .
Rieka patrí medzi menej náročné, ale krajinársky veľmi pekné rieky . Pramení v západnej časti pohoria Pindos a vlieva sa do Iónskeho mora.

Vodácky najobľúbenejšie trasy sú :

  • most na trase Katsiká a Drosohani -Plaka , obtiažnosť WW II , III( 1 miesto IV) – splavnosť apríl – jún , dĺžka trasy 31 km
  • most pri Baldouma na trase medzi Ioannina a Katarapass -Plaka , obtiažnosť WW II , III( 1 miesto IV) – splavnosť apríl – jún , dĺžka trasy 37 km
  • Plaka-Skoupa , obtiažnosť WW II , III – splavnosť apríl – jún , dĺžka trasy 15 km

My sme zvolili druhý variant čo predstavovalo 5 hodín usilovného pádlovania od pol jednej, odmeneného pekným vodáckym zážitkom a peknou scenériou hornej časti Arachtosu nad ústím Kallaritikosu ako aj nám už dôverne známeho kaňonu z predošlého dňa. Málokoho to však nadchlo lebo všetci sú unavení a malátni. A aby nebolo dosť , tak sa trhajú pánty na vleku a zase sme nútený využiť služby miestneho kutila.

Piatok – 3. 5. 2002 – Acheron (Styx)

Ráno sa budíme, futrujeme, rýchlo balíme a presúvame sa na Acheron – zvaný aj Styx. Acheron pramení v južnej časti pohoria Pindos a vlieva sa do Iónskeho mora pri Amodii. Rieka nepatrí medzi náročné a ťažké rieky, jej obtiažnosť stúpa len za vyššej vody.

Vodácky najobľúbenejšie trasy sú :

  • most na trase medzi Alepochorion a Polystafion -Glyki , obtiažnosť WW I, II , III( IV) – splavnosť apríl – máj , dĺžka trasy 22 km
  • most severne od obce Vrysoula -Glyki , obtiažnosť WW II , III( IV) – splavnosť apríl – máj , dĺžka trasy 12 km

Vodákmi je najčastejšie volená druhá alternatíva. Prvá alternatíva ponúka prvých 10 km menej zaujímavú vodu WWI a ani krajinársky začiatok neprekonáva spodný úsek. Vzhľadom na neznalosť miestnej reči a písma sa nechtiac ocitáme na začiatku prvej varianty splavu čo v nás spočiatku vyvoláva pochybnosti či sme na tej správnej rieke a či nerobíme prvosplav nejakej blbosti. Našťastie sa po čase doplavíme k ďalšiemu mostu , kde táborí skupina vodákov z Rakúska a tí naše pochybnosti rozháňajú. Za krátko vstupujeme do 12 km dlhého kaňonu kde preteká rieka mŕtvych – mystický Acheron. Miesto kde prievozník Cháron preváža mŕtvych do podsvätia. Miesto kde vládne Hádes a Desdemona a kde vstup stráži trojhlavý Cerberus. Nemohli sme si dovoliť vynechať túto legendami a mýtami opradenú rieku z nášho programu. Našťastie Cháronove služby sme však nevyužili. Asi v dvoch tretinách prichádzame k nesplavnému miestu. Prenášame po ľavej strane rieky cca 50 m. Tentokrát sa jedná a skutočný vstup do podsvätia – sifón. Krátko pred koncom sa steny kaňonu rozostupujú a údolie sa otvára. Končíme pri cestnom moste pri obci Glyki. Na konci trasy na brehu rieky sa nacháddza aj reštaurácia – aké praktické pre ukončenie plavby. Fševed láme rekordy v kopatčákoch a za doteraz neobjasnených a nevysvetliteľných okolností pridáva jeden aj Smolík.
Zase prepukajú v našich radoch podvratné tendencie smerujúce našu výpravu k moru , čo je síce tiež voda, ale trochu presolená a netečie z kopca. Nastal neodvratný proces presunu na pobrežie. Po chvíľke blúdenie a za pomalého ale istého stmievania sa, sa ukladáme nakoniec na akejsi pláži.

Sobota – 4. 5. 2002 – naozaj slané more a zabitý deň

Keďže na nás doľahla únava a tak volíme tento deň bez vodáckeho programu a oddávame sa leňošeniu , kúpaniu a člnkovaniu pri pobreží. Komu jak je libo. Keď sa toho všetkého nabažíme pokračujeme ďalej za vodou smerom na Vovousa a do hôr. Aby sa nám neprášilo , tak začína aj pršať. A keďže prší vytrvalo, tak sa uchyľujeme do akéhosi miestneho hotela či chaty , kde nám Fševed zjednal dobrú cenu a prísteľky na vlastných karimatkách a vo vlastných spacákoch za hulákania rozjarených Grékov bažiacich po mäse po dlhom pôste.
Prišli sme totiž zrovna v čase osláv pravoslávnej veľkej noci. Zúčastnili sme sa aj ich bohoslužieb pri tejto príležitosti , čo bolo celkom príjemným spestrením vrámci KPČ a spoznávania krajiny a jej obyvateľov. Nepríjemným spestrením bol nedostatok spánku pred ťažšou vodou a vidina, že sa nám z troch baranov , ktorých mali opekať nasledujúci deň zrejme neujde. Škoda , že sme si nedali.

Nedeľa – 5. 5. 2002 – Aoos 1

Aoos patrí spolu s riekou Erymanthos z vodáckeho hľadiska medzi ťažšie , ale aj krajinársky zaujímavejšie rieky Grécka.
Vodácky najobľúbenejšie trasy sú :

  • most nad obcou Vovousa (pri píle) –most na trase medzi Paleoseli a Vrisochori , obtiažnosť WW II , IV, V – splavnosť takmer celoročne , dĺžka trasy 31 km
  • most na trase medzi Paleoseli a Vrisochori – Konitsa , obtiažnosť WW II , IV, V, VI a X – splavnosť takmer celoročne , dĺžka trasy 15 km.

Možnosti táborenia sú na začiatku a konci prvej trasy. Rozhodli sme sa popasovať s obomi úsekmi, aj keď pre druhý úsek sa uvažovali aj alternatívy Voidomatis, Kerasovitikos a Sarantoporos. Rieka Vikos so svojim unikátnym kaňonom pre nedostatok vody podľa švajčiarskych vodákov bohužiaľ vypadá zo zoznamu potencionálnych kandidátov. Tieto úseky sú okrem svojej obťiažnosti náročné aj z časového hľadiska. Plavbu je nutné zahájiť doobeda, v poobedňajších hodinách sa na vodu už nedoporučuje sadnúť. Je totiž nutné počítať s časom potrebným na plavbu minimálne 6-8 hodín a viac v závislosti od vodného stavu a výkonnosti a vyspelosti jazdcov. Únik počas jazdy z rieky vzhľadom na odľahlosť rieky a charakter brehov – rieka tečie poväčšinou v kaňone – nie je možný.

Ráno si dávame bleskové raňajky a už sa súkame do gumy. Ostalo nás len sedem statočných. Za ťaživého ticha sadáme na testovací úsek rieky, ktorý v celku zvládame. Aj tak na svoje x-té narodeniny som si mohol darovať aj inú hlúposť.. V dedine nevystupuje nikto a tak teda vyrážame tíško v očakávaní hardcoru v ústrety Aoosu. Nástup je spočiatku aj šutrovací. Obtiažnosť však pomaly stúpa a je ztoho celkom výživná a hustá voda miestami až WW IV a možno aj WW V. Tu som si na jednom srandovnom mieste zarobil kopatčáka a následne si našiel nejakú tú lezeckú cestu von. Šeďo tu o dušu eskimuje, keby vykopal, po tolkom úsilí by mu kopatčák možno aj prešiel, ale statočne zabojoval a na neviemkoľkýkrát to aj zdvihol. Viacerý a viackrát eskimovali a vystrájali rôzne chcené a nechcené psie kusy.

Už sa nám aj zdá , že by stačilo , ale akosi niet konca, tak využívame možnosti mobilnej komunikácie a takto zisťujeme našu polohu. Ostáva nám ešte jedno pekné miestečko naozaj bielej vody a objaví sa aj most , kde končíme. Z taktických dôvodov si nechávam neoprén, lebo nasleduje hobla a mrsknutie mojím telesom do vody. Našťastie to nebolo z mosta. Suchozemská časť našej výpravy mi zatiaľ pripravila prekvapenie vo forme tortového pudingu so sviečkou, ktorý sme potom svorne zožrali. Myslím , že to boli jedny z najkrajších narodenín za posledných pár rokov aj keď boli možno svojské a skromné. Ďakujem. Nasledovalo konzumovanie návykových tekutých látok a postupne sa ukladáme na spánok. Zajtra sa znova popasujeme s Aoosom aj keď mnohí z nás váhajú. Čím to je ? Strach ? Rešpekt ? Alebo je to vekom ? Nedajbože rozumom ? Ale , prosím Vás. A kde by sa vzal ?

Pondelok – 6. 5. 2002 – Aoos 2

Ráno zazeráme po sebe a čakáme, kto povie prvý , že nejde. Zase nikto a tak vyrážame v pôvodnom zložení z minulého dňa. Zase ticho a zase šutrujúci nástup. Potom to zase hustne. Dnes tuším prenášame viac ako včera. Prenášame všetci štyri miesta, podaktorí kde tu o jedno viac. Malo to byť ťažšie, ale mne pripadá ten vrch ťažší. Krajinársky je to samozrejme jednička , ako všetky rieky konieckoncov, ktoré sme splavili. Počas obedňajšej pauzy zisťujeme, že futrujeme pod kláštorom a tak máme aj diaľkové KPČ a kocháme sa. Koch, koch. Neostáva nám nič iné len to dnes už dobojovať. Na záver zdolávame slalomku a zvítavame sa s našimi suchozemskými kamarátmi, ktorý majú zrejme vyvinutejší pud sebazáchovi, ako my.

Tak to bolo posledné namočenie pádla v gréckych vodách. Balíme a vyrážame domov. Nedočkavý vodič nám to o niečo skracuje a domov upaľuje ako zmyslov zbavený. Aj keď by bol radšej nás zbavený. Prespávame niekde v poli 40 km od hraníc.

Utorok – 7. 5. 2002 – Domov – takmer letecky

Poslednýkrát sa budíme v Grécku a to do pekného rána. Cesta domenko. Absolvujeme väčšinu procedúr ako cestou sem. Biely Trafic sa rozhodol nakoniec , ako sme sa dozvedeli pre trajekt. Obdivujeme civilizáciu a roieku Struma v Bulharsku, prebiehame Maďarsko a v neskorých nočných či veľmi skorých ranných hodinách pristávame na športovom letisko KVŠ.
Natašo , bylo to charašo. Toť vsjo.

Toto je len krátky výpočet našich výčinov na gréckych riekach. Z ďaleka sme však nevyčerpali možnosti , ktoré táto krajina ponúka vodákom. Veď sme sa pohybovali len v severnej a severozápadnej časti Grécka v provinciách Epiros a Makedónia. Je tu ešte celá škála ťažších a aj ľahších riek vyhľadávaných vodákmi ako napr. Louros, Gormos , Kalamas, Langafzas , Tirios, Kastania, Metsovitikos, Agitis, Lousios-Alfios, Acheloos, Benetikon, Trikeriotis a mnoho mnoho ďalších. Pokiaľ by sme zavítali do južňejších častí Grécka a na Peloponéz určite by sme si nesmeli nechať ujsť miestne lahôdky ako Erymanthos, Krikellopotamos, Inachos, Tavropos, Evinos a iné.

A pretože v Grécku nezriedka panujú vysoké teploty je nutné nezanedbávať pitný režim. My sme ho tiež nezenedbáveli a preto sa chudák Fševed obetoval, aby nás zásoboval tekutinami z kopatčákov ( o počte sa v prípade jeho veku sa však nesluší hovoriť). Dobre , no, aj ja som mal jedného. Stane sa. Svojou trochou prispeli však aj Smolík, Ďuro, Bulhar…..

Pár užitočných rád, informácií a postrehov na záver

– Najvhodnejším obdobím pre splav divokých riek v Grécku je apríl a máj

  • Voľné táborenie je v celom Grécku oficialne zakázané, pri riekach sme však nachádzali vodácke táboriská kde sa to zrejme toleruje.
  • Nie je na škodu – koniec koncov by to mala byť samozrejmosť u podobných podujatí – mať rezervné pádlo ( skladacie v lodi ? ), základnú výbavu na lezenie po skalách ( sedačka , osmička, pár karabín, lano možno nahradiť núdzovo aj hádzačkou ) pre núdzové prípady úniku z kaňonov a záchranné akcie a minilekárničku . Samozrejme je to vhodné mať so sebou v lodi a nie v suchu v kempe alebo v aute.
  • Nie je na škodu si naštudovať alebo sa zoznámiť s gréckymi písmenami v ich všetkých formách ( malé , veľké , písané , tlačené ) – uľahčuje to orientáciu v mape, na cestách a teréne. Každopádne sa pri čítaní názvov dedín vyhnete situáciám typu: neviem ako sa táto dedina volá , ale začína takým trojuholníkom ( a ono vám to je Drískas – aj keď to na prvý pohľad nie je také evidentné a zrejmé ).
  • Pokiaľ nešoférujete sami , pri výbere svojho vodiča a vozidla dbajte na to aby obaja títo mali predošlé skúsenosti z akcií typu preteky do vrchu, offroad alebo camel tropfhy prípadne časť svojej vojenskej služby odslúžili niekde na tankodróme.
  • Že nástupcom nebohej gréckej drachmi – nech jej je európska únia ľahká –je euro snáď netreba spomínať.

Najdôležitejšie grécke výrazy

… nutné pre pobyt a výskyt v prírode, na a pri vode a medzi ľuďmi v Grécku

áno = né ( pekne po bratislavky )
nie = ochí
dobrý deň = kaliméra
dobrý večer = kalispéra
ďakujem – prosím = evcharistó – parakoló
červené víno = kokíno krasí
pivo = bíra
na zdravie (prípitok) = jamas
Aby ste sa nestratili to aj stačí, prípadne pridajte ku všetkému nechápavý a milý úsmev.
Pokiaľ budete mať taký prívesný vozík a toľko lodí ako my doporučujem naštudovať aj odborné výrazy pri navšteve pneuservisu a zváračskú terminológiu.
Miestami ( obchody , úrady, pošty, banky ale aj bežne na ulici) sa dá však dohovoriť aj anglicky alebo nemecky na rôznych úrovniach od posunkovej až po brilantnú spisovnú reč.

Do pozornosti Vám dávam aj akčnú melodrámú z produkcie Šeďoštúdia na videokazetách, ktorého pirátske kópie sa už dostali medzi širokú verejnosť.

Jano

Po prúde do Pešti

Organizátor: CK Sašatour (vedúca zájazdu teta Saška)

Termín

30.6.2001 – 8.7.2001​

Zostava

​10 + 1 ks: Lisý – Katka a Miro, Keyshovci – Janka a Keysho, Baywatchovci –
Baywie a Jirko, Kašáko-Struhárikovci – Saška, Miro + Vanda 2 dni, Mizovci Mira a Mizo.

Doprava

Do Pešti na člnkoch a z Pešti na meďákovi.

Počasie

Veľmi príjemné – teplé, tropické, miestami zima, oblačno s oklúznymi frontami a búrkovými mrakmi, veterno. Bolo všelijako ale nesnežilo.

Stručná štatistika

Cca: 250 Km​10 +1 ks unášaných prúdom na
kanojkách, z nášho pádlovania nikomu svaly nepodrástli
​1 deň​celodenné KPČ Pešť
​X filmov​vyfotených
​5 kánoí ​dobrej nálady​
​250 litrov piva na osobu

Sobota 30. júna 2001

Odchod z lodenice z „Karlovky“

(2 prenášky, samé komáre)

Nedeľa 1. júla 2001 (plachetnica) 1800 krst

Na obed sa k tlupe 4 kánoí pripojila piata s posádkou Mizo + háčik. Stretnutie prebehlo pri „Hulián Čarde“ a tak sme telám dopriali trošku tekutín v podobe piva a rumu s kofolou.
Kofola s rumom sa stali neodmysliteľnou súčasťou pitného režimu dvoch háčikov (Katky a Mirky), ostatní dbali na svoje ladviny a tak nijako nenarúšali pravidelný prísun vitamínu B v podobe pivčiska. Nič iné sa vlastne po celý čas splavu nepožívalo, ak nerátam raňajšiu ovocnú zubnú pastu (v podobe páleného z rôznych zdrojov). Myslím, že ani doma si väčšina z nás tak poctivo niekoľkokrát denne neumýva zuby. Po nalodení sa sme využili pozitívny vietor do plachiet (celty) až po sútok starého koryta s Dunajom. Janka bola najnedočkavejšou osobou v očakávaní krstu na 1800. kilometri, ale napokon sa dočkala. Všetci doposiaľ ešte na toku Veľkého Dunaja nepokrstený prešli krstom. 9 neodetých tiel sa vrhlo do vodenky, len Mizov háčik sa bál, že priláka žraloky a pirane odbojkotoval kúpací krst (t.j. mal krámy). Nevedeli sme nájsť nič vhodné na spanie a tak sme dopádlovali až do Novej Stráže, kde sme sa uhniezdili. Vedúca vymyslela nočné kúpanie, ale žiadny odvážlivec sa nenašiel. Po dobrej prevažne glutamanovo-sodnej večeri všetci tvrdo zaspali.

Pondelok 2. júla 2001

Ráno sme vyrazili smerom do Komárna a Komároma k ujom pohraničníkom. Prechod prebehol bez problémov, len sme si trošku zapádlovali, keď sme traverzovali Dunaj od jedných colníkov k druhým. Po preclení nás pár hodín unášal prúd a tak sme sa dostali až na ďalšie určené táborisko – ostrov Barnabáš. Ako sme sa dozvedeli od pobrežnej hliadky, je na tomto ostrove táborenie už zakázané. Takže sme vlastne boli poslednou posádkou, ktorej to legálne dovolili. V ten večer sa roztrhlo vrece z obrovskými výletnými loďami a tankermi, ktoré robili úžasné vlny. Plytká voda z jednej strany ostrova bola stvorená pre vodné hry s lietajúcim tanierom. Večer sme príjemne strávili pri ohníku rozprávaním príhod z lekárskeho prostredia tzv. Lisý talkshow.

Utorok 3. júla 2001

Keysho bol ráno trošku pokazený – nejaké light prechladnutie našťastie nič vážneho. Ostatní boli plne zaneprázdnený výrobou a zabezpečením surfovacej dosky. I keď bola na kúpanie trošku dosť veľká klendra na doske sa vystriedalo dosť ľudí – Saška, Mizo, Baywie, Jirko a Mirko Lisý. Barnabáš sme opúšťali pri smoklivom počasí až po obede. V to isté poobedie sme boli zaviaty až pred Ostrihom. Utáborili sme sa na jednej úrovni so Štúrovskou celulózkou na sútoku „Kiss Dunaja a Veľkého Dunaja“. Tábor bol na cípe sútoku, veľmi príjemné miesto s výhľadom na Ostrihomskú katedrálu a aj domček na stračej nôžke. Strávili sme tu veľmi príjemný večer pri ohni pojedaním dobrôt akými boli olivy s tvrdým syrom, opekané jabĺčka a tradične pivko.

Streda 4. júla 2001

Ráno sme vyrazili do srdca Ostrihomu po kanály označený tiež ako Kiss Dunaj. Naše tátoše sme odparkovali len kúsok pred sútokom Kiss a Veľkého Dunaja priamo pod Ostrihomskou katedrálou. Spoločne sme absolvovali prehliadku katedrály, či už výstavu korunovačných klenotov, vyhliadku z vrchnej veže alebo oboje. Po prehliadke nasledoval voľný program v podobe doplnenie potravinových skladov – dokupovanie potravín, obed v meste s neodmysliteľným posedením pri pól-litráku studeného chmelového nápoja. Okolo 17h sme vyrazili v ústrety hľadania nejakej oblasti vhodnej na prenocovanie. Opäť sme sa pádlovaním nepretrhli a skončili sme na neďalekom mrňavom štrkovom ostrovčeku. Susedný ostrovček okupovala jedna maďarská skupina, ktorá nás varovala, že môžeme byť zaliaty vodou, keď budú prechádzať veľké lode. Zavládla neistota, lebo mraky veštili trochu dažďa, kedy by bolo dobré postaviť stany, čo Baywie s Jirkom aj spravili, ale kvoli obavám „čo keby nás predsa len zalialo zo spodu ho zasa zložili. Mrakov pribúdalo a dosť fučalo a tak Keysho postavil stan. Najväčší bojko bol Mizov háčik, a tak nocovali obaja v kanoe aj so všetkými vecami zakrytý celtou ako cigánsky baróni. V tej krásnej duševnej pohode a istote začala Baywie pripravovať slávnostný múčnik pre celú tlupu a síce palacinky – lekvárové a nutelové s banánom. Celý tábor ešte viac zneistel, lebo nik si presne nepamätal, kedy má Baywie narodky, či nie práve v tento deň, keď si dáva takú námahu s palacinkami. Na Bayvuškine narodky sa trošku zabudlo, lebo ich mala akurát na Petra a Pavla (29. júna), ale v tom čase všetci obzerali Adin a Kubov baráčik. Tak sme to odčinili aspoň prúteno-listovo-mušličkouvou kytičkou a gratuláciami so všetkým čo sa dalo (s fit tyčinkami, horalkami atď). Nad ránom okolo 3h ráno padlo pár kvapiek a tak Baywatch-kovci opäť postavili stan. Len tímy Lisý a Kašáko-Struhárikov prespali bez zmätkovanie pod širákom v závetrí kanojek.

Štvrtok 5. júla 2001

Ráno sme sa opekali na slniečku slnili. Naplánované bolo kúpenie sa na polo-termálnom kúpalisku pred Vyšehradom, ale keďže sme tam dorazili o 17h a otvorené „až“ do 18h 80% tímu sa zvrtlo na päte, ale bola to škoda. Čistej vody si dopriala len naša naoko-spárená dvojica Mirko a Saška. Ostatný zatiaľ špekulovali, kde založiť tábor. Na jednom mieste bola strašne humusná voda, odtiahlo sa teda do neďalekej zátoky, kde sme tiež nepochodili – bol tam len vodou zaliaty prales. Vodnej vegetácii sa tu veľmi páčilo aj blatu, rybám a rybárom, ktorý priamo odovzdávali vode čo nepotrebovali. Bola to teda podívaná okrem živých rýb, tam plávali len tak bezprízorne rybie hlávky, vnútornosti a iné neskonzumovateľné časti šupináčov. Tak sme splavili až pod Vyšehrad, kde sme sa utáborili. Večer bolo narýchlo zbúchané KPČ t.j. všetci smädný vykročili na pivo, sice sme boli rozdelený na 3 grupy Baywie s Jirkom strážili tábor, Lisý a Keyshovci boli na pive v meste

Piatok 6. júla 2001

KPČ – hneď po rozlepení očí sme sa vydali po bezprízornej ceste, ktorá bola najbližšie k nášmu táboru v domnienke, že ide na nad nami sa vypínajúci hrad. Nakoniec nás spleť asfaltových a lesných ciest doviedla až k nášmu cieľu. Pred vstupom i najstaršieho študenta Mirka Struhárika (kúpil si študentský lístok bez problémov) sme sa posilnili vynikajúcimi malinami, ktoré sme za pár grošíkov kúpili pred vstupnou bránou. Po obhliadke sídla naše kroky opäť viedli do vyšehrádskeho bufetu na osviežujúce pivko, kde naša pani vedúca Saška kúpila gumené nožičky (t.j. od pivka nám chytila dobrú náladičku). Napokon sa nám podarilo odraziť smerom na „Szentendre“. Ďalej nasledovalo leňošenie na vode, ktorá nás spláchla až do „Szentendre“. Slnko pieklo, 100% posádky strávilo 90% času podopieraním člnkov z vody. Na mieste nového táboriska v „Szentendre“ sa k nám pripojila Vanda t.j. lepšia polovička Mirka Struhárika. Utáborenie sa a hop cup do centra na pivko. Treba si dávať pozor pri úhrade sumy za nápoje nejako im to nesedelo.

Sobota 7. júla 2001

Odchod zo „Szentendre“ HEV-om do Pešti. KPČ – prehliadka Budapešti. Po vylodení sa z HEV-u sme boli svedkami leteckého maniaka. Nejaké lecino tzv. Kamikadze nacvičovalo vzdušné obrátky a otočky všetkého druhu. Pamiatky boli pekné ale slniečko neúprostne pražilo a tak po vychádzke na trase Disnayland, Budapeštiansky hrad – s príšernými bielymi oknami a otrasnými žalúžiami, ďalej prefrčanie okolo parlamentu a priama čiara na „PALATINUS“. Palatinus bolo kúpalisko na ostrove uprostred Budapešti, kde bola síce voda, ale prístup do nej bol nemožný z dôvodu milióna ľudí na 1 cm 2. Ako by nám húpania vĺn nestačilo tešili sme sa z umelých vĺn v jednom z bazénov, najviac teda pani vedúca Saška, ktorá nevynechala ani jedno vlnobitie.
Ledva sme sa prešuchtali, cez záhrady ostrova plného lúk, jazierok s korytnačkami a rybkami naspäť na zástavku HEV-u smer „Szentendre“, kde sme mali rozložený základný tábor. Vyprahnutý sme sa doplazili do jedného z najmenej pútavých posedení pri nábreží Dunaja na celodenne očakávané studené pivko. Tento program absolvovalo 80% tímu Baywie a Jirko nam zmizli z dohľadu v Pešti a vynechali aj večerné pivko, ale určite mali tiež plnohodnotný program.

Nedeľa 8. júla 2001

Člnkovanie až pod 8. most v Budapešti spojené s obdivovaním Peštianskych pamiatok z vody, občasné kúpanie, dofocovanie filmov a odchod domov. HIC

Mirka a Mizo

Ako sme sa v Maďarsku člnkovať na divokej vode boli…

Hungarrodeo 2001

Keby ste náhodou nevedeli v Maďarsku nie je žiadna divoká voda. Ale aj napriek tomu začali naši južní susedia jazdiť na kajačikoch a iných člnkoch na divokej vodepo celej európe a tento rok usporiadali už druhý ročník rodea na divokej vode na ktorý boli pozvaní aj slovenskí kajakári. Jazdilo sa na vlne (taká malá haťka) na rieke Sajo (čítaj Šajo). A musím povedať, že pár maďarských kajakárov jazdí naozaj veľmi dobre. Toť asi na úvod, poďme k veci.

Kedy a kde to vlastne bolo?

4.5.2001 – 6.5.2001 Miškolc – Maďarsko

Kto tam bol?

Všade samí maďari ( a na vode asi 20 maďarskích pretekárov). Zo Slovenska sme tam boli iba traja: Ja, Mirík a náš najlepší slovenský rodeový jazdec Jano Rusnák.

Ako sme sa tam dostali?

Miríkovou Fabiou cez Lučenec a Rimavskú Sobotu.

Ešte aké sme mali počasie?

Celý víkend bolo strašne pekne a strašne teplo. Aj keď na chvíľu sa tvárilo, že aj spŕchne ale nakoniec bolo horko.

Ako sme sa mali?

Piatok

Asi o siedmej sme sa stretli na lodenici a kedže ja a Mirík sme meškali Jano bol zapíjáť cestovnú horúčku a lúčiť sa so skautami. Keď sme s Miríkom prišli Jano už mal v sebe asi 4 pivá. Naviazali sme a pomerne rýchlo sme vyrazili smer Zvolen, Lučenec, Rimavská Sobota, Miškolc dokopy asi 350 Km. Počas cesty sme Ja a Jano úspešne zapíjali ubiehajúce kilometre, takže nám vôbec nevadila malá búrka s poriadnymi krúpami. A takisto nás z miery nemohol vyviesť ani vyjavený colník na hraniciach („kam s tými loďkami chlapci?“). V Miskolci pri Tescu nás už čakali naši Maďarskí kamráti Puhi Jánoš (hlavný organizátor podujatia) a Kristína ktorá nám robila počas celého rodea tlmočníčku z Maďarčiny do Angličtiny. Po zvítaní sme sa presunuli do Jánošovej reštiky kde nás pohostili Pivkom. Nakoľko boli asi dve hodiny v noci, sme to po štyroch pivách zabalili a zalahli na rozdiel od našich maďrskích kamarátov vonku na čerstvom vzduchu.

Sobota

Ráno sme strašne nadávali, pretože nás budili už o šiestej. Vôbec sa nám to nepáčilo a tak sme sa zo spacákov nechali vyhnať až o hodinu a spoločne aj s maďarmi sme sa presunuli k vode. Viedli nás cez celé mesto a kým sme prišli k vode úplne sme stratili orientáciu, odkiaľ a ako sme prišli. Boli sme riadne uťahaní z cesty a ponocovania a tak sme pri vode znova zalahli a snažili sa čosi dospať. Zrejme nás naschvál nadájali pivom, aby sme náhodou niečo nevyhrali. Dakedy okolo obeda sa začal pretek. Najprv Fun slalom a neskôr aj jazdenie vo vlne ktoré spočívalo vo voľnom jazdení a predvádzaní figúr vo všetkých vlnách a vlnkách, kde sa len dalo. A ako to na správnom kajakovom rodeu býva vyhrávala celý deň poriadna tvrdá hudba. Takže večer nás riadne uťahaních a ohučaních presunuli, tentokrát na odľahlé miesto kdesi na kopci, do akéhosi parku (niečo ako naša Partizánska lúka). Tu nás očakával vynikajúci guláš a sud piva. Potom sa rozbehla voľná zábava, diskusia a príjemné posedenie pri ohni. Úplné prekvapenie nás čakalo asi o jedenástej večer – výborná torta. S plnými pupkami sme teda mohli pokojne zaspať a dohnať náš spánkový deficit predchádzajúceho dňa.

Nedeľa

Budíček už našťastie nebol taký hrozný ako v predchádzajúci deň a cítili sme, že prišiel náš deň. Po výborných raňajkách, ktoré nám pripravili naši hostitelia sme sa mohli vrhnúť do pretekania. Najpr fun slalom a potom rodeo a dve ceny boli naše. Konkrétne Jano bol tretí v rodeu a Mirík druhý vo fun slalome. Takže z troch z našej slovenskej výpravy si dvaja odnášali pekné ceny. Na záver sme sa znova najedli v Jánošovej rešturácií zastavili sa v Tescu pomíňať forinty ktoré nám ešte ostali. Tam sme sa zabávali na nápise na záchode kde oktrem maďarského nápisu na dverách bol nápis anglický: „keep clear it clean“ a pod ním slovenský nápis: „dávat pozor člen učítý číry“. Nikto nevedel čo to vlastne znamená a tak sme si túto komickú tabuľku odniesli domov . Vyrazili sme smer Bratislava a aby sme náhodou cestou domov nevyhladli čakala nás ešte jedna jedacia zástavka pri Lučenci u Mirikovej Babky.

Na záver chcem týmto poďakovať našim Maďarským kamarátom za pozvanie a za všetko čo pre nás cez tento víkend urobili. Bola to naozaj výborná akcia, kde sme si trošku zašportovali, trochu popili, pobavili sa a strašne dobre a veľa sa najedli.

Za našu slovenkú výpravu na Rodeu v Maďarskom Miškolci:

Mizo

 

Ako sme sa boli po kopcoch v zime prechádzať

Roháče 2001

heslo akcie: Kúpim teplo!

Účastníci:

Bulharova Primera:

  • Bulhar
  • Keysho
  • Smolík

Struhlov Golfík:

  • Struhlo
  • Vanda
  • Vemeno
  • Silvia

Puchiho Almara:

  • Puchi (Twister, BlackBox…)
  • Dottore Miro Lisý
  • Katka Lisá

Dátum:

2. a 4. februára 2001

Miesto konania:

Roháče – Huty – „horáreň“ a okolité kopce.

Piatok 2.2.2001:

Podvečer všetky autá vyrážajú z BA. Minimálne Primera je na cestu pripravená perfektne- veľa piva, nesvietiaci reflektor (opravený po policajnom upozornení) a dobrá hudba. V Považskej Bystrici sa všetci pekne stretávame a pokračujeme systémom „od pumpy k pumpe“. Že prečo? Lebo na Struhlovom Golfíku zamrzli trysky ostrekovania. Asi preto, že boli vyhrievané. Vášnivé rozoberanie pracovných problémov (Datalock) malo za následok nasledovné: „ Aha, tam bola odbočka na Bešeňovú! Tam sme mali odbočiť!“ Ale všetko dobre dopadlo, okolo desiatej sme sa stretli v našej „horárni“. Naše predchádzajúce informácie o budúcom nocľahu boli sa dosť rozchádzali:

Bulhar: „ Budeme spať v nejakej búde-horárni bez správcu, za fľašku…“ A tak sme sa k Keyshom a Bulharom zariadili- spacáky, karimatky, teplé veci…

Dotorre Lisý: „Mne stačilo, keď mi povedali, že sú tam štyri kúpelne… „

„B“ bolo správne! Nás pripravených na kruté zimné podmienky prekvapil funglnový domček pripravený pre 10 ľudí s postieľkami, horespomínaným počtom kúpeľni, kuchynkou, spoločenskou miesnosťou,…

Troška sme pokecali a hor sa spať, čakal nás predsa ťažký deň!

Sobota 3.2.2001:

Okolo 9.00 nastupujeme v kompletnej zostave  na značku, ktorá nám začína pri chalúpke. Dozvedáme sa, že tam v zime nemáme čo robiť- chodník je vraj zavretý.Nebol .Vyrážame smer Biele Skaly ale hlavne Sivý vrch. Úvodné stúpanie lesom nerobí problémy snáď nikomu, čerstvo napadnuté biele sračky nám vŕzgajú pod nohami , proste paráda. Nudkáme sa, tak vymýšľame Puchimu prezývku. A stretávame prvú významnejšiu vec cestou – Biele Skaly. Ale preistotu strácame značku spolu s tušením, že ktorým smerom ďalej. Keďže sme v hľadaní značky neuspeli ani  „hviezdicovým systémom“, Struhlo (čoby horský vodca) vyťahuje mnohodielnu mapu veľkej historickej hodnoty a buzolu. Po krátkom “zorientovaní sa” nám ukazuje sever a správny smer. Ako sme neskôr zistili, sekol sa iba o 180 stupňov! Po krátkom skonsolidovaní sa dostávame na hrebeň a robíme koch,koch, cvak,cvak, obliekame sa, dávame piknik na stojáka a pozeráme na kopec nami  identifikovaný ako Sivý Vrch. A zdá sa nám byť stráááášne ďaleko, tak padáme ďalej. Mira Lisého a doterajšiu čelnú skupinu strieda Keysho, ktorý nám všetkým robí prešlapávača, prieskumného pracovníka a udávača tempa zároveň. A tu sa začína naša celovíkendová hra – na schovávačku. My versus značka. Hrebeň je nádherný, výhľady si ale už asi zobrali dovolenku a poslali namiesto seba sneh a vietor. Do cesty sa nám navyše postavil nejaký nezvyklo veľký kopec – v polovici jeho obchádzania sa začíname zamýšľať, či to nie je náhodou ten náš. Ešte, že sme sa nakoniec všetci vytrepali takým slušným žľabom, lebo – div sa svete- bol to ten náš!!! To bol fakt vrchol – vietor jak hovado, teplota -13 !  Dotorre dáva nejaké pokusy o vrcholové fotto, Bulhar zasa nejaké pokusy o zmenu trasy návratu. Napodiv sme sa všetci zhodli že dobre a tak teda ideme za ním. Zliezame bočným hrebeňom,  Bulharove slová znejú „ešte kúsok a bude to dobré“.  „Dobré“ – rozumej brutálne hlboký sneh a veľe,veľa kosodreviny. Katka dosahuje ďalšie vrcholy – tentokrát na tej kosodrevine (aspoň sa Miro večer nenarobil 🙂 Pojedáme sušené ovocie, pivo, pijeme čajík a prášime niekam do doliny- je mnoho hodín. Cez polia a lúky sa dostávame na cestu. Vanda nemusela vyvíjať veľké úsilie na to, aby nás ukecala na nástup do už ňou stopnutého auta… Pomaly sa stmieva.

Po výdatných a výborných večerách sa usadáme do spoločenskej miestnosti, popíjame čo kto má. Všetci priniesli dobré červené vínko, len Bulhar dovliekol  Kláštorné… O 21,30 (slovom:o pol desiatej) končíme nočné dialógy a ideme do večných lovíšť. V noci sa v prekúrenej izbe s trupkami ozýva: Predám teplo!!!

Nedeľa 4.2.2001 :

Ráno nastáva dohovor na tému: Čo dnes? Rozhodnutie padlo opäť na prechádzanie! Zostáva už iba určiť cieľ. Všetci chcú ísť na Prosiek – Keysho odmieta, Bulharovi sa to tiež nepáči. Tak tvoria novú záujmovú skupinu a lobbingom sa snažia o získanie ďalších členov do svojich rád. Smolík prestupuje ihneď, ostatní váhajú. K rozhodovaniu značne prispela nie zrovna vhodne zvolená Bulharov taktika: Sľuboval nádherné výhľady (snežilo jak hovado) a príliš skoro (už na chate) prezradil pomýšľaný ciel dňa – teda kopec Osobitá. Vanda sa z vedľajšej izby prišla presvedčiť, či dobre počula…

Partia sa rozdeľuje na dve skupiny:

– Tí, čo patria na Osobitú (alebo do osobitnej?…)       Bulhar, Keysho, Smolík

– Prosiečania, teda ostatní členovia zájazdu.Nikto nezostal hniť na chate, šak sme sa prišli prechádzať!

1. skupina vyráža autiakom k chate Primula, kde  ho necháva a vyráža po svojich. Konkurz na prešľapávanie väčšiny cesty hore vyhráva ten najmenší a najmenej skúsený- teda Smolík. Kopec sa stále dvíha a dvíha, schovávačka so značkou permanentne funguje, snehu pribúda, síl ubúda, ale dá sa. V polke výstupu zisťujeme, že to asi nebude môcť byť veľký a náročný kopec, nakoľko nemáme ani čaj, ani minerošku, ani cepíny… Nejako sa pozabudlo!No, je tam toho… Po nekonečnom brodení sa snehom a preskakovaní podnutých stromov už začína Bulhar mäknúť, ale, čo sa to pred nami neukazuje! Sedlo! Konečneee! Tu si čítame, že chodník na osobitú je zatvorený. Aj závora tam bola (taký kus dreva na lúke) , ale my sme šikovní, my sme ju obišli!!! A už to chcelo iba troška odvahy, pevné nohy. Na to,že bol „chodník“ zatvorený bol dosť dobre značený. Prekonávame aj miesto s dosť veľkým sklonom a málo záchytnými bodami. Vietor nám šlahá do tváre tisíce ihličiek, my sa nevzávame a dosahujeme vrchol!!! (kopca) V brutálnom vetre a snežení chytá Bulhar trupky okolo ramien a snaží sa prezentovať sľubované výhľady. Neprešlo. Pri spiatočnej ceste do sedla zapadáva najkrpatejšia trupka S. do bielych sračiek takmer po ramená – Keysho a Bulhar sa len rehocú… kamaráti… Smolík pochybuje o Keyshovych meteorologických znalostiach – to ľadové peklo, to bol vraj teplý front…  Cesta k autu bola rýchla, pivo v Primule takisto.

2. skupina zvládla svoju naplánovanú trasu takisto podľa plánu a veľmi sa im páčilo. A to je asi najpodstatnejšie.

Pobalení a výborne športovo vyžití padáme domov. Bulhar začína byť nejaký soplavý… Cesta je OK, večera v Jánošíkovej krčme tiež (okrem Keyshovho jeleňa)

Smolík

P.S.: Správa z pondelka 5.2.2001: Bulhar je týždeň PN…

 

Ako sa bol starý Geronimo na snehových drevách prechádzať

Začalo to asi takto: Ciša mala asi veľa nepretelefonovaných minút, tak nám v utorok večer všetkým volala, že čo robíme cez víkend a že či by sme nešli na Skalku. Keďže nikoho žiadna rozumná výhovorka v takom chvate nenapadla, nezostávalo nám nič iné, ako s daným návrhom súhlasiť. A spravili sme dobre, to Vám môžem povedať už teraz, ale tu sú podrobnosti:

Gdo:

Škoda autiak 1 :     Mišíkovic Felácia:

  • Maťo
  • Ciša
  • Mucha Bejvucha/Muška Bejvuška
  • Jirko –český hosť pod dohľadom

Škoda autiak 2:      Kašákovic Fabia:

  • Mirino
  • Saška
  • Keysho trupka
  • Smolík trupka

 

Škoda autiak 3:      Braňova Octavia:

  • Braňo Kunc (powered by Dunajčík)
  • Zuzka (powered by Dunajčík)
  • Mizo
  • Maťa
  • Slivka

Kedy:

06.01.01-07.01.01

Gde:

„Hotel „ Skalka, Skalka

Počo:

vhodnejšie skôr na vodu

Sobota:

Vzhľadom na rozdielnu výkonnosť autiakov ame si dali zraz o 11.00 v cieli určenia. Už cestou sa snažili trupky S a K reprodukovať Saške predpoveď poča , ktorá znela +4 až +6. Neverila im, že predsa to nie je možné, aby bolo na Skalke škaredo a teplo! Do cieľa sme dorazili bez väčších problémov, zvítali sme sa s Tatraňákmi s Denisou ale hlavne všetci účastníci tejto na prvý pohľad športovej akcie medzi sebou. Vzápätí sme sa s Tatraňákmi a Denisou rozlúčili, lebo oni sa tam už našporovali dosť(a asi tiež počuli predpoveď) a odchádzali smer BA. V zápätí začal chaos spojený s naháňaním vhodných handier a výstroja, obliekanie, výmena, požičiavanie ale hlavne voskovanie! A to teda nie je len tak, zvoliť správny vosk na to podivné počasie vonku. Tak tam každý na tie drevá niečo nacápal a mohli sme vyraziť v ústrety bežkárskym dobrodružstvám. Ako vcelku praktický nápad sa ukázalo rozdelenie partie a A-team a B-team. Samozrejme cestou tieto teami menili zloženie ( napr. Muška Bejvuška- do kopca A-team, z kopca B-team) Po krátkom úseku sme opäť pocítili potrebu mazať, tak sme mazali – tentokrát vosk inej farby. Takto sme to zopakovali ešte pár krát. Kompletné mazanie bolo hotové tesne pred koncom nášho štvorhodinového výletu, keď mal na drevách každý z nás všetkých všetky vosky a aj tak sa to všetkým šmýkalo. Najviac nám padala asi Slivka, aj Smolík zopár krát neustál, ale Keysho stváral veci nevídané: padal cestou do kopca, dokonca dokázal dostať počas jazdy pravú bežku do ľavej časti stopy a ľavé drevo do pravej časti stopy (tak to už čo je?!) Pred návratom do nášho hotela si ešte silnejšia časť dala jedno 5 km kolečko na miestnych okruhoch, slabšia časť si dala čaj s rumom. Potom sme všetci prášili na večeru. Tá bola síce chutná, ale množstvo výrazne zaostávalo za kvalitou. Vzhľadom na nedostatočný prísun energie sme sa presunuli do reštaurácia Minciar (ináč NEVER MORE!!!), kde sme si dali pivo (teda tí, ktorým sa asi o 19.00 ušlo POSLEDNÉ čapované), cesnakovú polievočku -bez syríka:-( a nakoniec palacinky. Tu si Bejvi rozhnevala čašníka otázkou koľko druhov a aké majú. Tak sme každý dostali dve divné placaté veci s troškou lekváru niekde v strede a troškou nejakej bielej sračky na vrchu (ževraj ex-šľahačka), iba Bejvi dostala jednu (no nedaj si za 30 Sk). Krivdu nadrbaný kuchár napravil, tringáč sme im nedali! Na izbe nás čakalo pár flašiek dobrého červeného vínka, popili sme, pokecali sme, pospali sme.

Nedeľa:

Nikomu sa nechcelo vstávať. Hlavne pri pohľade von oknom. Voda, voda, samá voda. A teplo. Asi +4 až +6.Väčšina zúčastnených mení bežkárske topánky za pohorky a hurá na prechádzku. Keysho so Smolíkom sú Saškou prehlásení za bosorákov, argumentácia, že občas stačí počúvať rádio neobstála. Menšina v zložení Maťo, Luciša, Mizo a Braňo sa idú zase na drevách naháňať. Asi im včerajšok nestačil. Turisti nie sú schopní od raňajok do obeda zvládnuť Zruby vzdialené 50 min. od chaty. Ale precházka je to pekná, snehové vojny tiež, rovnako ako guľovanie neznámych okolostojacich slečien – najlepšie rovno do hlavy (špecialista Keysho). Pred obedom sme sa opäť všetci postretávali, pobalili. Lyžníci si pochvaľovali, ževraj bolo výborne. Jirko Vám je do tej Bejvi taký paf, že ani nevie, kde si bundu odkladá. Zato Keysho to vie veľmi dobre (hlavne keď ju „trošku“ posunie – asi o 2 poschodia) Po (pred)obedíku sadáme do tátošov a hor sa na obed do Revišského Podzámčia. Tu bola Muške-Bejvuška spôsobená ďalšia nenapraviteľná krivda v reštauračnom zariadení: našej urodzenej Muške-Bejvuške si dovolili nepomiešať mak s cukrom na šúlancoch!!!  Luciša v snahe prekabátiť vlastného manžela a všetkých ostatných prehlasuje kamenné stĺpiky v plote za biele súdky, Bejvi zase listy z papradia za pierka z ftáka. Ale inak podarená hra.  Ale najvyšší čas ísť domov.

Pekne strávený víkend za nami. Niekto si priniesol pekný zážitok zo športového, víkendu, prípadne peknej prechádzky, iní zase krvavé pľuzgiere na pätách. Ale hlavne sme boli zasa niekde spolu skoro všetci.

Smolík