Sľubovali mi veget.

Sľubovali mi veget, pohodu, málo km a romantiku a zatiaľ…..

Keď mi ponúkali tento splav, ponúkali mi pohodu a kľud. Dala som sa na to, však nejako to zvládnem. Dlho som nič nerobila ale snáď pádlovať som nezabudla. Nie, nezabudla. Tak Vám napíšem pár postrehov. Môžeme ich nazvať napríklad:

„Vodná Turistika je možno vyplnený priestor medzi dvoma krčmami“ s podtitulom „…zabite Páleša…“

Výber s mojej komunikácie s PS pred akciou:

Január:
PS: Išiel by som…Išla by si?…
ZJ: Neviem, aj ma to láka ale dlho som nič nerobila a potom…..

Február
PS: Tak pôjdeš?
ZJ: No dobre, však uvidíme, prihlás nás….

Marec:
PS: Tak som nás prihlásil a treba zaplatiť. Ideme.
ZJ: Dobre zaplatím. Ideme.

Apríl
ZJ: Ideme? Tak sa rozhodni.
PS: Neviem ešte uvidím ako, sľúbili…..

Máj
ZJ: Tak sa konečne rozhodni či áno alebo nie!….
PS: Dobre, tak poviem že nie.
ZJ: ……Prečo?…..
PS: Vieš, ale on povedal že počká…..

Jún:
ZJ: …ale ja to už musím vedieť kvôli dovolenke….
PS: Dobre zavolám…..
potom vstúpil do našej komunikácie aj JP
JP: …nepôjdeš aj sama?….
ZJ: nie, nikoho poriadne nepoznám a…..
JP: však poznáš mňa, vieš……zoženiem Ti niekoho….
ZJ: dobre opýtam sa….
info ZJ pre JP : ….dobre idem, dohodla som sa s……

a už začiatok bol zvláštny tým, že podľa inštrukcií organizátora JP minerálky do autobusu neberie. Ihneď som sa vzbúrila. Považovala som to dosť za podstatnú vec mať pri sebe dostatočné množstvo H2O. A čo môj pitný režim? Zostala som nepochopená, ale keď som ubezpečila JP že objem H2O budem kompenzovať menším množstvom jedla a šatstva zobral to. Priznám sa však, že v tom zmätku som si nevšimla dosť podstatnú vec v itinerári a tou boli km. Nuž čo, nikto nie je dokonalý. :o))

Balenie a cestu opisovať nebudem, myslím si že sme všetci podali vynikajúce výkony v polohách jogy. Poniektorí podali aj iné výkony…..

Poľsko :
rieka Narew – 18 km
Tak takto to bude dúfam celý čas. Jedno orosené pod slnečníkom…“To je ono!“… Zachovaj si JP tieto zvyky. Och ako som sa len mýlila. Keď vtáčka lapajú pekne mu spievajú sa hovorí….
Tvrdé „pristátie“ na betóne zachránili len zvyky „homlesákov“, ale inak po vodácko-vegeťáckej stránke musím túto riečku pochváliť

Lotyšsko:
jazero Usmas, rieka Engure – 34 km
Tak po malom túlaní a vyjedaní čučoriedok sme zostali na brehu nádherného jazera. Ráno sme vyrazili a keďže sa nevedelo kde presne (JP povedal tam) chvíľu sme tápali a nakoniec trafili. Teplo začínalo pôsobiť a u niektorých súputnikov sa prejavovalo vo forme fatamorgány „krčma na brehu s dobre vychladeným“ No o mladšie ročníky som sa tak neobávala ale starosti mi robila Brigit. (však ona vždy vedela o všetkom, v správnom čase a na správnom mieste). Schladili sme sa ale nie oroseným. Pri prenáške nás zastihla prietrž a tak sme svorne pod strechou prebrali kvalitu želé cukríkov prekladaných koňakom. Zaujímavá kombinácia. :o)) Potom sme sa zahrali až do desiatej večer zaujímavú hru: prelez, podlez prenes a ako odmena bola noc za vodou v rákosí…….

jazero Puzes, rieka Rinda – 27 km
neverím tomu že to bolo len 27 km. Tu niekde vznikol zúfalý výkrik …. „zabite Páleša“…
Rozhodla som sa že bude u mňa počas dňa prohibícia (to bolo asi z toho tepla, inak to vysvetliť neviem). Nekonečné vareškovanie v šaláte, nekonečne stojatá voda, občas nejaká zdochlina (ach tá romantika :o)) ) tak by sa dal nazvať tento deň.
Zabite Páleša !!!!

Ešte že ten Ivan mal mať meniny. Tak sme si pod mostom pri táborisku dali na jeho zdravie jednu fľaštičku (zachovaj si tieto dobré zvyky Roman) a mohli pristáť, zatáboriť a ísť hľadať „fatamorgánu“. Už to vyzeralo, že to naozaj bude fatamorgána a zrazu sme počuli šťastný smiech, ľahko identifikovateľný (doktor). Vedeli sme, že tam niečo bude. A bolo.
Potužený cesnakom a pivom, posadil sa ku mne život…….
Zmerať šírku ciest v zmysle EU noriem sme však Zuze nedovolili. A naozaj som si nič nedovoľovala, ja nie…. a Janka nemala pochopenie k našej kalerábovej psychoterapii.
To bol teda deň!!

rieka Rinde – Stende – Irbe – 38 km.
Ráno sme vyrazili skoro. Boli sme druhá posádka na vode. Priznám sa, že prvé 2 km som sa z toho nevedela spamätať. Ale našťastie sa charakter rieky zmenil, konečne to tečie a ešte ako. Na tie slová nezabudnem: „…ešte jedna zákruta a bude most…“ Keď to tak je, tak si pri tom moste dám teda to pivo. Pri 356 zákrute som sa rozhodla, že by stačilo a dala som si hneď 2 (slovom dve).
Moreeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee!

Baltik – cca 4 km pešo
ráno síce kohút kikiríkal ale rozcvička nebola. Veget ….(tak predsa mi niečo splnili), prechádzka, nápoje s -OH skupinou, krst. Takto diétne si to ja predstavujem.

rieka Gauja​ – 30 km, – 23 km, – 28 km, – 29 km, – 35 km
Poznatky a závery:
– tečie, dokonca niekedy až moc,
– netreba púšťať osoby do magazinu pod vplyvom -OH skupiny,
– ak je v jej blízkosti mesto je určite ďaleko od brehu,
– obchod je bližšie,
– v tejto oblasti určite prekračujú kvóty ovad na cm2 ,
– KPČ je určite na samotnom vrchole kopca,
– všetko čo bolo povedané už neplatí….

Šťastne sme zakončili našu púť poznávaním krás mesta Rigy. Každý ako chcel a vedel .
Ten skanzen „neďaleko“ Idy stál určite za to, ale tie cirkevné slávnosti a „miestne zvyky“ tie tiež neboli na zahodenie.
Toť vsjo, ja len na doplnenie info pre tých, ktorí boli vpredu aby vedeli čo sa dialo vzadu.

Zapísala Žužu

Použité mená a skratky:

Žužu – to je tá, ktorej sľubovali veget, pohodu, málo km a romantiku. Inak členka ZZ posádky.
ZZ posádka – mimoriadna koncentrácia vysoko inteligentných, citlivých a krásnych osôbok
PS – iniciály toho, ktorý mal ísť a nešiel
ZJ – iniciály Žužu
JP – iniciály organizátora, to je ten, ktorý to všetko „zavinil“ (tiež Páleš)
H2O – agua impotentata – lihuprostý nápoj
km – niekedy veľmi nekonečné
fatamorgána -krčma na brehu s dobre vychladeným pivom
Brigit – že vraj najskúsenejšia členka súputnikov
Ivan – to je ten, ktorý mal meniny
Roman – ten, ktorý si zachoval dobré zvyky
EU normy – normy platné v EU
Janka – doktorova doktorka
Zuza – členka ZZ posádky
nápoje s -OH skupinou – nie sú to lihuprosté nápoje (skúste hádať ešte raz)
magazin – shop
KPČ – osoby vychované na „Leninských princípoch“ by hneď zareagovali, ale omyl, tento názov bol v súčasnosti upgradovaný a používa sa na psychickú podporu súputnikov – Krčma Príde Čoskoro
súputnik -ten/tá ktorý/á sa presúval/a spolu s nami

A pridala som aj nejaké foto.
Tak o rok?

20110618-070256.jpg

20110618-070451.jpg

20110618-070513.jpg

20110618-070525.jpg

20110618-070540.jpg

20110618-070600.jpg

20110618-070616.jpg

20110618-070626.jpg

Lotyšsko 2001

Ako bolo a nebolo

Čo vieme a čo sme sa dozvedeli o Lotyšsku – pár faktov

Rozloha: 64,589 km2
Počet obyvateľov: 2.62 mil.
Hlavné mesto: Riga (počet obyvateľov 874,100)
Obyvateľstvo: Lotyši 57%, Rusi 30%, Bielorusi 4%, Ukrajinci 3%, Poliaci 3%
Jazyk: Lotyšština, Rusština, etnické jazyky
Náboženstvo: Luteránske, Rímskokatolícke, Ruské ortodoxné
Štátne zriadenie: Republika

Dni nulté

Už minulý rok , keď sme navštívili za účelom člnkovania Poľsko, mi nedala spávať myšlienka, vydať sa za týmto istým účelom do Litvy alebo Lotyšska. Ani neviem kedy a ako táto myšlienka vznikla. Bol to istý druh volania divočiny. Čím dlhšie som sa s touto myšlienkou zaoberal, tým konkrétnejšiu podobu nadobúdala. Telefonoval som , mailoval a písal do Čiech, Litvy, Lotyšska, Poľska. Rozhodnutie vyraziť do Lotyšska však v Poľsku nepadlo. Mnohí na mňa pozerali ako bacil do lekárne a tázali sa na môj zdravý rozum. Základ bol nahovoriť Jozefa. V Poľsku odolával, vo Vrátnej ešte odolával , ale už bol nalomený a v decembri už podľahol. Od tej chvíle sa prípravy rozbehli naplno. Zháňal som podklady: mapy, popisy a kilometráže riek a akékoľvek dostupné informácie. Okrem toho som mal na starosti zapožičať vlek z našej lodenice. Jozef zatiaľ sa staral o zabezpečenie dopravy, výstroje a personálnu stránku akcie, do ktorej som mu občas kafral – napr, tým, že som sa snažil prihlásiť Markétku a pod.
Samozrejme do príprav sa zapájali väčšou či menšou mierou aj iný účastníci a aj neúčastníci, za čo všetkým patrí úprimné poďakovanie. Menovite sú to Vlado Mišík zvaný medzi vodákmi Dico a jeho lotyšský priatelia Janis a Ivar, nedočkavá Alenka zvaná Vretenička, kamaráti z Čiech, telocvikári z STU, Renátka – koláče na cestu, Luboš a Červík z lodenice ( vlek) a ……….. Ak som zrovna Vás vynechal prepáčte, určite nie preto , že som na Vašu pomoc zabudol.

Deň prvý: 7. 7. 2001 – sobota

Po siahodlhých a nekonečných prípravách , bojových a mierových poradách, komplikáciách, ťažkostiach, problémoch, chvíľach nervozity a stresu, ale aj nadšenia nastal deň D – deň odchodu t. j. sobota 7. júla. 2001 . Po predchádzajúcich hektických dňoch plných komplikácií (veľa účastníkov, málo účastníkov, ťažkosti s prevozom lodí, problémy s vlekom ), ktoré ohrozovali akciu sme si s Jožom povedali, že už nikdy viac. To sme však tvrdili aj minulé roky a tvrdiť budeme aj budúci a ďalšie roky.
Zraz sme stanovili na 1400 . Dochvíľnosť bola až prekvapivá až zarážajúca až na Joža , ktorý balil rodinu, nepoľavoval v organizačných aktivitách. Ráno bravúrne zorganizoval prevoz lodí z Trnávky do KVŠ. Aj Marcel vykazoval menšie meškanie. Určite z okna svojho zamestania pozoroval Brownov pohyb na lodenici a keď už ustával tiež dorazil.
Luboš , ktorý bol s naším túžobne očakávaným vlekom na tatraňáku, nesklamal. O poltretej volal, že je 22 km od Bratislavy. To už bol signál vyvolať paniku. Začali sme premiestňovať batožinu a lode z lodenice na parkovisko za garážami. Bol už najvyšší čas , lebo autobus tu už bol. Bol to trochu chaos , ale išlo to. Po čase prišiel vlek a bol nám odovzdaný do ďalšieho užívania. Iba sme ho prepriahli a išiel z akcie na akciu.
Naväzovanie lodí sa podarilo zorganizovať pomerne rýchlo – a to je jav nanajvýš neuveriteľný a nezvyčajný vo vodáckom svete. Som na seba hrdý.
Balenie autobusu bolo horšie. Buď nás ošidili a poslali nám menší autobus, alebo sme mali naozaj veľa vecí, pív, …… Tu asi platí priama a nepriama úmera. Nakoniec sa ukázalo , že bolo dobré , že sme nebrali bicykle. Miesto vyšlo len tak-tak v autobuse.
Až do vybaľovania v Lotyšsku som nevedel čo kde mám a či vôbec mám. Istý som si mohol byť len tričkom , bermudami a papučami čo so mal na sebe. Dávam si rýchlu sprchu na lodke a odchádzame smerom na Nováky. Odchod sa podaril rekordne cca o polpiatej . stojíme v Chocholnej na minerálku a uháňame do Novákov po ďalších splavovania chtivých a ďalšiu neskladnú batožinu. V Novákoch pristupuje Andrej , Dodo a Kobelovci – Karol , Silvia a Saška. Rozdávame tričká Vander klubu a pokračujeme v ceste smerom na hranice. Asi o polnoci sme na hranici. Čuduj sa svete púšťajú nás bez problémov – žiadne zabavovanie mäsových konzerv a výrobkov. Pred pár dňami bol totiž ohlásený prasačí mor u nás.
Cesta cez Polsko prebieha bez problémov. Dodo modifikuje hru Človeče nezlob se a prepadáme fenoménu silnejšiemu ako Pokémon – hre Človeče napi sa.

Vodiča sa pri tankovaní pýtali Prečo tak pomaly pan tankuje ( do Karosy to ide naozaj pomaly a nie málo ) . On na to : Pan má čas.

Snažíme sa uložiť na spánok. Ani joga ani kamasútra nemá toľko polôh koľko sme vyskúšali. Hrozná noc.

Deň druhý: 8. 7. 2001 – nedeľa

Ráno sme pred Kielcami a prší. Cesta cez Poľsko nie je zvlášť zaujímavá. Pri prejazde mostami nad riekami upadáme do vytrženia s pokrikmi : Je to splavné – veď sme vodáci – a to aj v prípade keď mostom sa objaví nie rieka ale napr. železničná trať. Poľsko-litovské hranice absolvujeme medzi cca 1545 a 1715. Odbavovanie bolo pomerne dlhé kým sa na nás litovský colníci odbavili v snahe získať 200 DM, kartón piva alebo loď. Nakoniec sme ostali pri kartóne piva, ktorý poskytla Zuza z Dunajčíka a ktorý sme jej možno dodnes celý nevrátili. každopádne tento chrabrý muž zákona , alebo čoho nám ( mne ) vopred pokazil celkový dojem z Litvy.
Po čase vodiči potrebujú pauzu cca 4 hodiny tak sa ponevierame po parkovisku pri benzínke , driememe a futrujeme. Odchádzame plní očakávania lotyšských hraníc. Čo asi budú chcieť oni , že by autobus ? Lotyši sú našťastie normálni. Hranice zdolávame cca o 130 a pred vodou a na vode nás už nič nemôže zastaviť. Zamieňame peniaze, podaktorí na litovske lity a nie na lotyšské laty a pokračujeme v ceste k prvej rieke – k Salaci.

Deň tretí: 9. 7. 2001 – pondelok

Ráno okolo ôsmej prichádzame k mostu ( na ceste do Vecate ) cez Salacu. Vybaľujeme sa, odväzujeme lode a chystáme sa na vodu. Skúšame nadviazať telefonický kontakt s Dicovými kamarátmi – žiaľ neúspešne. Nasleduje krátke predstavovanie a zoznamovanie a vyrážame na vodu. Myšlienka, že začneme na jazere bola zavrhnutá ešte cestou v autobuse z obáv pred veľkými vlnami a neistým prístupom k jazeru. Zato si to do jazera vypádlujeme a omočíme tam svoje pádla. Spotený a unavený z cesty a príprav končíme nakoniec tiež vo vode, ktorá nás preberá opäť k životu. Vyrážame dolu prúdom plní očakávania ( Ja aj istých obáv, že čo som to zas vymyslel.). Rieka tečie pokojne občas zameandruje. Čuduj sa svete, kde sa vzala – tam sa vzala – občas nás zaskočí aj mierne sčerená hladina – rádo by perejka. Sú to len také demoverzie ozajstných perejí . Pri poobedňajšom kúpaní sa Dicovi podarí z mobilu jednej Lotyšky spojiť s Janisom a dohadujeme si stretnutie na druhý deň na táborisku. Lotyškanám prezradila , že nás bude čakať pekný úsek, že Salaca má najčistejšiu vodu a že Gauja – druhá plánovaná rieka – je nepezpečná ?! Tam veľa ludí blblblbl ?!
Skutočne sa po čase objavili prvé skalné steny či útesy z červeného pieskovca. Pri jednom takomto výtvore prírody aj obedujeme. V mnohých voda vyhĺbila väčšie či menšie jaskyne a z mnohých vyviera voda. Do jednej sme aj skúsili vliezť , ale po pár metroch lezenia skoro štvornožky sa radšej dávame na ústup. Trochu nám aj spŕchne – taká letná prehánočka. V podvečer sa nám podarí zatáboriť niekde na úrovni obcí Penkas a Birzites. Spočiatku nás to prekvapilo ale neskôr sme si už zvykli, že sa z lesa vynoria detičky (občas aj dospelý) s uteráčikmi naskáču do vody vyčvachtajú sa, zhygienizujú sa a zase zmiznú v lese. Nasleduje zaslúžený spánok mimo trmácajúceho sa autobusu. Večerný život dnes -ako aj po iné dni viazol, tak postupne odpadávame.
Keď som si pred spaním spočítal rýchlosť prúdu, silu a smer vetra, našu únavu z cestovania, množstvo skonzumovaného alkoholu a to všetko prenásobil bulharskou konštantou, vyšlo mi, že sme urazili cca 27 km. To je o tri menej ako denný prídel. No takto asi do Baltiku nedopádlujeme.

Deň štvrtý: 10. 7. 2001 – utorok

Pokračujeme v splavovaní. Tento úsek sa mi javí o trošku menej pekný ako včera. Spestrenie prichádza v podobe kúpačky Maji a Borisa. Nevidel som to na vlastné oči, ale muselo to byť čosi horšie ako skaza Titaniku. Po odchytení svojich vecí vyčerpaní vody sa pokúsili znova nainštalovať do lode no celý ich systém padol a ocitli sa znova vo vode. Hurá . Česť splavu je zachránená. Boris a Maja však asi tým neboli až tak nadšený. Nakoniec s Božou a našou pomocou sa znova nalodili a pohli sa aj smerom vpred a toto ich smerovanie im vydržalo až do večera. Ja len nechápem načo pijú keď majú šoférovať loď – že , vraj vybehli na kameň.
Kto by im veril. Čaká nás malé spestrenie v Staicele, kde koníčkujeme lode dole bez posádok haťkou pod mostom. Tento manéver sa však nezaobíde bez občasného namočenia sa hlavných účinkujúcich a poznámok nezúčastnených. Poobede sa stretávame s autobusom, ktorý už prepadol náš lotyšský kamarát Janis. Dohadujeme si rande na táborisku. Táboríme kdesi okolo dedinky Rungas. Staviame rýchlo stany. Sušíme zvršky a spodky a peniaze našich kúpačov. A skutočne po zatáborení sa z lesa vynoria dve postavy Janis so synom. Nastáva zvítavanie , predstavovanie, spomínanie…… Po chvíli ho dostávame z Dicových pazúrov a radí nám trasu. doporučil nám rieky Rindu a Irbe , ktoré sa stali nakoniec zlatým klincom programu. Salacu nám nedoporučoval splaviť až do mora, Vhodnejšia na to bude podľa neho Irbe. Po Jožovom záujme o iglíčnatie strómy – tí čo ste mali trojku a horšie z ruštiny – to znamená chvójnye dereva, redukujeme pôvodne naq tri dni plánovanú strednú Gauju na jeden deň a volíme dva dni na jej hornom toku. Chvílu plánujeme a operatívne meníme plány, pohostíme hostí kamzíčim mliekom , oni nás lotyšským chlebom a syrom a zrazu musia ísť domov. Nešlo mi do hlavy ako chcú po tme trafiť cez les a nedajbože nájsť auto – najlepšie svoje. Vyprevádzame ich a po krátkom pochode po lese naozaj našli audinu , do ktorej im dokonca aj pasoval kľúč.
Večer zase začína popŕchať a to Janis sľuboval pekné počasie pri príležitosti našej návštevy.
Keď som so to tak zase spočítal zase mi vyšlo cca 27 km po vode. Že by v Lotyšsku nemali dlhšie etapy ? Nechce sa mi veriť.

Deň piaty: 11. 7. 2001 – streda

Budíme sa do upršaného rána. To utvrdilo našu predtuchu , že Neptún sa na nás hnevá a určite nie preto, že málo pijeme. Keď sme urobili výklad veštieb, zistili sme s poľutovaním, že niekoho musíme obetovať. Tak sme veľmi neradi, ale v záujme dobrej veci , verejného dobra a snahy udobriť si vodácke božstvá šmarili Maju do vody. Po chvíli sme sa podozrievali či to bolo postačujúce a či netreba obetu zopakovať, ale nakoniec sa ukázalo , že naša voľba bola správna a počasie sa umúdrilo. Upozornenie pre Maju: Toto nebol krst ! Dnešná etapa mala byť o čosi dlhšia, aby sme dobehli zameškané. Krajinársky to bolo opäť niečo fantastické. Útesy s červeného pieskovca, bludné balvany v rieke, kde tu perejka, igličnátye strómy,…… – pastva pre oči, balzam na nervy. pri bývalom mlyne stretávame zase autobus, dopĺňame z neho proviant, upresňujeme miesto ukončenia a znova sadáme na vodu. Poobede až podvečer prechádzame okolo krásnych útvarov z červeného pieskovca osvietených pomaly zapadajúcim slnkom. Od samej krásy Boris s Majou mrsknú sebou do vody. ..a muselo to byť veľmi pekné lebo to zopakovali dvakrát. Vyťahujeme kuchynský riad a čerpáme vodu. V ceste pokračujem s nimi ako katamaran – pre istotu. Tu by sa táborilo….. Nedá sa však treba naháňať kilometre. Večer táboríme pri akejsi usadlosti. Ani nevieme presne kde. Večer prší a my prizývame pred spánkom Marcela s Jankou trochu si zabékať.
No, a kilometre ? Tých bolo cca 33-35 km.

Deň šiesty: 12. 7. 2001 – štvrtok

Ráno je po daždi. Už skôr padlo rozhodnutie , že po Salaci do mora nepôjdeme. Je tam prístav a ktovie čo ešte. Vyrážame k najbližšiemu mostu , ktorý sa schovával už za 2-3 km. Tak to by sme mali. Salaca je v suchu. Toto však nemôže tvrdiť Boris s Majkou. Rýchlo naväzujeme a presúvame sa na Gauju. Cestou však došlo k vzbure na palube a mužstvo si vynucuje kúpanie v mori. Bola to vzbura ako na Bounty. Trávime tu asi hodinku kúpaním . Zrazu vidím Pala a Doda ako v miernom pokluse si kliesnia cestu k vode s Vydrou v rukách. Nebolo im dosť člnkovania po rieke , musia aj po mori. Po chvíli sa podarilo roztatárené mužstvo dostať do autobusu a o niečo spokojnejšie sa presúvame na strednú Gauju – kúsok pod mestečkom Césis. Gauja je rieka podstatne širšia ako Salaca. Vyznačuje sa miernym tokom spestreným občasnými perejkami a pieskovcovými útesmi. Hneď na úvod sa gro mužstva napáskovalo na jednu plytčinu. Táto situácia sa vyžila na krátke kúpanie a pokračujeme ďalej. Stojíme pri ústí malebnej riečky Amaty. Oplatí sa tu robiť túra pešo a brodením proti prúdu. Nedá nám však to a s Jozefom berieme Vydru a vyrážame proti prúdu urobiť nejaký ten kilometrík, aby sa nepovedalo. Bolo pomerne málo vody – a ja som ju chcel pôvodne zaradiť do repertoáru. Na jar býva Amata údajne najdivšou riekou Lotyšska. Svedčia o tom aj úlomky pádiel kde tu pohodené v koryte a na stromoch. Úlomky vodákov sme našťastie nenašli. Z Amaty som si odniesol aj kúsok Stromolitu ako to Jozef nazval – domov sa však akosi nedostal. Že by kamaráti, alebo deti , alebo vodiči ? Trasu končíme pri Ligatne na nie zrovna vyhradenom táborisku pri kompe. Do rána nás však nikto nevyhadzuje – našťastie.
Zase niečo z klenotnice ruského jazyka: Búdem nakládať lóde – výrok Rusa ako repa – Joža pri telefonickej komunikácii s Janisom.

Deň siedmy: 13. 7. 2001 – piatok

Piatok trinásteho. To bude skvelý deň. Vyrážame autobusom bez raňajok. Upalujeme na hornú Gauju za igličnátymi strómami. Spočiatku ma desí DKV – kilometráž častým výskytom Stromschnelen – ale ostalo len pri strašení. Bububu. Cestou stojíme na nákupy v mestečku Smiltene. Bol to polhodinový nákup trvajúci hodinu. Niektorí tu prejavili svoje jazykové znalosti ruštiny a ohurovali Lotyšky otázkami: Kde takoj magazín , kde bégajut s košíkami rsp. Patráviny. Pre tých čo nemali na škole ruštinu prekladám. Kde je tu saobsluha. To druhé je asi jasné.
Z autobusu sa vyloďujeme pri moste do Lejasciems. Mal nás tu čakať Janis , ale trocha mešká. Zatiaľ sa chystáme na vodu. Počas čakania nás prepadajú miestne mediálne hyeny a stávame sa obeťou miestnej televízie v krátkom interview. V hlavných úlohách hrali: Jožo Páleš – vedúci, Jano Gazda – tóže vedúci, Hanka Daubnerová – bývalá učiteľka ruštiny. konečne prichádza Janis odchádza televízia. Janis si doniesol kajak a po rokoch doňho znova sadá a vyráža s nami na vodu. Dico si zabúda tašku , ktorú mu zachraňuje Pali – daň piatku 13. je splnená. Horná Gauja je užšie ako jej stredný tok, prúd je pomalý a rieka nie je až tak malebná ako sa očakávalo. A navyše dnes bolo asi najviac ovadov. Darmo už sme náročný a namaškrtený Salacou. Janis vyberá nádherné táborisko , kde už čaká jeho syn Kristian s autom . Táboríme pri ústí riečky Tirziny. Breh je trochu blatistý, ale táborisko je nádherné. Z vody by sme my to miesto asi nevybrali na táborenie. Táboríme pod igličnátymi strómami konečne. Večer aj ráno dievčatá zbierajú lesné jahody a čučoriedky. My robíme palacinky – vlastne Alenka robí palacinky. Podarilo sa mi urvať až jednu , lebo som zabratý do rozhovoru s Janisom. Radíme sa , plánujeme,…… Na svoj vek je to mimoriadne vitálny človek. Potmehúd Boris ho ponúka kalvadosom alebo slivkou a Janis sa tak zakuckal, až nám strach nahnal. Vypadalo to pomali na astmatický záchvat. Okomentoval to slovami. Očeň krepkoje. Charašo. No ja nepodgatóvilsja. Nastáva okamih lúčenia, Janis odchádza, dojedám vychladnutú večeru a poberám sa na spánok. V noci prší dobre sa spí.
Dnes to vychádza na cca 20 km po vode.

Deň ôsmy: 14. 7. 2001 – sobota

Na raňajky máme praženicu bez slaniny – skazila sa. Dojedáme sa pudingom , pri ktorom sa prejavila naša ľudová tvorivosť. Zdobíme ho darmi zeme – jahôdky, hrozienka , čučoriedky – – priam ornamentálne. Ústredným motívom je vták a trojky. Musíme ho však rýchlo jesť , aby to deti nevideli. Ešte by mali brčkavé myšlienky.
Dnes sa neponáhľame. na vodu pôjdeme až poobede. Janis si spomenul, že udal zlé miesto ukončenia v Gaujene a sľúbil , že preordinuje vodičov do Vireši. Na vodu sadáme až poobede o druhej. Pádlujeme cca 3 hodiny a prichádzame k mostu pri Vireši kde už čaká autobu a s ním aj Janis. Zlatý to človek. Vo Vireši sa Gauja väčšinou začína splavovať, ale kde iný začínajú, my končíme. Naväzujeme na parkovisku , večeriame a presúvame sa smerom na Siguldu. Robíme tu krátke nákupy a vyrážame hľadať kemp. Jeden sme objavili, ale sa nám nepozdával, nakoniec táboríme na verejnom táborisku za Siguldou – Gravzaki. Večeriame – trochu si zabékame okolo stola a ideme spať.
Zatiaľ to v celku vychádza – plán plníme s väčšími, či menšími obmenami a improvizáciami.
Dnes končíme na Gauji a zajtra vyrážame na Abavu – do Kurlandie – lotyšského Švajčiarska.
Dnes tých vodných kilometrov mohlo byť cca 14.

Deň deviaty: 15. 7. 2001 – nedeľa

Budíček je skoro ráno ( 630 ). Raňajkujeme, balíme sa a vyrážame na Rigu. Máme aj menší incident s chrabrým mužom zákona – dopravným policajtom, ktorý nás nakoniec púšťa s pokutou dve pivá. Len tak pre porovnanie : naši policajti pri ňom by vyzerali asi ako bambusový strelci zo Senagalu.
Stretávame sa tu s Ivarom, ďalším Dicovým kamarátom, ktorý nám dáva materiály o Rinde , Irbe a Abave.
Času máme dosť a tak sa púšťame po skupinkách do rozšafnej prehliadky Rigy. No , že by som mal z toho radosť , to sa nedá povedať. Ukľudňuje ma len občasný pohľad na Daugavu. Z Rigy som toho moc nevidel a nepochodil – viem som barbar – ale o meste Vám porozprávajú iný. Maja tu napr. zbalila jedného Lotyša, alebo on ju ?
Po čase – cca o hodinu neskôr – sa stretávame pri autobuse a odchádzame smerom na Abavu.
Prichádzame do Kandavy. Miesto na nalodenie sa nám nepozdáva, tak zvažujeme ísť ďalej. Dávno sme nenakupovali tak sa to zase rozuteká všetko. Naberáme ešte vodu a odchádzame pár km pod Kandavu. Prichádzame k ďalšiemu mostu , kde je to rovnako na figu. Pri blízkej reštike nám nepovolia sadnúť na vodu tak to skúšame pri kempe. Ak ma pamäť neklame , tak sa to miesto volá Plosty. Nakoniec ostávame v kempe za pár lát, čo väčšina ludí len uvítala. Večer sa kúpeme v Abave – no po chvíli do kúpelne sa nám nasťahuje labuť s mladými.
Večer sa snažíme zase békať v stane. Voláme aj Joža , ale Huanita nevšíma – asi spí. Po čase aj mne vypadá zvuk potom aj obraz a preberám sa až ráno.

Deň desiaty: 16. 7. 2001 – pondelok

Konečne ideme na Abavu. Chystám takú dlhšiu etapu – to aby sme stíhli. To ešte netuším aké prekvapenia chystá kilometráž a mužstvo. Cestou nás chytá dážď . Jeden z mála dní keď nám prší aj cez deň. Zrejme to už niektorých aj začína nahlodávať, lebo klesá morálka a nálada a rastie nervozita. Spočiatku kraj okolo skutočne pripomína malé Švajčiarsko – aspoň vzdialene, lúčky , pasienky osamotené chalúpky na malých – rádo by kopčekoch. Po chvíli sa ráz krajiny mení a začína byť divší – lesy, hustý porast….. Malým spestrením je Abavas rumba – vodopád, haťka – vysoká tak 80 cm max. nie 1,5 m ako udáva DKV. Tu koníčkujeme, ale nakoniec nám to nedá a s Jožom ťaháme hore vydru a skúšame to. pre veľký úspech si to zopakujem s Dodom , Alenkou a Borisom. Tiež Pali si to dáva sólo. Už dlhší čas ma znervózňuje na jeho lodi vztýčená slovenská zástava. Bol by som nerád keby si ju niekto poplietol s ruskou. Neviem nakoľko sú domáci alergici.
Po malom divadle a spestrení pokračujeme v plavbe. Cestou sa kúpeme, fotíme a vychutnávame si deň. Pri hľadaní táboriska pristávame pri chalúpke jedného Lotyša kde decká – plnoleté aj neplnoleté využívajú šmýkačku do vody a tak podaktorí robia radosť a prácu doktorke. Tu prenocovať nemôžeme. Pomaly začínajú niektorí frflať , že neprišli sa pozerať na žihľavu, že nevládzu, že ………. Bohužiaľ sa to deje nie celkom príjemným spôsobom. Mohli prísť s tým hneď ráno a nekaziť pekný deň takými rečami. Dalo sa to všetko riešiť. Stretávame autobus a najväčší frfloši medzitým odchádzajú. Nerozumiem – mohli si naviazať , keď nevládzu a pokračovať v splave mototuristikou. Začína byť problém s táboriskom a nachádzame až po hodnej chvíli flek s blatistým brehom a nepokosenou lúkou. Odstraňujeme bordel po našich predchodcoch – podľa konzerv súdiac – českej výprave. Schyľuje sa k poriadnej búrke. Poniektorí , ktorým tečie do topánok či do lode sa ich pokúšajú zalepiť. Ostáva to však na ráno. Nerobíme nakoniec ani oheň a rozmrzený ideme spať.
Je mi aj ťažko sa zorientovať , kde sme lebo nachádzam veľké rozdiely v popise medzi lotyšskými a nemeckými popismi. Odhadujem to na cca 41 km.

Deň jedenásty: 17. 7. 2001 – utorok

Pokračujeme po Abave. Aby unavený vládali, tak idem dnes sám. Svojho háčika som poskytol Andrejovi. Jožo ide s Tamarou. Dodo s Erikou a Kobelovci spolu celá rodina. dnešný úsek Abavy je nádherný, kde tu sa rozbehne, občas nejaké pieskovcové útvary na brehu a na každom kroku malebné zákutia. Všetci čo ju osočovali by mali kľaknúť do vody a prosiť o odpustenie. Pri ďalšom hľadaní táboriska sa ocitáme na Vente. Tu počkám posledných opozdilcov. spravidla to býva posádka Vzpurného Háčika s Láďom alebo Pali s Hankou. Spolu sa plavíme ešte 2-3 km dolu po Vente a zatáboríme na pravom brehu. Prístup je nie zrovna najlepší – asi tak pre jednu loď – bahno , pijavice….
Fakt , že sme nedopádlovali k neďalekému jazeru a kempu nedá asi niektorým spať a je predmetom ustavičných poznámok Zle sa takto zaspáva.
Dnes to bolo asi tak 33-35 km po Abave +3 km po Vente. Dodnes neviem , ktorý popis je hodnovernejší. Pravda bude asi niekde bližšie k lotyšskému zdroju.

Deň dvanásty: 18. 7. 2001 – streda

Ráno podaktorí vyrážajú na jazero. Keďže opäť idem sám , tak idem priamo k autobusu. Pádlujeme ešte cca 9 km . Pri moste sa vyloďujeme. Je to zase tak na jednu loď , cesta hore je strmá, betónová a musíme trochu obchádzať. postupne prichádzame všetci naväzujeme a presúvame sa na Rindu. Hľadáme vhodné miesto na nalodenie. Po chvíľke pobehovania aj s jedným starším Lotyšom, frflaní vodičov a pokuse dostať sa k vode sa vraciame k mostu vedúcemu do rovnomennej dediny ako rieka. Sadáme na vodu a splavíme 2-3 km aby sme zatáborili. Tentokrát mám háčika naspäť. Rieka nám silno pripomína Rospudu z minulého roku – ato nás napĺňa zase očakávaním čohosi pekného a úžasného. Flek je naozaj pekný. Zase odstraňujeme neporiadok z ohniska. Boris dostane mäsový absťák a je zhrozený pri myšlienke na vegetariánsku večeru. Nakoniec sa nad ním zľutovala erika a venovala nám kuracie mäso. To bolo radosti, to boli hody. Nasleduje večerné kúpanie a znova sa schyľuje k búrke. Dážď nás potom rozháňa do stanov. Pokusov založiť oheň sa ani nezúčastňujem.

Deň trinásty: 19. 7. 2001 – štvrtok

Tak a dnes určite dorazíme do mora. Na vodu nás vyprevádza dážď. Vyťahujeme pršáky a náš presun po vode pripomína CO – cvičenie. Po chvíli sa snažíme rozohnať chmáry – keď už nie na nebi tak aspoň na duši vodkou. Rinda je naozaj nádherná. Niečo medzi Czarnou Hanczou, Rospudou alebo našou Rudavou. Po pár km sa zlieva s riekou Stende a ďalej sa volá Irbe. Po chvíli prestáva aj pršať a mení sa aj ráz krajiny. Kto môže fotí hlava nehlava. Brehy začínajú byť piesčité a objavujú sa plážičky. na jednej aj zastaneme a varíme si rýchly obed. Maja vyhrabala niekde víno a robím varené víno, ktoré po daždi celkom dobre padlo.
Vyrážame ďalej. pri moste stretávame zvyšok mužstva. Zvažujeme či ísť alebo neísť do mora. Nakoniec pokračujeme aj s batožinou. Blížime sa k moru. Podľa mapy nás delí iba úzky pás zeme. More už počujeme, ale pre les ho ešte nie je vidno. Les sa postupne vytráca a začínajú piesčité duny, ktoré prechádzajú postupne do pláže. je konečne vidieť more. Pristávame už pri dunách a ideme sa na more pozrieť – niektorý majú obavy aký bude výjazd. Vykladáme veci na táborisku na brehu rieky a s prázdnou loďou sa ponáhľame do ústia. Ústie rieky je prirodzené –prírodné, nezregulované, žiaden prístav, žiadne sídlo. Nečudo veď rieka ležala kedysi v neprístupnom vojenskom pásme. A možno to bolo aj šťastím pre nás , že sa nám takto zachovala ( odhliadnuc od pár chátrajúcich – pravdepodobne bývalých vojenských objektoch ). Dávame si symbolické kolečko pri výjazde na mori, aby sme mohli povedať , že sme sa plavili aj po mori. Nechávame loď za kosou a vrháme sa do vĺn, kde hodnú chvíľu vystrájame ako deti. Robíme si spoločné cieľové foto a postupne sa odoberáme do tábora, kde plní dojmov očakávame západ Slnka ako definitívnu bodku za splavom.
Vypadalo to , že konečne bude aj spoločný spoločenský večer, ale alkohol a únava nás po chvíli rozohnali.
Dnes to bolo cca 2 km Rinda a 31 km Irbe.

Deň štrnásty: 20. 7. 2001 – piatok

Ráno balíme, kúpeme sa na rozlúčku v mori a pomaly sa poberáme naspäť k autobusu cca 5 km proti prúdu. Trvá nám to hodinu a čosi. Možno sme unavený a možno pri pomyslení na návrat domov sa nám ani nechce. Naväzujeme na vlek – už na dlhšiu cestu. Chystáme sa ešte cestou zastaviť v Kuldige kde sú na rieke najširšie vodopády v Európe cca 240 m. Po krátkej potulke mestom sa vraciame k autobusu. Vyrážeme domov. Vodiči nás upozorňujú, že sme trochu prešvihli kilometre – trochu = 500-700 km. Nevadí – stálo to zato. Odchádzame . Dovidenia Lotyšsko – snáď o pár rokov zas.

Deň pätnásty a šestnásty: 21-22. 7. 2001 – sobota – nedeľa

Cesta cez Litvu a Poľsko domov. Hranice sú tentokrát bezproblémové. V Poľsku stojíme kvôli vodičom V Augustowe 8 hodín. Niektorí dospávajú, iný idú na vodu , ďalší len tak lapzujú po meste. V nedeľu cca na obed sme na lodenici. Vybalujeme, postupne sa lúčime dojemnými objatiami a stiskmi ruky. Rozchádzame sa.
No a kam to bude na rok ? Tak to by som aj ja rád vedel. Možno Poľsko, možno Litva, Fínsko……………

Ahoj Jano

Splav lotyšských riek 2001

Navštívené rieky

Salaca, Gauja, Amata, Abava, Venta, Rinda, Irbe

Navštívené mestá

Smiltene, Riga, Kuldiga,

Termín

7.7.2001 – 22.7.2001

Autobus

SAD Dunajská Streda s dvomi vodičmi

Organizátori

Jožo Páleš, Jano Gazda

Prípravy u mňa začali asi 2 týždne pred odchodom. Pripravila som si zoznamy vecí, jedálny lístok, zoznam potravín a brázdila som internet a zháňala sprievodcov po pobaltských republikách. Na starosť som si vzala kuchyňu pre 4 osoby (Janko, Boris Bielek, Maja Košudová a ja) a postupne som ponavštevovala všetky veľké potravinové obchody a snorila som po akciách a zľavách. U Miloša v izbičke potom prebiehalo veľké balenie do krabíc. Šatstva bolo menej, no brala som aj teplejšie, keďže sme išli na sever. Dva dni pred odchodom mi všetky veci vzal Janko k sebe do svojho bytíku. V piatok som ešte piekla dve plné krabice pizzy, maminka zasa koláč (ten som však stihla zjesť ešte doma). Vyzeralo to u nás ako v pekárni. Maja s kamarátkou Renátkou upiekli bábovku a Renča nám urobila výborné griláže.

Sobota 7.7.2001

Skoro ráno som sa vybrala na trh (cestou som stretla Hanku Daubnerovú ako trieli do obchodu), kde som mala dohodnuté rande s Majou. Nakúpili sme ešte posledné (rýchlo kaziace sa ) potraviny a čerstvú zeleninu. Doma som sa ešte stihla v kľude naobedovať a potom som hneď utekala na lodenicu.

Na lodke som sa asi hodinu motala a čudovala sa kde sú ostatní. Boli u Janka na byte a čakali na mňa. O druhej hodine sa to všetko začalo zliezať a o pol tretej už aj prišli z Tatraňáku aj s vlekom. Naviazali sa dôkladne lode, veď nás čakalo 1300 km. Neuveriteľná obrovská hromada bagáže (loďáky, sudy, bedničky, stany, karimatky, stoličky, plynové variče s bombami, pádla, lavičky, bandasky, …) sa postupne ládovala do útrob autobusu až nakoniec na trávniku nezostalo nič. O 16:30 hod sa 32 účastníkov usalašilo na sedadlá a vyrazili sme smer Nováky, kde sme dorazili o 19:30 hod. Tam sme pribrali ďalších 4 účastníkov, takže konečný počet vodákov bol 36. Z Novák sme sa vymotali až o 21:00 hod, lebo Jožo Páleš sa musel porozprávať s jeho známymi, ktorí tu boli na pretekoch „Novácka 500ka“. Potom sme už definitívne vyštartovali smerom na hraničný priechod Trstená.

Nedeľa 8.7.2001

O polnoci sme boli na prvých hraniciach. Zdržali sme sa pol hodinu, našťastie sa nerobila kontrola batožiny, lebo sme viezli veľké množstvo mäsových konzerv. Práve deň pred odchodom vypukol na Slovensku mor ošípaných a aj kvôli BSE bol zakázaný prevoz všetkých výrobkov z bravčového a hovädzieho mäsa a to aj v konzervách. Celý deň sme sa trmácali otrasnými poľskými cestami a o 15:45 hod sme dorazili na poľsko-litovské hranice. A tam začal mierny cirkus. Najprv sme si trochu počkali a potom chceli 200 DM s tým, že nás bez problémov pustia. To sme však rezolútne odmietli. Colník začal snoriť po kufroch a kedže hneď zbadal kartón piva, tak si ho aj vypýtal. Nakoniec po krátkej porade sme ho odovzdali za poslednou budovou do rúk litovského štátneho zamestnanca. A tak sme sa mohli posunúť k poslednej závore. Tam ešte jeden zelený mozog žartom sa pokúsil vypýtať loď. Nakoniec o 17:15 hod vstupujeme na územie Litvy. Za hranicami šoféri chceli trochu pauzu, tak sme zastali v malej dedinke na miniparkovisku vedľa cintorína. Nebolo sa však absolútne kde zložiť, najesť a ísť na záchod. Po polhodinovom otáľaní sme sa teda pohli ďalej. Na najbližšej čerpačke spolu s nejakou kaviarničkou sme zastali na 3-4 hodiny. Vytiahli sme rovno na parkovisku celtu a karimatky a natiahli si pokrčené telíčka. Hladoši varili solamyl, decká sa naháňali za volejbalovou loptou (Saška 9, Krchňák 11, Tamara 11, Miško 13, sestry Faragulové 12 a 14 ročné). O 22:00 hod sme opäť pokračovali v jazde na lotyšské hranice.

Pondelok 9.7.2001

Hraníc sme sa obávali, ale prešli sme rýchlo a bezproblémovo. Len polhodinové zdržanie a o 2:00 sme už boli v Lotyšsku. Ráno o 6:30 hod sme sa zobudili pri jazere Burtnieki neďaleko osady Vecate. Vyhádzali sme všetko z autobusu, pretriedili veci a nabalili sa do lodí na 4 dni. Spoločnosť nám robili ovády. O 9:45 hod sme zamávali vodičom a vyrazili asi 1,5 km protiprúdne na Burtnirku ezers po riečke Salaca. Na začiatku jazera sme sa horúčavou zmorení konečne okúpali a schladili si hlavy v leknách a inej vodnej kapuste. Pozreli sme si trochu jazero a otočili sa späť. Salaca má vraj najčistejšiu vodu, šírka toku sa pohybovala od 10 do 20 m. Brehy boli piesčité, porastené listnatými stromami (osiky), vo vode boli občas mokraďové trávy. Pred mestečkom Mazsalaca sme zastali na malej plážičke, kde sa kúpali blonďavé domorodkyne so svojimi ratolesťami. Starý pán Dico Mišík veľmi šarmantným spôsobom nadviazal konverzáciu až nakoniec sa zmocnil mobilu a telefonoval svojmu bývalému pretekárskemu konkurentovi – lotyšovi Janisovi, aby si dohodli rande.
Po Salaci sme pokračovali ďalej na táborisko Pencas kde sme dorazili asi o 18:00 hod. Táto etapa merala asi 27 km. Chlapci rozložili tábor, postavili Jarov veľký stan a ja som sa pustila do varenia. Komáre a ovády sa začínali stávať našimi dlhodobými spoločníkmi.
O 20:00 hod už som bola zalezená v spacáku a konečne som sa vyspala vo vodorovnej polohe s vystretými nohami. V noci bolo veľmi teplo.

Utorok 10.7.2001

Ráno po rýchlych raňajkách sme sa už o 9:30 hod odrážali od brehu a pokračovali po Salaci opäť za veľmi teplého a vlhkého počasia. O pol druhej sme mali hodinovú prestávku na obed. Salaca zmenila trochu svoj ráz, mala tmavé dno v ktorom neboli vôbec vidieť oblé kamene a tak sme aj nejaké našli. Brehy sa zmenili na skalnaté pieskovcové, porastené borovicami. Videli sme i pekné jaskyne z ktorých vytekala čistá a ľadová voda.
Poobede sa podarilo Borisovi s Majou sa okúpať, nezbadali kameň „zákerák“ a Maja so svojou hmotnosťou a chytaním sa bortov jednoznačne zvíťazila nad Borisovým vyvažovaním a vyľahávaním na pádlo. Pri nasadaní do lode sa však podarilo Maji loď opäť otočiť. A tak sa vylievalo znova.
Po chvíli sme prišli k mostu s jezom, ktorý nebol splavný. Janko, Slon a Jožo však skoníčkovali všetky lode. Maja si na nerovnom teréne privodila oškreniny kolien a stehien a tak na rad prišla pani doktorka Janka. Na brehoch bolo plno skla, drôtov a iného odpadu a tak sme museli dávať riadne pozor kde stúpame. Po hodine zdržania sme opäť pokračovali v plavbe do Staicele, kde nás mal čakať autobus a Janis so synom Kristianom. V miestnom obchodíku sme nakúpili minerálky, nabrali si žltej vody na varenie a po 1,5 hodinovej prestávke sme pokračovali o kúsok ďalej k táborisku Rungas. Etapa merala 27 km. Na táborisku sme sušili Borisove a Majine mokré veci, avšak veľmi úspešní v tej vlhkosti a občasnom krápaní z oblohy sme neboli. Večer prišiel Janis s Kristianom, doniesli lotyšský chlieb so syrom, vodku, a mapy. Dlho sa debatovalo o Lotyšsku, pomeroch a o vode, riekach, prírode. Bol to pre mňa jeden z veľmi zaujímavých večerov. Dážď o 0:30 hod definitívne rozpustil naše kruhy a Janko, Marcel, Jožko a Boris boli ešte odprevadiť lotyšov k ich autu.

Streda 11.7.2001

Ráno stále s prestávkami mrholilo, alebo to bola taká vysoká vlhkosť ovzdušia? Teplota však bola niečo pod 30 stupňov. A tak sa Jožo s Jankom rozhodli obetovať Maju aby sa vyčasilo. Maja zložila vodácku prísahu, no bol to taký slabší odvar krstu. Avšak Bohom sa to zapáčilo a tak slniečko čoskoro vykuklo. Z tábora sme sa vymotali až o 12:00 hod. Väčšinou sme išli medzi poslednými loďami, Boris s Majou v našom tesnom závese. O 14:00 hod sme sa stretli s autobusom u takého malého dreveného obchodíku. Odtiaľ som sa pokúšala aj Milošovi poslať SMS správu Majiným mobilom, avšak bezúspešne. V horúčave sme pokračovali po Salaci okolo krásnych útesov v podvečernom slnku. V tejto krásnej scenérii si Boris s Majou povedali, že sa dávno na žiadnom šutri neokúpali a že sa potrebujú trochu schladiť. Stan sme im však našťastie už vzali a tak len namočili už aj tak mokré veci zo včerajška. Maji však už do smiechu veľmi nebolo, i keď to hrdinsky znášala. Ani sa nedivím že mala strach. Zatáborili sme kúsok nad Vezsalace na pieščitej pláži, etapa merala 38 km. Večer opäť pršalo a my sme s doktorovcami békali v stane.

Štvrtok 12.7.2001

O deviatej sme vyrazili na vodu aby sme už o desiatej nakladali veci do autobusu. Boli sme tesne pri ústí Salaci do mora, na okraji mesta Salacgriva, ale kedže tam bol prístav, veľké lode a nepekné okolie, radšej sme sa naložili do autobusu 1 km pred ústím.
Na Salaci sme splavili cca 91-95 km za 3 dni.
O 11:00 hod po rýchlom naviazaní lodí sme sa presúvali do mestečka Cézis. Čoskoro sme však zastali po nadšených Poliho výkrikoch „ Vľavo je more!“, „Zastavme!“. To sa už pripájali v pokrikoch aj ostatní a tak sme na hodinu zastali. Bláznili sme sa vo vlnách ako malé deti, dokonca ktosi zviazal z vleku loď a skúšal sa v tých vlnách „člnkovať“. Tuším to bola bludička plynová spolu s Dodom Štefkom. Po tomto spestrení sme všetci nadšení pokračovali na rieku Gauju do Cézisu.
O 15:15 hod sadáme na vodu.
Paralelne s loďou naraz vidím plávať nejakú zver – vyzerá to ako veľká psia hlava. Zachvíľu sa zver elegantne zvlní a mizne pod hladinou. Stretnutie s vydrou či bobrom?
Asi v polovici plavby kúsok odbočíme z Gauji na Amatu. Má však málo vody a je takmer nesplavná. Išli sme teda asi 2 km pešo protiprúdne po vode, iba Janko s Jožkom zobrali prázdnu loď a ten kúsok si splavili. Potom sme trochu zmrznutejší (po takmer hodinovom brodení sa v studenej vode) pokračovali po Gauji okolo skalných útesov do Ligatne. Tam sme o 18:00 pri kompe zakotvili, naviazali lode, čosi uvarili. Nechceli sme ísť proti noci na neznáme miesto hľadať tábor a tak sme nakoniec rozbalili stany a prespali na mieste s tým, že ráno skoro musíme zmiznúť aby sme nemali opletačky s ochranármi, keďže sme sa nachádzali v národnom parku a táboriť sa mohlo len na vyhradených miestach. Dĺžka etapy 19 km.

Piatok 13.7.2001

Naozaj skoro ráno sme sa zbalili a o 7:45 hod sme už boli všetci v autobuse. Zastavili sme sa v mestečku Smiltene asi na 1,5 hod. nákupy, vybavenie pošty, obstaranie pitnej vody. Na ulici Pali Slovák chcel zistiť kde majú samoobsluhu-potraviny. A tak sa spýtal:“ Kde zdes patraviny kde bégajut košíky?“ Do Lejasciems na horný úsek Gauje sme dorazili okolo 14:00 hod. Ako sme zastali, zrazu sa objavilo auto a v ňom lotyšská televízia. Keď videli náš vlek s loďami, vydali sa za nami. S naším vedením urobili interview (čo tam robíme, prečo splavujeme ich rieky a pod.) Nalodili sme sa opäť s vecami na 2 dni, pridal sa aj Janis s kajakom a spláchli to po ústie riečky Tirzina, kde sme zatáborili o 19:00 hod. Prešli sme asi 20 km. Na táborisku nás čakal Kristian. Bolo to asi najkrajšie táborisko, plné lesných jahôd , čučoriedok a Zuzka Dunajčíčka (Hricová) našla aj nejaké kuriatka. Po večeri som sa pustila do robenia palaciniek pre decká. Neviem komu viac svietili oči, či deťom alebo Borisovi ktorý mi pomáhal a tešil sa z radosti detí. Od rodičov som prijímala pochvaly ale aj frťany. Tuším aj Janko bol rád že má takého háčika. Večer sa Janis a Kristián s nami rozlúčili a odjuchali na aute domov.

Sobota 14.7.2001

Dlho sme leňošili, pásli sa na tom čo les dal, sušili si konečne veci na riadne pražiacom slnku a chlapci vytvorili pudingovú kreáciu ozdobenú jahôdkami, čučoriedkami a hrozienkami (viď fotodokumentácia – len po 22:00 hod). O 14:00 hod sme sa pohli z tohoto krásneho fleku smerom k mostu neďaleko Vireši, čo bolo asi 19 km.
Večer sme naviazali lode, povečerali a o 20:00 sme vyrazili do kempu neďaleko Siguldy. Boli však drahí a služby takmer žiadne, tak sme sa pohli ďalej. Našli sme verejné táborisko a o 22:00 sme zakempovali. Ešte sme stihli na lavičkách trochu aj pospievať. Večer totiž konečne nepršalo.
Na Gauji sme prešli spolu 53 km za dva a pol dňa

Nedeľa 15.7.2001

O 9:00 hod vyrážame do Rigy. Pri hľadaní parkoviska v Rige sme odbočili na červenú a už nás stopoval aj policajt. Chcel zobrať vodičák, ale nakoniec mu stačili 2 pivá. O 10:00 hod sme zaparkovali za pomoci Ivara, ďalšieho lotyšského vodáka, vraj najlepšieho reprezentanta Dicovej generácie. Dico, Slon a Ivar pospomínali na zašlú slávu, my ostatní sme brázdili uličkami Rigy (niektorí i s kamarátom Ivara ktorý robil sprievodcu po pamiatkach). Bolo otrasne horúco a vlhko, tipujem, že mohlo byť aj 35 stupňov v tieni. Riga bola takmer vymretá, všetci sa boli kúpať na plážach pri mori. Ťažko som to znášala, k tomu sa pridal hlad. No skrátka bola som polomŕtva.
Riga tohoto roku práve oslavuje 800 rokov svojho založenia. Narýchlo som prebehla historické centrum: Dómske námestie, Konventhof, Svätopeterský kostol (bola tam nejaká výstava), guild, prašnú bránu s opevnením, Jakubove domy, citadelu, operu.
O 13:00 sme vyrazili z Rigy do Kandavy na Abavu. V Kandave však nebol vhodný prístup k vode. Dlhé prestoje, horúčava a môj hlad spôsobili, že som prestala komunikovať s okolím a oddala sa osudu. Boris s Majou sa postarali o nákupy. Až pri prameni, kde sme brali konečne priezračnú pitnú vodu som sa schladila poliatím sa od hlavy po päty. Nakoniec sme sa presunuli autobusom o 10 km nižšie k celkom peknému kempu kde sme o 17:00 hod totálne zmorení zatáborili. Okúpali sme sa v Abave, urobili obžerskú a pijanskú večeru ( 4 l kapustnice, plný kotlík zeleninového rizota s červenou repou, káva, peach vodka). Konečne som ožila. Opäť sme v stane trochu pospievali. V noci opäť trochu spŕchlo.

Pondelok 16.7.2001

Ráno sme vstávali skoro. Našu kúpelňu okupovali labute s mladými a tak som sa musela okúpať v zelenej žaburine.O 9:00 hod sme už boli na vode. Asi v polovici cesty sme mali spestrenie malým vodopádikom (Abavas rumba) asi 1 m vysokým. Bol to skalný prah cez celú šírku rieky. Veľmi zaujímavé miesto, ktoré ma hneď upútalo. Už som aj špekulovala splaviť to. Nič som však nehovorila. Po skoníčkovaní lodí s batožinou si však Janko s Jožom zobrali prázdnu loď a išli to splaviť. No viac mi už nebolo treba a tak som to rozhodne musela skúsiť aj ja. Išla som s Jankom a ako „ľahká“ žena na špici sme nabrali asi tak 1/2 l vody. Konečne nejaké spestrenie. Alebo že by po Salzi sa mi už málilo? Asi hodinu sme tam šaškovali a potom sme pokračovali po Abave. Čakali sme sa asi po 30 km na brehu s postavenou šmýkačkou do vody. Decká sa tam riadne vyšantili. Po chvíli sme pokračovali v plavbe, ale došlo k prvým hlasným protestom a vzbure Nováčanov. Mierne to Joža a Janka vytočilo, čo sa prejavilo v nekomunikácii Janka s okolím. Zatáborili sme na mierne zvažujúcej sa lúčke s vysokou trávou (čo sa opäť podaktorým nepáčilo). V noci prišla hrozná búrka, blesky križovali oblohu takmer v jednom kuse, takže som mala dojem ako keby som bola pod silnou neónovou lampou. Takmer nepršalo ale riadne to trieskalo a to rovno nad nami. Myslím, že všetci sme mali veľmi malé dušičky. Túlila som sa od strachu k Jankovi, ale keby to prásklo do tábora, tak aj tak by zostalo len 36 spečencov.
V tento deň sme upádlovali 35 km.

Utorok 17.7.2001

Kedže predchádzajúci deň bola vzbura niektorých posádok, bolo im treba pomôcť. Kobelovci išli všetci do jednej lode, ja som išla s Andrejom, Dodo Štefko išiel s Erikou, Jožo vzal Tamaru a Janko to odmakal sám. Najviac som sa bavila na reprezentantovi Andrejovi Pálešovi, ktorý tvrdil že nevládze. Väčšiu lenivosť som teda nezažila. Andrej si ma pochvaľoval, veď bodaj by nadával!!! Janka som zobrala ako trénujúceho, ktorý si potrebuje trochu zamakať. Cestou sme sa kúpali z lode, no skrátka robili sme si dovolenkovú pohodičku. S Andrejom sme videli i rybárika (jedného som už videla na Gauji).V neskoré poobedie sme vpluli s Abavou do Venty. To sa mi však až tak nepáčilo, Venta už je riadna rieka 200-300m široká. Ja uprednostňujem malé potôčiky zatarasené stromami. Zatáborili sme 3 km pod sútokom s Ventou na vysokom brehu v borovicovom hájiku. Pre zmenu rozbroje začala robiť Bridžka Slonová (Mičušíková), ktorej sa nepáčil prístup do vody, lebo sa chcela kúpať na móle ktoré sa nachádzalo v kempe 1,5 km vzdialenom od nášho tábora. Akurát tak rozladila vedenie.
Večer chlapci urobili výborného kamzíka a trochu sa posedelo pri ohni. Dokonca sme chvíľu aj békali.
Dĺžka trasy v tento deň bola 42 km.

Streda 18.7.2001

Ráno o 9:00 hod sme vyrazili (ja s Erikou, Andrej s Dodom, Jožo s Tamarou) na jazero Nabas k tomu ospevovanému mólu. S Jožom sme sa len zasmiali. Janko bol v lodi sám a tak spolu s Borisom a Majou išli priamo po Vente k autobusu, ktorý už čakal na moste. Ja s Erikou sme sa na jazere zatiaľ okúpali a potom sa vrátili na Ventu a tiež pokračovali k autobusu asi 8 km k mostu pri obci Zlékas. O 12:15 hod bolo všetko naviazané a tak sme vyrazili na riečku Rinda. Cestou sme sa zastavili v nejakej dedine na nákup a pitnú vodu. V obci Rinda sme hľadali prístup k vode, miestny deduško Jožovi robil sprievodcu po lúkach a brehoch, pričom mu rozprával pohnutú históriu obce i jeho rodiny. Celé územie bolo vojenskou zónou, pôvodných obyvateľov v roku 1949 odlifrovali na Sibír. A tak som si uvedomila aké malicherné je to naše fňukanie a nadávanie na terajšie pomery. Bola som rada, že sa ta zlá doba ľudom opäť pripomenula.
Nakoniec sme sa nalodili pri moste opäť na 2 dni. Po Rinde sme išli asi 4 km a o 18:00 hod sme zatáborili. Blížila sa búrka a tak som súrila chalanov stavať stan. Stihli to. Za dažďa a blýskania sme sa okúpali v riečke (bolo otrasne dusno a sparno). Potom sa blýskalo čoraz viac a opäť to trieskalo rovno v našej blízkosti. Rýchlo to však prešlo a mohli sme začať variť.

Štvrtok 19.7.2001

Meandrami Rindy (veľmi sa mi tá riečka páčila) sme sa asi po 5 km spojili s riečkou Stende a tieto dva toky vytvorili riečku Irbe. Bola už širšia ale stále krásna s mnohými bočnými ramienkami. Na moste nás čakal autobus, tak sme rýchlo doplnili chýbajúce veci a pokračovali po Irbe k moru. Na brehu sme videli schátralé vojenské objekty a vysoký stožiar (vysielač ?). To už bol počuť hukot mora, išli sme totiž paralelne s pobrežím, oddeľoval nás len pás stromov. Záver bol úžasný. Vpravo krásny les a leknami popri brehu , vľavo piesčité duny s trsmi trávy, piesok bol vetrom zvrásnený. Cez duny sme už videli i príboj. Kúsok pred ústím Irbe do mora sme si na vysokom brehu vyložili veci, prezliekli sa do plaviek a naprázdno s loďou sa vydali v ústrety moru. S Jankom sme urobili malé kolečko aby nás nezalialo, nechali sa odfotografovať. A potom sme už blbli v mori vo vlnách. Bolo treba dávať veľký pozor aby nás prúd nezobral do hlbších miest, lebo plávaním sa vrátiť k brehu nedalo. Marcel v tej práčke (rozumej príboj) stratil trenky, vlny mu ich stiahli z tela. Fúkal dosť vietor a tak sme i vymrzli. No nevedeli sme sa odtrhnúť od vody. Nakoniec sme sa vrátili k veciam a rozložili sme tábor. Po večeri som popíjala kávu a očami vpíjala do pamäte ten krásne zakrivený obzor so žeravou zapadajúcou guľou. V diaľke len siluety veľkých námorných lodí. Potom som sa ešte išla prejsť po pobreží a dunách, dúfajúc že nájdem kúsok jantáru. Bol to fantastický deň a krásne vyvrcholenie celého zájazdu. Len škoda že alkohol zrušil spoločenský život pri ohni.

Piatok 20.7.2001

Ráno sme sa rýchlo pobalili, posledný krát sa okúpali už v pokojnejšom mori a o 10:10 hod sme vyrazili proti prúdu Irbe späť k mostu. Tých 5 km nám trvalo okolo hodiny. Naviazali sme lode, naložili všetku batožinu, popálili smetie a o 13:00 hod sme vyrazili smer Litva, Poľsko, Slovensko. Cestou sme sa zastavili ešte v meste Kuldiga. 1 1/2 hodinu sme mali na nákup a krátku prehliadku. Pozreli sme si vraj jedny z najširších vodopádov v Európe na rieke Venta. Sú 240 m široké a 2 m vysoké. Tá výška sa mi však zdala podstatne menšia. Bol to zaujímavý pohľad zo starého tehlového mosta. Pôvodne tento jeden z najväčších tehlových mostov v Európe bol postavený v r. 1874, avšak v r. 1915 bol zničený. V roku 1926 ho nanovo vystavali.
Kuldiga je veľmi príjemné mestečko, nazývajú ho aj Benátkami Lotyšska. A naozaj mi to pripomínalo Petit Venice v Štrassburgu. Budovy boli drevené z prelomu 18. a 19. storočia medzi ktorými tiekla malá riečka-potok Aleksupite.
Na Lotyšsko- Litovských hraniciach sme boli okolo 22:00 hod a Litovsko-Poľských okolo 3:15 hod. Na hraniciach nás kontrolovali dozimetrami a Poliaci veľmi dôkladne osoby.

Sobota 21.7.2001

O šiestej ráno sme sa zobudili v Augustowe. Tu mali vodiči 8 hodinovú prestávku. Najprv sme išli na breh jazera, kde sme si do 10 hod podriemali na karimatkách. Potom sme išli do mesta. Únavou a teplom sme sa ťahali ako tavené syry, niekoľkokrát sme obišli námestí, blšák, hľadali banku, nakúpili potraviny, hrabali sa v mapách v kníhkupectve a na záver sme kúpili „kurjaka na rožni“ a zákusky. Pred odchodom sme sa stihli ešte v jazere okúpať a o 14:30 hod. sme vyrazili domov.

Nedeľa 22.7.2001

Poľsko-slovenské hranice sme prekročili v Chyžnom o 2:30 hod. Do Novák sme prišli asi o 6:30 hod, tam sme vysadili Doda, Andreja a Kobelovcov. O ôsmej sme zastavili v motoreste Dúha pri Zelenči a zoznámili sa so službami na Slovensku. Boli na horšej úrovni ako v Lotyšsku. V Bratislave sme v Trnávke zložili časť lodí a do lodenice sme dorazili na pravé poludnie. Trochu sme roztriedili veci, poodkladali materiál a o jednej ma Janko spolu s Majou odviezli domov.

Počasie nám vyšlo na 100%, program splnený na 120%, spoločnosť vyhovujúca. S Borisom a Jankom sme boli veľmi dobre zohraní v stavaní tábora , balení a rozbaľovaní sa. Maximálne mi to vyhovovalo. Vyfotili sme dva 36 obrázkové filmy.
S potravinami sme vyšli veľmi natesno, zišla by sa ešte nejaká konzerva navyše. Čo sa týka varenia, to musia posúdiť iní. Trpel však Boris nedostatkom mäsa, jeden večer išiel po tábore žobrať a od Eriky vyžobral zavarené kuracie mäso. Prijal by i pikantnejšiu stravu. Maja a ja by som zasa uprednostnila viac syrov.
Na táboriskách nás prekvapila kopa špiny, konzerv, skla. Vzťah k prírode domorodci nemajú.
Dorozumievali sme sa v ruštine, alebo v slovenčine s ruským „udareniem“. Preborníkom bol Jožo Páleš: „My chočem splyť reku kde na beregu igličnatyje stromy (chvojnyje dereva)“. Po lotyšsky som sa naučila že potraviny sú „veikals“

Ceny:

  • cena zájazdu 5800 Sk + 200 Sk požičovné za lode (kto nemal vlastnú)
  • nákup potravín v Lotyšsku 25 DM/osobu
  • nákup v Augustowe 10 DM (ja)
  • poistenie v Generali 16 Sk/deň (pomýlili sa, sadzba mala byť pre svet, bývalé krajiny ZSSR poisťujú nie ako Európu ale ako svet)
  • 1 lat (LV) je cca 65 SK
  • záchod 0,10 LV
  • 2 l minerálka 0,45 LV
  • chlieb tmavý 1,60 LV, svetlý typu sendvič 1,19 LV
  • jogurt 0,70 LV
  • trvanlivé salámy 3 LV/kg
  • destiláty cca 3 LV/ fľaša
  • táborenie za osobu 1 LV
  • stan 1 LV
  • sprcha 0,5–1,0 LV

Trochu štatistiky

Autobusom sme prešli 4200 km
Po vode do 280 km

  • Salaca 91-95 km
  • Gauja 53 km
  • Amata 2 km
  • Abava 73 km
  • Venta 12 km
  • Rinda 5 km
  • Irbe 31km + 5 km protiprúdne

Niečo o Lotyšsku

Rozloha: 64 589 km2
Obyvateľstvo: 2,43 milióna
Za posledných 10 rokov sa vysťahovalo z krajiny 800 tis. obyvateľov
Reč: lotyština
Náboženstvo: prevláda protestantské
Hlavné mesto: Riga (790 600 obyv.) – lotyši sú tu v menšine, prevládajú rusi
Mena: 1 lat = cca 1/2 USD

Najvyššia „hora“: Gaiziňkalns 311,5 m.n.m.
Počet riek: 12 000, najdlhšou je Daugava, na území Lotyšska je to Gauja

Národné parky:
Gauja (údolie rieky)
Kemeri (bažiny – rastlinstvo, vtáky, liečivé bahno)

Rezervácie:
Slítere (les, močiare, vtáctvo, ugrofínská národnostná skupina Livov)
Teiči (močiare)
Moriscala (ostrov Usmas)
Gríni (vresovisko)
Severná Vidzeme (biosférická rezervácia UNESCO – údolie rieky Salaca a časť pobrežia Baltického mora)

Významní ľudia:
Literatúra: básnik Jánis Rainis
Hudba: E.Dáržinš (piesňová a symfonická tvorba), A. Jurjáns (Kantáta vlasti)
Výtvarné umenie: Janis Rozentáls, V. Purvítis
Architektúra: komplex Bratského cintorína v Rige, reprezentačné priestory rigského zámku

Najväčšie mestá: Riga, Daugavpils
Iné významné miesta: Césis (jedno z najstarších a najkrásnejších miest)