Dik more – more

Ålandy 05. 07. – 15. 07. 2003

Prológ

…cca 8000 pred nl. sa vynorujú najvyššie časti ostrovov z mora
Dodnes sa stihlo vynoriť vyše 6500 ostrovov a šér ( Čo sú to šéry ? No nepýtajte sa ma, ja som to len čítal. Asi to budú šteniatka ostrovov, ktoré sa len vynárajú. )
… cca 2000 nl či po nl sa istý nemenovaný Gazda a istý nemenovaný Páleš o tom dozvedajú a z toho zase nič dobré nekuká a to je aj ich koniec….. Koniec ich kľudného spánku, koniec Ålandov, lebo sa ich invázii nevyhnú.

…trochu neskôr

Po prvom neúspešnom pokuse minulý rok a druhom neúspešnom pokuse tento rok, som začal už aj trucovať trochu a tak sme na tretíkrát aj vyrazili. Až mi je to divnuô.
Vyrazili sme ani nie dvere a ani nie poistky ale my sme vyrazili t.j.:
Moja maličkosť – Jano Gazda
Jeho Maličkosť – Jožo Páleš
Dico – Vlado Mišík
Mišo – Michal Páleš
….ako sa podarilo dvoch posledne menovaných nalákať netuším.

Tesne pred odchodom zháňame vlek ba až niekoľko vlekov a z prebytku času jeden reparujeme, a z dvoch vlekov a ich dokladov robíme jeden pekný, a aby bol ešte krajší tak ho aj natierame. V sobotu odchádzame tak v piatok päť minút po záverečnej dostávam konečne v trajektárni lístky na trajekt z Poľska do Švédska – cestu domov nechávame otvorenú. Postupne sa stretávame na lodenici a blahoželáme si k úspešnému príchodu skoro načas. Keďže už tretí deň nespím a nestíham, Jožo s Erikou pár hodín pred odchodom nakupujú potraviny – Jožo ale vyhadzuje pudingy. Našťastie nič – vlastne len sladkosti som nenechal na náhodu a hlavne na Joža a sladkosťami a pudingom som sa zásobil pre istotu do rezervy čo sa veľmi vyplatilo nakoniec. Jožo totiž ako sladkosti pozná len horalky, perník, kryštálový cukor a sladké reči a ja som potreboval pestrú stravu – aspoň túto jej zložku.
„Čo je to za prístup k sladkostiam?, Čo je to za človeka ? Ako môže vychovávať deti?“: Spytujem sa: „A čo na to príslušný odbor sociálnych záležitostí a rodiny ?“

05. – 07. júl 2003

Konečne v sobotu okolo 1700 (alebo 1800 ? )vyrážame z Bratislavy. Vlek si veselo hopsá za autom, mne sa rozširuje úsmev, vyhladzujú vrásky a klipkajú oči. Po ťažkej a dlhej nočnej ceste cez Poľsko s občasným dažďom a zastávkou na rybu a KPČ v Chmielne, prichádzame do Gdaňska, kde si robíme pár pomocných slučiek. Pri pohľade na trajekt sa pokúšam vylepšiť náladu kamarátov postrehom, či naša loď nie je náhodou z modelovej rady Estónia. Naloďujeme sa na našu Silesiju a 1800 vyplúvame spod Westerplate. Vyplutý som dosť, tak okolo deviatej už kopem do perín, ale ani spacák som už nemal síl ani chuti rozkladať, tak sa len prehadzujem kabátom a bumbám. Loď sa kolíše vo vetre a daždi na vlnách, pasažieri grcajú, ale ja dobre spím len voľne pohodený pred recepciou na zemi. Ráno robíme dobrý skutok a zbierame dobré body do neba – uvoľňujem miesto na sedenie na palube poľskej babke, ktorá pri vyloďovaní vo Švédsku znenazdajky pribehne a želá nám samé dobré veci ( čo sme jej urobili ? ) a dobré počasie. …a tak aj bolo. Príchodom do Švédska ( o 1230 ) do prístavu Nynäshamn, vylieza Oskar a už sa ho viac menej nezbavujeme. Ponáhľame sa po prekonaní hraničných formalít a po blúdení v Stockholme ( tooóľko KPČ som po hromade nevidel a nezažil dávno ) na sever do Kapelskär odkiaľ chceme buď prepádlovať alebo trajektovať. Bohužiaľ ostávame pri trajektovaní. Je mi divné, že loď tam ide tri a pol hodiny a nazad hodinu a pol, ale neriešim to zbytočne. Možno nazad sa ponáhľa, alebo ide po vetre. A že časový posun jedna hodina ? No koho by to napadlo. Na ostrovy prichádzame okolo polnoci do prístavu Mariehamnu a hľadáme neexistujúci kemp, keď nás to prestalo baviť a začali sme aj logicky uvažovať zase na chvíľu, tak sme si radšej vybrali existujúci a ubytovali sa. Bolo to jednoduchšie. Na móle pri plážičke oslavujeme príchod, vytešujeme sa zo zajtrajšej výpravy a uberáme sa do Hajan.

08. júl 2003 – utorok

S ranným Slnkom a otravným vreskom odporných vtákov ( tuším čajky a kavky) vstávame do pekného dňa a púšťame sa do príprav. Pri nabaľovaní do lodí stojíme pred logickým hlavolamom typu: Ako dostať do malej krabice veľkú krabicu. Nakoniec to dopadne tak, že mi Jožo zakázal zobrať ešus a zrejme aj ostatné veci , ktoré som nemal či zabudol mi zakázal zobrať. Chystáme denné dávky jedla, tak aj časť stravy ostáva v kufri. Ináč s tou našou kuchyňou sa to celkom osvedčilo, aj s tými dávkami a dokonca aj šéfkuchár Jožo sa osvedčil. Podmienkou aby som však aj v budúcnosti s ním išiel do spoločnej kuchyne je , že musí prehodnotiť svoj antagonistický postoj k pudingom, doplniť vzdelanie v oblasti sladkostí a musí mať platný certifikát VŠKU OSJ (Vysoká škola kuchárskych umení – odbor sladké jedlá).

Veci sú konečne v lodiach alebo na lodiach a „ nepotrebné“ v kufri auta. Keď sa nám podarilo nabaliť lode vyrážame , spočiatku opatrnými, potom stále smelšími zábermi, v ústrety nášmu novému dobrodružstvu. Križujeme záliv Slemmern, ešte jeden menší a cez kanál Lemström ( s otočným mostom ) vykopaný ruskými vojnovými zajatcami a po zastávke na posilnenie na ostrovčeku Kungsholm sa dostávame do vnútorného mora Lumparn. A tu začínajú naše lumpárne. Máme v úmysle ho prepádlovať krížom na takmer najdlhšom mieste a poza ostrov Vårdö von na otvorenejšie more posiate malými ostrovmi. Vďaka priaznivému protivetru náš plán modifikujeme a po neúspešnom pokuse vylodiť sa na čajkami okupovanom a obsieranom ostrove – nepustili nás – sa uchyľujeme na jeden z väčších ostrovov Lumparland. Našli sme terasovité skaly s výhľadom na more. Tu si staviame stany. Miesto kolíkov uväzujeme na špagáty skaly. Púšťame sa do prvej dennej dávky stravy a alkoholu. Ešte šťastie , že malý-veľký Mišo je pod zákonom a neodpíja z neho. Sami máme totiž málo!

09. júl 2003 – streda

Ráno už nepokračujeme smerom na Vårdö, ale sa vydávame okolo Lumparlandu východne medzi skupinu menších ostrovov. Včerajšiu drinu na šírom mori nahrádza pohodové pádlovanie medzi ostrovčekmi a prvé úžasné zákutia a malebná krása niektorých zákutí. Červené až žlté skaly porastené zelenými lesmi, obsypané bielymi, žltými, ružovými a fialovými poľnými kvetinami, modré more a nebo. Pohoda. Toto sme chceli a hľadali. Aparáty cvakajú všetci sa kocháme, raz napravo, raz naľavo. Koch – koch, och – och. Pri hľadaní vhodného miesta na táborenie zamietame miesto, z ktorého je vidno malé prístavisko jácht. Slnko je ešte vysoko a obiehame ostrovček. Oplatilo sa. Našli celkom vhodné miesto pre dva stany. Pre jeden stan nebol nikdy problém nájsť rovný flek, pre dva bolo treba občas hľadať dostatočne rovný a veľký kus skaly. Príjemné bolo, že cez deň rozohriate skaly v noci pekne sálali a vykurovali stany. Večer sa trochu mračí tak pre lepšie počasie prinášame prvé obete Jožo vylieva pol flaše slivovice a Dico pri krájaní klobásky kropí vlastnou krvou našu večeru a fínsku skalu. Plný dojmov a z obáv pred komármi si líhame spokojne spať.

10. júl 2003 – štvrtok

Obete nezabrali. Ráno je pod mrakom a fúka severák. Bolo málo krvi alebo málo slivovice ? Navzdory mrzkému času vyrážame na vodu a mám v úmysle prevetrať kajaky a nás na otvorenej vode, kde sa to trochu aj vlní – trochu viac. Po malom výjazde sa radšej sťahujeme medzi ostrovčeky, s vetrom nebojujeme ďalej, a vydávame sa na juh ku skupine ostrovov Föglö. Vlny trochu využívame na vozenie sa a surfovanie. Orientácia už od prvého dňa bez mapy a kompasu by bola takmer nemožná. Miestami ráz krajiny medzi ostrovmi pripomína skôr niektorú jazernú oblasť z Poľska než more – šáchor, trstiny, úzke prieplavy, plytčiny. Zase pri hľadaní táboriska pre dva stany pátrame dlhšie aj sa na chvíľu roztrácame a znova nachádzame. Nakoniec sa uchyľujeme do malej zátoky s vyššou skalou ako obvykle, ale aj tak pekné miesto.

11. júl 2003 – piatok

Štvrtý deň vyrážame na vodu s cieľom objaviť vodu na varenie. Pokračujeme juhozápadným smerom pod skupinou ostrovov Föglö. Tak ako sa nám lode odľahčujú – ubúdajú denné dávky, ubúda alkohol ( ovšem že len na lekárske účely) a ubúda aj pitná voda. Prepadáme švédsku jachtu a na Jožovu otázku v posunkovej angličtine: „Kde môžeme zohnať pitnú vodu?“, viac než len sympatická Švédka odpovedá rozhadzujúc rukami: „ Toto všetko je tu voda na varenie.“ Tak sme mali večer polievku a ryžu z morskej vody. Trocha slané, najmä keď som ešte vyrobil polievkový koncentrák. Dnes spíme na peknom miestečku s dostatkom miesta aj pre dva stany. Už sme sa naučili hľadať táboriská a keď sme zbadali pár menších skál na rovnejšom fleku , už sme vedeli, že sme doma a niekto tu pred nami stanoval. Tak to bolo aj teraz. Dnes som videl aj živého kajakára, okrem nás teda. Nebola to žiadna atrapa, len sa bál priblížiť, asi som už vypadal odpudivo a spustnuto. Kúpeme sa v mori – ja príležitostne a výnimočne , Jožo dennodenne ostatný asi vôbec.
V podvečer si robíme ešte krátky výjazd s Dicom na otvorené more smerom na juh.

12. júl 2003 – sobota

Tak sladený čaj z morskej vody na raňajky to bolo iné kafe. Bolo to, povedal by som, minimálne zaujímavé, ale ak by mi to uvarila žena, je to pádny dôvod na rozvod a každý súd to musí uznať. Prepletajúc sa západným až severozápadným smerom pomedzi ostrovmi sme zavítali aj do civilizácie po prvýkrát od štartu v Mariehamne za účelom doplniť pár litrov pitnej vody. Križujeme prieplav medzi Föglö a Lemland. Zase sa trochu mračí a domáci veštia dážď. Našťastie z toho nič nebolo. Mierime do skupinky menších ostrovov juhozápadne od Lemlandu a tu hľadáme vhodné miesto pod šiatre. Začína to byť väčší problém , lebo civilizácie pribúda a chceme rešpektovať ich súkromie a sebe si dožičiť ešte tiež. Po dlhom preberaní sa uchyľujeme na mieste, ktoré asi nebolo najkrajším zo všetkých, ale zo dňa na deň nájsť krajšie miesto už nešlo. Aj tak bolo pekné – stačí správny prístup a pohľad len. Cez deň sme už stretali veľké trajekty a lode častejšie než doteraz. Darmo, blížime sa k východziemu miestu.

13. júl 2003 – nedeľa

Šťastné číslo a dátum pre návrat do Mariehamnu. S predtuchou neodvratného príchodu k autu pádlujeme na sever. Je zaujímavé, že každý deň bol charakter ostrovov inakší. Inakšie boli skaly či do farby alebo štruktúry, líšilo sa rastlinstvo, hustota obývania a dopravy. Civilizácie a jej príznakov dnes stále viac pribúdalo. Mal som v úmysle vybehnúť ešte na jeden západnejší ostrov Kobbaklintar, ale nakoniec upúšťame od tohto zámeru a vraciame sa do kempu. Debordelizujeme naše člnky, seba samých a dožičíme si po upresnení času a časových pásiem s fínskou recepčnou aj fínsku saunu. Líhame si spať s odhodlaním, že sa nebudeme hnať hneď na prvú loď z ostrovov. Zážitky a dojmy sú príliš silné a dožívajú v nás. Ťažko pojať naraz toľko krásy a pohody. Nechce sa domov.

14. – 15. júl 2003

Odchod, návrat domov. Loďou o jednej z ostrovov do Švédska, cesta cez Stockholm, KPČ, cesta cez Švédsko do Helsinborgu, trajekt do Helsingöru v Dánsku, cesta cez Dánsko do Gedseru, trajekt do Rostocku, cesta cez Nemecko a Čechy domov. Niekedy okolo jedenástej hodine nočnej sme v Bratislave a rozliezame sa do svojich brlohov a nor.

Epilóg

Neviem koľko ostrovov zo 6500 sme nevideli, ale bude to určite dosť vysoké číslo a to je dosť pádny dôvod sa sem ešte niekedy vrátiť. Z celého podujatia vyžarovala pohoda, nikam sme sa nehnali, nezaujímal nás chvíľu čas ani dátum. Dobrá partia. Dobré počasie.

Dobre sa nám spalo a chutilo nám jesť. S pravidelnou stravou sa dostavila aj pravidelná stolica.

Človek tu mohol snívať, rozjímať a meditovať. Tu som prehodnotil aj svoje ciele a plány , hlavne tie krátkodobé.

Každé ráno som sa zobudil s pocitom, že musím vykonať nejaký veľký čin, že som stvorený a predurčený na veľké skutky a slávu.

Tajomný hlas napovedal: „Urobíš to! Musíš to urobiť!“ rozhodol som sa, pustil som sa za tým volaním a dal som sa na to. Urobil som prvý krok a tak som každé ráno vykonal veľkú potrebu.

… a keby ste chceli niečo vedieť z fínštiny tak čo ja viem, napr. si pamätám že:

Hatátitla, hol van a Winetou…..

Poľsko 2002

Motto

„Plavba to je stav duše. Jsou vodáci – romantici, kteří při každé plavbě v duchu znovu prožívají dobrodružství amerických zlatokopů, vodáci domácí, kteří ctí tuzemskou tradici a stačí jim po léta jedna a ta samá řeka, jejíž každou peřej znají stejně důvěrně jako každou hospodu na břehu, vodáci – dobrodruzi, kteří se vydávají na daleké odvážné výpravy do odlehlých končin, vodáci – maratonci, kteří sjíždějí celé toky bez zastavení, bez odpočinku a dokáží pádlovat i ve spaní a spousta dalších podivínů, kteří putují po řekách, jezerech a mořích celého světa. „

Honza Novotný

Prológ

No a so zástupcami všetkých týchto podivínov sme sa vydali na jednu z ďalších našich avantúr na vode – už obvyklým severovýchodným smerom, aj keď teraz to bolo viacmenej len severne. Tu sa začína história jedného z naších splavov v Poľsku – na riekách Brda a Wda. Či bol vydarený alebo nie , to Vám porozprávajú – ak už tak neurobili – iní.

Bolo mi jasné od počiatku, že očakávania ľudí navnadených zážitkami z Lotyšska sa asi nebudú prekonávať tento rok, ale aj tak sme očakávali pekné zážitky v peknom prostredí, na čistej vode, medzi kamarátmi a dobrými ľuďmi. Tentoročný výjazd bol z rôznych príčin skrátený na 11 dní a na pláne sme mali tri rieky. Nakoniec však ostalo iba pri dvoch , lebo na Pasleku bolo treba povolenie správy dvoch národných parkov a mne sa nepodarilo zohnať nie to povolenie, ale ani kontakt na nich aby ho eventuelne udelili. Nakoniec sme si však vystačili aj so zvyšnými dvomi riekami Brdou a Wdou – niektorým aj to bolo možno veľa.

Škoda plytvať asi slovami o chvíľach nervozity a stresu pri prípravách, zaisťovaní dopravy, materiálu, výstroje a nábore účastníkov, ktorých tradične je spočiatku veľa a potom akosi ich ubúda. Tohtoročným rekordérom je Filip+1 odhlásený cca 24 hodín pred odchodom .
Každopádne v stredu – v deň odchodu prchám z roboty skôr, privážam s Borisom posledné požičané, lode a začínam sa venovať chystaniu – seba samého, spoločných vecí a vleku. Keďže nemôžem byť všade ( nie som Zlaté stránky ) , pri pobehovaní medzi lodenicou, obchodom, mojím bytom, vyťahovaní lodí a ustrojovaní vleku jeden ťažko požičaný ( a zadara – šlak aby to trafil) člnok ostáva zašitý v garáži . Tento malý deficit zisťujeme až na ceste v autobuse. Už sa však poň nevraciame, lebo som rád, že sme naviazali a vyrazili z Blavy. Tento okamih nastal cca 16.25 . Bol nás vyprevadiť aj Dico, ktorý bohužiaľ tento rok s nami nešiel. Ešte v Bratislave pred odchodom ma zaráža a milo prekvapuje podozrivo priveľa miesta v autobuse a celkom dobre nabalený autobus. Nebýva to dobrým zvykom vodáckych výprav. Učíme sa ? Zrejme však zabrali výstražné maily ohľadom balenia jednotlivých účastníkov a nabalovania sa do autobusu. Vodič sa zdá byť v pohode a normálny, so zmyslom a pochopením pre vodácky neporiadok a puch.
Cestou absolvujeme zastávku na lodenici v Trenčíne, kde kompletizujeme náš lodný park a už tradičný rituál čerpania minerálky v Chocholnej. Podaktorí však čerpali ináč mineralizované tekutiny prešlé varom. Hranice opúšťame po absolvovaní dialógov na vysokej intelektuálnej úrovni s viac či menej retardovanými zamestnancami ochrany, ostrahy a obsluhy štátnych hraníc cca pol hodinu po polnoci.

Štvrtok 4. 7. 2002

Trávíme príjemný a pohodový deň cestovaním po poľských cestách nevídanej kvality. Čuduj sa svete občas sa vyskytne aj diaľnica. To však pre nášho vodiča nie je závažný dôvod, aby zmenil cestovnú rýclosť z pôvodných 60-70 km/hod na vyššiu. Nie je celkom skamarátený totiž s naším za ním hopsajúcim vlekom. Ale všeobecne vzato asi žiaden vodič nemá z tohoto zmätku od pochybného výrobcu ORĽ ( = obe ruky ľavé ) asi radosť. Cestou si dopriavame pár páuz či už kvôli vodičovi a jeho povinným pauzám, ktoré aj tak porušuje alebo nášmu metabolizmu povzbudenému konzumáciou návykových a nenávykových tekutých darov zeme. Najmladší účastník – Natálka sa občas spýta : Toto je už ten splav ? No toto ešte chvalabohu nie. Ak by sa takto malo splavovať tak radšej prijmem celibát a vstúpim do kláštora. Konečne po – skrátka veľa hodinách strávených v autobuse – dorážame do mestečka Lipusz , ktoré je východiskovým bodom pre splav Wdy. Šlo by to aj z vyšša ešte, ale ktovie ako to tam je s vodou a potom je aj dosť hodín a treba ísť spať konečne mimo autobus. Aj podmočený a čvachtajúci terén nášho táboriska nám pripadá ako najmäkší koberec v porovnaní s neviem ako a podľa čoho tvarovanými sedačkami autobusu. ….no a potom už oddávna túžim po vodnej posteli. Po rýchlej konzumácii jedál a nápojov si líhame o niečo spokojnejšie spať. Ja aj s istými obavami: Čo si to zase vymyslel ? !

Piatok 5. 7. 2002

No nazdar ! Ráno vidím olovenú oblohu – pekne začíname. Našťastie sa to postupne trhá. Začína panika, každý chce loď, väčšiu , menšiu, inej farby. To isté pádla – dlhé, krátke, nové, staré. A o loďákoch ani nehovorím – podaktorým je jeden málo. No proste nevyhovieš. Na rok to bude možno v duchu slovenských rozprávok :

….nikdy nič nikomu, všetko sebe samému… -starajte sa.

Keď už sú všetci spokojne či nespokojne vybavený a my s Jožom odbavený, prvý nedočkavci vyrážajú vpred do neznáma.
Pár rekreantov sa nám zatáralo do mesta a tak ich čakanie si krátim obsmŕdaním po tábore. Malou zemepisnou hádankou sa pre mňa stáva tabuľa hlásajúca splav Brdy a udávajúca riečne kilometre.
My sme však na Wde a mestečko Lipusz je tiež na Wde, Tak kde sme ? Postupne to púšťam z hlavy a zaraďujem to medzi divy sveta a ďalšie dni sa tým už nenechám zvyklať.

Konečne sme kopletný a kompetentný vyraziť. Snažím sa postupne prebiť do čela , ale na niektorých pretekárov asi nemám, lebo za trest idem sám. Háčika mám na háku, alebo on mňa ? Už ani neviem ako to bolo. Ešte v zime som vypísal konkurz, ale žiaden z uchádzačiek ním neprešiel. Už ani tí háčici nie sú to čo bývalo. Za to za mojich mladých čias……..
Tok rieky je pomerne úzky , občas meandruje, kde tu padlý strom či nízko položená lávka. Rudava !

Tieto úkazy sú zdrojom malého občasného vzrušenia či srandy. Samozrejme odchovancov najdivšej rieky Záhoria to nemôže rozhádzať. Veru charakter toku je dosť podobný ako Rudava, len okolitý kraj je trochu iný taký – hovorím tomu – nefalšovaný poľský vidiek. Myslím , že sa vyskytla aj jedna kúpačka (Kertysovci ?). Riečka sa postupne rozširuje , prúd slabne, míňame rybársku osadu a pri jazere Radolne sa čakáme a vyrážame na rozľahlé jazero Wdzydze. Začína pomaly reptanie v podpalubí, tak hľadáme flek na zatáborenie. Na jednom mieste sa od nás odpája Frčko zo Špárom a Zuza s Miladou. Väčšinu času potom aj ďalšie dni trávia separé. Že by im s nami nechutilo piť ? To hádam nie. Skôr im nevyhovuje asi naše tempo. My sa presúvame ďalej až kým nás jeden jachtár nedoporučí na flek , kde je síce zákaz táborenia, ale keby niečo máme sa odvolať na Goszku. J e to on alebo jeho úhlavný nepriateľ a majiteľ pozemku ? Neviem. A je to aj jedno , lebo už bol najvyšší čas zatáboriť. Večer po bežných úkonoch krmenia divej zveri, zakladáme prvý ohník a zahajujeme zoznamovací večierok. Akurát sme nespoznali našich štyroch kamarátov , ktorí ostali povyše. Dnes to bolo asi 23-24km: Lipusz rkm 15,7 – jazero Wdzydze cca rkm 39

Sobota 6. 7. 2002

Budíme sa do pekného rána. S Jožom to využívame na ranné kúpanie . Do vody je celkom dobrý prístup, je tu pontón. Neveriacky zíram , že nás nikto neprišiel zinkasovať. Tak sme raz ušetrili. Škoda , že nie je viac času na prehliadku jazera, vlastne sústavy jazier Radolne, Jelenie, Golun a Wdzydze rozložených a prepojených v tvare kríža – Wdzydzký kríž. Pomaly sa zase naloďujeme a vyrážame ďalej. Čaká nás usilovné pádlovanie po jazere v priaznivom protivetre. Po chvíli člnkovania máme jazero za sebou a čaká nás tu vytešený šofér. Čakáme sa, kúpeme sa a pomaly sa púšťame von z jazera. K nášmu veľkému prekvapeniu sa po chvíli vraciame – tade cesta nevedie. Musíme prenášať, čo využíva ranný poľský kapitalista a prenajíma nám vozík za 10 Zl. Po preložení pokračujeme v plavbe a zachvíľu prichádzeme k miestu kde sa rieka delí na starý tok a kanál Wdy. Samozrejme by sme pokračovali po starej Wde, keby nám nechýbal Robo, ktorý si nadbehol, lebo ťahá sám zatiaľ. Prvých pár dní nám chýba ešte Boris ale ten príde za nami do Poľska – ak nás nájde. Sami totiž máme problémy sa občas nájsť. Krátky zrýchlený presun v kanadách a Jarove a Zorkine prenasledovanie nám stratenú ovečku zavracajú späť do nášho košiara a my prekladáme posledné lode. Niektorých prekvapuje celkom rýchly prúd a občas majú problémiky, ale zvládajú ich celkom slušne. Spestrením je prenáška nízkeho mostíka a ďalšia prenáška pri mlyne. Tieto komplikácie však našťastie zatieňuje krása okolitej krajiny. Myslím , že osamotený dominantný dubna lúčke má každý na diáčku či fotke. Mrzí ma že som prepásol Kregi Kamienne – pravdepodobne akési kultové, či obetné miesto – kamene poukladané do kruhov – len tak šej-haj v lese. Dnešnú etapu končíme na táborisku Czarna Woda – kemp so záchodíkmi, vodou, sprchou a s inými civilizačnými chorobami. Zase tu stretáme autobus , z ktorého vyťahujeme ďalšie konzervované poživatiny – hlavne tekuté.

Jožove deti ma nemajú radi. Obviňujú ma , že ich trápim dlhými etapami a malá Natálka ma dokonca chce zjesť na večeru. V obavách o svoj biedny život si beriem do spacáku pílku, sekerku a otvárak na konzervy , aby som sa ubránil nečakanému útoku kanibalov. Večer sme si dopriali trochu kamzíčieho mlieka – božského nápoja vodákov . Aj jazyk mi po ňom oťažel a zamotal sa, tak sa ukladám spať. Dnes to bolo asi 27-28km: jazero Wdzydze cca rkm 39 – Czarna Woda rkm 66,3

Nedeľa 7. 7. 2002

Ráno nás víta dážď – snáď jediný počas nášho pobytu. Ranná činnosť mi pripomína cvičenie CO z nedávnej minulosti. Každý pobehuje hore dole, zababušený do pršaku a igelitu. Navzdory váhaniam vyrážame na vodu a po čase je aj koniec CO cvičeniu a odkladáme pršáky. Tu sa od ná odddelujú ako samostatne hospodáriaca jednotka Frčkovci a Dunajčíci. Stretnutie sa plánuje až v Tleni. Dnes sa nám pod nohy či pádla motajú motýliky=poľskí masoví kajakári, ktorí majú občas problémy so zvládaním seba samých, ich člnku a pádielok. Preto často vyvolávajú dopravné zápchy a rôzne kolízie, z ktorých k našemu pobaveniu nie vždy vyviaznu so suchou kožou. Rieka a kraj neprestávajú prekvapovať a tak motýlkárov vnímam len ako doterný a obťažujúci hmyz. Tu mi však chýba háčik, ktorý by ich v rámci svojich povinnosí rozháňal. Dnes sme sa rozhodli to zapichnúť trochu skôr. Preto volíme táborisko Mlynki zamorené motýlkármi. Našťastie sa nám podarilo uplatniť si svoje územné nároky a postaviť ten náš malý cigánsky láger. Detičky nadväzujú hneď družbu, to je jedno, že si nerozumejú. Alebo , že by predsa ? Spoločne terorizujú dôverčivý hmyz a obojživelníky. Aby sme pookriali a zahnali chmáry na neby aj duši hodujeme pri varenom vínku. Dobre sa mi spáva a tak mojej pozornosti uniká aj údajné Borisovo chrápanie a aj poľské békanie. Na okamih ma prebudí vždy len Alenkin zásah proti obom rušivým elementom nočného kľudu.

Dnes sme urazili okrem podaktorých kamarátov aj asi 35km: Czarna Woda rkm 66,3-Mlynki rkm 101,8

Pondelok 8. 7. 2002

Keďže spať sme išli so sliepkami, vstávame s kohútmi. To Jožo zvádza orálny súbaj s miestnymi operencami. Na jeho kokrhanie sa ozýva všetko operené v blízkom okolí. …a nás to trhá zo spacákov do nového dňa v ústrety novým kilometrom. Vo Wde stretáme zase most a na ňom šoféra. Dopĺňame zásoby z autobusu a z miestneho sklepu. Cestou nás neminie jedna prenáška – tentokrát bez káričky. Pokračujeme v plavbe prevažne podmočenou krajinou. Hľadať táborisko by mohol byť problém, preto aj využívame ľavý breh rieky neďaleko ústia riečky Brzanka. Je to síce trochu v kopci, ale pekná lúčka pod vysokými stromami. Je to pár prístreškov pre prípad dažďa a dosť čučoriedok a iných lesných dobrôt. Večer sme navláčili trochu dreva, založili trochu ohňa, popili trochu alkoholu ( to lekári nariadili v rámci prevencie – ináč nám nechutí ), trochu kamzíčieho mlieka sme nadojilil, trochu sme si zabékali. Proste všetko bolo hudba , ženy, spev. Keďže sme békali a kvákali skoro do poltretej spať sa ani veľmi neoplatilo, ale premohli sme sa a pár hodín sme si aj zdriemli.
Dnes to vypadá na asi 24 km: Mlynki rkm 101,8 – Ústie Brzanky rkm 125,5

Utorok 9. 7. 2002

Po ťažkom vstávaní a ľahkých raňajkách vyrážame zrejme na poslednú etapu na Wde. Našim cieľom by malo byť jazero Tlen s rovnomenným mestečkom. Tu niekde sa razkrylo po prostore štvorica našich utečencov ( Zuza, Milada, Frčko a Špáro)a my sme ich mali stretnúť. Čaká nás trochu dlhšia etapa a ak sa podarí aj presun na Brdu. ( Ktovie či tam budú pre zmenu tabule szlak Wdy ?) Rieka ani teraz nestráca na svojej kráse. Malé spestrenie predstavuje veliké dubisko krížom cez rieku. Typická rudavská situácia. Kertysovci radšej prenášajú. Väčšina sa púšťa neohrozene pod neho. Jožo musel v záujme záchrany Natálky a lode aj vyskočiť do vody a púšťa aj pádlo ( vlastne porušil vodácku prísahu a ani sme ho kárne nestíhali ). Keď sa všetci šťastne či menej šťastne podplavili, pokračujeme ďalej . Cestou si trochu pobeháme na piesčitej plytčine a čo nevidieť sme v cieli, kde nás čaká autobus a naši maratónci. Naväzujeme a ochutnávame špeciality poľskej kuchyne a pivovarov v blízkej osvetovej besede. Po uspokojení našich chutí sa súkame zase do autobusu a zahajujeme nočný presun na Brdu. Po dlhom zvažovaní sa rozhodujeme pre stredný úsek, ktorý podľa našich informácií mal byť tým najkrajším. Prechádzať by mal komplexom lesov Bory Tucholskie. Vzhľadom na našu cestovnú rýchlosť sa k jazeru Witoczno dostávame za hlbokej noci. Narýchlo sa ukladáme k spánku v opiciálnom kempe.

Na vode to bolo dnes asi 35 km:Ústie Brzanky rkm 125,5 – Tlen rkm 160,7

Jazykovedné a literárne okienko

Aby ste si nemysleli, nie sme my banda idiotov na výlete. Sme vcelku inteleguáni. Pravidelne sme mávali literárne a jazykovedné okienko, kde sme preberali čistotu jazyka, nielen nášho alkoholom čisteného , ale aj toho slovenského.
Pretriasali sme napr. vybrané slová. Kto a kedy ich vybral ? Akým právom? Prečo sa to musia dnes deti učiť ? Kto za to ponesie zodpovednosť?

Ďalej prišiel na rad aj Hviezdoslav: Kto to bol ? Odkiaľ prišiel? Vedel on vôbec po slovensky ?
Ako vznikli naše priezviská: Zrejme to bolo čiastočne od druhu vykonávanej činnosti či povolania:
Napr. taký Gazda: Bolo to asi takto: Čo robíš ?Gazdujem. Tak sa budeš volať Gazda
Alebo Páleš, Čo robíš? Pálim. Tak sa budeš volať Páleš

Streda 10. 7. 2002

Ráno trochu pofukuje vetrík. Málokoho to trápi, lebo málokto okrem mňa a Joža tuší , že to bude dnes WW prudko stojaca s priaznivým protivetrom. Mňa však viac trápia po ránu divné žalúdočné pochody, kvôli ktorým sa uchyľujem pomerne často do miestnosti rozmerov asi 0,8 x 1,0 m a mám pomerne rýchle tlačovky. Keďže časť Kertysovej posádky sa vzbúrila a ostáva v kempe , prichyľujem Petra do svojej lode. Aby sa mi lepšie ťahalo, tak ma Natálka pohrýzla do miest , kde sa mi nohy zrastajú a chrbát stráca poctivé meno. Tak som teda rýchlo vyrazil (..že by jej nedali jesť rodičia ?). Absolvujem ešte krátke kúpanie v jazere a blíži sa mostík s výtokom Brdy. Brda dlho nevydrží, lebo začína sústava jazier Lackie, Dybrzyk, Kosobudno, Mylof. Na začiatku naši maratónci robia pomocnú slučku (kufrujú), tak je to o pár metrov dlhšie. Cítim ako sa do chrbta zabodávajú nenávistné pohľady trpiacich statočných bojovníkov nášho kmeňa. Kde tu počuť nevyberané nadávky a bojový pokrik. Už asi vykopali vojnovú sekeru. Preto posilnený návykovými látkami tekutého skupenstva a háčikom snažím sa držať mimo dostrel a dosluch vpredu. Medzi jazerami Dybrzyk a Kosobudno stojíme na krátky obed a kúpanie a potom pokračujeme. Pochybujem , že by sa niekto kochal nádhernými brehmi., Boli naozaj pekné, len nevedno prečo unikali pozornosti okolo sa člnkujúcich. Noa po chvíli letného romantického člnkovania, ani sme sa nenazdali a na pravom brehu súkromné pole namiotowe. Tak sme tu teda zastali a postavili naše wigwamy.

Udatný a pobúrený červenokožci ( neviem či od Slnka alebo rozčúlenia ) – bojovníci nášho kmeňa TČIN ( TČIN = Tí Čo Im Naleteli, – voľný preklad indiánskeho ťažkovysloviteľného výrazu) by boli svojich náčelníkov vtedy asi zvaných Veľký Magor a Malý Magor ( uvedené mená sú voľným prekladom indiánskeho ťažkovysloviteľného výrazu) umučili pri mučiacom kole, alebo minimálne hodili do vody, keby veľký Manitou nestál pri nich. Na pomoc im prišla aj ohnivá voda, ktorú medzi červenokožcov zavliekol biely muž a kamzíčie mlieko – dar posvetného bizóna. Nakoniec zakopali vojnovú sekeru , pri posvetnom ohni zaspievali piesne na privolanie dažďa t.j. trochu si zabékali a najvytrvalejší nadránom aj zaspali.

Naše kanoe boli asi deravé ako ústa starej squaw a tak sme okrem našich bojovníkov urazili cca 17 km: jaz. Witoczno rkm 83 – poblíž Mylof rkm cca 100

Štvrtok 11. 7. 2002

Spím voľne pohodený vonku a mám dojem, že nad ránom čosi zhora aj padlo. Pokiaľ to nebol vták na rannej toalete tak to mohlo byť pár kvapiek dažďa, ale nič veľké z toho našťastie nebolo.

Pokračujeme teda v roztopašnom člnkovaní po zbytku jazera až po hrádzu elektrárne. Tu by sa mala rozdvojovať Brda na starý tok a kanál Brdy. Je tu aj chovná stanica pstruhov. My tu zase musíme otročiť a prevážať člnky na vozíkoch. Jeden člnok = jeden Zl. Keďže nám jeden z vozíkov ušiel do vody, tak sa musím poňho potopiť. Malé to občerstvenie. Konečne sadáme na tečúcu rieku. Väčšinou rieka mierne tečie a meandruje. Okolitá krajina je pekná a pestrá striedajú sa lesy s lúčkami a mokraďami. Na obed stojíme zase na peknom mieste kde by sa dobre spalo, ale je málo hodín. Na takéto miesta máme šťastie. Pokračujeme teda ďalej. Spať by sme mali vo Woziwode. Po príchode na miesto som zhrozený natrieskaným kempom a zúriacou didžinou, keďže nie je ešťe neskoro, tak vyrážame ďalej. Najbližší možný cieľ je Golabek 1 a Golabek 2. Končíme v Golabeku 1, kde už flek okupuje partia Poliakov. Je to trochu do kopca – myslím nosiť veci, ale samotné miesto vcelku ujde. Aj keď som si myslel , že každý kto sa plaví zastane tu a na 1-2 kilometre vzdialený Golabek 2, ktorý by mohol byť tým pádom volnejší, sa neunúva, sme ostali radšej tu. Na druhý deň sme sa presvedčili o opaku. Rovnako do kopca a o mnoho viac preplnená motýlkáreň. No vidím že myslím, myslím, ale myslivec by zo mňa asi nebol.

Tak si tu dávame šlofíka a tešíme sa na zajtrajší deň , ktorý by mal byť najkrajším úsekom Brdy aj s jedným exponovaným miestom zvaným Pieklo?!. Bububu. Bojíme sa čerta starého. Dnes to bolo zhruba 30 km : Mylof rkm cca 100-Golabek 1 rkm 140

Piatok 12. 7. 2002

Ráno teda patrične vystrašený sa zoraďujeme a pekne disciplinovane, pohromade s akými-takými odstupmi pokračujeme vplavbe. To tu teda ešte nebolo, taký poriadok. No vidíte ako pekne to ide.

Dnes by to mal byť najkrajší úsek – to pravé orechové a makové z Brdy. Nakoniec bolo z toho ale houby s makom. Pekné to bolo – o tom potom. S tou krajinou si máločo zadá. Z nejasných dramatických popisov úseku zvaného Pieklo bolo len také zbytočné stresovanie. Cestou ešte prilial trochu oleja na oheň šofér a Kertys , ktorý sa nemohli dostať na dohovorené miesto stretnutia. Vítali nás s poplachom už skôr o počte utopených, akcii hasičov, záchranného systému a Chipa a Dalya. Malária onánia poď odo mňa blíž, Pán Boh s nami a zlé preč. Ono pre istotu sme odľahčili lode od zbytočnej batožiny a pokračovali naľahko. Rieka pekne meandrovala, kde tu padnutý strom a k tomu trochu prúdu – nie jednosmerného ale takého striedavého.

Na netušenom a inkriminovanom mieste konca sveta síce robili peklo dve Poľky, z ktorých jedna histericky a zmyslov zbavene jačala a poskakovala, druhá zrejme ešte v šoku pádlovala na brehu. Tu sa dvaja týpci – motýľkári síce cvakli, ale sami so svojou a Božou pomocou sa vyprosťovali. Tiež im asistovali potápači, ktorí si nevedeli zrejme radi s dvomi hysterickými ženskými. Tú jednu nevedeli asi odzbrojiť od pádla a tú druhú odmlčať. Dané miesto sme zvládli bez problémov a po chvíli sme zistili , že Pieklo je za nami a ani to nebolelo, dokonca sme si to ani nevšimli. …a aby som Vám vysvetlil význam poľského výrazu Pieklo, tak tam netreba čakať žiadne peklo. Tým že je to južne orientovaný meander, tak menotvorca tým mienil , že tam vždy pieklo slnko a treba teda keď nie zváračské tak aspoň slnečné okuliare. Ľudová slovesnosť uvádza tiež, že tam kedysi žili šikovné gazdinky ( nebojte sa – nie je mi ti rodina ) sa tam kedysi chutne pieklo…

Vyžívame pekné počasie na masové kúpanie po toľkých nervoch a dobiehame do kempu Gostycyn-Nogavica na jazere Koronowskie. Vyloďujeme sa o niečo menej dramaticky ako to bolo v Normandii. Málokto kričí huráááá. Aj keď možno jeden-dvaja sa našli. Navazujeme na vlek a po chvíli váhania a rozhodovania tu ostávame spať . Večer sa pri ohníčku sušia trochu utíšené Poľky. My máme jedno miesto v stane , tak rozmýšľam či ich nepozvať – predsa dve Polky to je jedna celá – pomestili by sa. Nakoniec som však gentlemana v sebe utopil v alkohole a oni ostali na ulici. Prišli sa síce večer spýtať či by sme ich nezobrali autobusom niekde. Na otázku kam , odpovedali: „To je jedno. Preč odtiaľto“

onzumujeme čo žalúdok znesie – posledné zbytky stravy a alkoholu a ukladáme sa na spánok. Posledný úsek namáčania pádla meral asi 26 km : Golabek 1 rkm 140 – Gostycyn Nogavica rkm 166

Sobota 13. 7. 2002

Vstávame o niečo skôr ako je zvykom a hádžeme posledné zbytky nášho cigánskeho lágera do autobusu. Poľky ovešané aparátmi ako japonský turisti nám robia cieľové foto na móle. Ešte raz skok do vody a krátke kúpanie v adamovom rúchu a vypravuje náš autobus smerom domov. Stojíme ešte v Toruni. Väčšina ľudí ukája svoje chtíče na KPČ, manželky vyprázdňujú peňaženky manželov, kupujú sa všakovaké lapače prachu ( mám na mysli suveníry). Ja sa snážim dokúpiť si mapy, ale vo väčšine kníhkupecstiev na mňa pozerajú ako bacil do lekárne. Keď už všetkých boleli nohy a peňaženky sa dostatočne vyprázdnili nasadáme do nášho povozu a kočiš opäť práskol do koní. Nie však na veľmi dlho , lebo v tej horúčave sa ideme ochladiť do obecného rybníka či jazera pri Lubieň Kujawski s teplotou vody nedávno odstaveného halászlé. Ale aj tak to dobre padlo. Úchvatnou rýchlosťou pokračujeme smerom k našim hraniciam. Za hlbokej noci stojíme v Mysleniciach – šofér si potrebuje pospať. Podaktorí sa rozliezajú do okolitého krovia , podaktorý si stelú na lavičkách a podaktorí v autobuse. S Jožom chvíľu posedávame na lavičke, meditujeme nad flašou Becherovky , hodnotíme spomíname, plánujeme, bilancujeme a keď už aj balancujeme ideme spať. Tí čo spia vonku možno ani veľmi nespia kvôli hlučnej poľskej mládeži.

Nedeľa 14. 7. 2002

Radi by sme šli domov, ale vlek je iného názoru. Pri prejazde popod mostom zrazu počujeme ranu. Horné lode ?!?!. Utekáme von, všetci si vydýchli keď si obzreli lode-najmä ich majitelia, ja však ostávam smutne pozerať na naše ťažné zariadenie , ktoré sa čiastočne vytrháva z vleku a ostáva plandať na dvoch skrutkách. Postupne sa pozeráme smutne viacerí. Tak sme zase raz došli stará mama.

….ale pamätáte sa ? Pred dvoma rokmi, Poľsko , tiež nedeľa ráno, tiež dážď, tiež o piatej ráno. To už musí byť niečo viac ako náhoda. Nie ? Black sabbath ? Čierna mágia ? Niekto nás nemá rád, nežičí nám a preklial nás ? Aj ja by som ho rád preklal, ale vidlami. A prvým adeptom je jeho nepodarený výrobca zo seriálu A je to. No to je ten väčší manták z tej dvojice.
Podobné úvahy nám však nič nepomôžu a tak začíname konať. Mobilizujeme čo sa dá, zapájame aj políciu a rozbieha sa pátranie po zváračovi. No v Poľsku v nedeľu ráno je to problém, to Vám poviem. Už sa chystáme nasadiť našu tajnú zbraň plačúce deti, keď sa zamestnanec odťahovky vracia so zváračom, ktorý po odvlečení vleku k nemu donov odvádza kvalitnejšiu a lepšiu robotu na to malom kúsku ako ten manták na celom vleku a všetkých jeho prerábkach. Stálo nás to asi dva a pol hodiny a 1200 bubáčikov. Aj tak sme ešte dobre obišli, aj keď neviem dokedy bude šťastie pri nás a pri náhodných okoloidúcich. Nasleduje malé turné po hraničných prechodom, konverzácia na vysokej intelektuálnej úrovni s pripečenými colníkmi a platenie výpalného, alebo čo sa to platí na hraniciacha sme na rodnej hrude. Dávame si obed v Trusalovej a uľavujeme si na prináležiacej zrejme samofinancujúcej sa toalete za 2 SK. Vraciame ešte lode v Trenčíne a po Bratislavu už ani nezastavujeme. Okolo šiestej sme už na lodenici vybaľujeme, debordelizujeme, rozlúčime sa , podaktorí sa aj rozčúlime a rozutekávame sa do svojich brlohov so zvrhlými chúťkami typu, sprcha, vaňa, večera, manželka…..

Cca do poldeviatej páchame posledné úkony v rámci debordelizácii s Jožom, potom usadáme na brehu zátoky s pivkom a nevieme sa vzpamätať z návratu. …hodnotíme…, …plánujeme…,…snívame….

Epilóg

Teraz som už pomaly druhý týždeň doma. Pripadá mi to akoby som bol preč len víkend. Postupne sa vzpamätávam zo šoku spôsobeného návratom a pomaly sa prestávam nechápavo tváriť pri komunikácii s mojimi chlebodárcami, kamarátmi z lodenice a iných spolkov. Pomalyčky mi dochádza o čo im ide a čo po mne chcú v tomto bláznivom svete , ktorého súčasťou zase začínam byť aj ja.

…..som však presvedčený, že zase nie na dlho, lebo hlavou sa mi mihajú ďalšie nápady a plány pri, ktorých neobídemem na sucho. Takže sa teším na ďalšiu výpravu do……..

Jano

Poľsko 2000

8. – 19. 7 2000 POĽSKO

Konečne na tretí krát sa to naozaj podarilo. Po predchádzajúcích skúsenostiach som bola naozaj pesimista a preto som ani nerobila nejaké veľké prípravy. Až týždeň pred odchodom som pochopila, že asi sa do oblasti Mazurských jazier dostanem.
A tak v sobotu poobede sme sa zišli v našej lodenici. Väčšinou to boli účastníci Gazdovsko-Pálešových zahraničných vodáckých zájazdov. Od nás bol Pali Slovák, Janko Gazda, Jaro Onufer a ja. Po zastávke v Trnávke, kde sa brali lode, sme o 20:00 hod opustili Bratislavu. Autobus sme mali zo SAD Dunajská Streda s výborným flegmatickým vodičom. Okolo polnoci sme boli na hraničnom priechode v Trstenej, kde poľskí colníci nevedeli pochopiť, prečo máme len čistú vodu v bandaskách. Po krátkom zdržaní sme pokračovali po hrozne hrboľatých cestách na Krakow.

O pol šiestej ráno, 20 km za Krakovom sa nám zrazu po ceste roztancoval a niekoľkokrát krížom vzpriečil príves. Šofér však celú situáciu duchaprítomne zvládol, počkal až sa príves vyrovnal a zabrzdil ho autobusom. Našťastie cesta bola široká a nešlo žiadne auto. Oje od vleku sme mali vpárané do autobusu, svetlá sme mali celkom zdemolované. Vlek sme z autobusu vyprostili a až vtedy sme zistili, čo sa vlastne stalo. Oje sa odtrhlo, oceľ nevydržala a praskla. Mali sme šťastie, lebo 200 m od miesta nehody bola opravovňa poľnohospodárskych strojov. Tak sme v nedeľu ráno, keď sa poľský národ chystal na omšu do kostola, dotlačili vlek k majstrovi. Ten išiel do susednej dediny pre pomocníka a spoločnými silami vlek spojazdnili. Rozdali sme im slovenské pivo a pálenku, peniaze nechceli vziať za nič na svete. Po štyroch hodinách sme teda pokračovali opatrne ďalej. Cestou sme sa zastavili ešte pre povolenie na vstup do Biebrzanského národného parku v Gondiadze pri Osowieci. Tam nás odkázali na centrálu do Lipska.

Večer o 21:30 sme už za tmy dorazili do Czerwoneho Folwarku a narýchlo sme zatáborili na brehu jazera Wigry. Ráno sme sa nabalili do lodí na 4 dni a opustili sme šoféra s autobusom. Pádlovali sme jazerom okolo kláštora Wigry k rúre, kde pretekala (alebo lepšie povedané stála) voda – výusť z jazera t.j. riečka nazyvaná Czarna Hancza. Našu loď sme prešuchli stojac po členky v bahne. Ostatní si to rozmysleli a išli naokolo cez jazero. Voda bola nádherne čistá, v bahne bolo vidno riečne raky. Czarna Hancza je tu asi 4 m široká, 1-2 m hlboká, plná vodných rastlín. Keďže má dno bahnité, vyzerá naozaj čierno. Brehy sú zarastené šáchorom. Po krátkej chvíli sme vplávali do jazierka, kde sme hľadali „vytok“. Našli sme asi meter širokú úžinu v rákose kde voda naozaj aj vytekala. Takto sme putovali asi 15 km cez osady Burdyniszek, Mikolajewo, Mackovu Rudu až na „pole namiatowe“ do Budy Ruskiej. Tam nas večer prišiel skasírovať pracovník národného parku.

Zo všetkých táborísk sa mi toto najviac páčilo. Bolo to v borovicovom lese s maličkou plážičkou na brehu rieky. Každé „pole namiatowe“ má vybudovanú latrínu, stolík a lavičky. Vodovodný kohútik sme mali len raz. Cena za nocľah sa poväčšine ráta od lode a to 2,5-3,5 zl, najdrahšie bolo 5 zl.

Druhý deň nás čakala náročnejšia etapa, keďže deň pred tým sme sa flákali. Prudko meandrujúca rieka sa vinula po močaristých lúkach kde všade boli cedule „pole namiatowe“, „pole biwakowe“, „pole strzezone“. Rozdiel som však okrem názvu nevidela. V polovici cesty som si presadla do lode Milana Janáka, ktorý už nevládal (na háčiku mal osemročnú Radku, ktorá ešte nepádlovala). Radku si vzal Janko. Večer sme zatáborili pri dedine Dworczysko. Hneď naproti táboru bola sauna, ale nakoniec ju tuším nikto z nás nenavštívil.

V stredu sme pokračovali už aj lesnatym úsekom s krásnymi zákutiami. Trochu sa nám pod pádla motali poľskí kajakári na takých ich dvojkajakoch. Vždy sme splavovali ako uzavretá skupina, určená bola prvá a posledná loď aby sa nikto na jazerách a odbočkách nestratil. Napriek tomu sme, ako sa neskôr ukázalo, stratili Paliho Slováka. V obci Rygol sme pod mostom odbočili z Czarnej Hanczi do Augustowského kanála. Je to kanál vybudovaný v rokoch 1823 – 1839 ako pokus o spojenie s morom. Na kanáli je vybudovaných niekoľko stavidiel, takže sme sa vlastne plavili protiprúdne. Drevené vráta sa otvárajú pomocou páky – šesťmetrového hranola 40 x 60 cm. Za plavebné komory sa platí poplatok 3,5-5 zl. Brehy kanála sú spevnené mohutnými kolami a vypletené prútím.

No a hneď v prvej komore pri počítaní lodí sme zistili, že Pali chýba. Naša a Jarova loď sme ho hľadali, ostatní išli ďalej. Nakoniec sa Pali hrozne nadávajúc objavil. Pod mostom na odbočke išiel ďalej po Czarnej Hanczi smerom do Bieloruska. Naši ho nezahamovali a tak si spokojne plul až pod elektráreň, kde zistil, že asi je niekde inde ako by mal byť. Okamžite sme Paliho pokrstili na „Bludičku“. Prešli sme ďaľšiu komoru a zatáborili za jazerom Mikiszewo. Stihli sme to tak-tak, lebo už sa aj prihnala búrka. A tu sme prvý a posledný krát zažili aj komáre.

Vo štvrtok sme kanálom pokračovali k dlho ospevovanej krčme U Isabely. Isabela tam však už nebola a tak bývalí účastníci družobných poľsko-slovenských opiášov boli nadmieru sklamaní. Z augustowského kanála sme odbočili prekrásnou Suchou Rzeckou k rovnomennej osade, kde nás čakal šofér s autobusom. Nalodili sme sa na krakorec a odjuchali hroznou cestou do Lipska. Po ceste nám unikal plyn z niektorej bomby. Vysvitlo že z Paľovej. A tak Bludička dostala latinské meno „Stratus Gasus“, čo ho samozrejme strašne štvalo. V mestečku Lipsk sme sa utáborili v bývalom kempingu. Ráno išli Jožo Páleš s Jankom vybavovať povolenie. Nazad prišli s peknými pohľadnicami a tak som s Palim utekala ešte do Kultúrneho domu k ochranárom pre pohľadnicový úlovok. Biebrza preteká priamo Lipskom a tak sme boli rýchlo na vode. Má však iný charakter ako Hancza. Tečie rašeliniskom, v okolí nie sú žiadne stromy. Šáchor dosahoval miestami výšku aj 2-3 metre. Samozrejmosťou už bola čistá voda, bujná vodná vegetácia, labute. Plavili sme sa az do Nowej Kamienny. Pri železničnom moste sme zatáborili, večer sa konal krst nováčikov ale bola to len „demoverzia krstu“. Chvíľu sme posedeli pri ohni, Janko vyučoval maďarčinu jedného poliaka a jeho kajakový pes Šakal nám robil spoločnosť.

V sobotu sme pokračovali nemeniacou sa krajinou do Sztabinu. Ľudia už začali frflať, chrbty už boleli a krajina sa zdala fádna. Na cestnom moste nás čakal autobus, ale podaktorým nemenovaným sa zdal autobus od brehu ďaleko. A tak Jožo Páleš navigoval autobus na pole namiatowe rovno do rašeliniska kde si pekne sadol na bruško (nie Páleš ale autobus). A tak chlapci si dobré dve hodiny zamakali vyhrabávaním, pričom sme zapriahli aj tri traktory z dediny. Ale opať to nejaká pálenka spravila. Len miestny konduktor namiatowy chcel za nocľah 5 zl.! No keďže už bolo veľa hodín, ostali sme táboriť.

Ráno sme sa rýchlo zbalili a vyrazili do Augustowa. Vedenie zájazdu celou cestou čumelo do mapy, lebo sa nevedeli rozhodnúť akú ďalšiu rieku vybrať. Nakoniec padol názov Rospuda. Zaviezli sme sa teda do Filipowa a vozovou cestou (čo sú v Poľsku normálne cesty 3. triedy) sme sa dotrmácali k mostíku cez Rospudu. Trochu sme sa zasmiali, keď sme zbadali ten 1,5 m široký potôčik. Vinul sa opäť lúkami kde sa pásli kravičky, neskor lesíkom s popadanými stromami. Trochu nám to pripomínalo Rudavu v kombinácii s Klátovským ramenom. Poobede sa však zatiahlo a akurát keď sme pristávali na brehu jazera Sumovo prišiel lejak. Schovali sme sa v autobuse, ktorý tam už čakal. Keďže bolo veľmi teplo, mužké osadenstvo sa rozhodlo v tom krásnom daždi sa okúpať v jazere. Keď dopršalo, ešte sme sa presunuli zopár metrov nižšie na krajšie táborisko.

Ďaľší deň sme cez osadu Kotowizna a jazero Bolesty pokračovali do dediny Raczki. Poobede sa zmrákalo a akurát sa spustil lejak, keď sme boli pod mostom v Raczkách. Tam sme sa schovali a vegetili, varili, chlastali od piatej do pol ôsmej. To sme usúdili, že dážď najbližších 24 hod. neustane a tak sme sa vydali za ostatnými na 2 km vzdialené táborisko. Tam však nebolo nikoho, po autobuse ani vidu ani slychu. Dokonca sme začali uvažovať o bivaku. Nakoniec sme sa rozhodli, že budeme pokračovať po najbližší most v dedine Donspuda. Tam našťastie už všetci čakali v autobuse a chceli ísť hneď domov. Svetlá na autobuse však nefungovali a šofér odmietol ísť v noci bez nich. Rozložili sme teda v daždi o pol desiatej večer 3 stany, pre ostatných Jožo vybavil senník. Ráno nás privítalo slniečko i keď na oblohe sa ešte preháňali oceľovo šedé mračná. Ale nálada sa zlepšila a tak sa nám podarilo zopár posádok prehovoriť pokračovať po Rospude do Augustowa. Ostatní sa peviezli autobusom.

Večer sme z Augustowa už vyrazili rovno smer domov. Ďaľší deň, zhruba o 11 hod sme boli v Krakowe kde sme dostali 2 hodiny voľna a tak som stihla obehnúť Wawel , kostoly sw. Andrzeja, Piotra i Pawla, Dominikanow, sw. Wojciecha (kaplnka na námestí), kostol Marciacki na nám., Rynek Glówny, Wiežu Ratuszovu, kostol Franciszkanow a Collegius Maius – Jagelonskú univerzitu.

No a potom už sme sa stále viac a viac blížili k hraniciam a každý si vydýchol, keď sme sa so zlomeným vlekom ocitli na Slovensku. Do Bratislavy sme prišli niečo po 23 hod. V Trnávke sme vrátili lode, v našej lodenici vlek. Jaro Onufer nás všetkých autom rozviezol domov a tak o pol jednej v noci som už odomykala dvere.

Časový a kilometrový rozpis:

Sobota: ​odchod z lodenice BAZ 18:30
​odchod lodenica Trnávka 20:00
​slovensko-poľská hranica Trstená 00:00-00:30

Nedeľa: ​5:30 zlomený vlek cca 20 km za Krakovom
​10:00 odchod z miesta nehody
​21:30 príchod do Czerwoneho Folwarku – breh jazera Wigry

Pondelok: 10:30 odchod
15:00 Buda Ruska
Czarna Hancza r.km. 17,6 – 30,3

Utorok:​ 9:30 Buda Ruska
​17:00 Dworczysko
​Czarna Hancza r.km. 30,3 -56,0

Streda: ​10:15 Dworczysko
​17:30 Mikiszewo
​Czarna Hancza r.km. 56,0 – 74,3

Štvrtok: ​10:30 Mikiszewo
​17:00 Sucha Rzecka
​naviazanie, presun
​21:00 príchod do Lipska
​Czarna Hancza r.km. 74,3 -80,5
Sucha Rzecka

Piatok: ​11:15 Lipsk
​16:30 Nowa Kamienna
Biebrza

Sobota:​11:15 Nowa Kamienna
​16:00 Sztabin
​Biebrza

Nedeľa: ​8:45 Sztabin, presun autobusom pod Filipow
​12:00 Filipow
​16:30 jazero Sumovo
Rospuda

Pondelok: 11:30 jazero Sumovo
17:00 Raczki
17:00 – 19:30 pod mostom
19:30 Raczki -20:30 Donspuda
​Rospuda

Utorok: ​9:30 Donspuda
​17:00 Augustow
​nalodenie, 20:00 odchod z Augustowa
​Rospuda

Streda: ​10:30 príchod do Krakowa
​11:00 – 13:00 voľno
​16:30 hranice Trstená
​23:00 Bratislava Trnávka
​00:00 lodenica BAZ

Ceny: ​kurz 1 zl. je cca 10,4 Sk
​čerstvo nadojené kravské mlieko 1 zl/l
​chlieb 1,75-2 zl.
pohľadnica 0,4-0,5 zl.
známka mimo Poľska 1,2 zl.