Moriakovanie pre samoukov

*( moriakovanie = seakayaking )*

Tak ako sa strýkovi Držgrošovi pretáčajú v očiach doláriky, tak mne sa celý minulý týždeň pretáčali slová Neusiedler a See. Už to bolo také okaté, že si to všimol aj môj kamarát Jožo a veru kľaknúť pred ním , aby išiel, som nemusel.

Išli sme. V sobotu ráno sme povyliezali zo svojich brlohov na svetlo sveta, zrazili sa u mňa a potom na lodenici, kde už konšpirovala Paliho skupina vyrážajúca na Moravu. Podarilo sa nám aj naviazať a vyraziť smerom k hraniciam Európskej únie – čo občas predstavuje aj hranice všedných dní. A tento deň bol nevšedný, mali sme pred sebou ďalšiu lekciu moriakovania pre samoukov-sladkovodný nácvik morskej plavby.

Že by sme boli zrovna rýchla rota , to netvrdím. Nalodiť sa nám podarilo čosi po jedenástej hodine, čo bola celkom pokročilá doba vzhľadom na môj ( Jožom netušený úmysel ( nezmysel ?)), oboplávať jazero (??!!). Tak sme sa na mieste, kde spúšťajú jachty v Neusiedl a. See na vodu. Vchod cez platenú pláž sa nám zdal nedôstojný našich cieľov, preto sme sa nalodili na rampe priamo v prístave. Trochu aj pofukovalo, takže boli aj vlnky rôznej veľkosti a z rôznych smerov. Hneď po prvých pár metroch sa nám zdalo, že čosi nie je v poriadku. Voda ! Voda nebola slaná a my v tom zhone sme aj soľničky zabudli doma. Mohli sme aspoň v blízkom okolí lodí soliť nech si to naše člnky nevšimnú kam sme ich to vytrepali. No a potom jej farba. Farbou pripomínala bielu kávu a aj chuťou, ale takú niekoľkokrát prevarenú a dobre odstátu. Zo začiatku boli aj obavy či to nebude fádne, ale vcelku to ušlo. Povliezali sme do kadejakých zákutí, jachtových prístavov, zálivov, vtokov a výtokov kadečoho. Kde tu sme objavili zašitú jachtu – tam za vodou v rákosí – a na nej zrejme zašitý germáni miesili cesto na malých európskych unionistov alebo iné nemravnosti páchali. Pri jednej málofrekventovanej požičovni surfov v Purbachu sme si dopriali obed a odpočinok a pokračovali sme smerom k Rustu. Po chvíľke pádlovania a Jožovom incidente s rakúskymi pirátmi a pirátkami sme tam aj došli s úmyslom posilniť sa dúškom zlatistého moku. Po chvílke hľadania vhodného prístaviska pre naše koráby sme sa uchýlili k vylodeniu priamo na pláži. Tu sme využili ich pohostinské a sociálne zariadenia, očvachtali sa a začali pokukovať smerom naspäť, kde sme tušili naše auto. Mohli sme to len tušiť , lebo vidno síce ešte bolo, ale už nebolo….(myslím breh).

Cesta nazad bola ako sa dalo čakať s priaznivým protivetrom, čo malo za následok aj naše občasné odfukovanie od cieľa v okamihoch slabšieho ťahania. Takže cesta nám poskytovala dosť času na rôzne úvahy. Zistili sme , že Zem je fakt guľatá. Ťahali sme totiž smerom od rovníka k pólu a naozaj sme mali pocit že ideme do kopca. Jožo zase dospel k poznaniu, overenému v ten deň praxou, že sme jediný svojho druhu na tom jazere. Totiž všetky ostatné nám príbuzné druhy už spali, pili, či ináč v rákosí trávili letný večer, a ostatné spríbuznené poddruhy, čelade, nachádzajúce sa ešte na hladine jazera používali k svojmu pohybu vpred plachty, iba len my pádla. Im večerný vietor pri popíjaní šampanského na palube pomáhal a nás brzdil i pri priamej jazde vpred. O popíjaní čohokoľvek, okrem jazernej vody nemohlo byť ani reči, nás skôr trápili tie pivá, čo sme vypili v Ruste a teraz v kajaku sme nevedeli, čo s nimi. Zrejme by to bol dostatočný dôvod na zapísanie do knihy ohrozených druhov. Vyvstala však otázka. V čom tá naša jedinečnosť spočíva. Je to v duševnej nestabilite, ktorá nás privádza na takéto výpravy ? Alebo je to nejaký druh výnimočnosti týchto nápadov ? Názory laickej a odbornej verejnosti, ako aj rodinných príslušníkov (hlavne pri natieraní ubolených kĺbov a spálenín od slnka) sú dosť nejednotné a protichodné. A aj keď sme mali pri tom pádlovaní teda dosť času, ani my sme si nevedeli dať jednoznačnú odpoveď. Možno by sme mali spýtať Jožovej ženy, tá by predsa mala vedieť, prečo sa za neho vydala…..

Navzdory polemike na túto tému a pomaly rozvráteniu celej heliocentrickej sústavy sa ten prekliaty breh veľmi pomaly približoval. …a to sme neboli ani na maďarských hraniciach v jazere.( Bola by celkom sranda vidieť v jazere colníkov v gumákoch postávať a odbavovať….sa ?) Na hladine nás zastihol aj romantický západ slnka a keď sa na hladinu začala spúšťať večerná tma, s boľavými krížami a rukami vyťahanými ako opica, niekedy po deviatej hodine večernej sme sa konečne vylodili na pláži v Neusiedli. Dovliekli sme svoje ubolené telesné schránky a od „bielej kávy zájdené“ naše člnky k autu, všetko sme doňho i naňho nainšalovali a vyrazili sme po tých našich 50 km na vode, už teraz po asfaltke (čo sa už považuje za normálne), smerom na naše malé Slovensko s pohnutou minulosťou a nejasnou budúcnosťou.

Už sme boli na dosah rodnej hrudy , keď sa rakúskemu colníkovi na nás začalo čosi nepozdávať. Skúšal aj auto prevrátiť mykaním za lode. Lode boli v poriadku, aj na streche držali ako prirastené, len rozmery auta (ani keby ešte nevidel Favorita) sa mu zdali malé asi. Teóriu , že ja málo zarábam a väčšie si nemôžem dovoliť som radšej neskúšal. Červené zvršky , či spodky vzadu uviazané na lodiach ho neukojili, požadoval červeno bielo pruhovanú tabuľu. Čudné. Auto pred nami s bicyklami na streche a vzadu primontovanými na kufri ( s kolesom z boku presahujúcim auto a len pár cm nad cestou ) také nepotrebovalo. Asi preto , že to bol germán.

A tak sme mu čosi poplatili a smäd nás z toho veru neprešiel. Ono mu to život vráti. O pár tých dukátikov nás síce obral, ale našťastie zážitky sú vec, ktorú ešte človeku žiaden uniformovaný idiot nezobral. Darmo, čo už narobíš. Tak ako Rakúsko sa považuje za riť západnej Európy, tento pán je určite jeho orgánom…….

Tak zase niekedy

Ahoj.

Ja (a trochu aj Ja) (……alebo J&J ?)

Wild Water Alps Tour 2001

Alpské rieky 2001, alebo putovanie Európou…
( WWAT – Wild Water Alps Tour 2001 )

Pôvodný názov tejto akcie ( niektorí tomu hovoria aj zájazd prípadne expedícia) bol PIEMONT 2001. Kedže do Piemontu sme sa vôbec nedostali, názov akcie sa nám trošku zmenil. Kde sme to vlastne boli? V Rakúsku, chvíločku v Nemecku ale väčšinu času sme trávali vo Švajčiarsku.

Termín

18.5.2001 – 27.5.2001​

Zostava:

​6ks: Mizo, Saša, Mirík, Šeďo, Luciša a náš dvorný fotograf a kameraman Fševed

Doprava

​Tmavomodrý metalízovaný Ford Tranzit (bez autorádia) s vlekom na kajaky a bicykle požičaný s CK AAC (Jožo Černý).

Počasie

​Veľmi príjemné a teplé, trochu nám aj zapršalo, ale našťastie sme vždu pod nejakú strechu zaliezli.

Stručná štatistika

Cca:​ 2.700 Km ​najazdených Tranzitom na cestách
a necestách
​85 Km (6 riek) splavených na našich člnkoch
​1 deň​ treku a turistiky
​12 filmov ​vyfotených
​1 hodina ​natočeného videozáznamu

Toť naše zápisky

Piatok 18.5.2001

​Odchod je stanovený na hodinu o ktorej vieme dopredu, že ju nebudeme stíhať. Najprv mešká Jožo s autom a tesne pred odchodm nám oznamuje, že auto ktoré má pre nás pripravené je asi o meter kratšie a tak máme od začiatku strach, či sa pomestíme. Preto vyhadzuejeme jednu radu sedadiel a hneď to z priestorom vyzerá o čosi lepšie. Balenie nám trvá nekonečne dlho, ale najviac nás všetkých trápi, že v aute nemáme žiadnu hudbu, žiadne rádio a nič podobné. Už vopred mám obavy či nebudem počúvať za jazdy spev opilcov. Šeďo má zase starosti z bicyklami: „ Načo berieme tie bycikle, veď je to zbytočné“. (Teraz po našej akcii mu musím dať za pravdu). Bicykle sa do vozíka nezmestia aj dieru sa nám do vleku podarilo urobiť a kým ich naviažeme na konštrukciu, padnú nám asi zo päťkrát a podarí sa nám aj blatník na vleku odtrhnúť. Hotová pohroma. Dieru zalepujeme špeciálnou páskou a blatník opravuje náš Fševedko drôtikom. Ale nakoniec sa ako tak pobalíme, kopa veci vo vnútri s pelechom na spanie pre troch ľudí, jedlo (na desať dní) a vodácke veci s Pálavou vo vleku a na vleku 4 kajaky a 4 bicykle. Po polnoci opúšťame Bratislavu smer Brno. Mirík sa rozhodol, že tadiaľ je to do Rakúska bližšie a aby sme do Brna nešli zbytočne nakladáme tu Miríkovu novú Pyranhu Inazonu dvestotridsiadku (pre tých čo nevedia Inazona je kajak).
Asi sme mali málo lodiek na vleku. Najlepší čas na nakupovenie vo vodáckom obchode je o druhej v noci. Konečne prechádzame hranicami smer Rakúsko, malé zdržanie – orážame našich šesť bločkov od kajaku ( DPH ) a na radu Českých colníkov sa Rakúšakom nechválime že máme nejaký nový kajak. Ďalej až do rána bieleho striedavo šoférujeme čo nám sily stačia zatiaľ čo ostatní si kľudne spinkajú.

Sobota 19.5.2001

Kedže náš plán nieje dopredu jasný v noci počas dlhej cesty sa rozhodujeme, že splavovať začneme na rieke Inn pri meste Imst. Vody je až až, len už nájsť voľakoho kto nám vyvezie šoféra hore aby aj on mohol na vodu. A máme naozaj šťastie prišli nám do rany naši kamaráti z Čiech, ktorí sa zrovna po týždni vracali práve z riek Piemontu. A tak spoločne s nimi zvážame naše auto a sadáme na vodu za pekného, slnečného počasia. Riečka veľmi pekná, obrovské vlny a nikto sa ani nekúpal. Končíme v Haimingu pri moste, tu sa nám podarí výhodne kúpiť od Čechov švajčiarske nálepky na vlek a auto, a presúvame sa podvečer na Sannu kde sadáme znova na vodu. Na Sanne sa nám darilo už o čosi lepšie – Saška sa nám vykopala, trošku nám spanikárila. Všetko sme pochytali a ďalej sme splavovali už v pohode. Fševed zvážal na Sanne auto a fotil ako divý. Spíme kúsok od Sanny, pri riečke Trisanna kde od samej radosti, že sa mi podarilo násť dobrý flek na spanie som zalomil vlek pri cúvaní. Našťastie sa nič vážne nestalo a expedícia môže pokračovať so zalepeným svetlom ďalej. Pri vode je riadna zima a tak rozkladáme oheň pri ktorom sa ohrievame a spíme poniektorí vonku a poniektorí v aute.

Postreh dňa: Pri cúvaní s vlekom sa musíš pozerať dozadu. Nato prišiel Fševed chvíľu pred tým ako som ja šikulák vlek zalomil a to len pre to, že som Fševeda poriadne nepočúval.

Nedeľa 20.5.2001

​Ráno sušíme spacáky a karimatky navlhnuté od rosy a konečne si pripravujeme poriadne raňajky. Presúvame sa do Švajčiarska a cestou obzeráme niektoré úseky Innu ktoré sme už splavovali alebo chceli by sme splavovať. Za hranicami nie je nikto ochotný na Fševedovo sklamenie navštíviť bezcolnú zónu. Nafty máme dostatok, tak potom načo. Sadáme na Inn nad mestečkom Scoul (Martinna strecke). Zvážame auto spoločne s Lucišou a na miesto štartu s presúvame na Bicykloch. Na niečo nám tie tátoše boli predsa dobré. Bicykle schovávame v lese a spoločne splavujeme asi 6 Km veľmi peknej trojky. Luciša so Fševedom idú na Pálave a ide im to celkom dobre, akurát Luciša neustále reve na Fševeda a každú chviľu musia vylievať vodu. Nikto sa nám neokúpal a všetci sme dosplavovali k autu za konštatovania, že naposledy tu bolo o čosi menej vody. Po naviazaní lodiek a bicyklov pokračujeme ďalej smerom do Reichenau k rieke Vorderhein. Podľa mapy sme vybrali najkrajšiu (a najkratšiu) cestu cez priesmyk Flüelapaß vo výške 2383 m. Auto do kopca na jednotke ledva fučalo a čím vyššie sme boli stále viac snehu okolo nás bolo. Tesne pred vrcholom, keď boli okolo cesty všade dva metre snehu, sme zastavili a pozvezovali kajaky. Tu sme sa pretekali v kajakovom zjaďovaní na snehu. Niektorí z nás boli takí rýchli, že až na ceste museli brzdiť. Ďalej pokračujeme do Reichenau a obzeráme Davos a riečku Landqaurt ktorá má dosť vody a pre nás nieje veľmi splavná. Náš známy kemp pri Reichenau už okupujú Švajčiarski cigáni , poznáme ich podľa obrovských karavanov ťahané Mercedesmi a zdá sa nám, že sme aj vajdove auto videli bola to pekná červená Corvette. Keďže nechceme mať s nimy žiadne problémy spíme o kúsok ďalej pod železničným mostom. Je to veľmi pekné miesto (trávička s ohniskom) na sútoku dvoch riek Vorderhein a Hinterhein ktore sa vlievajú do rieky Rhein (Rýn). Trochu nám vadia vlaky ktoré tu jazdia pomerne často, ani sa poriadne nepočujeme keď nám nejaký prefrčí nad hlavou. Po celom dni sme poriadne uťahaní a tak nočné vláčiky ani neregistrujeme.

Postreh dňa: Začína sa prejavovať HarryPottermánia (niečo podobné ako ponorková choroba). Nakazenými sú Luciša a moja maličkosť. Saša a Mirík touto nákazou prešli už doma a tak sú proti nej čiastočne imúnny, až na konci expedície Saška nákaze podľahla znovu.

Pondelok 21.5.2001

V pláne máme splaviť rieku Vorderhein – veľký kaňon – tzv. Grand kaňon Švajčiarska. Kedže máme pred sebou 20 Km berieme zo sebou jedlo, foťák a kameru. Na miesto štartu znova vyberáme kratšiu cestu, ale znova to bolo dosť do kopca ale nám sa takéto cesty veľmi páčili. Cesta sa vynula nad riekou zarezaná v skalnej stene, takže vyliezame každú chvíľu z auta, obzeráme a fotíme ako divý. Zatiaľ, čo ma všetci čakajú pri vode, zvážam auto do Reichenau a naspäť sa veziem, švajčiarskym vláčikom. Z vláčiku obzerám vodu, zdá sa, že na vode nie je nič nebezpečného. Ja zo vševedom aj z foťákom a kamerou sa veziem v pálave, ostaní na svojich kajakoch. Akurát Luciša ide na mojom Tope a nadáva, pretože je plné našich vecí. Preto jej časť veci berieme do Pálavy. Riečka je veľmi pekná, okolo sú mnohé niekoľko-stometrov vysoké skalné steny najrôznejších tavrov. Obdivujeme, kocháme sa a Fševed nevychádza z údivu. Aj keď je to Fševed (fšetko videl fšetko počul) toto teda ešte nevidel. Pred sútokom riek na posledných pár kilometrov Fševeda usadzujeme do kajaku. Celkom sa mu to páčilo a ani sa neokúpal. Zato Ja z Lucišou pokračujeme na Pálave, ktorú sa nám vďaka nášmu blbnutiu podarilo na sútoku prevrátiť. Trochu sme si aj zaplávali kým sme sa dostali znova do lode. Na našom táborisku zhadzujem zo seba neopreny a musíme ísť ešte naše auto zo stanice vyzdvihnúť. Auto je v poriadku, akurát za stieračom máme pozdrav a šekovú poukážku, reku, aby sme pokutu 40 frankov zaplatili. Rozhdli sme sa, že žiadnu pokutu nebudeme platiť. Času máme do večera dosť a tak varíme, napchávame sa a čítame HarryhoPotera.

Utorok 22.5.2001

​​Ráno vyrážame ďalej smerom na Juh a čaká nás deň plný autoturistiky. Najprv zasatvujeme pri rieke Albula, obzeráme a fotíme priehradu zpod ktorej by sme mali sadnúť na vodu, ale na vodu radšej nejdeme, pretože v Morene písali veľa o tejto rieke, čo sa nám veľmi nepáčilo. Takže presúvame sa k rieke Hinterhein-ViaMala. Viamala sa nesplavuje, ale aj tak tu bolo čo pozerať je to veľmi pekný kaňon prístupný na obzeranie za 3 franky. A tak ozberáme, fotíme filmujeme a kocháme sa ako pravý turisti. Pokračujeme smerom proti prúdu rieky Hinterhein, sprvoti sa chystáme aj na vodu, ale čím vyššie postupujem tým menej sa nám rieka páči. A tak na vodu nejdeme. Obedujeme na peknej trávičke pred vjazdom do tunelu pod priesmykom San Bernardino, pôvodne sme chceli ísť cez priesmyk a užiť si snehu, ale cesta je zavretá a tak po dobrom obede a hakisakovej sieste sa presúvame cez Tunel do ďlašieho údolia. Krajinka popri kľukatej ceste je veľmi pekná a tak máme čo obzerať. Ideme po diaľnici so sklonom asi ako na Donovaloch. Z kolných stien sa nám ukazuje množstvo vodopádov a vodopádikov. Ďalšou našou zástavkou je rieka Calancasca ktorú sme minulý rok splavovali. Akurát, tento rok nebolo nikoho kto by na túto vodu sadol. Riečka je to veľmi pekná – rýchla a vody je tiež viacej ako by sa nám páčilo. Pokračujeme smerom do údolia rieky Verzasci. Pozeráme priehradu 220m vysokú z ktorej sa mimochodom skáče bungeejumping. Ževraj ho tam skákal aj James Bond vo filme Golden… Náš náročný deň strávený cestovaním končíme na parkovicsku pri mestečku Sonogno na konci údolia. Ešte pred večerou prezeráme neďaleký vodopád varíme a unavený si líhame vedľa auta. Spí tu aj zopár Nemcov vo svojich veľkých dodávkach, tak prečo by sme tu nemohli aj my kempovať vedľa tej našej dodávky. V noci sa musíme ale presenúť kvôli dažďu pod striešku, ktorá našťastie nie je ďaleko od našich spacákov.​

Streda 23.5.2001

​Ráno stále prší a tak celé doobedie trávime pod strieškou a čítame Harryho Pottera a zopár časopisov, ktoré sme si zo sebou z domu priniesli. Poobede sa počasie ako tak umúdrilo a tak sadáme na vodu všetci kajkári na Horný úsek Verzasci so Sonogna asi 6 Km úsek k nezjazdnému kataraktu. Túto veľmi peknú časť rieky s obtiažnosťtou WW III-IV splavujeme celkom v pohode a vďaka Šeďovej dobrej pamäti zisťujeme, že na tomto úseku je aj zopár miest WW 5, ktoré je lepšie preniesť. Fševed nám zváža auto, zastavuje na pekných miestach a stíha nás fotiť aj filmovať súčasne. Dole sa stretávame s našim Flešom na dohodnutom mieste a zverujeme mu svoje dojmy. Saška bola trošku vystrašená, rieka bola na ňu trochu ťažká, ale nám ostatným sa to veľmi páčilo. Vody bolo na dnes už dosť a tak sa trochu túlame popri rieke a nachádzame množstvo veľmi pekných miest, ktoré musí Fševed všetky fotiť.

Štvrok 24.5.2001

​Tento deň sa niesol v znamení turistiky. Všetci sme sa na túru tešili, teda až na Miríka ktorému sa šlapať po Švajčiarsku po vlastných veľmi nechcelo. Nakoniec vyrážame všetci smerom do pravého údolia nad Verzascou. Kam ideme nikto z nás nevie, náš cieľ je prejsť sa, vyjsť na nejaký ten kopec a hlavne vydieť a vychutnať si čo najviac s tunajšej krásy. Fševed má v pláne vyfotiť si kamzíka. Ale na začiatok sa musí uspokojiť s kozami a kozičkami ktoré stretáme hneď na začiatku našej túry. Pobavíme sa s kozičkami, pohráme a všetkým sa nám o čosi ľahšie do kopca šlape a dokonca aj Miríkovi sa začína na Turistike páčiť. Obiehame stádo pasúcich sa kôz ktoré sa nám mocú stále pomedzi nohy a míňame posledné kamenné domčeky tohto údolia. Vystupujeme nad pásmo lesa kde nám križuju náš chodník snehové lavíny a tak musíme ďalej po snehu postupovať. Končíme vo výške asi 2500 m na veľkom snehovom poli a nikde nevydíme kde by mohol náš chodník pokračovať a tak schádzame naspäť na naše parkovisko. Večer znova prší a máme pudingové hody.

Piatok 25.5.2001

​Dochádza nám chlieb a tak ja z Lucišou vyrážame do údolia zháňať chlieb. Zopár chlebíkov sa nám podarilo kúpiť ale sú rovnako drahé, ako tie ktoré nám kúpila Saška z Miríkom v predchádzajúci deň. Na naše raňajky nás prišiel pozrieť náš Kamrát Igor Perutka z rodinkou. Splavujeme na kajakoch znova horný úsek Verzasci a okrem Fševeda nás čakajú na známych miestach aj Perutkovci. Počasie je pekné a tak splavujeme aj ťažší úsek spod kataraktu teda okrem Sašky. Je to veľmi pekná časť Verzasci s obtiažnosťou do WW V. Pár miest sme nútení prenášať. Jedno päťkové miesto splavujem ako prvý podľa mojich skúseností z minulého roku. Lenže vody je o čosi viac a tak musím v tej najťahšej vode eskimovať pričom musí bojovať zo silnou vodou. Potom čo to videli Miro, Luciša a Šeďo, chytili svoje kajaky na plecia toto veľmi pekné miesto radšej preniesli. Ďalej sme prenášali ešte zopár krát a pred posledným miestom zo sifónom sme radšej vystúpili. Chvíľu po nás splavujú profíci. Bez problémov prekonávajú aj úseky ktoré sme my prenášali, dobre sa na nich pozerá. Ešte sa kúpeme, lúčime z Perutkovcami, sadáme do auta mierime smerom domov. Po prechode hraníc do Rakúska nám veľmi nebezpečne začína klesať ručička na ukazovateli nafty v nádrži. Našťastie včas odbočujeme z diaľnice a tesne pred benzínkou naše auto zastaví. Asi dvadsať metrov tlačíme auto k stojanu. Je to automat a tak hľadáme bankovky- šilingy a tankujeme naftu. Auto má nafty dosť, ale ono nechce naštartovať. Čo sa robí keď dojde v aute benzín, to všetci dobre vieme, ale čo ak dojde nafta. Skúšame štartovať a nič. Luciša volá Miloškovi, ten nám radí – štartovať (ak máme dobrú batéeriu) pokiaľ sa nafta nedostane všade kam má. Našťastie auto sa po dlhom, nepretržitom štartovaní konečne rozbehne a môžme pokračovať ďalej. Pri Insbrucku odbočujeme z ďialnice smerom do Nemeckého Garmischu. Tu zastavujeme a spíme na malom parkovisku pri riečke Loisach, ktorú sa chystáme splaviť.

Sobota 26.5.2001

​Ráno sadáme všetci na vodu Ja zo Fševedom na Pálavu a ostatní na kajaky. Na vode je hodne lodí, dozvedáme sa, že v Nemecku majú sviatok a tak máme šťastie, na rieke je nás na rôznych člnkoch viac než dosť. Je to riečka z obtižnosťou do WW III peknými meandrami s korytom do šírky 15m. Dosplavujeme v čase najväčších horúčav a tak kúpeľ v rieke sa nám veľmi páči. Času máme dosť a tak sa Ja, Fševed , Luciša a Miro presúvame k neďalekej skalke a snažíme sa po nej liepať hore. Najlepší lezec je Mirík. Síce vysoko nevyliezol, ale snažil sa najviac zo všetkých, však aj toho najviac vypotil. Aj keď je tu veľmi pekne odchádzame , aby sme sa priblížili viac k domovu. Spíme pri mieste Kamerbrucke na rieke Enns.

Nedeľa 27.5.2001

​Kamerbrucke má veľa vody, Erzbach má pre zmenu veľmi málo vody, Lausský vodopád vynechávame a tak sa presúvame na našu starú, známu Salzu. Mne sa na vodu nechce, radšej si čítam Harryho Poterra. Fševeda usádzame do kajaku a ostatní sa okolo neho člnkujú a zabávajú sa na ňom. Miríka to na Salzi veľmi nebaví a tak vystupuje pri schodoch. Ostatní splavujú ďalej až pod kaňon. Tam sa posledný krát balíme a vyrážame smer domov. Pri schodoch stretávame Alina, s Jankom Gazdom a Instim. Chvíľku sa spolu porozprávame, čosi popijeme a ďelej krútime volanotm a bez prestávky sa domov vraciame. Prichádzeme pomerne skoro, ešte za svetla. Čo sa nám nestáva veľmi často. Nasleduje rozvoz po Bratislave.
S pocitom veľmi pekne stráveného týždňa sa dohadujeme, že podobnú akciu uskutočníme aj o rok a možno sa aj do toho Piemontu konečne dostaneme.

Tieto zápisky pre Vás všetkých pripravil a do tejto podoby upravil:

Mizo