Ako sme sa vo Švajčiarsku kochať boli

PIEMONT 2000

alebo ako sme sa vo Švajčiarsku kochať boli

Rieky ľahšie aj ťažšie v okruhu 500 až 700 Km od Bratislavy už dobre poznáme a tak sme tento krát vyrazili o čosi ďalej – smer Piemont. Zamierili sme k Jazeru Lago Maggiore ktoré sa nachádza na Švajčiarsko-Talianskych hraniciach. Rieky v tejto oblasti majú obtiažnosť WW IV-V a viac, ale nájdu sa tu aj vody okolo WW III.

Kto všetko sa zúčastnil tejto akcie?

Kubov Golfík:
1. Kubo (všetko to vymyslel)
2. Mizo (bol tiež pri zrode tejto myšlienky a nechal sa nahovoriť Kubom)
3. Alexandra (nevedela do čoho ide)
4. Ivan (pokazený, ale spokojný)

Jurajov Hnisan, tentokrát Almera:
1. Juraj (náš extrémny jazdec)
2. Šeďo (nechal sa nahovoriť Jurajom)​

Kedy sme tam boli?

​26.5.2000 – 31.5.2000

​Ako sme sa mali?

Keďže Kubo mal strašne veľa pracovných povinností, všetky dôležité prípravy ostali
na mne. Ešte pár dní pred odchodom som zháňal popisy riek a informácie o tom kam to vlastne ideme. Vo štvrtok nám bolo už jasné kam a kedy vyrážame a utriasla sa kompletne aj zostava obidvoch našich áut. V piatok nám ešte ostávalo nakúpiť množstvo potravín na 5 dní pre posádku Golfíka a pretože Kubo dlho pracoval a Ivan sa liečil a dospával pred odchodom, tak som na nákupy vyrazil ja s Alexandrou. Nákupy sme podľa mňa zvládli vynikajúco, akurát Kubovi sa nepáčilo, že sme zabudli kúpiť zopár nepodstatných vecí ako sú cukor a pod.
Blížil sa čas odchodu. A ako to býva, málokomu sa podarí prísť na lodenicu v dohodnutom termíne. Snáď len posádka Hnisana vyrazila podľa plánu a to podstatne skôr ako my. Všetko už máme nachystané a sme pripravený na odchod, čakáme už len na Kuba. Skúšame mu telefonovať.

Mizo:​Kubo, kde sa flákaš?
Kubo:​Práve som dorazil z práce domov.
Mizo:​A čo tam robíš?
Kubo:​Honím si…
Mizo:​Tak si ho hoň rýchlejšie!

Kubo si dohonil a pri tom sa aj pobaliť stihol a tak vyrážame pred desiatou večer. Ivan – odborník z Volkswagenu zistil, že nemáme veľa oleja v autíčku a po skúsenostiach s odchodom na Korziku odborným okom usúdil, že sme preťažený. Kubo s Ivanom idú na benzínku olej pozháňať a ja s Alexandrou odľahčujeme naše, že vraj preťažené autíčko a cez hranice nás preváža môj kolega Fero na druhom aute. Hneď za hranicami sme kompletní a konečne môžeme cestovať – smer Švajčiarsko – Lago Maggiore.

Šoférujeme celú noc a ráno sa stretávame pred Švajčiarskymi hranicami s posádkou druhého auta – s Jurajom a Šeďom. Ďalej sa presúvame obe autá spolu. Zastavujeme pri prvej rieke, ktorú sme si naplánovali. Volá sa Calancasca (ako sa to vyslovuje nevie nikto z nás) a je to voda s obtiažnosťou WW IV-V. Údolie tejto rieky je veľmi krásne a nestíhame sa neustále kochať (koch, kroch). Na splavovanie sme si vybrali asi šesťkilometrový úsek. Po 900 Km v aute sme všetci riadne unavení a tak si líhame pri ceste, niekoľko hodín spíme a oddychujeme. Na vodu sadáme len ja a Kubo. Ostatní sa vyhovárajú na únavu po ceste a na nepriaznivé počasie. Riečka je veľmi pekná, začíname pod obtiažnymi perejami v mestečku Cauco pri kameňolome. Často vystupujeme, prezeráme problematické a ťažké miesto a jedno sme dokonca nútení prenášať. Ďalej splavujeme bez problémov. Vody sme mali dosť, ale vodočet sme nikde nenašli. Vďaka sychravému počasiu sa na na vodu už nikomu nechce a tak sa presúvame do vedľajšieho údolia rieky Verzasca (tiež nevieme ako sa to číta a každý to vyslovuje po svojom). Začína poriadne pršať ale to nikomu z nás nebráni v kochaní. Zo všetkých žľabov a bočných údolí vytekajú vodopády plné vody. Pri kochaní hľadáme vhodné miesto kde by sme sa mohli v suchu najesť a prespať. Zastavujeme až na konci údolia na parkovisku pri mestečku Sonogno. Je tu Obrovský stan v ktorom sa zrejme usporadúvajú miestne zábavy (vhodný na spanie) a hneď vedľa je prístrešok kde spoločne s Jurajom varíme Kura s ryžou. Juraj rozdeľuje úlohy a tak je výborné jedlo hotové pomerne rýchlo. Po výdatnej večeri spoločne ideme na prechádzku do mestečka a pokračujeme v kochaní. Väčšina domov je tu postavených od základov až po strechu s kameňov a na konci našej večernej prechádzky očumujeme ešte obrovský vodopád ktorý je jedným z hlavých prítokov Verasci. Večer líhame do už spomínaného stanu pri parkovisku. Kubo otvára víno a všetkým nám spríjemňuje večer Olomouckými syrčekmi. Celú noc strašne leje, tak sa nám tu spí vynikajúco.

Ráno je počasie stabilizované, to znamená – stále škaredo. Aspoň už neprší. Sadáme na vodu na ľahší úsek Verzasci WW III s miestami do WW IV. Na vodu ide s nami aj Alexandra, ktorej sa voda na prvý pohľad páčila. Ivan sa obetoval, zváža jedno s našich áut a dáva na nás pozor z cesty s fotoaparátom v ruke. Alexandra po pár kilometroch v kajaku po nedobrovoľnom plávaní končí a ťahá kajak smerom k ceste. Nasledujú štvorkové pereje a doslova si ich vychutnávame. Po tomto úseku pokračuje nezjazdná časť rieky ktorú iba pozeráme, sadáme do áut a na vodu sa naloďujeme po dobrom obede až pod ňou. Začína pršať. Ivan je chorí – na vodu nejde, Šeďovi sa nechce a Alexandra po doobedňajších skúsenostiach už vodu na najbližších pár dní vynecháva. A tak sadáme na ďalší (najkrajší) úsek tejto rieky len traja. Je to časť rieky s obtiažnosťou WW IV-V a zopár nezjazdnými miestami ktoré prenášame. Veľmi sa nám táto časť rieky páči. Je to naozaj jedna z najkrajších riek. Končíme znova nad nezjazdnými miestami. Za hustého dažďa naväzujeme a po dlhšej porade sa dohadujeme kam ďalej.
Presúvame sa do Talianska na rieku Sesia. A čuduj sa svete, v Taliansku je celkom pekne a ani tu neprší. Na kempovanie vyberáme celkom príjemné miesto pri ceste. Večeru varíme znova spoločne a Juraj a už aj všetkých organizuje. „Alexandra ty budeš krájať mäso, Mizo ty s Kubom pripravíš Br-kašu…“ Za týchto a iných Jurajových pokynov pripravujeme znova vynikajúce jedlo: Mäso rôzneho druhu s Br-kašou a s Tabascom. Ivanovi sa asi tento náš výtvor nepozdáva a tvrdí, že nemá na nič chuť. Takže sa s týmto jedlom musíme bez neho popasovať. Po jedle rozkladáme pre istotu stan, že keby náhodou začalo pršať.
Prebúdzame sa do krásneho rána. Slniečko svieti ako besné a tak sušíme veci, vetráme spacáky a vychutnávame príjemné teplo a sucho. Splavujeme Sesiu úsek WW III-IV a na vodu s nami ide dokonca aj Ivan. Začíname z mestečka Campertogno priamo od vodáckeho kempu a Eskimo obchodu. Úsek je to veľmi pekný, akurát musíme často vystupovať a prenášať zopár nezjazdných miest. Končíme na parkovisku v ďalšom mestečku Scopello kde sa poriadne napchávame a oddychujeme. Počasie sa nám začína trochu kaziť a na ďalší úsek ideme len ja, Kubo a Šeďo. Začiatok – prvých asi 5 Km je veľmi nudný, ale ďalej nasleduje kaňon WW IV s päťkovými a nezjazdnými miestami. Pri jednej z prenášok dokonca musíme seba aj kajaky zlaňovať. Za touto prenáškou nasleduje jedno psychicky ťažké miesto, z dôvodu totálne uzavretého kaňonu z minimálnymi možnosťami na vystúpenie. Ale aj to zvládame bez problémov. Obtiažnosť sa v kaňone postupne znižuje, ešte raz prenášame a Sesia je za nami.
Máme splavené dva úseky tejto rieky a na ďalšie nie je veľa vody a ani chuti a tak sa presúvame smerom na Canobino a na večeru do pravej Talianskej Pizerie. Posádke Jurajovho auta sa tento nápad nepáči, ale nakoniec sa napcháveme Pizzou všetci bez výnimky. Poriadne unavený skladáme svoje pizzou prepchaté telesné schránky priamo pri rieke vedľa akéhosi kostola či kláštora, ako povedal Juraj „na takomto mieste nás pútnikov nik vyhodiť nemôže“. A mal asi pravdu, pretože do rána sme mali kľud, akurát páriky ktoré sem prichádzali autom si mysleli asi niečo iné, pretože ako nás zbadali, už sa aj preč pakovali.
Canobino nemá veľa vody a tak sa hneď zrána presúvame znova na Verzascu. Chystáme sa splaviť nám už známy úsek pod nezjazdnými miestami. Na vodu sadáme tento krát opäť ja a Kubo a s nami okrem Juraja ide ešte aj Šeďo. Ivan s Alexandrou zvážajú autá. V tomto údolí sme za posledných pár dní druhý krát a znova prší. Vody je o čosi menej ako pred tým, ale aj tak veľmi pekné. Posledné miesto ktoré sme si predtým dovolili spláchnuť teraz prenášame, pretože sa tu ukazuje dosť nepríjemný sifón. Na dolný ešte ťažší úsek sa v daždi a pomerne chladnom počasí už nikomu nechce. Naväzujeme sadáme do áut a presúvame sa bližšie k domovu do Rakúska. Spoločne sme sa dohodli, že cestou domov pozrieme a v prípade dobrej vody aj splavíme Brandenberger Ache.

Sme hladní a tak zastavujeme na obed priamo pri ceste a varíme. Náš výtvor „ Hrstková polievka“ ( ako ju nazval výrobca ) je naozaj plná všetkého čo nám len pod ruku prišlo. Cibula, cesnak, kečup, syr, tabasco atď. Nakoniec je z toho vynikajúca pochutina, aj keď to vyzerá dosť odpudzujúco. Ešte vo Švajčiarsku pozeráme miesto Via Mala. Veľmi pekný kaňon, kopa turistov a samozrejme aj majstrovstvá sveta pi… Začína trvalá prietrž mračien. K Hamburgeru ako sme vyššie spomenutú rieku nazvali minulý rok prichádzame až večer za tmy. Zisťujeme, že voda má dobrý stav a hľadáme miesto na kempovanie. Nakoniec sa nám podarilo zložiť kdesi pri Kaiserklamme pri akýchsi drevorubačských búdkach. Varíme a spíme pod strechou a Ivan s Kubom si vo vlečke ustielajú. Večera je vynikajúca a víno po večeri ešte lepšie, je posledný deň a tak musíme podopíjať všetky zásoby vína, čo sa nám aj úspešne podarilo.
Ráno sa počasie vôbec nezmenilo a možno prší ešte viac ako v noci. Budia nás lesní robotníci ktorí nás tu objavili, ale našťastie nie sú nepríjemní a tak sa môžeme v pohode zbaliť a rýchlo vypadnúť. Pozeráme vodu, je jej veľa. Jednak preto, ale aj pre zlé počasie už na vodu nejdeme a presúvame sa smer domov. Rozchádzame sa s Hnisanom, ktorý mieri bez prestávky priamo do Bratislavy. Zastavujeme sa v Raublingu vo vynikajúcom vodáckom obchode, obzeráme lode a iné vybavenie pre vodákov a čo to aj nakupujeme. Sme hladní a tak obedujeme v McDonalde spotené žemle. Keďže sme navštívili tento podnik, Kubo je s týmto dňom maximálne spokojný. Začíname byť s cestovania riadne unavený a hodnotíme sa navzájom, kto z nás viac smrdí. Výsledok – smrdíme všetci rovnako . Ďalej už len šoférujeme a tešíme sa na vaňu plnú teplej vody.

Mizo

Vogalonga 2002

Pôsobenie samozvanej slovenskej reprezentácie v moriakovaní* v kategórii M1

*( moriakovanie = seakayaking )*

Pokiaľ ste si kúpili svoj obľúbený športový denník ( týka sa to však len tých renomovanejších ) s dátumom 20. máj 2002, určite neunikli Vašej pozornosti palcové titulky: NÁVRAT SLOVENSKÝCH ŠAMPIŇÓNOV Z BENÁTOK, ÚSPECHY NAŠICH M-JEDNIČKÁROV, SLOVÁCI NA VOGALONGE a iné. No ale po poriadku ako sa to všetko zbehlo a začalo ? No takto.

Keďže si pravidelne umývam uši a vo vodáckej spoločnosti slušne načúvam v medziach bontónu či pontónu alebo čoho, dostalo sa mi, že u špagetožrútov sa robieva každoročne celkom dobrá člnkárska akcia , kde sa stretáva všakovaká vodácka sebranka a lúza. Kamaráta Jožka ( slovenská špička v M1 ) nedalo veľa práce presvedčiť , že vrámci zviditeľňovania nášho Vander – klubu a aj našej KVŠ-ky, by sme sa tam mohli vyskytnúť aj my. Došlo to až tak ďaleko, že v piatok 17. 5. 2002 ( lebo istá nemenovaná projekcia VPÚ- DECO a.s. nepodporuje vrcholový šport a neudelila dovolenku slovenskej dvojke v M1 – t.j. akože mne ) sme sa vyskytli na lodenici a po niekoľkonásobnom preložení, naložení, vybalení, nabalení, previazaní a naviazaní sme sa vydali na okružnú cestu po Blave za účelom poistenia účastníkov výpravy, ktorý k tomuto bodu pristupovali nezodpovedne menovite ja a Erika. Potom sme ešte vrámci nabudenia adrenalínu vyvolali takmer menší pohraničný konflikt s naším colníkom kvôli Jožkovmu pasu ( Zdal sa mu, hňupovi ,plný a pri tom sa tam ešte aspoň 20 razítok zmestilo. No a čo že tam niekto napísal ZCP pred rokom-zbláznime sa ? ). Nakoniec sa to skončilo malým pohraničným stykom 200Sk s jeho vačkom. Pôvodne chcel flašu – ale uznajte v službe sa nepije a my sme potrebovali kvapky proti bezradnosti.

Do romantického kempu vo Fusine sme dorazili až po polnoci bez akýchkoľvek potýčok s európskou úniou. Bola nádherná teplá noc. Čierne víli – srdcia osamelé – postávali popri ceste…Kemp bol zašitý v oáze pokoja za priemyselnou zónou. V tme sa rysovali siluety minaretov. More krásne šumelo a určite niekde na noc schovali aj avizovanú piesčitú pláž aby ju príliv alebo východní turisti nezobrali. More bolo krásne osvetlené stĺpikmi možno ešte od karnevalu. Unesený týmto fantastičnom sme postavili naše šiatre s výhľadom na more, zahnali koňakom prvý záchvat bezradnosti a plný očakávaní sme uľahli spinkať. Ráno ,keď sme sa zobudili sme s hrôzou zistili, že nejaký zlomyselník v noci tíško pred stanom pozváral obrovskú oceľovú stenu a nestihol ju natrieť. Najprv som podozrieval Jozefa , že nejaká pomsta za Markétku, ale keď som zahnal bezradnosť dúškom návykovej lástky aj stena medzitým odišla, lebo to bola totiž oceánska tanková loď – čo nám prebehla popred stanom. Z romantických svetielok od karnevalu sa vykľulo osvetlenie plavebnej dráhy, kvôli ktorej ani schovanú pláž nevyťahovali pre turistov. Z krásnych minaretov sa vykľuli veže nejakej rafinérky či chemického koncernu. O chvíľu začali vylietať z hniezda lietadlá z neďalekého letiska. Proste idilka. Okrem toho na nás nasadili aj zákerné komáre s tlmičmi, lebo ich bzučanie nebolo počuť, aby oslabili naše šance na medaile. Nás to však nerozhádzalo lebo sme mali lepšiu ideológiu a kvapky proti bezradnosti. Romantika však bola každopádne tatam.

Ráno sme sa rýchlo zoznámili s prostredím a aj ono s nami v podobe sympatického Germána , ktorý nám pomohol s prihlásením na Vogalongu. My sme mohli zahájiť rekognoskáciu terénu, prípravu a tréningy. Vyrazili sme teda do ulíc. Teda do ulíc vyrazil vedúci našej výpravy Erika . My sme vyrazili s Jozefom na more osoliť konečne moriaky ozajstnou nefalšovanou morskou vodou. Po cca 7 kilometrovej rozplavbe sme sa ocitli v Benátkach a tu sme podnikli bezcielne výpravy po kanáloch ( nie kanalizácii ,aj keď to tam tak smrdelo miestami ) Počnúc Grand kanalom končiac jednosmerkami, ktoré sme poväčšinou absolvovali v protismere. Bola to fantastická podívaná plaviť sa v kľukatých kanálikoch a kanáloch, popod mostíky , okolo prístavísk gondol a MHD ( rozumej Morská Hromadná Doprava). Vzhľadom na zápach vody sme mali isté obavy či nám nezačnú odpadať časti tela, ale s počudovaním som zistil pri pohľade do zrkadla , že som ostal celý.

Najväčší traumatizujúci zážitok ma však čakal v jednom z početných nenápadných kanálikov. Rozjímajúc a člnkujúc, popri tom unesený atmosférou mesta a nič netušiaci o nástrahách Benátok sa s mierom v duši motám smerom vpred, keď zrazu ako blesk z jasného neba to prišlo. Z jedného výklenku vykukla veľká, tučná , škaredá pani a rádoby zvodným hlasom na mňa urobila Kukuúúúúuk. Viete si predstaviť ten šok a infarktovú situáciu ? Skoro som bol nútený eskimovať. Prežehnal som sa a zbabelo vzal nohy či pádlo na plecia. Bohvie čo mi chcela tá Megéra Sánská ? Ešte šťastie že nás delil dostatočne široký a dúfam že aj dostatočne hlboký pás vody a snáď plávať nevedela. Prisahal som , že už nikdy nezhreším a podniknem púť na nejaké sväté miesto ( napr. k Trom Zajacom ), večer som si povesil krížik na krk a zjedol strúčik cesnaku , aby som zahnal pokelné mocnosti. A táto nočná mora ma prenasledovala celú noc a moje účinkovanie v reprezentáci som videl ohrozené. Bol som proste hlboko otrasený a strhával som zo sna. Poznačený touto udalosťou sme zakotvili na námestí sv. Marka. Člnky sme uložili neďaleko mostu nárekov a po stretnutí s Erikou sme vyrazili tiež do ulíc. Pre istotu som sa nenápadne obzeral a bol stále v strehu či To na mňa niekde nestriehne a neskočí.

Keď sme už toho mali dosť, zase sme sa vydali na vodu a podnikli nájazd na neďaleký chrám sv. Juraja. Z jej veže bol nádherný výhľad na celú benátsku zátoku či záliv aj s jej vodnými cestami. Keď sme sa nabažili kultúry a člnkovania pobrali sme nazad do kempu. Tu sme začali oddávať demineralizáci svojho tela = odstránenie soli z nášho povrchu a nakoniec výdatnej večeri. S uspokojení sme zistili, že náš germánsky kamarát nám s našimi eurami neemigroval a dostali sme prihlášky, šťastné štartové čísla 1107= Jožko a 1108=Ja. V očakávaní veľkého víťazstva si líhame spať.

Ráno vstávame , rýchlo raňajkujeme, Erika uteká na MHD a my na more.. No aby som bol úprimný, zase sme až tak neutekali. Vláčne sme sa plížili. Občas padla aj zmienka či ísť alebo neísť. Trochu chýbalo nadšenie a entuziazmus. Blížili sme sa však nezadržateľne k Benátkam. Ja osobne aj s istými obavami lebo Jozef vykutral v nejakých historických análoch, že v minulosti nejaký Slovania = pravdepodobne Slováci a potom Attila Hun vyplienili mesto. Pretek mal byť odštartovaný výstrelom z kanónu a keďže v prihláške sme uviedli aj náš pôvod, mal som obavy či ten kanón nenamieria na nás ( prilbu som nechal doma ). Preto sme sa snažili rozptýližť v dave po príchode na štartovú čiaru. Vlastne ono to štartová čiara ani nebola. Skôr to bola štartová plocha , kde sa to hemžilo všetkými možnými a nemožnými plavidlami na manuálny pohon. Presne o deviatej padol výstrel z kanónu. Na šťastie nás netrafili. Spomenul som si ako nás to učili na vojne – Hurááá, Do úútokúú a vyrazili sme vpred. Nevyraziť vpred by znamenalo istú smrť umlátením pádlami alebo veslami oháňajúceho sa rozvášneného davu alebo utopením po zrážke s väčším člnkom, ktorých tam bolo dosť. Naša naivná predstava, že sme niekde v prvej štvrtine pelotónu sa rozplynula hneď za prvým ohybom , kde sa ukázala asi dvojkilometrová masa na vode voľne sypaných účastníkov, ktorý si zrejme trochu privstali. Každopádne to malo aj tak fantastickú atmosféru. Starí, mladí, malí , veľkí, muži , ženy, deti, psy, kompletné rodiny či školské triedy – všetko sa to pachtilo vpred aby zdolalo 30 kilometrovú trasu. Podaktorí si pospevovali, podaktorí len tak pokrikovali a hulákali. Nebola núdza ani o všakovaké klubové rovnošaty či kroje alebo maškarády. Bolo tu možné stretnúť všetky možné typy ručne poháňaných plavidiel od gondol rôzneho typu počnúc, cez pramice, joly, veslice, závodné aj turistické kajaky či kanoiky – rýchlostné, slalomové , zjazdové, skify, morské kajaky až po vahadlové kanoiky, dračie lode ,či rôzne iné ťažko definovateľné a popísateľné plavidlá. Boli tu rôzne tuctové plastové, či laminátové a karbonkevlarové lode , ale aj nádherné výstavné kusy z dreva. Moju pozornosť upútala jedna otrokárska loď na ktorej pádlovalo 22 nešťastníkov – možno trestancov odúdených na galeje. Vzadu kormidloval nešťastník, ktorý na tom bol možno trochu lepšie. A najlepšie sa mala pani slečna, taká Marfuša , ktorá v predu sedela a bubnovala a tým udávala tempo. A aby ich nebolo málo viezli ešte dve pasažierky, z ktorých asi jedna bola hluchonemá , lebo sedela chrbtom a hlavou opretá o bubon a možno občas po nej aj dostala. Keď nebola hluchonemá, tak v cieli už bola určite aspoň hluchá. Tiež nás zaujal ruuužovučký člnok s viacčlennou pánskou posádkou. Bóžíčku – no tí boli chutnučkí sladučkí proste na spapanie. No čo, aj oni sú len ľudia.

My sme sa pomaly pachtili a pádielkom odkrajovali z kilometrov, ktorých sa nám zdalo požehnane. Pôvodne sme chceli podať protest a žiadať skrátenie trate, lebo my sme už cestou na štart urazili 7 km a to isté nás čakalo aj po preteku do kempu.
Bohužial našej pozornosti unikli občerstvovacie stanice , ktoré boli na trase a ponúkali nápoje, ktoré hádzali po účastníkoch. Nevadí, najbližšie si ich budeme lepšie všímať.

Fantastickú atmosféru mal návrat do Benátok. Na mólach, mostoch a nábrežiach plno ludí , ktorí s ováciami vítali jednotlivých účastníkov. Toto som však vnímal už len na polovičný úväzok, jednak kvôli únave a jednak hrubej vrstve soli, ktorá sa na mne vyzrážala. Po prevzatí medailí nás ešte privítala Erika. Zase sme zakotvili na námestí sv. Marka, kde sme energetický úbytok doplnili hltavou konzumáciou všetkého čo bolo slabšie ako my. A veru takých vecí bolo málo. Pookriali sme chvílu na tele aj na duši a vyrazili naspäť do kempu. Pôvodne sme mali do príchodu Eriky s MHD začať chystať obedovečeru, ale zmohli sme sa len na zúfalý boj s bezradnosťou a hygienizáciu našich telesných schránok. Popri tom v nás doznievala celá Vogalonga v plnej svojej sile a atmosfére. Po príchode Eriky ešte sme odolávali pokušeniu ostať do pondelka, ale nakoniec sme s ťažkým srdcom naištalovali lode na vozítko seba doňho a vydali sa na ospalú cestu domov. Za volantom sme boli nútený sa párkrát aj prestriedať. Na lodenicu sme dorazili cca o polštvrtej hodine rannej. Žiadne davy a zástupy nadšených fanúšikov sa nekonali. Možno čakali na letisku alebo v prístave. Po krátkej debordelizácii sa rozliezame do svojich brlohov s túžobne očakávanou vidinou postele.
….. a keby ste chceli ísť s nami na budúci rok budem potrebovať dvadsaťdva párov mocných rúk, lebo sa mi tá otrokárska loď veľmi zapáčila. …a môžete hádať kto bude bubnovať.Vy to nebudete, nie, nie.

Tak zase niekedy

Ahoj.

Ja