1. deň – sobota : Stará partia na starom mieste – stanica, parkovisko. Vyrazili sme plní elánu (aj keď bolo škaredé počasie), snehu nikde a dúfali sme, že sa to zlepší. Stretnutie so „žltým diablom“, ktorý vyrazil o hodinu skôr, sme mali na Starých horách v reštaurácii. Došli sme a bol tam aj on – „žltý diabol“ s posádkou. Črievička síce trochu kričal (prečo asi ?) a pchal sa nám do kufra, ale potom to zvládol. Presvedčili sme ho, že musí niečo vydržať. Čím viac bol cieľ bližšie, tým menej bolo snehu. Nevzdali sme sa. Na Hrebienku sa nám (ako by povedali naši bratia) „přetočili panenky“, lyže sme vyhodili na batohy zn. TREK SPORT a začali stúpať. Za tmy a vetra sme dorazili do cieľa.
2. deň – nedeľa : Zobudili sme sa do „krásneho rána“. Nič nebolo vidieť. Fučalo ako na Sibíri (a možno aj viac). Tí otužilejší vyrazili, ale v priebehu pol hodiny sa vrátili. Začalo všeobecné vrčanie a nálada poklesla pod bod mrazu. Najväčší výkon bol presun na WC (latríny) v plnej poľnej.
3. deň – pondelok : Počasie sa stabilizovalo. Fučí ešte viac. „Multitalent“ Ali báči to vzdáva, nechce pasienkovať. Zajtra ide domov. Luciša s partiou sa zahrala na fjordy – skoro to vyhral jej priateľ Peťo. Večer prišiel Vlado – bez vercajgu. Ešte sa ani poriadne nerozmrazil a už sa dozvedel, že ide domov. Ťažko sa zaspávalo.
4. deň – utorok : Vlado (bez vercajgu) sa snaží zlikvidovať všetku metlu ľudstva, ktorú sme vyniesli. Spoločne mu pomáhame. Chvála bohu Ali to nevydržal a my, s veľkým revom „hurá“, sme sa vybalili. Dokonca aj slniečko vykuklo. Zaregistrovali sme konečne to naše známe okolie. Super. Vlado s Dežom, po odohnaní stáda gibonov (kde sa tu, v tej zime nabrali ?), sa rozhodli liezť. Rozpŕchli sme sa ako mravci po celom okolí. To bolo radosti, ako počas plnej prevádzky na detskom ihrisku. Pochodili sme známe miesta ako K5, generálšus atď. Večer, osvetlený krásnou kométou, patril hazardným hrám, masážam, jednej z nerestí (uvediem na pravú mieru – alkoholu) a lihuprostým nápojom. Zaspávali sme spokojne.
5. deň – streda : Krutá realita. Počasie sa opäť stabilizovalo. Karol zo zúfalstva už aj spred okna sneh odhadzoval, aby bolo lepšie vidieť. Je rozhodnuté, ide sa domov ! Črievička je zbalený prvý. Super si to nacvičil za tie dva dni. Môže ísť aj na vojnu. Slzy mi tečú ako hrachy. Ja, s pokazeným kolenom, sa sem vytrepem kvôli partii a ona ma opúšťa. Slzy zabrali, nácvik odchodu skončil po pol hodine. Nikam sa nejde. Od radosti vyrazil aj multitalent Ali báči na svoje „staré pasienky“. Na detskom ihrisku zavládol opäť pokoj a každý sa so svojim kýbličkom pobral na svoju stranu pieskoviska. Okolo 1600 hod., keď sa počasie opäť stabilizovalo, sme sa všetci vrátili na chatu. Poniektorí už zapíjali „žiaľ“ a tí ostatní sa k nim veľmi rýchlo pridali. Bolo dlho do večere. Ali báči hral super na gitaru a my sme spievali ako sólisti SND ( každý inak). Okolo polnoci začali z neznámych príčin naši hostitelia zatvárať okienka do kuchyne. Báli sa asi, že im všetko vypijeme.
6. deň – štvrtok : Ráno sa rozdávali teplomery. Aj sa pralo (prečo je Karol zrazu taký čistotný?). Bol veľký problém dostať sa na raňajky. Pri hesle „borovička program“ sa všetci opačne otáčali (neviem prečo). Okolo desiatej ráno sa časti výpravy podarilo vypadnúť pretože svietilo slnko. Pomalým tempom sme sa presúvali po známych miestach. Niektorým členom posádky sa podaril fantastický kúsok – objavili nový vrchol G3. Večer bola silná prohibícia a išlo sa spať skôr (podali sme náročný športový výkon), ale niekto ani z postele nevyliezol (však Milko).
2
7. deň – piatok : Konečne sa na nás slniečko nehnevá. Spravili sme si pred chatou rýchlo jedno (sedem, desať) spoločné foto a pobrali sme sa diétnym tempom za cieľom. Brodiac sa v panenskom snehu (mužská časť posádky ho nazývala vajcovým) sme konštatovali, že určite keď sa oteplí budú padať poriadne lavíny. Aj padali, a ani sa tak strašne nemuselo otepliť. Večer prišiel Stano (Karol ho sľuboval už tri dni) a ukázal nám, ako sa hrá na gitare a spieva. Ešte chvíľu sme posedeli, dohodli sa s gazdom na ďalší rok, pospomínali roky minulé a s nostalgiou v očiach zaľahli.
8. deň – sobota : Prišiel deň „D“. Ide sa domov, ale teraz už naozaj. Nikto už neprotestoval. Črievičkovi sa nácvik zišiel. Tak ahoj o rok !
Najlepšie vtipy :
ZBOJNÍCKA CHATA – I. ROČNÍK
1.deň – sobota: V Bratislave už vládla jar a preto som asi pôsobila divne s lyžami na pleci. Stretnutie bolo na parkovisku v Dúbravke. Bolo nás neúrekom. Hádam sa pomestíme. V presne stanovenú hodinu (skoro na minútu) prifrčali autá a my sme mohli nakladať. Črievička, nový člen partie, prišiel na špeciálne natretom aute (pozn. IUVENTY – “ asi si ho natieral štetcom). Nevďačníci, nie že by boli radi, že sa vezú. Prezývku „Črievička“ (vlastným menom Otto) dostal od kamarátov Alino a spol.. Vraj, keď začínal so skialpinizmom, nebolo možné zohnať pre neho lyžiarske topánky. Nič iné nezostávalo, len ich kúpiť vonku ( za hranicami). So slovami: „toto je moja črievička“, podal chalanom do rúk nákres svojej nohy na papiery veľkosti A3.
Cesta prebehla celkom dobre. Všade svietilo slnko, kvitli jarné kvety. Nepomýlili sme si termín? Nuž čo, budeme turistikovať pešo. Hlavne nech počasie vydrží. Do chaty sme prišli za jasnej noci (aspoň niektorí).
2. deň – nedeľa: Od rána svietilo nádherné slnko. Kam pôjdeme? Už pri raňajkách to bolo jasné. Chatár ani nevedel, kedy sme odišli. Horolezci liezli, lyžiari zdolávali štíty, IUVENTA robila prechod „Naprieč Tatrami“ a tí slabší (ale o to odvážnejší) mapovali okolie. Večer bolo najviac počuť Lucišu. Ju bolo najviac počuť stále.
3. deň – pondelok: Opäť je krásne počasie, a my sa vyberáme za poznaním krás Vysokých Tatier. Pozriem odborným okom po okolí chaty, je to v poriadaku, všetci sú už skoro pod vrcholmi okolitých kopcov, môžem vyraziť, nikto ma už neuvidí. Karol je otravný, vrátil sa. Núti ma zlyžovať Generálšus. Keby on vedel aký som ja „superlyžiar“. Musím sa však priznať, že urobil dobre. Celkom sa mi to páčilo. Aj večera mi viacej chutila. Som geroj, zlyžovala som Generálšus !
So zotmením sme sa poschádzali v spoločenskej miestnosti a po podaní vrcholného výkonu (nekresťansky dobre tu varia) zavládol všeobecný kľud. Nikomu sa nechcelo rozprávať. To je veget ! Ešte keby ma mal kto škrabkať.
4. deň – utorok: Nenávidím Črievičku ! Nenávidím rybárov ! Dávam si socialistický záväzok, že do konca roka presvedčím všetky ryby aby brali až po 1000 hod ! Ráno bolo opäť slnečné. Aj keď má Alenka trochu strach z lavín, vyráža s nami na Svišťák. Cesta sa trochu skomplikovala, objavili sme nový vrchol K5 (dostatočne plochý kameň aby sa tam pohodlne zmestilo päť ľudí) a tak sme nikam nešli. Teda skoro nikam. Časť výpravy zatáborila na K5 a časť sa pobrala so Svišťovho sedla. Alenka si aj lavínku užila (tú facku by som nechcela schytať).
Večer sme náš zážitok správne kvetnato popisovali osadenstvu chaty. Čo K5 to K5. Alinovi oči z jamôk vyliezli od prekvapenia kde sme to až boli. V pravý čas sme mu vysvetlili čo K5 znamená. Spokojne si vydýchol (bolo to počuť). Nemohli sme si ho zobrať na svedomie.
5 deň – streda: A opäť je tu nezmenené počasie (slnko páli, voda láka, postavme si snehuliaka). Dnes sa Alino s generálnym riaditeľom Dežim vybrali liezť, Karol s Alenou na Térinku, IUVENTA snowbordovať a ja na teoretickú prípravu na K5. Ešte že som tam nebola sama. Zobrali sme ďalekohľad (podľa mňa je to približovadlo) a sledovali. Na naše prekvapenie sa Mizo zrazu začal učiť morzeovku. Až večer na chate sme sa dozvedeli, že nezvládol riadenie. Zrejme ho tá špeciálna akrobacia vyviedla z miery, lebo večer namiesto známeho „mik, mik“ pri nasávaní …holového nápoja povedal „brm, brm“ a Luciša mala problémy udržať nápoj v sebe.
6. deň – štvrtok: Nič sa nedeje. Všetko po starom. Bušiči už vyrazili do terénu, len sa tak za nimi zaprášilo. Čo budeme robiť? Okolie je však krásne a tak ho po x-tý raz prechádzame.
Večer bolo v chate hrobové ticho. Teda úplne nie lebo Lucišu vystriedali filmári. Vraj idú filmovať Vianoce. Ja som to hovorila, že sme si pomýlili termín !
7. deň – piatok: Karol sa rozhodol, že v takýto pekný deň pôjdeme na Svišťák. A tak sme išli. Naozaj by bola škoda sedieť na chate. Zdokumentovali sme náš „prvovýstup“ a pobrali sa dole. Darmo, chata je chata a pohodlie je pohodlie. Ešte že ma má kto škrabkať.
8. deň – sobota: Vyrovnali sme si svoje podlžnosti, zbalili batohy a rozlúčili sa. Tesne pred odchodom sa Dežo snažil zahnať nostalgiu svojim bravúrnym výkonom na snowborde. Nuž, každý začiatok je ťažký, to poznám.
Tak Ahoj o rok !
Najlepšie vtipy : Motýlkár
Dali sme deti k našim
TÁTO KRONIKA JE PÍSANÁ Z MOJHO POHĽADU A AKÉKOĽVEK PRIPOMIENKY SÚ NEPRÍPUSTNÉ !
AUTOR
ZBOJNÍCKA CHATA – 0. ROČNÍK
Alebo ako to začalo.
Priekopníci a ich výkony:
„Hra na fjordy“
Zasnežená Zbojníčka.
Vysvetlivky:
K5 – dostatočne plochý kameň aby sa tam zmestilo päť ľudí,
G3 – kameň, ktorý objavíte len po absolvovaní „náročnej likvidácie“ metly ľudstva,
„Hra na fjordy (pravidlá) – hru musia hrať minimálne dvaja. Hrá sa len v zime. Účastníci hry sa odpočítajú – prvý fjord, druhý fjord atď., a zamrznú. Kto zamrzne prvý vyhráva. V prípade slabšej nátury doporučujeme požívať Alycol.“
ZBOJNÍCKA CHATA – 3. ROČNÍK
1. deň – sobota : Ako sme išli a nedošli. Tak by sa dal nazvať tretí ročník nášho zbojníčenia. Nuž, poviem Vám nebolo mi ľahko. Tak perfektne to začalo a tak hrozne skončilo. Ale pekne poporiadku. Už dva týždne sme počúvali správy o mŕtvych v Tatrách. Neodradilo nás to. S tvrdošijným presvedčením, že nás sa to netýka sme sa výnimočne stretli na Hlavnej stanici o polnoci. Plní odhodlania a maminých lepeňákov sme nastúpili do vlaku. To bolo rečí, hlavne Jarmil sa presadzoval. Komentoval všetky túry so „svojim sprievodcom“, ktorého získal v antikvariáte za pár korún (sprievodca Tatrami je tuším z roku 1921). „Vždyť hory se nemění Zuzko, co je pro ně pár let (tisíc) ?“
Vyrazili sme z Hrebienka cca 8,30 hod. Pešiaci išli cca pol hodiny pred nami. Statočne sme znášali poveternostné podmienky, ale len po hang. Potom sa nám ukázali Tatry v tom najhoršom obraze. Zbadali sme tyčku (svetlý to bod v našej púti) a potom nič, dlho, dlho nič nebolo vidieť. A tak sme sa rozhodli vrátiť. Neboli sme samé aj horský vodca sa vrátil. Nie že by sme sa chceli vyhovárať, bola to pravda. Škrelo nás len to, či naši pešiaci došli. Došli, ale my sme o tom nevedeli. Alenka vymyslela, že pôjdeme na Zamkovského chatu. Keby ona vedela ako som jej v duchu nadávala. Hladné a smädné sme dorazili do cieľa (vedľajšieho).
2. deň – nedeľa : Na druhý deň to vyzeralo, že bude znovu „super“ stabilizované počasie. Dve členky našej posádky sa rozhodli, že budú užívať pohodlie Zamkovského chaty a vyčkajú ako sa všetko, hlavne počasie, vyvinie. Nuž poobede bolo dobre. Slniečko svietilo, turisti chodili a my sme sa slnili. Večer sme si zaspomínali na časy minulé.
3. deň – pondelok : Nastal deň D. Už sme sa nemali na čo vyhovoriť. Slnko páli a my sme začali stúpať. Dorka sa chce stále hrať a tak máme problém, ako jej vysvetliť, že palička nie je na hranie. Dorka vlastným menom Doris je cca 7 mesačná sučka vlčiaka, ktorá nás sprevádzala po celý čas výstupu. Išlo sa ťažko naťažko, ale prišiel nám oproti horský vodca z Poľska a celý zvyšok cesty nás zabával a nosil naše batohy. Hurá sme tu ! Došli sme. Živé a zdravé. Večer prišiel aj Ali báči. „Konečne sa podarilo generálnemu riaditeľovi ho vyhnať na služobnú cestu.“
4. deň – utorok : Je pekne, slniečko svieti, lyžiari mažú (aj lyže), turisti rozoberajú možný a nemožný prechod. Nakoniec zvíťazil zdravý rozum a časť výpravy sa rozhodla vzhľadom na sneh turistikovať len po okolí. Špáro si požičal lyže a veľmi sa mu to zapáčilo. Máme ďalšieho člena. Keď sa však blížila hodina odchodu nebolo mu všetko jedno. Jeho boty mal totižto požičané t.č. turista Milan. Ale všetko dobre dopadlo. Alino, Martin a Robo sa rozhodli liezť (nie na nervy, ale Bradavicu). Zaregistrovali sme ich okolo obeda pred vrcholom a spokojne sa venovali svojim záľubám. Netušili sme však, že zostup bude pre nich až tak ťažký. Len postupne zo seba dostávali dojmy. Pešiakov večer vystriedali lyžiari. Prišiel Karol, Frčko, Kivi a Milko.
5. deň – streda : Dnešný deň vyzeral ako z obrázku. Všetci sa tešili na lyžovanie. Nastal však problém. Pri presune na WC Janke podbehli nohy a celým telom pristála na zľadovatelej ploche. Takže niektorí – Karol, Kivi a Frčko išli lyžovať Generálšus, niektorí – Alča, Alino, Milan a Milko na známe pasienky, niektorí – Martin a Robo do Banskej Bystrice na výstavu (začína im akosi viac voňať robota) a niektorí(é) sa realizovali a myslím si, že veľmi tvorivo, na schodoch do …(nie do neba). Poobede prišiel Stano. Hneď bolo veselšie. Večer, po dobre vykonanej práci (večeri) prišli hlavní aktéri prechodu Aljaškou – Dežo a Vlado. Vlado samozrejme prišiel bez sľubovanej Hanky a vercajgu. Nemohli sme to tak nechať, vyvážili sme jeho handicap jedným náhradným ….vercajgom. Zjavne sa potešil. Dokonca ho to tak rozkokošilo, že nezvládol svoje hormóny udržať na uzde a musel ich opiť. Večer patril hazardným hrám (opäť), lihuprostým nápojom (aj) a krásnemu spevu doprevádzaného melodickou gitarou.
6. deň – štvrtok : Počasie sa stabilizovalo. Fučí ako na Sibíri. No to tu už raz bolo. A nie raz. Opäť sú najväčšími výkonmi presuny na WC v plnej poľnej (samozrejme so zápisom v knihe túr). Hneď po raňajkách začali trénovať Dežo s Vladom postavenie stanu v extrémnych podmienkach (simulovaných). Všetci sme fúkali ako studený brat El Niňa (aspoň mysľou) a oni, v strede spoločenskej miestnosti, riešili rébus tyčiek. Nuž nezávidím im ho, aj keď stál 12 tisíc. Ale na Dunaj by bol dobrý. Okolo 12,00 hod, keď už sa časť posádky nevydržala, začali sme rýpať do členov výpravy. Nuž čo, boli najideálnejšie podmienky, fučalo a fučalo. Dobyvatelia Aljašky to psychicky nezvládli a išli von. Nebolo ľahké sledovať ich prácu v tej zime. Stan pripomínal neposlušného psíka. Vždy si ľahol na inú stranu. Večer vyhodnotili kvalitu „Colemana“ (viď. obr. č. 1) a skonštatovali, že po určitých úpravách, ktoré potom predajú uvedenej firme, by bol dobrý.
7. deň – piatok : Už ani zametanie okien nepomáha. Tak stabilizované počasie sme už dávno nemali. Naposledy včera. Presvedčili ma (opäť) na Generálšus. Niekam už bolo treba vyraziť. Na krok nebolo vidieť. Zvládla som tento zjazd so siedmimi papuliakmi, z toho jeden extra tzv. „rybyčka vpred“. Ja za to nemôžem, že som tak čistotne založená. A tá cesta naspäť. Šťastne sme ale všetko zvládli. Nikto sa so mnou nechcel hrať na fjordy. Večer patril Stanovi, gitare, Frčkovi a horcom. Karol v sebe nezaprel papparaza a využil každý voľnejší moment na získanie „kompromitujúcich“ fotografií. Aspoň má z čoho žiť ďalší rok. Okolo polnoci sme zaľahli. Niekto išiel spať aj skôr aby mohol teplomery rozdávať.
8. deň – sobota : Teplomery sa nerozdávali, nebolo treba. Pomaly sme sa pobalili, veľmi pomaly, dúfajúc, že sa počasie zmení. Nezmenilo sa. Spravili sme si aj foto (v spoločenskej miestnosti). Pri ceste domov sme stretli „Kejsha“. Spravil si osobný rekord – prvovýstup vo vajcovom snehu za 4,5 hod. Niektorí vytrvalci zostali do nedele. Počula som všeličo……….
Ahoj o rok !
Najlepšie vtipy : Slimák, slimák vystrč rožky….
Prečo je lepšie byť mužom (ženou)
ZBOJNÍCKA CHATA – 4. ROČNÍK
ako náhrada nám bola dobrá aj Žiarska chata
1. deň – sobota : Čo sa stalo dnes ? Nuž, to čo inokedy. Vybrali sme sa vlakom cca 16 – ti a ostatní (solventnejší) autami. Nazbieralo sa nás neúrekom, celých 26 ks. To už je dosť a to ani nevedia, koho to prijali pod strechu. Cesta bola veľmi pekná. Na záver si niektorí nechali niesť batohy. Hanba im. Nie sú asi trénovaní. Nuž čo, Zbojníčka to naozaj nie je a tak sme si mohli dovoliť aj nejaké slabiny.
2. deň – nedeľa : Dnešný deň to už bolo všetko v poriadku. Naplánovali sa cesty (skoro na úrovni ciest na Zbojníčke) a vyrazili sme. Lyžiari lyžovali, horolezci lyžovali a pešiaci chodili po cestách a necestách. Všetci sme však trafili naspäť na chatu. Tento reflex má pevne zakódovaný každý z nás. Večera bola veľmi dobrá, bufetová obsluha tiež a tak už len aby sa rozbehla zábava. A tá sa veru rozbehla ! Prišli „naši bratia“ z Brna a tí teda vedeli hrať. Tuším, že ten zvyčajne posledný večer sa začal skôr. Rum sa vypil, všetko sa vypilo (ten „sa“ je ale násoska). Spievali všetci (a dobre). Čo bude zajtra to teda neviem. Dúfam, že sa nebudú rozdávať teplomery !
3. deň – pondelok : Teplomery sa nerozdávali. Ráno bolo všetko v poriadku. Aj počasie sa stabilizovalo, ale nie až tak ako obyčajne. Sneží. Rozhodovali sme sa ako ďalej. Hlavne generálny riaditeľ s Ali báčim po „namáhavej nočnej túre“ začali preberať „teóriu“ zlyžovania vytýčenej trasy. Nuž teória bola veľmi náročná, lebo preberali a preberali a nie a nie skončiť. Elév v skialpinizme – Pali Orgán – sa ich nevedel dočkať. Dve hodiny pred odchodom podupkával pred dverami. Všetci sme už vyrazili na túry (poniektorí sa už aj vrátili) a oni stále nič. Poobede som vyprevadila Ivana (jeho koleno odoprelo poslušnosť) na autobus. Cestou som stretla Lucišu a Cengáča, ktorí prichádzali neskôr, vraj kvôli pracovnej zaneprázdnenosti. Vlado mal so sebou malý prenosný 90 kg batoh, to aby zvládol cestu. Odvtedy ako prišiel do chaty až do večere toho stihol veľa. Všetko zvládol so svojou charakteristickou bravúrnosťou ako vždy. Pobozkal na čelo Martina, pokritizoval Trek Sport ako sa patrí na GR, prebral s Ali báčim kvalitu hodiniek (dúfam, že k spokojnosti obidvoch) a nakŕmil svojich gibonov (tiež k spokojnosti). Ivanka (Pousťáková dcéra) sa s nami pred večerou ale aj po nej hrala na naháňačku. Ešte šťastie, že bola taká rýchla a to „si to“ si zobrala hneď naspäť. Neviem kto by ju naháňal. Všetci sme boli dostatočne unavení (z tých náročných túr samozrejme).
4. deň – utorok : Na ďalší deň sme mali opäť stabilizované počasie. Karol sa rozhodol (ako vždy) a my sme museli poslúchať (my ženy tzv. Karolov kurín). Frflala som celú cestu a ešte ako. Už to ani „pán Božko“ nemohol počúvať a zhodil ma zo svahu. Jačala som ako sa patrí na členku Karolovho kurína. Zastavila som sa cca po 50 m, postavila na nohy, pozrela hore na zvyšok partie (určite sa išli rozpučiť od smiechu) a viac radšej nepoviem a ani nenapíšem. Zvyšok cesty však prebiehal veľmi dobre. Tak fantastickú „lyžovačku“ som už dávno nezažila a to myslím úprimne. Aj som si zaspievala refrén jednej piesne:
…“ Ve Špindlerově mlýne,
překrásně je v zimě,
když je zákaz vycházení !“…
Dúfam, že to netreba prekladať. Na chate sme (sa) všetci dorazili. Čo to píšem ! Na chatu sme všetci dorazili a potom sme sa dorazili (večerou samozrejme) a počúvali krásne melódie kolegov z Moravy. Opäť sa venujeme hazardným hrám, lihuprostým nápojom (viď učet) a iným aktivitám príjemný pre naše telá. Orgán (Pali) nadviazal aj družbu. Len ho trochu premenovali na „Radare“. Nuž, -OH skupina má veľký vplyv na artikuláciu, to je dokázané. Spať sme išli až zajtra.
5. deň – streda : Dnes nás počasie prekvapilo. Nastalo totálne palermo. Už mi nepomôžu žiadne výhovorky. Pomohli mi iní. O moje lyže má záujem Elenka (Kulačka) a tak sa stalo, že som išla na pešo s Ďurim, Mircom a Jankou do Žiarskeho sedla a potom podľa počasia naľavo alebo napravo. IUVENŤÁCI zdolávali opäť všetky štíty (samozrejme naraz). Martin so Slivkou sa zatúlali medzi kríčky. Potrebovali si asi sťažiť terén. To je môj názor. Nechám to však na Vašu fantáziu. Večer bol veľmi pekný, opäť sme šli spať zajtra, okrem pár jedincov ktorí museli dospať včerajšok.
6. deň – štvrtok : Je štvrtok. Otvorím jedno oko, pozriem ním odborne cez okno a až ma zamrazilo. Dúfam, že sa počasie opäť nestabilizovalo. Ale nie, plecharina sa ukázala asi o 9,45 hod. V pravý čas, lyže už nervózne stepovali pred chatou. Vtedy sa Ali konečne rozhodol pracovať. Tak sme mu pomaháli (dosť veľký tím potreboval). Dúfam, že ten výtvor raz uvidíme. Karol (hlavný manekýn) musel odložiť svoju túru. Bez neho by tie „reklamné spoty“ pre …………. nemohli ani byť. Pribudol mu aj Orgán (čo si budeme nahovárať, mladší a krajší), ale bez Frčkovho čajníka by to vôbec nebolo ono. Večer sme oslávili Alenku niekoľkými horcami. Vlado (Cengáč – bez vercajgu) rozvíjal teóriu nízkeho alkoholizmu, ktorý vyzdvihoval pred skialpinizmom. Nanuky, žemľovky, banány v čokoláde boli v najväčšej permanencii. Že by chýbal cukor ? Farbou tvárí sme zapadli medzi „našich červených bratov“ a kto sa len málo líšil snažil sa to dohnať horcami.
7. deň – piatok : V piatok nás počasie privítalo svojim obvyklým spôsobom. Nás však nič neodradilo. Opäť sme vybehli na okolité vrchy. Len niektorí zdupkali, vraj kvôli práci, ale neskoršie sme sa dozvedeli, že to bolo pre niečo iné (však Mirec). Nič mimoriadné sa neudialo, snáď len to, že som odhalila ekonomickú situáciu TREK SPORTU (viď foto). Večer začal ako každý iný. Hudba hrala, v bufete (v bare) bolo všetkého dosť a k pohode chýbal len tanečný parket. Netrvalo však dlho a aj ten sme si spravili. Čo budem hovoriť (alebo písať), môžete nám závidieť, kto ste tam neboli. Tancovala celá chata. Ešteže bola po rekonštrukcii.
8. deň – sobota : Ťažké bolo ráno a domáci bol tuším rád, že odchádzame. Chatu sme síce nezborili, ale určite sme z okolia odplašili všetku zver. Dokŕmili sme (aspoň poniektorí) gibonov, rozlúčili sa s domácim, s ktorým sme si aj potykali, naplánovali budúci rok a pomaly, veľmi pomaly schádzali dolu.
Tak Ahoj o rok !
Najlepšie vtipy : Nepamätám si ani jeden. Tá -OH skupina má vplyv aj na pamäť.
ZBOJNÍCKA CHATA – 5. ROČNÍK
alebo, už ani Žiarska chata nebola
1. deň – sobota : Vyrazili sme. Teraz nás bolo viacej motorizovaných, ale na odhodlaní lyžovať a liesť (nie na nervy) to nič nemenilo. Posádky „žltého diabla“ – Milko, Karol a Kivi (pridala sa v Žiline), „VW“ – Mirec, Ďuri, Alenka a Viola, „Črievičkári“ – Črievička, Žužu a črievičkačatá vyrazili v skorých ranných hodinách dúfajúc, že si ešte v ten deň niečo na snehu užijú. Ešte sme neboli ani v Žiline, keď nám Cengáč oznamoval (cez mobil), že je Žiarska zavretá a nikoho tam nepustia. Neverili sme. Držiac sa Leninovho hesla (bol to vôbec Lenin?) „dôveruj, ale preveruj“ sme zavolali najprv na chatu a keď sa nám nikto nehlásil tak na HS a tam nám túto správu potvrdili. Ihneď sme zmobilizovali všetky mobili, které byli i nebyli a správu sme poslali ďalej. Ani Karol neveril. „Ja domov nejdem“ skonštatovala som. Lepšie povedané dala som príkazom a nakoľko neznášam odpor (myslím, že už to vedia všetci) posádka sa ku mne pridala a celkom dobrovoľne. Zahučali sme lyžovať na Mojtíne s tým, že počkáme do poobedia a potom zistíme či sa niečo nezmenilo. Myslím si, že sme neurobili zle. Poobede okolo 16,00 hod sme v Žiari objavili našich súputníkov u chatára doma. Snežilo a snežilo a my sme sa nestačili čudovať, kde sa ho toľko nabralo. Po výmene informácií (už naživo) sa črievičkovská posádka rozhodla, že pôjde inam. Nie, že by nám vadili ostatní , ale naozaj tam bolo málo miesta. Takže od tejto chvíle budú dve správy (ak nie tri, lebo Luciša sa rozhodla že ide na Skalku). Okolo 17,00 hod sme dorazili do Vyšnej Boci a tam na súkromí u Jakšovcov sme sa utáborili.
2. deň – nedeľa : Sladučko sme spali ale ťažké bolo vstávať do nevykúreného. Vyslali sme „vztyčného gestora“ Črievičku, aby zakúril. Keď sa mu to podarilo povyliezali sme z postelí za účasti krásnej flautovej hry. A teraz kam? Pri Barbore (jednej z chát) však vyhrávala hudba, čo nasvedčovalo, že vlek tam funguje. Lyžovali sme do zblbnutia. Snažila som sa vylepšiť si štýl. Myslela som si, že ma nikto nevidí, ale zdanie klamalo. Črievička mi radil a kontroloval či lyžujem podľa jeho pokynov. Aj keď to vyzeralo, že sa hnevám na neho, nebola to pravda. Jedovala som sa sama na seba, že mi to nejde. Až poobede sa začali ukazovať plody mojej driny. Musím sa však pochváliť, padla som len raz. Po dobrej lyžovačke sme sa chystali poriadne sa najesť, keď tu zrazu zazvonil mobil. To sa len Karol musel pochváliť ako mu je dobre v cukrárni. Utvrdila som ho, že aj nám bude. A bolo a ešte ako. Najedli sme sa do popuku (ako Kubko s Maťkom) a na záver sme si dali banán v karameli so šľahačkou. Ha, ha Karol môžeš nám závidieť, bolo to mňam.
3. deň – pondelok : Nekresťanské palermo. Črievičku sme „vyhnali“ (išiel dobrovoľne) pre raňajky a my sme si ešte trochu poleňošili. Už bolo teplejšie, dokonca aj voda sa rozmrazila, mohli sme sa umyť. Malé (vekom) črievičkačatá chytili typický súrodenecký syndróm (hovorí sa tomu aj ponorková nemoc) a nakoľko sa to už nedalo znášať (hučali viac ako Luciša a filmári) dostali trest – „bobríka mlčania“. To božské ticho si neviete ani predstaviť. Opäť sme lyžovali do zblbnutia. Zdokonaľovali sme zdokonalené až sa mi lyže rozpadli. Večer sme opäť zakotvili v známej reštaurácii (odporúčam vyskúšať), kde sme oslávili -siate narodeniny Črievičku. Lukulské hody sú nula. Ledva sme sa dokotúľali na chatu.
4. deň – utorok : Nebudete mi veriť, ale Črievička spal ako malé decko. Zobúdzal sa až okolo 7,00 hod. Toľký úspech. Dnes sme ho opäť vyhnali, dobrovoľne samozrejme, pre raňajky. Rozhodli sme sa „zmeniť lokál“ a išli sme lyžovať na Čertovicu. To zblbnutie už nebudem opakovať, ale nakoľko moje lyže javili známku veľkého opotrebovania a už ani presviedčanie im nepomohlo ale hlavne preto, že Črievička sa už tiež radí medzi workholikov sme sa okolo 16,00 zbalili a vyrazili do Bratislavy. Dokonca sme stretli aj Mirečka v našich končinách. Aj on sa túlal v okolí. S kým bol to neprezradím.
Rozhodnutie, že idem domov skôr som nemala robiť, ale to už je iná kapitola.
Žiar/Žiarska chata
18.3.-25.3.2000
malá správička od Alenky
Tak ako vlani sme sa vybrali na týždenný pobyt na Žiarsku chatu. Išla som autom s Violou, Mirkom Struhlom a Jurajom Pucherom. K ústiu Žiarskej doliny sme prišli ako prví. Vybalili sme sa, obuli si lyže a hybaj hore na chatu. Ale 50 m od parkoviska nas uvítali zátarasy STOP LAVÍNY! a odkaz, že je chata uzavretá. Hlásiť sme sa mali u chatára v dedine alebo na Horskej službe. Vraj v noci napadol ďalší meter snehu a vyhlásili 4 stupeň lavínového nebezpečenstva. Evakuovali celú chatu (len nejakí Češi odmietli odísť z prístrešku vedľa záchodov). Ratrak vraj mal do polovice okna sneh a mali problémy prejsť cez lavínište pod chatou.
Tmoliac sa po okolí (našťastie som si vzala aj bežky), sme počkali na ďalšie auto s Milkom, Táňou a Karolom. Všetcia okrem mňa boli samozrejme zvedaví na lavínu a išli hore dolinou. No comment.
Večer sme sa ubytovali v podkroví u chatára v trojizbovom bytíku. Prišla aj Zuzka, Črievička a jeho dve deti. Tí sa však rozhodli, že pôjdu k Zuzke na chatu do Vyšnej Boci. Večer sme telefonovali ešte Vladovi Cenigovi a Luciši, ktorí tiež mali prísť. Na ceste čakal Juraj s Violou na Struhla (išiel ešte čosi vybaviť na Muráň), aby omylom nešiel na chatu. V tej tme sa dala ľahko prehliadnuť naša cedulka s odkazom pri ústí doliny. O desiatej večer sa z Bardejova dotrmácal aj Stanko. Takže sme boli už kompletní (ostatní ani nevyrazili z Bratislavy – Alino, Dežko a spol.)
Druhý deň sme zo zúfalstva išli na Opalisko. Nikdy som tam nebola a chcela som na pásoch vyšlapať až na vrchol. Vlek skrátili na 1/3, horné 2/3 zjazdovky nechávajú zarásť. Poldenný lístok stál 190 Sk a tak sme si ho kúpili. Samozrejme, že zo šlapania na pásoch nebolo nič. Všetcia, až na Violu a mňa boli leniví. Viola lietala druhou kozmickou rýchlosťou po zjazdovke. Poobede sme sa zastavili v reštike v Liptovskom Mikuláši na odbočke do Závažnej Poruby. Dobre sme sa napráskali. Potom sme hneď vedľa nakúpili v potravinách (bola tam nejaka mladá blondínka a chlapi boli vo vytržení). Na záver sme skončili v cukrárni. Večer nás Stanko opustil, išiel pracovať do Hirocemu. Sľúbil, že v utorok večer alebo stredu ráno sa vráti. Večer sa premietali ešte Karolove diáky.
V pondelok po nekonečnom Karolovom vstávaní sme o desiatej autom vyrazili do Jalovca. O jedenástej sme nastupovali smer chata Červenec – Babky. Na chate a po okolitých svahoch sme našli asi 30 Čechov. Vyšli sme na hrebeň, pofotili a keďže boli už tri hodiny, chceli sme sa cez Babky už vrátiť. Táňa však bola dosť unavená a začala sa báť lyžovať. Asi hodinu sme na ňu čakali kým zliezla (dosť mierny (podľa Alenky – pozn moja)) kopec do sedielka pod Babkami (Babky sme samozrejme nešli). Potom sme chceli nájsť značku a museli sme prejsť asi 200 m cez les. Snehu bolo statočne, na lyziach do pol stehien, bez lyzi po krk! Táni povolili nervy a nechcela sa pohnúť z miesta. Karol ako správny psycholo-pedagóg ju ďalšiu hodinu presviedčal. Za šera sme schádzali už po značke dole. Milko s Violou išli dopredu pre auto, ja som čakala na Karola s Táňou. V aute potom Karol mal ešte poznámku, že som ho vraj NEČAKALA. Na to som sa ja urazila, lebo okrem iného nám chýbala tá jeho ranná hodina povalovania sa. Na večeru sme sa zastavili v našej reštike. Juraj s Mirečkom zatiaľ ten deň boli bežkovať. Večer boli opäť diáky.
V utorok ráno Mireček opäť odišiel na Muráň. Karol „utešoval“ Táňu a keďže to vyzeralo, že ten deň sa nepohnú z baráku, vybrali sme sa na bežkách Juraj, Viola a ja do Jaloveckej doliny. Išli sme hlbokým snehom niekoľkokrát križujúc potok, fotili sme nádherné šlahačkové kamene. Bolo nám veľmi fajn. Došli sme až po ústie doliny Parichvost. Cestou naspäť na poliach za Žiarom, kde trénovali bežci z Jasnej, sme naďabili na Milka, Karola a Táňu. Tréner po nás pozeral a odkázal Viole, že má viac na bežkách kĺzať a nie dupkať. To sme ale nepovedali my. Večerali sme opäť v Mikuláši.
V stredu sa Mireček s Jurajom vybrali na Baníkov. Ozbrojili sa po zuby, nevedeli aká bude cesta a či sa za chvíľu nevrátia. Viola chcela hrozne s nimi ísť ale nezobrali ju. Nezobrali ju kvôli bezpečnosti. My s Violou sme išli ma bežkách smerom na Podbánske. No prišli sme asi do polovice. Keďže bolo fantastické počasie, zostali sme sa opaľovať pod smrečkom. Karol , Táňa, Milko a Stano išli do Žiarskej doliny s úmyslom výjsť až na chatu. Myslela som si o nich svoje. Mirko s Jurajom chceli o štvrtej odísť do Bratislavy a Viola uvažovala že pôjde s nimi. Zdôvodňovala to množstvom práce ktoré musí na počítači urobiť (workholička). Ja som sa ostala ešte 1/2 hodinu opaľovať na lúke. Keď som prišla do domu, všetko bolo hore nohami, všetcia sa balili. Karol a spol. prišli z chaty s tým, že môžme sa ubytovať na Žiarskej. Autá nám vraj zamknú za 20 minút pri Horskej službe. To znamenalo zbaliť sa, nasadnúť do auta, doviesť sa k HS a to všetko za 20 minút. Juraj mi zobral do Bratislavy bežky a topánky, takže aspoň o jednu vec som mala menej. Hladná, smädná a vystresovaná som o šiestej štartovala na chatu. Za 1 3/4 hod. za jasnej noci sme dorazili hore. Táňa tam už bola, ona si poobede po veci do dediny nezišla. Všetko jej zbalil a vyniesol Karol. Večer sme stihli ešte premietať v jedálni Karolove diáky z pred 10 rokov. Všetcia na nich boli mladí, vlasatí, štíhli chlapci a bezvráskavé dievčatá. Akurát Pegina je stále rovnaká. Potom sme sa presunuli do izby, kde Stanko hral do druhej v noci.
Ráno našťastie dorazil chatárov syn s pomocníkom a svojou dievčinou, takže nám urobili raňajky. Ach, kdeže je kuchyňa Ľuda Záhora! No boli sme vďační aj za také druhotriedne raňajky.
Karolovi ako vždy trvalo večnosť, kým sa vymotal z periny. My sme už zúrivo prešľapovali pred chatou a popritom obdivovali masy snehu. Potom sme sa celá perepúť vydali do Žiarskeho sedla. V sedle sme zanechali Táňu a Milka (akosi sa rád obetoval) a my sme šli po hrebeni smerom na Smrek. Pred Smrekom (v mape uvedená len kóta) sme začali zlyžovávať do Žiarskej doliny. Bol dobrý tvrdý podklad s prachovejším snehom na vrchu. Mňam, mňam. Zjazd bol dlhý, s patričným sklonom. Trochu sme pod skalami traverzovali a hľadali menej vysnežený terén aby sme náhodou niečo nepospúšťali. Popri potoku sme zišli až k chate. Večer sme opäť premietali v jedálni diáky, tentokrát z Juhoafrickej republiky. No a potom sa zasa hralo a spievalo do pol noci.
V piatok sme sa už nemohli pozerať na Karolovo vstávanie a tak pomali cupi-lupi (ako to nazval Stanko) sme sa vybrali do Žiarskeho sedla. Cestou nás Táňa s Karolom dobehli a tak sme potom spoločne vyšli na Plačlivô. Bol krásny výhľad a tak sme veľa fotili. V sedle nás tí dvaja opäť opustili a my sme opäť išli po hrebeni našou včera odskúšanou trasou. Tentokrát sme zašli trošku ďalej, ale vrchol Smreka bol sfúkaný bez snehu. Takže kúsok pod ním sme si zgustli do doliny. Večer opäť diáky – Paríž, Bath, Korzika, Normandia.
V sobotu ráno sme sa pobalili, uskladnili si batohy u chatára a poďho do Smutného sedla (na čmochtošov sa nečakalo). V sedle nás dostihla hmla a takmer nič sme nevideli. Opatrne po slepiačky sme zišli k Táni s Karolom, ktorí čakali dole. Svah bol zvrásnený takými smiešnymi vlnami (nafúkaný a zfirnovatelý sneh), takže človek mal dojem akoby surfoval s lyžami na morských vlnách. Na chate sme sa rozlúčili s chatárom a za poriadneho lejaku sme schádzali k autám na HS. Stanko mal vybitú baterku, ale chalani to rýchlo požičanými káblami nakopli.
a niečo od Violy:
V sobotu 18.3. na obed sme na parkovisku pod Žiarskou dolinou nasadili plnú poľnú, aby sme v zápätí po dvoch krokoch dokráčajúc k veľkej tabuli s upozornením na lavíny zistili, že celá dolina aj s chatou je do neurčitého termínu zatvorená. Bol na nás obveselujúci pohľad. Ako tam stojíme na lyžiach s pásmi, s ruksakmi, palicami, cepínmi, flaškami, ponožkami, kefkami, mačkami, bežkami, premietačkami a s odhodlaním v očiach, práve vystriedaným tupým a nechapavým výrazom (brada až po zem) pri pohľade na oznam o uzavretí Žiarskej doliny.
Po chvíli bezradného motania sa po parkovisku sa pred nami objavil vystresovaný chatár s informáciami o hrozivej lavínovej situácii. Ubytoval nás u seba v dedine Žiar. Chodili sme po okolí na bežkach, raz sme boli aj na zjazdovke Opalisko, kde sme sa s unudenými výrazmi spúšťali po upravenej zjazdovke. (Tu sa musím priznať, že som sa tiež navonok tvárila unudene, aby som zapadla do extrémistického lyžiarského kolektívu, no v duchu som si to dobre vychutnavala.) V stredu sa hore vybralo pár drsných a vetrom ošlahaných chlapov z horskej služby, aby skontrolovali, či chata ešte stojí a vystrelili párkrát z dela na lavínozne svahy. Nič nepadlo. Ešte v tú noc sme sa presunuli, šlapajúc po tme po niekoľkodňových a mnohometrovohlbokých lavínových poliach. Celú cestu som si v duchu kládla otázky, prečo to robím a čo tu robím. Bojovali vo mne pocity zúfalstva a strachu o holý kuracíi život s nadšením z ticha a hviezd. Zostali sme hore do soboty, úplne sami (chatár a ďalši hostia sa dovalili až v sobotu) a stálo to za to.
Minule sa ma jedna mestsko-diskotéková girl (Dana) spýtala, čo na tom vidím. Odpovedala som jej, že by to aj tak nepochopila. Otázka, čo na tom skialpinizme vidíme sa nám stala otázkou týždňa. Kládli sme si ju vždy, keď sme šlapali „diretissimou“ v „stabilizovanom“ počasí (sneh, hmla, víchrica) smerom nahor a odpoveď sme tušili pri spušťaní sa v slnku, kvalitnom snehu a sklone smerom nadol, resp. pri sedení v chate za pohárom piva alebo horca.
V sobotu som chcela dorazit na oslavu do Nového Mesta nad Váhom. Celkom pekne som si to predstavovala, ako tam vpadnem s lyžami v rukáchch, lyžiarkami resp. papučami na nohách (pre úsporu miesta sa na akcie tohto druhu berú iba lyžiarky a papuče) a v opare, typickom pre týždenný pobyt na chate s dvoma tričkami a dvomi ponožkami (pre úsporu miesta sa na akcie tohto druhu berie iba tričko na deň a na noc a ponožka na deň a po prevrateni na druhý deň a po prevrátení na tretí deň atd… veď to poznáš…). Čo by človek neurobil pre vlastnú popularitu?
Tento šialený sobotný plán, zahrňujúci ešte aj doobedňajšie šlapanie a lyžovanie, presun na Sliač a presun do NMnV sa mi nepodaril zrealizovať vďaka neschopnosti našej autobusovej dopravy.
ZBOJNÍCKA CHATA – 6. ROČNÍK
alebo, hor sa do nového milénia
1. deň – sobota – „výstup na chatu“
Začalo to trochu nezvyčajne. Najprv sa prihlásilo veľa ľudí a potom sa začali postupne odhlasovať. Týždeň pred odchodom to vyzeralo, že ani nepôjdeme. A zrazu, čuduj sa svete, nás bolo až nazvyš. A keď sme už naozaj vyrazili opäť nás bolo málo. Takže vlakom o 5,40 hod vyrážali Alenka, Maťo M., Frčko, Zorka, Viola, Elenka (Kulačka). Autom o 9,00 hod vyrazili Alino, Dežko, Zuzana. Janka mala tiež ísť, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslela. Vlakom o 9,42 išli Karol a Kivi. Bolo nás jedenásť. Ostatní horolezci nešli, lebo „bude vraj zlé počasie“. Mäkkýše. Stúpali sme za pekného počasia, len okolo 17,30 hod začalo pršať. Super optimálne počasie, skonštatoval Karol, keď dorazili o 20,15 hod na chatu.
Nová Zbojníčka je naozaj pekná. Izba je väčšia, nocľaháreň v podkroví je priestranná a o kuchyni ani nehovorím. Tú zmodernizovali do maxima. Ešte nie je všetko dokončené, ale to vôbec nevadí. Večera bola výborná, ako za starých čias. Najedli sme sa do popuku. Potom už bol večer ako každý iný, len odpaľovanie malo predohru. Zahrali sme si „vláčik“. Akosi sme posúvanie vagónikov nezvládli, ale čo by sme chceli na prvý raz a u Deža sa zrazu zhŕkli tri naraz. Všetko sme vyriešili a začali sme páliť. Alino darebák, mal opakovačku a nikomu to nepovedal. Že by už nestíhal ? Nechce sa mi veriť. Ale keď už stíha „to ostatné“ len raz za 1/4 roka tak možno aj. Večer bol pokojný, zaspali sme hneď. Koncert bol krátky.
2. deň – nedeľa – „ranní ptáče dál doskáče“
Hneď ráno nás prekvapili, že sme mali raňajky o 7,00 hod. Tak toto tu nebolo ! Vydriapali sme sa horko-ťažko s postelí a presunuli sa do spoločenskej miestnosti. Bušiči – Alino, Dežo, Alenka, Maťo a Viola vyrazili hneď po raňajkách. Ostatní (po dobrej kávičke) – Karol, Frčko, Kivi, Elenka a Zorka zlyžovali Generálšus a ja vzhľadom na to, že koleno mi povolilo som ponaháňala stádo na pasienkoch. Vrátili sme sa poobede cca o 15 až 16 hod. Len Zoretke sa akosi zapáčilo a možno išla pozrieť ako som zahnala stádo a prišla až o 17 hod. Spravili sme pomazánku, zjedli Maťovi slaninu vypili vínko, ktoré bolo pre Janku a počkali na večeru. Kombinácia horec, vyprážaný syr, tatarka, pivo, šľahačka, hrušky a čaj spôsobia asi pohromu. Našťastie je izba vyššia a tak nehrozilo až také rozpínanie plynov a nakoľko sme túto udalosť predvídali, nechali sme otvorené okno. Škoda by bolo novej Zbojníčky.
3. deň – pondelok – „Dežkove choďáky“
Ráno o 7,00 hod sme sa zobudili a diétnym tempom vyrazili na raňajky. Mali sme „lososa“ (pre nezainteresovaných „treščé játra s mrkvou“). Po dobre vykonanej práci (po raňajkách) sme zapadli na izbu a teoreticky preberali túry. Alino mal strach z lezenia a presviedčal Dežka, aby išli len takú trojočku, aby sa mohol aj poškrabkať. „Lebo Ty Dežko povieš, že ideme trojku a potom skončíme v šestke.“ Frčko hneď zareagoval „A to je kde taká cenová skupina?“ Baby sa medzitým zahrali na šijací salón. Chytili ihli do ruky a zašili všetky diery ….. na rukaviciach, ponožkách, topánkach atď. Alino využil všetky finty, aby nemusel ísť. Dežko bol však neoblomný. Vyrazili na Javorovu škáru. Dežkova odbočka spôsobila Alinkovi trochu potiaže, asi potreboval pomojkať. My sme vyrazili na známe pasienky, K5 a Fackovacie sedlo. Sledovala som výstup prvolezcov a veru nebolo mi všetko jedno, keď Elenka zahájila špeciálny zjazd. Najprv dole hlavou a potom nohami. Snažila sa túto techniku naučiť aj Frčka, ale on bol tvrdohlavý. Nechápem prečo potom premenoval Kulačku na Mulicu. Poobede prišiel Erik (Dežkov sused). Družne sme sedeli s Kulačkou pri pivku a sledovali sme „švárneho šuhaja“ ako bojuje s ruksakom. Dal si polievku, čaj a cca po 15 min sa nám nesmelo prihovoril. „Ty si Erik“ zvolali sme jednohlasne. Štastne prikývol. Keď si odddýchol ihneď sa ujal „stáda“, čo mu chlapci (Karol s Frčkom) nemohli odpustiť. Dali ho do laty. Už viac si také niečo bez ich súhlasu nedovolil. Ale večer sa všetci pomerili (vláčikom) a bolo všetko v poriadku. Laco (ďalší člen partie) síce trochu narušil vlakovú súpravu „Horec“ súpravou „Demänovka“, ale vzhľadom na trénovanosť všetkých členov k žiadnemu vykoľajeniu nedošlo.
4. deň – utorok – „Každý so svojim kýbličkom…..“
Zobudili sme sa do pekného rána. Čestné pionierske. Všeličo bolo na pláne, všetko také oodychovky. Takže, Dežko, Maťo, Erik išli na ľadopády. Karol, Frčko, Zorka, Kivi a Laco na Svišták. Alenka išla odprevadiť Kulačku na Hrebienok a potom išla za chalanmi. Alino a Viola do Priečneho sedla. Ja na pasienky. Všetci sme sa vrátili spokojní. Je to neuveriteľné, ale je to tak. Okrem známych miest sme objavili aj nový kopec tzv. Bobkáč. Objaviteľ Frčko. Samozrejme nedá mi nespomenúť aj „Dežkov choďák“. Poobede prišli Jurané. Doniesli dobré vínko a veľmi veľa jedla a hlavne veľa dobrej nálady. Večer sa plánovali vážne túry. Už to vyzeralo, že nikto na chatu zajtra nepríde, ale Alino sa snažil všetkých vyšachovať kritizovaním ich výstroja (kto vie prečo?). Dokonca si dovolil kritizovať aj systém úponov na mačkách (mojich). Musela som sa ozvať, veď to robil Dežko ! Dežko aj uvažoval, že pôjde s Alinom, ale len trochu a potom odbočí. Chcel mať oddychová deň. Pridali sa aj Erik a Laco. Uvidíme zajtra.
5. deň – streda – „Zachovajte paniku“
Nastal deň D. Po raňajkách už boli aktéri prechodu pripravení a vyrážali. Karol sľubovaného fóra nedostal a musel dobiehať. Z okna chaty sme sledovali našich aj francúzov. Francúzi išli Priečne a naši na Prielom. Rozlúčili sme sa s Juranmi a ešte ani nezavreli dvere už Maťo s Frčkom koštovali ich slaninu. Skoro im zabehla, keď zistili, že sa vrátili. „Moseli, vysmadlo im.“ Kivi a Frčko išli ešte raz na Svišťák. Zoretka a ja na pasienky a cvičný svah. Vrátili sme sa cca o 13 hod a okolo 14 hod dofrčal Maťo s Lucišou. Trochu sme sa zakecali, Luciša a Maťo išli na Svišťák a Frčko, Kivi a Zoretka na pasienky a ja páliť slnko na K5. Zrazu o 16,45 sa dovalila partia z Prielomu okrem dvoch aktérov. Večer sme dostali odkaz zo Sliezkeho domu, že zostávajú a prídu až na druhý deň. To nemali robiť. Najväčšia radosť je škodoradosť, nie je tam kus závisti. Nechali sme na chate pre pána Vojčeka a pani Violu odkaz v tomto znení:
„Luciša a Maťo idú, nesú Vám pyžamo
a na Zbojníčke vláčiky idú na účet Alino.“
Neboli sme až takí škodoradostní, vypravili sme len dve vlakové súpravy a nejaké pivové, čajové, vínové a minerálkové cisterny. Čo bude ráno nikto nevedel.
6. deň – štvrtok – „Návrat strateného syna“
Dnes opäť trochu snežilo. Ráno už Frčko so Zoretkou naozaj odchádzali a tak sme ich išli vyprevadiť na Generálšus. Snehu nebolo veľa, šutre trčali a mne strach nedovolil sa spustiť dolu. No nejako som to zošlaplyžovala. Cestou sme stretli Valušiaka s Martinou a jedného ochranára, ktorý nám tvrdil že plašíme kamzíkov. Nijakých som za ten týždeň nevidela, ale nevadí. Aby sme ho „nasrali“, pri ceste naspäť sme si to strihli ešte cez jednu zakázanú dolinu. Takto sme sa motkali po pasienkoch až do cca 16,00 hod. Keď sme prišli na chatu „stratený syn“ tam bol. Prišiel aj Cengáč a Viktor (ďalší Dežkov kamarát). Kým bola večera, vyspovedali sme strateného syna a pokecali o všeličom možnom. Najhoršie na tej večeri je, že je taká nekresťansky dobrá a že potom nemáme žiadny pohyb.
7. deň – piatok – „Behám, beháš, beháme“
Po raňajkách sme sa rozpŕchli po okolí, len Dežko s Cengáčom išli liesť. Občas ich bolo počuť ako na seba kričia. Aj ich vraj niekto zazrel. My ostatní sme opäť preliezli všetky známe a menej známe okolia. Večer, ktorý bol rozlúčkový, sme si aj zaspievali. Ale nie tak ako po iné roky. Luciša s Maťom to istili. Ešteže ich máme!
8. deň – sobota – „Všade dobre, doma najlepšie“
Deň ako vyšitý na dobrú túru. Mohli sme si len myslieť. Čas nás neúprostne hnal domov. Rozlúčili sme sa s chatárom a dohodli ďalší termín. Niektorí ešte zostali, málilo sa im. Vôbec sa nedivím, však prišli včera.
Tak ahoj o rok!
Výroky:
Laco: „Dcéry sa ešte nevrátili z tréningu.“
Luciša: „A čo robia?“
Laco: „Orientačný beh.“
Dežo: Na obranu, že kto sa vyčúral pred chatou.
“Ja som to nemohol byť, ja čúram len srdiečka!“
Bežný rozhovor:
XY: „Robia tradičný prechod Veľkou Fatrou. Zhoršilo sa počasie a tí dvaja sa stratili….“
Maťo : „Tak od teraz to bude už len Memoriál.“
ZBOJNÍCKA CHATA – 7. ROČNÍK
čujme čo sa stalo
Sobota 16.3.2002 – Dva dni pred odchodom mi hlásili z viacerých strán, že kto ide a kto nie. Opäť som sa nestačila diviť. Že som si za tie roky nezvykla, tiež sa divím. Že Frčko ide a potom nejde, že Stanko ide až vo štvrtok, že Cengáč nejde určite, lebo ide na výstavu atď. Už ich ani mäkkýšmi nemôžem nazvať, prvoky. Na šťastie sa nás nazbieralo dosť. Kapacitu (predplatenú) sme zaplnili. Jedným autom išli Stanko, Alenka, Karol a Kivi, druhým Dežko, Robo a Erik a tretím Alino, Ivan (ďalší nový člen partie), Janka a ja. Kulačka išla vlakom a ešte sa pridal Viktor.
V Smokovci pri lanovke sa dve posádky áut náhodne (ale naozaj náhodne) stretli. Alino nás síce opustil, že ide za robotou, ale potom dobehol. Vyrazili sme z Hrebienka za výdatného dažďa. Teda vyrazili. Najprv sme sa v miestnej jedálni SOREA posilnili pivkom, kapustovou polievkou a dobrou „ponožkovou slivovicou“ a potom sme diétnym tempom (aspoň poniektorí) nasmerovali svoje rýchlonôžlyžky na Zbojníčku. Tak to bude super, keď bude liať celú cestu. A aj bolo. Len pod hangom začali občas aj snehové vločky padať. Musím nás (sa) však pochváliť. Stihli sme to všetci pod 4 hodiny. Niekto 1,50 hod niekto 3,30 hod, ale stihli.
Na chate bolo husto. Maďari, Poliaci, Česi…, nemali sme si kde ani sadnúť, tobôž urobiť veget a nechať hrať Stanka na gitare. Po dobrej večeri sme to vyriešili po svojom. Išli sme na izbu. Našim trom spolubývajúcim to nevadilo. Zaľahli sme pomerne rýchlo a dokonca ani koncert nebol.
Nedeľa 17.3.2002 – Ráno nás nezobudil chatár so známym „raňajky!“, ale naši spolubývajúci. Vidieť, že s nami nechodia na túry. Chystali sa ako staré dievky na sobáš a trieskali dverami ako naštvané manželky. Po raňajkách, ktoré boli opäť o siedmej, lebo Alinovi sa opäť nepodarilo presvedčiť chatára, sme sa začali chystať. Niekto vyrazil na Svišťák, niekto na Generálšus, niekto liezť a niekto zaliezol do postele. Alinko vymyslel na Ivana „maličkú túričku“. Ivan sa však veľmi rýchlo naučil Alinkove výhovorky a keď už prišiel ten čas oznámil „Tuším ma tlačí lyžiarka“. Ale ani jemu to nepomohlo. Bol nádherný deň a tak sa nikomu nechcelo vrátiť na chatu. Keď sa však blížil čas večere boli sme už všetci. Stanko hral na gitare a premávka na „koľajniciach“ bola pomerne hustá. O tom aká bola večera sa rozpisovať nebudem, opakovala by som sa. Po večeri, už v pomerne volnejšej spoločenskej miestnosti sme si zaspievali a okolo 22,00 hod sme zaliezali na bidielka, lebo poniektorí sa chystali na veľké túry. Večer začalo pofukovať a snežiť a my sme sa len modlili, aby sa počasie veľmi nestabilizovalo.
Pondelok 18.3.2002 –Dežko s Viktorom odchádzali skoro ráno na Javorák. Boli takí ohľaduplní, že vercajch si nachystali večer aby neštrgotali. Ale aj tak zobudili celú izbu. Dežko si totižto obul boty a v pravidelných intervaloch vychádzal z izby a vchádzal do izby. Pán Božko sa nad nami zmiloval, ukazovalo sa pekné počasie a tak sme boli spokojní, že sa im nič nemôže stať. Však majú aj varič ! Alinovi sa podarilo presvedčiť Ivana, že idú len taký malý úsek s lávkou, nič svetaborné. A liezť vraj nebudú. Neviem, či po dnešnom dni bude Ivan Alinovi vôbec veriť. Keď sa vrátili Ivan vyhlásil „Dajte mi vypiť a zapáliť!“ Až po chvíli začal rozprávať svoje dojmy. Všeobecne bolo fajn, len zajtra už naozaj len oddychuje. „Zajtra idem s Vami“ a obrátil sa na vegeťákov. Dnes prišiel ďalší Dežkov kamarát Maroš aj s Tarou, krásnou dvojročnou sučkou. Večer bol nádherný, nikde ani obláčika. Keď sme zaspávali spomenuli sme si na Dežka a Viktora, ako im je „dobre, keď si varia čaj“.
Utorok 19.3.2002 – Nič vážneho sa nedeje. Ráno raňajky, potom teória, káva a diétne tempo. Dostali sme na starosť Taru. Maroš nás upozornil „Baby keď budete lyžovať, tak pomaly, dávajte na ňu pozor“. Cha, cha neviem kto bude prvý dole, ale v tomto prípade nemusí mať obavu, my to nebudeme. Nuž, ale musím sa priznať, že aj keď sme išli naozaj pomaly, mali sme problém, lebo ona to brala ako hru a skákala rovno pod lyže. Riešili sme to hádzaním snehových gúľ na opačnú stranu, ale po chvíli nám na to prišla. Strávili sme s ňou príjemné chvíle a tuším sme sa aj navzájom vybehali. Večer ani žrať nechcela, na rozdiel od nás. V poobedňajších hodinách sa vrátili Dežko s Viktorom. V čase ich šťastného návratu som robila „hata jogu“ a akýmsi nedopatrením mi vypadol zvuk aj obraz. Boli však značne unavení, lebo museli celú noc stepovať a spievať. Mali všetko, okrem zápaliek a bez nich je v noci problém založiť oheň niekde v stene. Vláčiky a Stankova gitara, to je ten nezabudnuteľný večer, ktorý mávame skoro každý večer, tu na Zbojníčke. Ale tento deň sa niesol ešte v znamení jednej rozkoše. Prišla Marhuľa aj s bábovkou. Priniesla síce len jednu a aj o tú sme sa museli deliť s personálom, ale bola fantastická. Marhuľa už vie, že keď príde nabudúce, musí ich doniesť aspoň za jeden vagón. Večer začalo veľmi fúkať a snežiť. Čo bude zajtra? Odišla Kulačka ale prišli Ivan (Bažalík) a Pegina.
Streda 20.3.2002 – Neviem, či je to zvyšovaním životnej úrovne, alebo starnutím našej posádky, ale všetci mali otlaky. Bolo počuť vzdychanie po celej izbe a bolo to vždy na tej strane, kde sa práve obúvali lyžiarky. Framykoinový zásyp bol v permanencii. Je to naozaj náročné, to lyžovanie. Dnes odišli Robo, Viktor, Maroš s Tarou a aj Erik. Škoda, že nemôžu byť dlhšie. Počasie už naberalo ráz stabilizácie, ale ešte sa držalo. Poobede som Janke ušla na pasienky (za čo som dostala vyhubované), ale stretla som Dežka s Ivanom a tak som sa k nim pridala. Večer bolo veselo, Poliaci sa snažili napodobniť Stanka. Tak sme nespievali ani po siedmom vláčiku. Dežko mal básnické črevo a vymyslel verš na posúvanie vagónikov:
„Hej hú, hej hú
už vagóny idú
pásy, mačky, horeznačky
to sú naše milé hračky
hej hú, hej hú.“
Bol síce problém v dodržiavaní taktu, ale to sa tréningom napraví. Keď som sa započúvala do družných debát okolo stola, cítila som sa ako v domove dôchodcov. Ale nebol problém aj ja som rýchlo medzi nich zaradila, s Ivanom som spomínala na školské časy.
Štvrtok 22.3.2002 – Zobudila som sa so zapáleným hrdlom. Tak toto nie je veľmi dobre. Aj počasie bolo stabilizované. Dostatočne nasnežilo a pohybovať sa vo vyšších sférach bolo veľmi nebezpečné. Ja a Stanko sme opustili partiu. Ja preto, že hrdlo bolelo stále viac a viac a Stanko išiel za robotou. Odísť musela aj Marhuľa a Laco ju išiel odprevadiť. Na chate zostalo už len torzo a to vraj odišlo za nami v piatok. Zostal jedine Karol, ktorý sa však nedoplatí, lebo som mu loď v garáži zachránila. V tom čase stúpla dunajská voda na 8,70 m. Desaťročná voda je tu!
Vypočuté v kuloároch :
Karol pri rozoberaní témy „ľudský pot“ :
„…Ináč to sú také typy. Ja sa tiež potím. Ja sa dvakrát pozriem na kopec a som mokrý….“
Dežkova mladosť (z úst Erika) :
„…Vieš ako Dežko prežíval skúškové obdobie? Pár predtermínov a potom bol mesiac na chate pod Štrbským plesom. Keď bolo pekne liezol, keď bolo škaredo bežkoval.
Ja som išiel domov a hral som na klavíri……“
To je fšetko ahoj o rok !
Zbojnícka chata – 8. ročník
alebo Trubky na horách
Začalo to ako po iné roky, ten ide a ten nie a príde tá a nakoniec tá nejde a príde ten. Už sa mi to nechcelo ani kontrolovať. Proste, kto príde ten príde a hotovo. Poniektorí ani nevedeli kedy sa ide. Ešte že existuje Bellov vynález. V piatok 14.3. sme vyrazili traja nedočkavci. Alenka celú cestu strašila o lavínach. A nielen celú cestu. Ešte aj predtým. Tak Erika vystrašila, že si kúpil pipáka a nám štrangy. V Smokovci na Telekomunikačnej ubytovni nás opíjal vínom, ale my sme sa nedali. Netušil, že máme výdrž a akú.
V sobotu ránu slniečko prekúkalo pomedzi mraky. Vietor nikde. Celí natešení sme sa rýchlo pobalili a vyrazili na raňajky. V *** hoteli sme sa napráskali, skontrolovali ďalších súputníkov vo vlaku a vyrazili. Na hrebienku bolo akurát stabilizované počasie. Na naše prekvapenie za pásmom lesa sa nič nedialo ani vietor ani sneh ani medvede. Len hromada skialpinistov. Cesta prebiehala v celku dobre, sneh bol udupaný, vietor len občas ako popri nás prebehli skialpinisti a mrmlala som len ja keď sa mi pásy odlepovali. Chatár nás milo privítal, opýtal sa na ostatných a keď sme mu s určitosťou povedali, že vieme minimálne o siedmych že idú, bol spokojný. Prišli aj trubky, síce len dve, ale však sú to trubky. Tá (ten) tretia, ktorá všetko organizovala si v rámci svojho workholizmu naplánovala veľký seans a tak nemohla prísť. Trubka, čo iné. A tak sme sa na chate stretli v tomto zložení : Alenka, Erik a ja, Karol, Kiwi, Janka, Alino, Mizo, Slivka, Trupky (Kejsho, Smolík) a Denisa. Neskoršie Miza a Erika vystriedali Stanko, Kulačka, Luciša a Mojo. Trubky tiež odišli skôr, za tou treťou, aby jej smutno nebolo.
Nedeľa, krásny deň ako namaľovaný. Všetci sme absorbovali tú nádheru. Trubky s nadšením eléva sa vrhali na každý kopec na okolí. Rýchlo sa zavesili na generálneho riaditeľa, lebo vedeli, že s ním bude veselo, a aj bolo, ale to necháme na neskoršie. Myslím, že klasika zotrvala a tak Prielom, výpust, Generálšus, pasienky, Zakázaná dolina či Svišťové sedlo boli v permanencii. S veľkým rehotom sme ukončili tento deň. Neviem čo nám to do tých vagónikov dali…Večer, keď sme už konečne zaľahli, zrazu niečo zadunelo. Neskoršie však vysvitlo, že to len Kejsho odchádzal z homo klubu a akosi zabudol, že je na hornom poschodí. Trubka, čo iné.
V pondelok ráno, slniečko svietilo, lákalo na túry a mne bolo podozrivé, že sme sa všetci držali pokope. Alebo, že by nám bolo spolu dobre? Dokonca aj generálny riaditeľ nikam neutekal. Asi nemal sparing partnera. Teda nie asi, ale určite. Ivan musel na poslednú chvíľu odriecť účasť a včerajší Prielom mu nestačil. Nikto však netušil čo chystá. Prevaľovali sme sa z miesta na miesto, ale hlavne nič náročné sme nerobili. Po dobrej večeri poniektorí ihneď aj zaľahli. Chystali sa určite na ťažkú túru a chceli byť lepší. Trubky našli novú dolinu. Nazvali ju Hračkárska dolina.
Ráno nás zobudilo stabilizované počasie. Erik ešte nevedel nahodiť hatha-jogu a teoreticky preberať túry. Nevedel čo si počať s voľným dňom a tak sa rozhodol, že pôjde s Mizom domov. Hlava síce rozhodla, že sa ide domov, ale telo bolo nachystané ešte na jeden deň a tak to nejako nevedel zosúladiť. So slovami „..ja trubka motavá…“ sa konečne pobalil a so smútkom v očiach odišiel. My sme zatiaľ využívali teplo chaty. Ráz počasia naberal na stabilizácii a tak aj tí najodvážnejší sa rýchlo vrátili. My čo skúsení aké stabilizované počasie tu môže byť sme využívali tento deň na zašívanie obšívanie vyšívanie a iné „–nie“ (napr. ležanie, spanie, rozprávanie, prdenie…..). Bola radosť sledovať Smolíka ako zachraňuje požičané snežnice perličkovým stehom. Koťuha „kvalitný“ materiál akosi povolil. Neskoršie nastal veľký presun do spoločenskej miestnosti, kde sme zahájili súboj „človečenezlobse“ prekladaný moriakovaním. Takto svorne sme vydržali až do večere a ešte aj po večeri.
Na druhý deň ráno klasika „stabilita ako krava“ a nič. Predsa len niečo. Po tom čo sme zistili, že Janku šnapsa hrať nenaučíme a že peňazí je málo, vyhnali sme trubky zahrať sa na fjordy. So slovami „..Bez jahôd sa nevracajte!“ sme za nimi zabuchli dvere a rýchlo utekali ku krbu. Poobede sa nám predsa len trochu zacnelo za pasienkami, to aby nás kamaráti neohovárali. Večer však bol odmenou pre všetkých. Trubky došli aj s „jahodami“ a syrom a dobrotami a bolo dobre dobrúčko…….
Tak a prišiel deň D. Nádherný slnečný ako vyšitý na náročné túry. Od tohto dňa sa trubkám život mení od základu. Alino ich totižto zlákal na klasickú túru, ktorá sa končí na Sliezkom dome, ale oni to netušili, alebo neverili klebetám. My sme zatiaľ svorne čakali kým sa vráti Karol s Alenkou. Išli pre Stanka, spevníky a gitaru. Keď sa vrátili okamžite sa zahájilo balenie a obliekanie a poď ho na Svišťák. Tak v polovici cesty sa začala od Prielomu prevaľovať hmla. Bola taká hustá, že sa dala krájať. Pri priamom nástupe kedy sme si už nevideli ani na špičky lyží Janka chytila depku a nie a nie sa pohnúť z miesta. Darmo sme ju prehovárali, že pôjdeme ešte kúsok a potom keby to bolo veľmi zlé sa vrátime. Cestou naspäť jej Alenka robila predjazdca a jej sa to veľmi páčilo. Keď sme zišli nižšie už bolo čo to vidieť. Nikto nič nehovoril, ale každý určite rozmýšľal na tým, kde sa asi nachádzajú tí naši. Potom čo však zavolali, že zostávajú na Sliezkom dolinou sa ozval poriadny buchot (to tie kamene zo srdca) a hurónsky rehot. Keď tam zostal s Violou to sme chápali, ale s trubkami? Večer bol príjemný hoci nám naši kamaráti chýbali, boli však zastúpení Karlem Bělinou (to bol ten, ktorý Alenke posteľ obsadil) a jeho učňom.
V piatok ráno sme vykúkali na Prielom či ich neuvidíme a veru zbadali sme ich. Všetci sa ponáhľali. Trubky na seans a Alino za robotou. Ešte aj Janka odišla na nejakú konferenciu o exotických vtákoch. Bolo pusto, ale nám, ktorí sme zostali to nevadilo. Pasienky, Varešková, Generálšus to istili. Stanko síce chytil nejaký cestný lišaj, ale na kráse ani kvalite hrania mu to neubralo. Večer pri gitarke nás dokonca navštívili Dežko a Vlado (Cengáč) a aj Laco prišiel. Bol čerstvým zamestnancom Zbojníckej chaty. Toto sú nám novinky.
Sobota, deň odchodu nášho a príchodu iných lyžovaniachtivých bláznov ako sme my.
Tak ahoj o rok ! Som zvedavá, kto príde.
Žužu