Alebo náš prieskumný výpad na ukrajinské rieky
Ukrajina 17. 04. – 22. 04. 2003
Na základe rozprávania a skúseností zbehlejších a skôr narodených vodákov v mojej hlave vzkrsol zase jeden diabolský plán – prebádať ukrajinské riečky. Nejednalo sa o nič prevratné a nepoznané. Už pred nami tam bolo pár výprav, dobrodruhov a odvážlivcov – možno však v inom čase, v inom počte, iným spôsobom alebo v inom režime. Aby sa však toto všetko mohlo uskutočniť bolo si treba vybaviť víza za púhych 1169 Sk a trvalo to len 6 dní.
Obeťou mojich intríg sa stali aj kamaráti z lodenice a to:
1. KI – Koncentrovaná Inteligencia – t.j. Ivan Gábriš
2. Axa – Zuza Axamitová – ale skúste jej povedať Zuzka – uvidíte…
3. Ja sám – pôvodca všetkého čo sa stalo a aj následkov, ktoré ešte len prídu
4. Štvrtým účastníkom bol Sergej II. – môj tátoš Škoda Favorit, ktorému pod kapotou erdžalo
asi 60 koní – cestou tam a po Ukrajine ich však asi 45 skapalo a ostatné dostali krívačku a slintačku.
To Vtedy bolo cez veľkonočné sviatky, a Východ bol východnejší východ ako ten náš šalený.
Na začiatok pár faktov o Ukrajine:
rozloha: 603700 km2
počet obyvateľov: 50 302 000
hlavné mesto: Kyiv, 2 630 000 obyvateľov
najvyšší vrch: Hoverla 2061 m
významné rieky: Dnipro 2201 km, Desna 1187 km
úradný jazyk: ukrajinčina
náboženstvo: pravoslávni
mena: 1 hryvna = 100 kopijok
Krátko pred odchodom prichádza nepríjemná správa, že sa s našou ukrajinskou spojkou – Konstantinom nestretneme a v cieli našej výpravy bude len pár pretekárov. Správy nie moc potešujúce, ale kocky sú hodené a ideme napriek tomu.
Vo štvrtok o polštvrtej ráno vyrážame z Blavy. Cesty sú pomerne prázdne a po krátkej pauze na obed ešte u nás sa ocitáme na hraniciach. Naše orgány sú v celku kľudné a ukrajinské sú trochu zamotané. Prechádzame rôznymi stanovišťami kde absolvujeme rôzne kvízy, vedomostné a trpezlivostné testy. Na prvom stanovišti obdržíme lístok o počte áut a pasažierov. Nestratiť! Na ďalšom stanovišti každý obdrží akýsi osobný nečitateľný dotazník milimetrovým písmom v ruštine podobnej hatmatilke. Po odobraní polovice z neho orgánmi, zvyšok uchovať pre cestu domov. Nestratiť! Colná deklarácia. Vyplniť dvojmo všetko čo máme, zodpovednými orgánmi potvrdiť a jednu kópiu odovzdať. Zase v tej hatmatilke. Zvyšok nestratiť a uchovať pre návrat. Konečne na poslednom stanovišti odovzdávame lístok z prvého stanovišťa a sme prepustený a na Ukrajinu vpustený. opatrne zdolávame prvé kilometre v očakávaní nepoznaného. Prihlasovacia povinnosť podľa ambasády je odbavená prekročením hraníc a absolvovaním hraničných obštrukcií. Čím ďalej na východ tým viac klesá kvalita ciest ubúda asfaltu a pribúda dier ako po mínovom poli. Tým pádom aj naša rýchlosť a postup klesajú a s jednou pomocnou slučkou sa ocitáme v Jaremče našom cieli krátko pred zotmením. Hľadáme kempy, ktorých by malo byť niekoľko. Domáci na môj dotaz kde sú kempy sa tvária dosť nechápavo, preto zosadám z koňa a pýtam sa: „ Kde si tu môžem postaviť stan ?“ Tak a teraz už nechápu vôbec čo a hlavne prečo. Musíme si poradiť sami a tak nakoniec končíme v bývalom pionierskom tábore, kde nás prichýli vartáš. Nakoniec sa nám ujde aj komnata z doby preglejkovej, tak ani stan nestaviame. Záchody turecké, voda žiadna, hygiena nadovšetko. Celý špás stojí 5 USD, ale máme kľud a pokoj.
Ráno sa poberáme na prvú rieku Čierny Čeremoš. Mali sme ísť z dediny Zelene, ale vzhľadom na chaos v mapách a kvalitu ciest sme tam nedošli. Sergej uviazol v teréne, kde by aj udatný budovateľský traktor mal možno problémy. Dávame si teda krátky 7 kilometrový úsek po dedinu Ilci, kde sme po vyložení kajakov nechali auto. Podľa našich informácií sa tu malo schovávať vyše 100 km vody WW3-4. Čo sa zdalo ako čosi neuveriteľné a v Európe nevídané. Však sme to ani neuvideli. Bolo to o stupeň alebo aj dva menej. Bol problém aj s čítaním vody. Neviem v akom jazyku bola písaná, lebo zradné kamene sa objavili vždy tesne pred alebo dokonca až pod loďou. Boli tu však aj 2-3 pekné miesta, ktoré by snáď za vyššej vody mohli byť aj ťažšie. No a bola tu aj zima ako v ruskom filme. Dnes počasie nebolo najprívetivejšie. Na každom okamihu sme čakali k vlne primrznutého vodáka z minulého roku. Na noc sme sa vrátili do nášho kumbálku, kde sme zapili správy z domoviny o vodáckych prírastkoch.
Ráno Ivanko trucuje a neide na vodu. Ideme si prezrieť vodopád v Jaremče. Ivanovi sa nepozdáva, lebo vodopád podľa neho je to keď voda padá a nie šmýka sa po kameňoch. Tak teda opravujem, boli sme si pozrieť vodošmyk. So Zuzou sadám na vodu na Prute kúsok pod vodošmykom a chystáme sa doraziť do Deljatina asi 12 km vzdialeného. Lákavejší by však bol úsek nad vodopádom , je tam slalomová trať a voda dosahujúca aj tú WW 4. Vzhľadom na náš počet a zostavu, ideme radšej tento ľahší úsek. Počasie je rozumnejšie a slnečnejšie ako včera aj keď teplota moc nestúpla. Voda nepresahuje WW 1-2-3 a možno má toľko isto stupňov Celzia ak nie menej. Plavba sa rovnala malej geologickej exkurzii, v záreze rieky bolo pekne vidieť vyčíňanie horotvorných procesov od vrásnenia cez usadzovanie počnúc. K tomu všetkému kus erotiky, v podobe nič netušiaceho a nepozorovane sa cítiaceho páriku v polohe č…. Ha to ste zvedavý čo ? Také peep šou v lone prírody, to sa len tak nevidí. Po tejto dávke hardcoru nasleduje návrat zase do nášho lágru. Navštevujeme miestnu miletičku , kde kupujeme pohľadnice mapy, kamienky a iné tretky. Univerzálnou cenou je 2 Hryvna alebo jeho násobok. Zajtra plánujeme znova pokračovať v Čiernom Čeremoše. Vybral som za trest úsek dlhý 23 km až po ústie s Bielym Čeremošom. Keď sme zaviezli auto netešila ma vidina šlapať 23 km pešo, našťastie asi po 4 km sme stopli miestnu občasnú dopravu – súkromníka na mikrobuse , ktorý robí prepravu a nás ako cudzincov zviezol s prirážkou t.j. dokopy asi 16 Sk v prepočte na osobu. Lacnejšie ako električka. Skáčeme do kajakov a plácame sa k veľkej radosti spolučlnkujúcich po vode WW 1-2. Ich do krvi zodrané ruky majú za následok, že sa na druhý deň na vodu nechystajú a ani ma nebijú.
Pôvodne sme mali spať vonku, ale chlad nás zahnal nazad do lágru. Prichádzame však v noci už po našom avizovanom odchode. Aj vartáš sa vymenil, tak som ho musel legitimovať , kto je a čo tam robí , keď sme tam vtrhli nečakane, lebo my tam bývame a neviem čo tam robil on. Ohúrili sme ho keď sme vytiahli kľúčik od našej búdky a tak zase môžeme kľudne nocovať v našom mrazáku. Ráno sa rozhodujem medzi horným Prutom a Čiernou Tisou a volím Tisu. Poberáme sa teda smerom domov s úmyslom priblížiť sa k hraniciam a ja čosi aj spláchnuť. Najvhodnejší sa mi zdal úsek spod Jasenia po dedinku Kvasy. Pekná voda WW 2-3 a miestami aj čosi viac ( že by 4 ? –bojím, bojím). Pereje sú na tomto úseku pomerne husto tak je to celkom dobré pádlovanie. Viem že je to nezodpovedné ísť na vodu sám a sľubujem, že budem sľubovať , že to už viac možno neurobím. Alebo áno ? Stálo to však každopádne za to. Cesta domov bola už bez zvláštnych udalostí a aj prechod hraníc bol trochu rýchlejší. Po čiastočnom vybalení debordelizovaní sa ocitám doma okolo pol tretej rannej. Môj vytúžený cieľ sprcha ostáva nedosiahnutý, lebo nemáme v noci teplú vodu, preto tento rituál absolvujem až ráno. Nuž čo dodať, obsah sprchovacej vaničky pripomínal hovädzí vývar po záruke.
Na záver len krátke konštatovanie, moje postrehy a dojmy, ktoré nemusia byť rovnaké ako u ostatných účastníkov.
Ak máte spacák Atctic, tak Vám v ňom bude arctická zima ako v ukrajinskom filme. Vody sú tu pekné, pomerne čisté aj keď ľudia vysýpali smetie väčšinou do svahov a brehov rieky. Tu plavba pripomínala plavbu po smetisku. Neústila tu však žiadna domová či priemyselná kanalizácia. A to len preto, že vodovod, kanalizáciu a priemysel tu väčšinou nemajú. Určite sa sem oplatí vyraziť pre nenáročnejších a dobrodružnejších vodákov na splav putovným či expedičným spôsobom. Extrémy tu asi nemožno čakať, aj keď majú tu pár vodopádov a horských potokov, bežne ich však nechodia. Vodákov sme nestretli ak nerátam slalomárov, ale táto sorta ľudí vlastne nie sú vodáci sú to len pretekári. Bolo tu však vidno pobehovať lyžiarov, konieckoncov najvyšší kopec – Hoverla 2061 m – bol ešte pod snehom, čo ma dosť deprimovalo , ale ostaných možno tešilo. Okolité kopce s výškou do alebo okolo 2000 m ponúkajú určite možnosti pre turistiku, aj keď ktovie ako je to so značením ( jednu žltú značku ako u nás som videl – nekecám ). Pri cestách bolo vidno rôzne turistické pútače, možno však ešte zo zašlých blahoslavených časov.
S prekročením rýchlosti v obci si nemusíte robiť starosti na Ukrajine miesto policajtov a radarov nasadili diery, ktoré Vám umožnia tak 20-40 km/hod. .. a to ste ešte radi.
Väčšina domácich však jazdí ako by sa nechumelilo. Okrem sovietskeho sortimentu vozidiel tu behajú často náklaďáky, terénne vozy a iné prostriedky s pohonom na všetky štyri – napr. konské povozy. Na cestách je možné stretnúť rôzne domáce zvieratá a dobytok, kravy , kozy , kone a opilcov – tí sú občas aj mechanizovaní bicyklami. Nie sú zriedkavé policajné hliadky, ale ani raz nás nezastavili , vlastne iba raz aj to nie som si istý či chceli.
Benzín 95 – ka na pumpe stojí od 1,90 do 2,0 Hryvna čo je tak do 16 Sk za liter a Sergejovi celkom chutil ani sa nezakuckal. Nikto nás neokradol a neprepadol. Je zase pravda, že sme vo veľkých mestách neboli, väčšinou sme sa pohybovali na vidieku. Ľudia tu boli jednoduchý , pracovitý. Nie všetci však robili, lebo robotu nemali. Priemerný plat je od 20 do 40 USD na mesiac, pre pár šťastlivcov, ktorý majú prácu. Väčšinou za prácou chodia von.
Kde tu chodil vlak, autobus bol výnimkou. Miestnu – zrejme nepravidelnú – prepravu zabezpečovali súkromníci na dodávkach a mikrobusoch. Bolo to pomerne lacné. Bolo smutné vidieť deti s aktovkami alebo starých ľudí ako šlapú z jednej dediny do druhej.
Život tu asi nie je jednoduchý a ľahký a človek si po návšteve Ukrajiny začína viac vážiť čo má a nemusí byť toho ani veľa.
Toľko správy od našich ukrajinských spravodajcov a môžeme sa zase prepnúť do nenormálneho bežného života a snáď zase skoro niekam vyrazíme.
Ahoj
Ja