Turecko 30. 04. – 17. 05. 2003
P R Í S N E T A J N É
V dôsledku medzinárodnej politickej situácie, križiackej výpravy amerických pištoľníkov v susedných krajinách a vyhrotenia vnútrolodeničnej situácie, spodný veliteľ našich ozbrojených síl ( vrchný zase nemal čas lebo trepe sprostosti a robí ostudu ) – vydal rozkaz slovenskej riečnej pechote na inváziu do Turecka. Do tejto operácie bola zapojená elitná jednotka bratislavskej posádky KVŠ Karlova Ves a niektorí špecialisti z iných oddielov.
Štruktúra našej elitnej jednotky, hodnosti a funkcie:
Ja – veliteľ bojovej lode Inazone 220 – operačný dôstojník pre veci vodné
Luciša – veliteľka bojovej lode Pyranha S6 190 – matka pluku
Mojmír – veliteľ bojovej lode Pyranha Inazone 232 – asi otec pluku
Miro – veliteľ bojovej lode Pyranha Inazone 232 – pluk
Šeďo – veliteľ bojovej lode Pyranha Prozone 230 – vojnový kameraman
Juro Pucher – veliteľ bojovej lode Pyranha Inazone 232 – spojár, vojnový spravodaj
Smolík – veliteľ bojovej lode Pyranha S6 200 – veliteľ prieskumnej jednotky
Ďuro Gábriš – veliteľ bojovej lode Pyranha S7 – veliteľ poľnej opravovne
Keyso – veliteľ bojovej lode Eskimo Zwo – výsadkár
Insti – veliteľ bojovej lode Eskimo Kendo, záložného plavidla Eskimo Diablo a poľného lazaretu – felčiar, zdravotná sestra
Bulhar – veliteľ bojovej lode Necky R.I.P –špecialista na Balkán
Roman – veliteľ materskej lode ( či auta alebo čoho) a základne – Renault Master – vodič (jeden z mála ak nie jediný, ktorý s nami možno ešte niekam niekedy pôjde)
30.04. 2003
Denný rozkaz : nástup a prehliadka o 1800 , nalodenie, naautenie, odchod – prísne tajné
Odchod! Plánovaný zraz o 1800 dodržujeme s určitou presnosťou, pomaly sa trúsiac viac menej všetci. Po príchode vozítka sa naloďujeme či naautujeme a naväzujeme. Výnimkou bol len Keyšo , ktorého zdržanie stálo malý spožďovák vo forme návykovej látky alkoholického pôvodu. Rýchlosť našich príprav je taká úchvatná, že nás predbiehajú aj skauti pyrenejský s povesťou pohodovej až mierne šuchtavej partie. No ostuda. Iný odchádzajú na Belú, ďalší zase na Lužnicu a kde tu niekto na Salzu.
Pri tom sťahovaní národov ma napadla stará budovateľská pesnička:
..na prvního máje
lodenica vymretá je.
A my už teď víme
co asi splavíme.
Z lodenice odchádzame ako poslední cca o 2100. Ocitám sa v predu vedľa vodiča s úlohou dostať nás bez ujmy a pokút cez Maďarsko a toto miesto mi ostáva väčšinu cesty.
01.05. 2003
Denný rozkaz : presun – hlavne nenápadne, obsadenie a obrana ambasády v Belehrade
Ráno o tretej zujímame vyčkávaciu pozíciu na srbskej hranici, kde nás čaká nepríjemné prekvapenie vo forme tranzitného víza namiesto 6 Euro 35 až 50 Euro na hlavu. Má to za následok mierne zdržanie a okamihy neistoty t.j. cca 4 hodiny. Svetlo na konci tohoto tunela pre nás pomaly zažínajú Mojo so Smolíkom. V konečnom dôsledku to má za následok aj odklad budíčka pre pána Lajčáka v Belehrade. Len či v tom nemá prsty on, ale skôr to bude asi politická situácia a udalosti posledných týždňov. Tradičnú borovičku na našom veľvyslanecstve si dopriavame okolo jedenástej hodiny. Po príjemnom posedení, debate a občerstvení sa vydávame na ďalšiu cestu. Cestu znepríjemňujú takmer tropické horúčavy. Väčšinu hraníc zdolávame bez väčších potiaží okrem poslednej – tureckobulharskej. Sú to okamihy neistoty pre Mirina nevlastniaceho voľný list na víza, ale prechádza. Na jednej z hraníc ma považovali za Francúza, oslovili ma Jean pri kontrole pasov, na čo samozrejme naši poznamenali: „ Čo Francúz , Maďar je to“! Mierny chaos vnáša počet kontrolných stanovíšť na každej strane – 4, kde sme nútený absolvovať rôzne vedomostné, trpezlivostné a finančné testy. Sme konečne v Turecku.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
02.05. 2003
Denný rozkaz : ďalší presun – posilnenie posádky a obrana ambasády v Istanbule
Podriemkávame pred Istanbulom na parkovisku pár hodín v autobuse. Za svitania prichádzame do Istanbulu kde nás čaká turecká spojka a prenasledujeme ju na konzulát. Tu nás čaká už tradičné borovičkové privítanie. Na dotaz pána Zachara čo by sme radi videli v Turecku spustil Juraj nejaké bludy, ale duchaplný Mirino včas zasiahol a tak sme si neurobili našťastie hanbu. Zhrnul to výstižne: „Hádam aby sme nekrívali“, čo bolo jednoznačné a jasné. Pán Zachar nám dáva k dispozícii svoju sekretárku pre krátku prehliadku mesta čo zahŕňa Modrú mešitu, Aya Sofiu, nádvorie Top Kapi, obed, Veľký Bazár. Meníme valuty na turecké líry a razom sa stávame milionármi. Vraciame sa na konzulát a pokračujeme v prevencii proti krívaniu. Po chvíľke sa lúčime a pokračujeme v ceste k rieke Melen. Prichádzame do obce Akyazi, kde o rieke nevedia takmer nič, darmo ich poučujeme , že tu má byť. Presúvame sa k Hendeku k riečke, o ktorej si myslíme že by to mohol byť Melen (no nebol ) a tu aj prespávame.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
03.05. 2003
Denný rozkaz : strategický presun na juh
Ráno dochádzame k záveru , že toto splavovať nebudeme a mierime rovno na juh. Cesta je pomerne dobrá, ale aj tak nestíhame , lebo nám tam kultúrny referent začlenil Pamukale. Bolo by to pekné, nebyť faktu, že vypli vodu, tak je tam trochu suchšie než keď machrujú s tým na pohľadniciach. Prezeráme si za to amfiteáter a presúvame sa ďalej. Na noc sa uchýlime niekde pred Muglou na lúke nejakého starého roľníka.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
04.05. 2003
Denný rozkaz : nadviazať kontakt s tureckou spojkou s Vedatom, zahájiť operácie na Dalamane
Budíček zaobstaráva zase Pucher akousi subkultúrnou básňou venovanou Luciši. Za toto mu však hrozí ukonzervovanie t.j. utlčenie konzervami. Od domáceho pána dostávame ráno peceň chleba , len tak pre modré oči. Toto je teda pohostinnosť, naša povestná slovenská sa môže v kúte tíško hanbiť. Presúvame sa do dediny Gökova, kde nás už očakáva Vedat, majiteľ raftovej spoločnosti a príma chlapík. Dopĺňame a overujeme si u neho informácie o riekach, vodných stavoch, etapách a úsekoch. Vody bude dosť a ako zisťujeme neskôr až príliš. Takto povzbudený sa presúvame do Aköprü na ich „River Base“. Kúsok pred cieľom prechádzame cez malý kaňoník, ktorý by stál za to už len z recesie, ale nie je z toho nič nakoniec. Tuto podľa doporučení si prenajímame ich vozidli so šoférom Alim – pekný prevít je to. Stálo nás to síce 50 Euro na deň, ale s našim autom a vlekom by sme neprešli a asi by sme to ani nenašli. Prevezujeme všetko na strechu trochu obstarožného ale statočného Peugeota. Hurááá. Konečne ideme na vodu. Začíname štandardným raftovým úsekom dĺžky cca 12 km a obtiažnosti WW 3-4. Tých štvorkových miest zase nebolo veľa asi 3-4 ? Celkom pekná riečka , hlavne konečne voda. Táboríme pri starom tureckom moste za ich bázou, priamo pri rieke a toto sa stáva našim domovom na pár dní. Udivujú nás kontrasty: v tieni takmer 40 °C, voda takmer ľadová, zasnežené končiare hôr,…
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
05.05. 2003
Denný rozkaz : udržať získané pozície na Dalamane
Ráno tuším ťažký deň, na bedrách visí ťarcha narodenín – ancikristove roky. Zase ideme spodný Dalaman. Voda trošku klesla, je to trochu iné. Teraz sa viac hráme, surfujeme a robíme somariny na vode. Má to za následok aj prvé straty – prvé tri kopatčáky a to v podaní Juraja, Bulhara a Moja. Po návrate do tábora čakám kedy to príde. Do vody som musel dobrovoľne, lebo sa tie fajnovky nechceli umazať a namočiť. Po tom to prišlo. S každým som si dal gambáčik whisky a ja som im to opätoval demänovkou. Môj úsmev sa po každom poháriku preťahoval a za chvíľu som ju už mal. Zakúsla sa dobre. To by až tak nevadilo, horšie je , že som stratil svoj gambáčik prežitia. Nevadí však ešte mám dva a aspoň som splnil obeť vodným božstvám. Nebola však posledná ako som zistil na druhý deň. Trochu som si zapracoval vo windows a keď som sa reštartoval večer sme ešte zbehli na pivko na bázu s postranným úmyslom vymeniť cez deň ulovené raftové pádla za tento mok. No poviem Vám tí ich guidi sú pekní Škóti. Po návrate zo šenku rozkladám malý ohník ale postupne všetci odpadávajú. Zdochol pes, zdochol oheň a my tiež. Zajtra plánujeme horný Dalaman WW 4-5 a s takouto predohrou ? Čo ja viem ?
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
06.05. 2003
Denný rozkaz : presunúť front na horný Dalaman
Ťažké ráno a čaká nás ťažká voda, z ktorej sa neskôr vykľula ešte ťažšia než sme si mysleli a než sme si trúfali. Ráno nás odváža Alibus na horný Dalaman. Cestou stojíme na pstruhárni – rybej farme a objednávame si ryby na večer. Sedem z nás : Ja, Smolík, Miro, Šeďo, Keysho, Luciša a Pucher sadáme na horný úsek, zvyšok odváža Alibus na štandardný úsek, kde nás majú čakať. Cca po 250 m, po štarte Keysho skáče na oči do nejakej blbosti, stráca pádlo a loď seba našťastie nie a nejakým zázrakom nachádza seba na brehu. Tak toto sa nerobí. Sebavedomie a morál klesajú tam kde chrbát stráca slušné meno. Sme nútený robiť pomerne dlhú prenášku , dokopy možno nejakých 2-2,5 km. Sem tam využívame aj hádzačky na prenášanie. Najhoršie je na tom Miro s jednou neoprénkou, lebo druhú dal Keyshovi, ktorého sme poslali pešo. Občas sa nám podarí na 50 m sadnúť na vodu, ale katarakt nie a nie skončiť. Horšie je keď prichádzame na miesta, kde sa nedá prenášať. Čo teraz? Kto pôjde prvý? Ako vždy sa toho musí ujať Smolík. Nachádzame aj Keyshove pádlo v tíšine, ale čo s ním v ťažkom a neznámom teréne? Nechávame ho teda napospas vode . Snáď ho nižšie chytíme, no už sme ho nenašli. Krátko pred koncom nachádzame aj loď trochu dochrámanú , ale použiteľnú. Keďže nevieme koľko ešte budeme na vode – doba je pokročilá – nechávame ju na brehu. Ešte v prvej tretine sa mi pri eskimovaní podarilo naraziť prst až necht sčernel a pôjde zrejme dole. Objem zväčšil asi tiež na dvojnásobok. Studená voda tomu trochu pomáhala, ale asi deň to hovadsky bolelo. Mirino sa pri prenášaní strepal zo skaly, Juro si natĺkol ruku na tom istom mieste , kde aj ja. Pridal k tomu ešte aj kopatčák. Úspešný deň. A kde je ešte koniec. Chvalabohu konečne prichádzame na začiatok štandardnej trasy , kde už ostatný nervózne čakajú. Medzičasom aj oheň rozložili. Keby tam neboli, možno tam prenocujeme. Myslím , že bolo z našej strany nerozvážne sadnúť na vodu bez základného lezeckého materiálu, lekárničky, nejakej KPZ a pár rezervných vecí. Nezdržujeme sa dlho a prášime dole, viac menej bez prestávky. Insti a Šeďo kopali, nestačil som zírať a chytať lode. Konečne sme v tábore. Záver sme zmákli za cca hodinu. ? V tábore nás už čaká Roman aj s večerou. Super vodič. Po chvíli dochádza Kesho na motorke. Podľa predpisov má vzorovo prilbu, ale na čo mu je špricka na motorke ? Na ryby už nemáme pomyslenie, rozprávame zážitky a zaliezame postupne do pelechov.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
Nedeľné zamyslenie Jána Suchára
Celkom pekný kraj, pekní a príjemní ľudia a najmä deti. Deti sú zlaté. Cestou na Dalaman vídame malého chlapčeka s kvetinkou každý deň pri ceste ako nám máva. Môže byť kraj akýkoľvek biedny, deti ho robia bohatým, môže byť drsný, deti ho zjemňujú, môže byť neprívetým a škaredým , deti ho robia jemnejším a pekným.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
07.05. 2003
Denný rozkaz : ústup na dolný Dalaman, záchrana strateného plavidla, presun
Ráno nejdem na vodu, kvôli prstu. Ide sa zase spodný úsek s cieľom zájsť po Keyshov člnok. Na vodu odchádzajú Alibusom Luciša, Smolík, Mojo, Bulhar a Pucher. V tábore zisťujeme , že prevít Ali nás chcel ošidiť o sedem rýb , tak ich ideme vymáhať. Dáva ich bez prieťahov. Kým ostatní sú na vode zriadili sme poľný lazaret s červeným krížom ako má byť a zahájili sme liečenie a zotavovanie. Všetko má pod palcom vrchná sestra Insti. Žiadne prudké pohyby, len: „Podaj to, podaj tamto“. Pečieme ryby, celkom dobrá maškrta. Po návrate výjazdovej vodáckej skupiny nám rozprávajú zážitky – Bulhar dvakrát kopatčák, hľadanie lode – dojedajú sa ryby, balíme láger a presúvame sa smerom na Köprücay. Niekde pred Antalyou dostávame defekt, rýchlo vymieňame koleso a zaliezame spať do lesíka kúsok od cesty.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
08.05. 2003
Denný rozkaz : zaujatie pozícií na Köprücayi
Pokračujeme smerom na Köprücay, cestou hľadajúc Otolastik – t.j. pneuservis. Nachádzame dedinu Beskonak a most Oluk náš východzí bod. Po krátkom motaní ideme po ľavom brehu k ľavostrannému prítoku, cez ktorý sadáme na vodu a kodrcáme do Köprücay. Nezaobíde sa to však bez trošky prenášania, v tom už máme však prax. Necelý kilometer na začiatku sa plavíme v peknom kaňone do ktorého z pravého brehu pritekajú prívaly vody vo forme prameňov a vodopádov. Voda nie je ťažká, okrem toho že liter váži asi kilogram, tak obtiažnosť nepresahuje WW2-3. Väčšinu ľudí to asi nebavilo, lebo sa im to zdalo moc ľahké. Krajinársky to však bolo pekné, slnečný deň široké údolie, +38 °C v tieni zasnežené vrcholky hôr,…. Keysho nebol na vode a tak zatiaľ s Romanom dojednali niekde večeru kde si dávame väčšinou kura, hranolky, šalát a pivo. Po večeri sa presúvame k inej základni , kde sa konzumujú kopatčáky zaobstarané počas nákupov.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
09.05. 2003
Denný rozkaz : uzavrieť prímerie a zaujať pozície pri Manavgate.
Ráno sa presúvame k moru. Viacmenej zabitý deň, ale asi potrebný. Poobede sa presúvame k Manavgatu a miesto hľadáme klasicky za tmy. Snaží sa nám pomôcť asi zlomyseľný turecký dedko posunkovou germánčinou s prvkami tureckého dialektu, ktorý nás posiela niekam a nazáver sa ešte aj poďakuje :Danke schön. ??? Zrejme za to ako s nami dobre vypiekol. Asi tak dobre dávno nezabavil na bludných turistoch. Po blúdení okolo Ibradi sa vraciame k mostu cez Manavgat, kde aj prespíme.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
10.05. 2003
Denný rozkaz : bitka pri Manavgate, postup na Alaru.
Ideme spodný úsek Manavgatu 3-4 km peknej vody obťiažnosti max. WW3. Uvažujeme aj o vršku, ale potom sa dávame zbabelo na ústup a presúvame sa spodnú Alaru. Vodočet na Manavgate ukazoval 205-210 cm pri moste kde sme skončili. Neviem čím to porovnať, lebo Germáni všade udávajú kubíky. Len neviem ako ich merajú.
Cestou sa nám kazí dobíjanie na aute, aby sme mali veselšie. Spíme zase pri moste medzi Güzelbagom a Gündogmusom na trochu stiesnenom fleku, ale dostatočnom aby sme si tu odbili a odpili Bulharove narodeniny. Zdá sa mi však vrcholne nespravodlivé, že nemusel do vody ani dobrovoľne ani na silu.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
11.05. 2003
Denný rozkaz : postup na pevnosť Alarahan.
Ráno sme sa trochu zamotali jednak kvôli autu, jednak kvôli šuchtavým členom našej malej ponorky. Juro Gábriš sa nakoniec obetuje a ide s Romanom naháňať autoservis keď ani náhodným pastierom odchytený náhodný okoloidúci otolektrik neopravil naše materské vozítko. Na vodu sadáme okolo 1100, čo je dosť pokročilá doba na 30km dlhý úsek. Celkovo na rieke trávime asi 8 hodín. Vodočet blízko štartu ukazoval cca 150 cm. Voda miestami – asi na 4-5 miestach dosahuje obtiažnosť WW 4, 4+, možno 5, ináč WW1,2,3. Trikrát prenášame nezjazdné miesto, z ktorých prvé by malo byť splavné za menšej vody, druhé je evidentne nesplavný skok s veľmi veľkým vracákom a valcom a tretie je podľa teórií niektorých sexpertov možno splavné, ale skôr asi nie. Podľa skúseností iných pri 40 m vysokom vodopáde sme mali po 100 m vystúpiť a pozrieť a preniesť jedno z nezjazdných miest. Po vode to však ešte išlo a išlo a tak sme ubehli o kus ďalej kde cesta bola vyššie od rieky a horšie sa vystupovalo. Pri prenášaní podaktorí od samej rozkoše hádzali po sebe s kajakmi alebo sebou samým po celkom slušnom zráze. Dosť ma psychicky rozhádzalo, že dvakrát som pokazil nájazd do tých ťažších miest. Že by únava, alebo strach ? Predsa ten jeden chromý prst snáď až tak nemohol chýbať pri pádlovaní. Po ôsmych hodinách vyliezame pod pevnosťou Alarahan pomerne unavený. Do mora je odtiaľto len kúsok. Hodina a pol ? Nikomu sa však nechce už.
Ďuro zatiaľ cez deň s Romanom spojazdnili auto a už nás čakajú v cieli v blízkej reštike. Dohadujeme si výdatnú večeru pozostávajúcu z predjedla, pstruha, šalátu, zákusku a piva a to všetko len za pouhých 6 Eur.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
12.05. 2003
Denný rozkaz : ústup na hornú Alaru
Ráno sa dohadujeme o ďalšom postupe. Nakoniec ostávame zabíjať a strácať čas a milióny v Alanyi. Dožičíme si trochu kúpania, kde si s Turkami ujasňujeme ako sa hrá futbal, po turecky, po slovensky a po česky, kto z koho, odbavujú sa nákupy pre blízkych, dávame si zase raz kebap. Chalani objavili v supermarket peknú babu a netušiac , zže je to slovenská letuška či hosteska ju nahlas hodnotia.
Puchera pri kupovaní klobúka predavač pokrstil na grandpapa čo sa ostatným rekreantom velice páčilo, ale všetci to brali našťastie s humorom. Konečne prcháme nazad na Alaru, opäť je to s miernym motaním. Vraciame sa nakoniec pod vysoký vodopád, ktorý sme videli z hora z cesty pred úžinou, za ktorou kvôli vodnej clone a spŕške nevidno či je tam rieka, alebo koľko jej tam je ak tam vôbec je. Trochu zavádzajúce je označenie rieky na moste Çündere, ale ešte je to zrejme Alara.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
13.05. 2003
Denný rozkaz : presun po hornej Alare na predošlé stanovište
Sadáme na vodu pod vodopádom. Je to pekné, impozantné a grandiózne ( viac cudzích slov, ktoré neviem čo znamenajú ma nenapadá ). Alara vzniká zrejme sútokom dvoch potokov Çündere a Daģdere, súdiac aspoň podľa tabuliek na mostoch. Tento úsek by mal mať 3 km WW3( my sme pridali ešte cca 1km), potom 3km WW 4,5,6 X a na koniec 3 km WW 4-5. Nám by stačili prvý a posledný úsek. Prvý úsek zvládame v pohode a pri pochybnom moste nás už čaká autíčko. Po pokuse o obhliadku stredného úseku naväzujeme s úmyslom presunúť sa nižšie a dať si poslednú časť. Čo čert a Roman nechceli auto nevytiahlo po ceste pochybnejšej ako ten most. Tak odpojiť vlek, postupným postrkovaním, tlačením a šoférovaním dostať auto hore. Potom odviazať lode vynosiť ich hore, ako aj obsah vleku. A na záver – Burlaki na Alare – zapriahnuť sa do vleku a vytiahnuť ho hore. Potom všetko znova nainštalovať nazad. Sme še takto pobavili a pekný deň a naše sily sú v prdeli. Už zo spodného úseku horného úseku nie je nič a vraciame sa na Manavgat. Vodočet na hornej Alare ukazoval 250 cm ak sa nemýlim, čo ťažko konfrontovať s niečím a hlavne s germánskymi kubíkmi. Po príchode na starý známi flek na Manavgate, mi to nedá a zisťujem stav vody. Vodočet ukazuje 200 cm – klesla, ale stále je to dosť.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
14.05. 2003
Denný rozkaz : útok na horný Manavgat
Ráno sa presúvame na horný Manavgat. Rozhodol som sa , že to asi nemusím mať za každú cenu a tak na vrch nesadám. Nakoniec odvážlivcov ostáva len 4 kusy Luciša, Miro, Smolík a Pucher. Ostatní sa spokojíme so štandardnou štrekou. Sadáme hneď aj na vodu, len Mojo ostáva čakať horných štyroch. Asi uprostred etapy, pri pstruhárni, priberáme nášho šoféra Romana, ktorého nahrádza za volantom Keysho. Vcelku mu to išlo , iba päťkrát kopal a aj tie kopatčáky sme mu nakoniec odpustili. Zbehli sme dole na táborisko a urobili cigánsky deň a začali chystať večeru, keď prišla správa od horných, že tudy cesta nevede a máme po nich dojsť. Všetci sú našťastie OK, tak ich prevážame k už asi netrpezlivému Mojovi a po chvílke sú dole na táborisku tiež. Po reštarte auta sa presúvame hore smerom na Konyu a Ankaru. Čosi sa šušká v podpalubí o nejakom soľnom jazere, ale s chvíľkovím motaním sa tam vyskytujeme za hlbokej noci a aj tak odchádzame preč. Spíme na akomsi parkovisku. Zažili sme konečne po tých horúčavách aj ozajstný turecký dážď v trvaní asi 15 sekúnd.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
15.05. 2003
Denný rozkaz : obnoviť operácie v oblasti Melenu
Nejakým zázrakom a podľa rád Vedata sa nám podarilo Melen nájsť cca o 60 km ďalej než sme ho hľadali pôvodne. V dedine kde štartujeme to vyvolalo patričný rozruch a okrem hasičov tam boli asi všetci. Na vodu sa nechce Keyshovi, Pucherovi a Mirovi. Zato ide s nami zase Roman – náš šofér. Voda nebola ťažká len WW2 –3 aj keď päť kopatčákov zase zarobil. Oproti riekam z juhu je voda špinavá a trochu smrdí, tak trochu hnoj. Vodočet ukazoval 50 alebo 150 alebo 250, neviem presne, lebo celé metre im tam chýbali. Na rozdiel od juhu , kde hory sú vysoké, pusté, drsné a nehostinné, tu sú nižšie a pripomínajú dažďový prales z diaľky. Končíme v dedinke Ortaköy, cestou do preč si dávame zase kebap a postupne míňame posledné poctivo zarobené milióny pri pomyslení na neodvratný návrat do slovenskej reality. Skúšame pre zmenu aj kúpanie v Čiernom mori cestou a potom už len poďho domov.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
16.05. – 17.05. 2003
Denný rozkaz : ústup na Slovensko, nie však bezhlavý útek
Putujeme pomaly domov. Jednotlivé hranice zdolávame pomaly rutinne. Kontrolné stanovištia, poplatky,…… Medzi dvoma búdkami v Turecku či Bulharsku stíhame flašku whisky. Srbom ukazujeme dlhý nos a vztýčený prst ( viete asi ktorý ) a skúšame to plný očakávaní cez Rumunsko. Srbský poplatok za jednu osobu dávame za celú našu perepúť, takže ušetríme. Bol tu síce pokus nás ošmeknúť o nejaký poplatok za akúsi taxu ekologičnú, ale po zvýšení hluku v aute tí dvaja chytráci pochopili , že nič nebude. Síce sme striehli čo nás čaká, ale nič. Postupom na sever úroveň ciest a kraja trocha stúpa. Zrejme by tiež radi cúvali do únie. Potom Maďarsko a konečne v sobotu ráno sme doma. Víťazne tiahneme ulicami Blavy až na lodenicu, kde dávame cieľové foto a posledné turecké pivo a potom všetci kadeľahšie.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
Predzáver
Rád by som poďakoval všetkým, ktorý napomohli a prispeli k uskutočneniu a naplneniu tejto akcie, aj keď asi vysoká grécka latka nebola posunutá.
Poďakovanie patrí všetkým, ktorý čokoľvek zohnali, vybavili , urobili, zaistili. Každý vie asi čím prispel.
Roman neúnavne a vytrvalo točil volantom, nemlátil nás po rukách, keď sme sa babrali do rádia, nepúšťal nám Ňadranku a vie sa dokonca aj člnkovať a sľúbil , že s nami ešte pôjde niekedy niekam. …a vyzeralo to že nekecá.
Šeďo neúnavne točil všade kde sa dalo a kde mohol. Klobúk na hlavu pred ním ako vravíme, zasluhuje si to obdiv a dúfam , že z toho bude zase jeden dobrý film.
Juraj neúnavne naháňal každý deň signál a pokrytie, dokonca kvôli tomu aj na strechu auta vyliezol, aby uvádzal ( alebo zavádzal ? ) do nemého úžasu slovenskú, po informáciách pachtiacu, verejnosť. Rezervne aj šoféroval občas.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.
Záver
Zase sa jeden starší plán či sen stal skutočnosťou a ani Amíci tomu nezabránili, aj keď veľa nechýbalo. Je možno malým zázrakom, že sa ten náš cirkus na kolesách a na člnkoch podarilo vypraviť do sveta. Ktovie prečo toľkí naleteli na takýto mnohými spochybňovaný podnik. A možno len preto to vyšlo, že sa nikomu nechcelo urobiť a pripraviť náhradné Pyreneje. Nech je však ako chce boli sme v krajine polmesiaca, lietajúcich kobercov, lietajúcich núl a milionárov , kebapu, v krajine prešpikovanej históriou a jej pozostatkami, v krajine príjemných a dobrých ľudí a bohvie čoho ešte. Bola to veľká cena Turecka – Utopme ma – na okruhu Istanbul, Dalaman, Köprücay, Manavgat, Alara, Melen.
….a viem, že sa sem ešte chcem niekedy vrátiť.
Sú tu rozsiahle a úchvatné hory, navonok drsné a nehostiné. Medzi nimi sú údolia a určite v každom z nich tečie rieka či potok. Škoda, že mnohé z nich sú však neprístupné, nevedú tam cesty a tak aj rieky a možnosti ich splavovania ostávajú nepoznané a neprebádané. Až na pár komerčných raftových spoločností ( tí však toho moc neprebádajú) v Turecku vodná turistika nie je rozšírená a rozvinutá. Takto bohužial potenciál a možnosti tak veľkej krajiny budú nevyužité úplne ako je to na iných miestach Európy. Možno to čaká na dobrodruhov z celého sveta…
Ja
Pár tureckých slovíčok po závere
Turecký pozdrav niečo ako Ahoj či Dobrý deň: Merhaba
Mohamedáni však zdravia samozrejme svojim tradičným „salámom“
Chlieb – Ekmek
Voda – Su
Pivo – Bira
Ďakujem – Teşekkür ederim
Prepáčte – Affedersiniz
Dovidenia – Allaha ismarladik
a keby ste chceli niekomu povedať, že je krava, tak : Inek
Viac neviem a nepamätám si, môžete však hovoriť aj nemecky, aj anglicky, aj slovensky,aj rukami nohami okrem turistických oblastí Vám aj tak nebudú rozumieť.
Juraj má vstup do rádia a hľadá signál.o