Dunajské ramená – druhá strana
Výprava prvá – Horná delta
Termín
Bratislava 22. 03. 2003
Už neraz som splavoval Dunaj medzi Bratislavou a Štúrovom, prelozil som časť našich ramien – podľa mňa svetový unikát vnútrozemskej delty zohavený a zmrzačený skazonosným vodným dielom. Počas týchto plavieb mojej pozornosti neunikla voda miznúca niekde na maďarskej strane Dunaja, zrejme v nejakých ramenách a zase inde sa vracajúca nazad do Dunaja inými ramenami. Dlho som zvažoval ako sa tam dostať, kedy sa tam dostať a s kým. Konečne som si tieto otázky čiastočne zodpovedal. Už som mal nejaké informácie od kamarátov z Dunajčíka, čosi som vysnoril v análoch, takže po ideologickej stránke som sa cítil vyzbrojený dosť a po zime odpočinutý tiež dosť.
Ochotným spolupáchateľom sa stal kamarát Peter z lodenice. Čo si sa mi marilo, nebol som si však istý, či v tejto súvislosti, že niekto spomínal nejaké povolenie. Tento problém sme vyriešili celkom genitálne . Ja som to povolil Petrovi a Peter zase mne. Takto povolených nás už nič nemohlo zastaviť. Po krátkom konšpiračnom spiknutí v piatok večer na lodenici sme sa v sobotu ráno zrazili na lodenici, vytiahli dva ruuužovučké kajačiky – také cukríkové, ham, ham. Naviazali sme na Peťovu červenú Barborku t.j. Škodu stoneviemkoľko. Malý pohraničný styk sme viacmenej zvládli bez problémov. Veselému colníkovi nešlo do hlavy kam ideme s tou-citujem „plechovkou“ ( mať môjho Sergeja , tak sa urazím ) a či ideme orať ???. Nie! Ryby pásť!
Bez úhony a prílišného motania sme prišli na miesto nalodenia niekde medzi obcou a dielom Dunakiliti. Stav vody nebol najvyšší, ale pre plavbu postačujúci.
Počasie vyzeralo sľubne, nikde ani obláčika. Skoro ma však šlak trafil, keď som zbadal malé zamrznuté jazierko. Krv mi ztuhla v žilách. Taká zlosť do mňa vošla, že som zobral pádlo a začal sekať hlava nehlava ten ľad. Dúfam , že ma nikto nevidel, lebo by sa asi tázal na moje zdravie v oblasti hlavy. Druhý jarný deň a zima akoby sa jej to netýkalo! Huanita proste nevšíma! Po chvíli som opäť nadobudol stratenú duševnú rovnováhu a dostatočnú telesnú teplotu a pokračoval som v naloďovaní. Priznám sa, trochu mi nesedela spočiatku loď ktorú som si požičal od kamaráta. Zdala sa mi taká krátkodlhá či dlhokrátka. Keď som ju porovnal s Moriakom (seakajak) bola krátka, keď som ju porovnal s Prckom (rodeová potvora z čelade Pyranhovitých) zdala sa dlhá. Ani ryba, ani rak, taký Invader od starého Prijona. Peter mal zase tátoša menom Bert od starého Železného. Vydali sme sa pomerne širokým ramenom dole. Nebyť toho zimného incidentu , tak je to ukážkový jarný deň, nebo bez jediného obláčika. Príroda sa pomaly prebúdzala, aj keď vyzeralo, že ešte podriemkáva. Aby sme ju z driemot nevytrhli, tak sme pádlovali len tak pošpičkách , bez velkého rámusu. Odmenou nám bol pohľad na dve statné jelenice v poraste na brehu. Kde tu nad nami zakrúžil s kvílením nejaký dravec. V menších a plytších ramenách pred špičkou lode prchali malé rybky. Vodné vtácstvo v panike pred nami utekalo, navzdory tomu, že sme sa snažili tváriť ako jedny z nich.
Akurát jedna stará korytnačka sa nenechala rušiť a odpočívala na dne. Keď som sa prizrel lepšie tak sa premenila na celkom dobrý austrálsky kožený klobúk. S obavami či pod ním nebude aj hlava som ho vylovil a posadil na pahýľ stromu nech ho Slnko nepripečie. Idilku a pohodu rušil , kde tu zvuk motorovej píly – zrejme zase revitalizovali niekde les. Trochu mi nesedeli aj polovnícke postriežky, miestami každých sto metrov ( neviem prečo, ale napadlo ma , spojenie, že bašty socializmu, aj keď ten už je dávno za vodou či pod vodou? ). Ale tie boli aspoň ticho. Možno aj toho Austrálčana odstrelili a jeho hlava tróni niekde medzi paroháčmi, ale bez klobúka. Lovnej zvery tu musí byť dosť o čom svedčilo aj množstvo stôp na brehu kde chodila zver , pravdepodobne piť. Bolo vidno stopy jelenie, srnčie , diviačie ale aj drobných dravcov a hlodavcov a miestami až zaujímavé vzory zo stôp vtácstva akoby čipky.
Po chvílke ťahania sa ozval mierny hukot, na ktorý Peter spozornel. Vyskytla sa menšia perej, pravdepodobne umelo sypaná hrádzka. Bola však hladko splavná. Po chvíli váhania a odhodlávania ju zvládol aj Peter excelentne. Ešte sme absolvovali podobne jeden brod , ale to bola kodrcačka. Občas sme kontrolovali našu polohu podľa mapy, kde tu do nej doplnili zabudnutú hrádzku a volili sme rôzne menšie akoby okruhy, odbočky a kombinovali trasy. Snažili sme sa nakuknúť všade kde to len šlo, nie všade to však šlo a tak sme sa miestami vracali, kde tu pre nízky stav nejakú hrádzku preložili, ale len pri protiprúdnej plavbe. Okolo jednej sme si urobili na jednom cípe pauzu na obed, založili malý ohník, posušili, pohrievali sa, čo to skonzumovali a začali pomýšlať na návrat k autu. Cesta bola väčšinou protiprúdna a Peter to miestami vzdával a začal to kombinovať s agroturistikou t.j. v úsekoch kde sa mu to zdalo plytké ťahal kajak po lesoch , luhoch, hájoch , lúkach a poliach. Ja som sa však snažil pádlovať zúfalo aj na mokrom štrku. Napokon sme našu trasu troch zredukovali vzhľadom aj na čas aj Petrove mokré gate. Nie že by sa pototo, ale pri jednom vystupovaní z lode sa skoro pretoto. Šťastne a spokojne sme našli naše autíčko a s vedomím, presvedčením a odhodlaním, že tu nie sme naposledy sme sa pobrali domov.
Zďaleka sme nezvládli všetko čo sme mohli a chceli. Obehali sme časť tzv. Hornej delty, niektoré ramená a zákutia nám však ostali neznáme, vzhľadom na stav vody, dĺžku dňa a pomaly sa hlásiacu únavu. Teším sa na Dolnú deltu , ktorá by mala byť rozsiahlejšia. Predpokladám, že mnohé moje víkendy budem na jar či v lete a za vhodného vodného stavu tráviť tu.
….a možno aj s Vami. Ale len keď budete poslúchať.
Tak zase raz pri pádlovaní
Ahoj