Preskočiť na obsah

Príbehy zo zvieracej kazajky

Voľné pokračovanie cyklu čiastočne autobiografického prepisu výpovedí, rozprávaní, agónií a tráum pacientov istej psychiatrickej liečebne

pacient č.1 – ten čo tvrdí, že je Špáro
pacient č.2 – ten čo tvrdí, že je Červík
pacient č.3 – tá čo tvrdí, že je Vretenica
pacient č.4 – ten čo tvrdí, že je Ogur
pacient č.5 – ten čo tvrdí, že som to Ja

Poznámka ošetrujúceho lekára: 28. 02. 2003 Blava
Po dlhšom čase , bolo to presne 28. 02. 2003, sa stav našich pacientov – zvierencov v istej nemenovanej psychiatrickej liečebne javil stabilizovaný a ich duševné rozpoloženie vyrovnané, dostali teda na víkend vychádzky. Miesto toho aby tí blázni navštívili svojich blízkych a venovali sa rodinám, vybrali sa do lesa do Kremnických vrchov.
No nazdar! Tí zas budú vyčíňať…..

A tu už začína rozprávanie jedného z nich……..

V piatok sme sa ráno zišli na stanici skoro všetci okrem Jarouška. Keďže čas odchodu vlaku sa blížil a s ním sa odďaloval príchod Jarouškovho batohu a jeho (a tým aj môjho) stanu v ňom, bol som uzmierený so vzniknutým stavom a nocovaním so Špárom a Vreteničkou. Zadovážili sme patričný počet cestovných dokladov, okrem Jarouška, lebo sa mohol opakovať scenár z minulosti , že zamáva zo susedného perónu odchádzajúcemu vlaku. No nezamával. Ešte bola šanca Vinohrady! Nevyužil ju. V duchu som si premietal obsah batohu a…..a….a sláva. Zistil som , že prežijem aj tak. Tak som si poutieral slzy a začal sa tešiť ďalej. Zaujali sme miesto v kupé, kde už sedela seriózne vyzerajúca pani, trpiaca zrejme bolesťami hlavy, lebo po Červíkovom chvíľkovom monológu a našom občasnom hlesnutí prehlásila, že ju bolí hlava. Údajne nie z hluku, ale z toho , že chceme spať na snehu. Neušla z blázninca ? No mňa ešte hlava z toho nebolela, že niekomu bude zima a silou mocou to chce. Zrazu stojíme v Trnave a Červík zbadal na peróne veľkého človeka s veľkým batohom a chytil nákazlivé podozrenie , že to je Jaro. Nešlo nám to moc do hlavy ale cesty Páne a Jara sú nevyspytateľné. Na to vtrhol Jaro do kupé , nezbadajúc serióznu pani s bolesťami hlavy, s pozdravom: Vy kokoti načo máte mobily. Pani to utvrdilo v presvedčení a domnení, že sme slušne vychovaní, normálni a inteligentní ľudia. Určite šla do Košíc, ale rozhodla sa v Piešťanoch vystúpiť a tú boľavú hlavu preliečiť. Boli sme kompletní, a aj Frčkov duch bol s nami vo forme nevyčerpateľnej pollitrovky prudko horľavej, výbušnej a asi aj jedovatej jablkovice extrahovanej z technického benzínu zrejme. Chudákovi sa pred odchodom zhoršil stav a a dostal záchvat zorkovice preto ho nepustili. Takto sme v družnej konverzácii a konzumácii dorazili do Čremošného. Jardo ako businessman vybavil pár dôležitých volaní, kým sme mu nezakázali používať ten aparát. Čo keď nás odpočúvajú? Okrem čiernej mačky a hromady snehu nás tu nič zlé nečakalo. Navšťívili sme miestnu horskú chatu, ktorá bola maximálne nesympatická, lebo v tom frmole čo tam mali, mi k pivu odmietli dať zmrzlinový pohár a tým si to u mňa na celej čiare po…. Veď viete čo. Medzi rečou nám však chatár zvestoval radostnú novinu, že medvede sa zobudili a začali prevádzkovať čulý turistický ruch. Priznám sa naša ideológia mierne zakolísala. No medveďku daj labku, bude že to veselo! Keď som si pomyslel na Míšu- maskota z moskovských olympijských hier, nezdalo sa mi to moc krvilačné zviera.

Síce sa povráva, že Medvědi, nevědí ,že turisté nemaj zbrane… ale čo keď sa česká ľudová slovesnosť sa míli? ?!?!?! .. a.adrenalín začal klesať do trenírok. Veru môj nožík rybka našu ideológiu moc nepodržal Jedinou našou tajnou zbraňou bol akustický odpudzovač divej zveri = Červík. Nasadili sme ho do prvej línie. A čo keď zlyhá?

Vyrazili sme však navzdory všetkému do hory smerom hore na Flochovú. Do útoku sme nasadili tajné zbrane. S Jarom sme náš výstup istili zo zadu. Pri tom stúpaní sme pomaly aj na medvede zabudli, taká to bola drina. Sneh bol vajíčkový t.j. po vajíčka. Ešte že niekto pred nami išiel a snáď to nebol chlpáč. Každú chvíľu som si myslel , že sme tak hore, že horšie na tom ani nemôžeme byť. A boli sme. Nekonečný kopec mal hodne ďaleko koniec a vrchol. So silami na konci a uzmierený so všetkým, sme zdolali posledné metre a dostali, sa na vrchol, kde nás Vretenička na posledných 20 metrov obalamutila a donútila obuť bežky a tak sme dorazili sme k táboráku , ktorý sa pomaly preháral k pevnej zemi ( bolo to cca 60-70 cm) a ktorý založil Červík . Tu sme aj zatáborili a nakoniec prespali. Začali sa lukulské hody. Červík nám porozprával veselé príbehy ako odrezal medveďovi ucho v Karélii. Nepamätám sa však už či to bolo v miestnom prírodopisnom múzeu alebo ako trofej z plyšového maca nejakého komsomolského školáčika, ktorého zrejme chcel ozbíjať o žuvačky. Po čase sme začali pomýšlať na spánok. Zaliezli sme do našich stanov a Červík pod smrek do svojho červeného spacáku za 12 000 Sk-on stan totiž nepotrebuje. Potraviny sme radšej nechali mimo stanu, na stromoch. Čo keď príde? Utešoval som sa , že keď príde a nebude mu stačiť náš skromný proviant, prvý bude na rane Červík. Pripomínal mi v tom spacáku totiž hotdog, chýbala už len horčica, ale tú skoro dodal v istom duševnom rozpoložení. Totiž kamaráta Jara, môjho zpolunoclažníka, chytilo v noci sranie a s tichým prdom vybehol zo stanu. Červík to považoval za medvedie ručanie a zareval: BOHA JEHO! UŽ JE TU! Nevedel som v prvom okamihu či dorazil smrad, alebo so naňho zosunul Jarov hrubý domáci produkt, čo vyprodukoval. Až potom mi svitlo. Medveď! On si ho pomýlil s medveďom. Keď sa Jaro vrátil ešte hodnú chvíľu sme sa šúlali v stane.

Aj som sa bál, že bude tasiť nôž a rezať ucho, chudák Jaro mohol byť teraz na jedno ucho hluchý, keby ho vymákol. Červík však zmenil taktiku, zaútočil na medveďa pekne zhurta sloveskou gramatikou. Žiadne mäkké alebo tvrdé i, ale všetky nevyberané slová po k, p, r a to vo väzbe na predložku do. Myslím že vtedy aj tú horčicu skoro vytlačil. Museli sme ho ukľudniť , že to boli Jarove nevinné črevné pochody a naše takmer neškodné prdy. Aj keď nám vykladal, že v igelitke nad sebou povesene,j v prvom okamihu videl medveďa stojaceho nad ním. Mal jej urezať ucho ako vtedy v Karélii, možno by sa dala na útek – igelitka protivná. Priznám sa však, s Jarom sme do rána chvíľu načúvali, či niečo okolo nechodí. A ráno nám Špáro ukázal strom v našom tábore dodrápaný od medvedích pazúrov, nebolo to však chvalabohu čerstvé . Po tomto zážitku nám celkom dobre trávilo pri raňajkách a po čase sme vyrazili po medvedích stezkách na Skalku. Začiatok bol na figu, potom, keď sme nastúpili na stopu už to celkom šlo. Miestami som sa aj urval z reťaze a chvíľu pobehol aj keď ma batoh občas klátil. Chudáka Červa sa mi podarilo napáliť keď som mu chvíľu dýchal na päty a poto som ho obehol z posledných síl. Vedel som, že tak dlho nevydržím, ale vedel som aj to že ho poriadne napálim a aj keď som sa fyzicky zruinoval stálo mi to za ten pocit. Nezniesol to a vyštartoval, bol som však už spokojný a na Skalke kým prišli ostatí som kľudne hodil pózu chcípleho chrobáka a hodil sa na chrbát na batoh. Tých pár metrov som mal vydržať a nepustiť ho pre seba, po tom medveďovi by to bola krutá rana , že ho taký sráč nechal za sebou. Stačilo mi však aj to čiastočné viťazstvo. Počkali sme sa a keď sme boli všetci, vpadli sme do miestnej putyky, kde mi neodmietli zmrzlinový pohár a získali si teda navzdory neúmerne malej porcii a vysokej cene, moje symfónie. Čo to sme skonzumovali a vyrazili ďalej na Králiky. Nuž s plným bruchom a mechúrom to už šlo ťažšie. Nasledoval podľa kohosi údajne pekný zjazd, zakončený údajne peknou zjazdovkou. Ak toto bola krása, tak ja som minimálne Snehulienka. Celkový dojem u mňa nevylepšila ani krčma , kde zase nemali zmrzlinový pohár. Po krátkej konzumácii, bol čas sa niekde zakutrať. Nakoniec sme to zapichli pod lesíkom, ktorý sme uprednostnili pred polorozpadnutou maštaľou.

Akosi sme dnes spali viac pokope ako minulú noc. Zoskupenie našich dvoch stanov a Červíkovho ležoviska pripomínalo vozovú hradbu odolávajúcu útokom stáda medveďov. Ráno sa nám podarilo dopiť aj Jarov ekrazit, vyvolávajúci dojem prítomnosti Frčka a pomerne včas vyraziť krko a noholomným terénom smerom k Banskej Bystrici. Lúčka pod nami bola niekým pochodená krížom krážom a ten niekto bol veru bosý. Nebolo to však čerstvé. Zobrali sme to zase cez jeden lokál, kde zmrzlinový pohár nemali a tak som zmorený a naštvaný došiel až do Bystrice a odtiaľ spoločne sme sa vrátili mašinkou až nazad na svoje izby a cely.

Poznámka ošetrujúceho lekára: 2. 6. 2003 Blava
Po návrate boli naši zvierenci – klienti v dezolátnom stave.
Niektorí budú musieť po tomto podstúpiť rôzne procedúri od studených spŕch cez elektrošoky, zvieracie kazajky až po úplnú izoláciu od normálnych jedincov
…..a na vychádzku sa už asi tak skoro nedostanú.

Dr. psych. Ja