30. 11. 2003
Keď to v predvečer zimy vyzerá ako teplá jeseň alebo studená jar, človeku a aj Ivankovi sa ľahko zrodí v hlave nápad typu poďme člnkovať. No a aby toho nebolo moc, tak len tak decentne z Bodíkov do Gabčíkova ( čo je teda dosť…) a aby sme hladom nepomreli, tak si pri tom aj upečme čosi.
Celého tohoto podniku boli účastní:
Ivan – KI –koncentrovaná inteligencia – miera koncentrácie taká vysoká , že loď ju sotva uniesla
Tomáš – nová hviezda kajakového neba – nepadajúca, hlavne nie do vody k našej veľkej ľútosti
Ja – kronikár a vyprávač tohoto krátkeho príbehu
Celý posledný novembrový deň bol samý nervák. Začalo to tým, že ráno dopĺňam proviant, lebo v chladničke len polárna žiara sliepňa zúfalo a opustene. Ivan miesto toho aby ,mi zavolal že : „Dobré ránko Janko. Ako si sa vyspinkal? Loď sme Ti naviazali, proviant nakúpili a čakajú ťa tu raňajky. Keď Ti nebude chutiť, vynadaj nám. Zaslúžime si to.“, nastoluje stav nervák, ktorý nás prenasleduje celý deň. Aby sme sa neunavili a aby sme si nezničili vlastné člnky, požičali sme si ich od dobrosrdečných kamarátov. Naväzujeme a prášime do Bodíkov. Po odviazaní rýchlo raňajkujeme. Tomáš šíri vierovyznanie, že treba jesť sladkosti ( to je môj Messiáš a spasiteľ ) , lebo keď sa je slaninka, tuky sa potom musia spaľovať a to bolí. Tak sme ešte zožrali tabličku čokolády aby sme sa vyhli bolestiam.
Sadáme na vodu a púšťame sa smerom dole na Gabčíkovo. Počasíčko príjemné, neprší , nepečie nefúka, iba ten nervák. Sem tam zdolávame nejakú hrádzku, či už cez priepusty, alebo po mokrých kameňoch. Na cudzích lodiach to tak nebolí. Tomáš nám kazí radosť. Nie a nie sa vykotiť. Za to ja občas naberám chladiacu zmes do člnka, lebo som si nezobral neoprénovú špricku. Po chvíľke ľahkého pádlovania, zakladáme oheň. No bobríka podpaľačstva by sme asi tak ľahko nezískali, ale po chvíľke dychových cvičení dokážeme tepelne spracovať slaninku, klobásku, špekáčik, cibuľku a iné poživatiny. Skáčeme rýchlo do člnkov a pelášime dole do Mekky bratislavských vodákov – gabčíkovskej Hullám čárdy. Ivanko chytá nervák, nemá doklady, peniaze, iba nervy, vlastne len nevie že ich má.
V čárde sa v rámci možností nášho šatníka dávame do suchého, pospevujem si : mokro v botách a konzumujeme čajík a rumík. Ivanko bez rumíku samozrejme – nervák. V ľahkom pokluse uteká do Bodíkov pre auto a s ja Tomášom zatiaľ vytrvalo konzumujeme ďalej. Ivanko má kondíciu lebo celú trasu odbehol za tri rumy, čo je dobrý európsky priemer. Všetky naše fidlátka hádžeme do auta a na auto a pelášime naspäť do Blavy v ústrety nechutnému pracovnému týždňu. Ešte že po ňom príde víkend a Mikuláš nám donesie vander….
Ahoj
Ja