Vogalonga 2003.

Benátky 22. 05. – 25. 05. 2003

Fecal canaľ s story – príbehy z kanálov
časť druhá: Žumpa

Ešte v zime na vodáckom plese ( čo si tam robil preboha ? ) predsedkyňa nášho orgazmusačného výboru, istá dáma, nominovala nás po minuloročných úspechoch na ďalší ročník zrazu všakovakých fekálnych plavidiel v Benátkach. Do roka a do týždňa opäť nastal teda čas ísť reprezentovať , alebo keď už nie reprezentovať, tak aspoň zavadzať do Benátok a demonštrovať za dobrú vec. Nemyslím terazky ten dobrý smrad, čo tam panoval v niektorých zákutiach, samozrejme, však áno.

Takže z horniakov sme boli my:

Môj tátoš Sergej II. – Favorit – Škoda hovoriť
Moja maličkosť a jeden z orgazmusátorov, ten čo prdí pred kostolom, reprezentant v M1
Hanka – zahraničný hosť zo západu
Hankin tatko – zahraničný hosť zo západu
Alena – kultúrny referent

Jožov tátoš – strieborná Almera
Jožo – jeden z orgazmusátorov, reprezentant v M1
Erika – vedúca výpravy, kuchárka, záložná šoférka, kultúrna referentka
Inge – dáma čo dokáže inakšie veci ako ja pred kostolom, napr. masage hraničiace s bitkou

O deň neskôr dojuchali na Forestrovi ( nie strýkovi Festrovi, ale na Subaru Forester)
Luciša – favorit č. 1, reprezentant v Z1
Mojo – favorit č. 2, reprezentant v Z1
Verček – favorit č. 3, reprezentant v T1
Juro – favorit č. 4, reprezentant v Z1

Po minulom roku to muselo mať dobrý ohlas, keď z dolného konca išlo z Tatranu a Vinohradov 4-5-6 áut už vo štvrtok ráno, my sme sa z horného konca vydali až vo štvrtok navečer dvomi tátošmi a v piatok za nami prišiel ešte jeden tátoš plný šampiňónov.
Náš plánovaný odchod niekedy okolo šiestej sme zvládli celkom slušne akademickou presnosťou okolo cca ôsmej . Však osem sa vyskytuje okolo šestky dosť blízko. Po zdĺhavom naväzovaní prepletanom inými činnosťami sme sa vydali na púť do európskej únie, však sme si to pred týždňom odreferenduvali a tak ani germánski colníci nemohli mať výhrady voči dĺžke môjho auta a krátkosti lode. Zase nie že by mi nelepilo, že budem skúšať viac prechodov do únie, to netvrdím. Prešli sme a frčali sme o stodesať až stodvadsať, lebo Sergej viac nevládal. Je síce pravda , že som raz Joža predbehol dole kopcom s priaznivým vetrom do chrbta, keď už Sergej išiel do sklzu pri 135 prískokmi vpred. Nebolo to však spôsobené výkonom motora, ale zákonom zachovania hmoty a energie, teda hmotou auta+štyroch ľudí+dvoch člnkov a kvanta bagáže a táto hmota mala dobrú zotrvačnosť a ťažko sa dala zastaviť a našťastie sa všetka zachovala a našťastie pohromade. Elementárna fyzika. Skoro ráno prichádzame bezradný do kempu vo Fusine a hľadáme slovanské geto. Kde boli však tie milé mávajúce tety, čo som minulý rok videl pri ceste miesto pätníkov ? Už teraz som začal tušiť, že to bude iné ako minulý rok. Svoj príchod ohlasujeme zatĺkaním kolíkov od stanov niekedy okolo štvrtej hodiny rannej. Rýchlo zaháňame prvé príznaky bezradnosti vhodnou návykovou látkou a potom zaháňame seba samých do pelechov.

Prichádza svitanie a s ním prichádza bezradnosť. Ach jaj. Nasadzujeme teda silnejšie antibezradniká t.j. Borovičku. Zvítavame sa s prebratými známymi a hneď využívame ich služby vo veci prihlasovania na preteky. Po bežnej rannej činnosti a panike zahŕňajúcich hygienizovanie sa až kozmetiku a futrovanie, mužstvo vyráža na vodu do Benátok za účelom člnkovania sa. Ženstvo vyráža tiež do Benátok ale za KPČ, nákupmi a inými zrejme dôležitými cieľmi. Na vodu ideme s Jožom na moriakoch a Hanka s tatkom na turisťákoch, trochu nepomer, ale ako tak to ide. Po prekonaní 7 km štreky z kempu sa ocitáme v Benátkach v kanáloch – kanáloch doslova, dopísmena a dosmradu. Motkáme sa po grand kanály a blízkom okolí, híkame nad tou krásou, sánky nám padajú ako minulý rok , ale veľmi rýchlo ústa zatvárame, aby to kontaminované tečúce nám do nich nešplechlo. Občas sa náhodný okoločlnkujúci v kanáloch môže stať terčom útoku gejzíru splaškov, preto treba byť v strehu. Človek až teraz si začína chápať zmysel chemickej prípravy a vážiť si všetok ten sairajt a habity čo ho na vojne v rámci chemických cvičení a poplachov nútili na seba aplikovať a navliekať. Prekvapuje ma, že tu žijú , vlastne žiť nemôžu ( v takejto vode život nemôže byť ), vyskytujú sa tu kraby. Zrejme sa však jedná zase o nejaký výstrelok šikmookej elektroniky, čosi ako tamagoči. Chúďatká sú také pomalé a malátne.. Skoro ako mi z tepla. Zrejme nemajú duracelky. Ako minulý rok, tak aj teraz navštevujeme ostrov. S. Giorgio a jeho vyhliadku, tentokrát už za tri eurášiky. Aj tu stúpa životná úroveň. Odtiaľto sa od nás odpájajú Hanka s tatkom a my pokračujeme v objavovaní krás okrajových častí menej prešpikovaných turistami. A takto sme vplávali do arzenálu, čo hliadkujúci vojak v zbrani na obrne vlasti pochopil ako narušenie výsostných vôd, lebo začal tropiť poplach, tak sme sa radšej dali na ústup. Omrkli sme ešte ostrov. S Michele, ale neobjavili sme na ňom vhodné miesto na vylodenie, tak sme ho ušetrili našej návštevy a len oboplávali a vrátili sa na námestie S. Marco, tu máme krátke rande s dámami a prcháme do kempu. Po príchode zahajujeme dekontamináciu a odmorenie našich tiel, zvrškov a spodkov v sprche, následnú vnútornú dezinfekciu a večeru. V slabej chvíli bezradnosti sa zmýšľam nad chemickým vzorcom instantnej polievky a jeho rozdielom od vzorca aromatickej látky v kanáloch. S jedlom rastie chuť a tak dámy – vlastne dáma a Hanka – dostávajú chuť na preteky, ešte zrejme netušiac čo to obnáša. Tak sa zapálili pre tú vec , že jedine oni ostali a vydržali ako uvítací výbor prišelcov na Forestri. Pred spánkom sa mi ešte darí absolvovať masáž, ktorá ku koncu pripomína dobrú bitku. Že by som aj takéto sklony v sebe skrýval ?

Ráno Jožo prezieravo volí odpočinkový deň a vyráža do mesta s Erikou. Ja ostávam robiť garde – ako hovoria ostatní – dámam. Neviem čo to je, ale z tónu ich hlasu je zrejmé , že to je niečo poľutovaniahodné. Do Benátok vyrážame spolu s novými prišelcami , ale po krátkom čase sa naše cesty rozchádzajú. Doprevádzam teda dámy po romantických kanáloch a oni zo samej roztopaše sa zabávajú hodnotením tých talianskych pltníkov či čo sú to. Aby som si zachoval svoju vážnosť , tak sa na nich mračím, škerím a cerím zuby, aby si boli vedomý, že som príslušník gardy. Náš pokus o vylodenie na námestí S. Marco naráža na tvrdý odpor poriadkových síl a ani inokedy všemocné abrakadabra-vogalonga nezaberá. Tak sa teda zasa spúšťame do kanálov. Pod tlakom hladu a tlakom tlaku sa uchyľujeme teda na jedno menej frekventované miestečko pred akýsi kostolík, kde teda dáma, čo nerobí isté veci na verejnosti ( neje , nepije a pod. ) sa neudržala a urobila istú vec. Pred kostolom. A mne ešte bude vyčítať, že som si pufol pred kostolom. Zaprisahávala ma síce aby som pomlčal, ale keďže porušila tiež mlčanlivosť pri táborovej sviečke večer, neovládol som sa a zdôveril som sa s tým akej dáme som robil gardistu pár blízkym osobám. Môže sa teraz oháňať akýmsi gentlemanstvom a fairovosťou, ale týmito infekčnými chorobami šíriacimi sa z kanálov ma nezastraší. Konečne dámy vykazujú trocha únavy a tak to môžeme konečne otočiť na kemp. O relaxe pred veľkým závodom už nemôže byť reč a tak sa púšťame do konzumácie tuhých a tekutých poživatín. Absolvujeme rituálne pitie kamzíčieho mlieka a iných medicín prinášajúcich úspech, dobrú úrodu a plodnosť. Každopádne sme sa večer dobre pobavili.

Ráno opäť postrádam chuť vyhrať závody a tak len z čírej kolegiálnosti sa tmolím smerom k Benátkam. Človeka trochu dokáže strhnúť atmosféra podujatia, prítomnosť kadejakých člnkárov na kadejakých člnkoch. Pomaly sa formuje štartové pole neorané do útočnej formácie a po výstrele z kanóna vyrážame vpred z obáv pred udupaním či učľapkaním rozvášneným davom člnkovaniachtivých fanatikov. Teda pretekáme. Niektorí vrtula v zadku a sú tatam, niektorí ako ja pretekajú únavou a nechuťou. Snažím sa robiť úhybné manévre všadeprítomným germánskym veslárom ohrozujúcim v ceste stojacich či plaviacich člnkárov. Tuším sa ich dávno nikto neopýtal: „Kto vyhral druhú svetovú“. Pri manévrovaní a uhýbaní mám dojem , že nabehám viac kilometrov do strán ako dopredu. Sem tam sa premávka zahustí a nastávajú kolízie, že býva problém vyviaznuť bez oškretia laku. Nikto ten bordel na vode však neriadi a neorganizuje. Aspoň že občas vylovia nejakého zvrhnutého či prevrhnutého nešťastníka. Asi v polovici trasy sa vo mne čosi zlomilo a našťastie to nebola kosť. Trochu ožívam a trochu aj pádlujem značne využívajúc vlny väčších sparingpartnerov. Už sa teším na príchod do cieľa. Aj keď je to úchvatné a dojímavé byť v centre diania, alebo byť predmetom vítania a ovácií ľudí na nábrežiach a mostíkoch, oproti minulému roku mi je to viac ľahostajné, viac sa teším na to, že na chvíľku vystúpim a zariadim pár neodkladných vecí. No a potom od cieľa je to istota, že už len 7 km k sprche, obedu a iným príjemným veciam. Pred cieľom kúsok prichádzajú aj dievčatá, ktoré vzhľadom na predošlé výkony absolvovali miernejšiu etapu a tak sa v Benátkach zliezame postupne všetci. Veľká to preveľká radosť, slovenská výprava získava zlato, všetci do jedného. No nechcem sa chváliť , ale sme dobrí.

Asi by sa bolo oplatilo tento ročník vynechať a absolvovať budúci jubilejný 30-. ročník. Možno po minulom roku , keď pre nás bolo všetko novým a prekvapujúcim nás už Benátky až tak neočarili, aj keď je tu ešte stále čo vidieť , spoznávať a objavovať. Možno to len chcelo naozaj tento rok vynechať a nejakú zmenu. Aj keby sme na rok vynechali, určite sme tu neboli naposledy. Zážitky z Benátok sú doplnené pišťaním a kvílením srdca pri pohľade na niektoré výstavné kusy plavidiel z dreva a karbonkevlaru. Náladu a atmosféru vylepšujú rôzne típky účastníkov: napr. dvaja piráti popíjajúci, kde tu sa bijúci na plávajúcom hocičom mávajúci šabličkami (a možno aj šabliaci), kde tu strieľajúci do davu z bambitky a rôzne iné karikatúrky či kreatúrky. Skrátka sympatické a milé podujatie, ale aby zachovalo svoje čaro a vzácnosť pre nás z času na čas ho asi z nášho kalendára predsa vypustíme.

Pri odchode z kempu sa s vrátnikom dohadujeme o počte nocí v kempe, majú v tom zrejme bordel.
Skúšame mu dohovoriť aj v tej jeho rodnej hatlanine :špagetypizzamakaróny-tuttifurttiósólemio, a však ani taliansky nerozumie . To musí byť dobrý talian. Po čase predsa pochopí.
Nakoniec už len ukrajovať z tých nekonečných kilometrov s klipkajúcimi očami znavený teplom a únavou. V pondelok ráno sa ocitáme v inom svete akosi, uponáhľanom a pretekajúcom, ale bez štartových čísel a zrejme bez štartu a cieľa.

S pozdravom nášho kmeňa: Bonga longa sa s Vami aj rozčúlim

Howqh. Uf.

Ahoj.

Ja – Ten čo prdí pred kostolom (Indiánske meno v preklade )