Dik more – more

Ålandy 05. 07. – 15. 07. 2003

Prológ

…cca 8000 pred nl. sa vynorujú najvyššie časti ostrovov z mora
Dodnes sa stihlo vynoriť vyše 6500 ostrovov a šér ( Čo sú to šéry ? No nepýtajte sa ma, ja som to len čítal. Asi to budú šteniatka ostrovov, ktoré sa len vynárajú. )
… cca 2000 nl či po nl sa istý nemenovaný Gazda a istý nemenovaný Páleš o tom dozvedajú a z toho zase nič dobré nekuká a to je aj ich koniec….. Koniec ich kľudného spánku, koniec Ålandov, lebo sa ich invázii nevyhnú.

…trochu neskôr

Po prvom neúspešnom pokuse minulý rok a druhom neúspešnom pokuse tento rok, som začal už aj trucovať trochu a tak sme na tretíkrát aj vyrazili. Až mi je to divnuô.
Vyrazili sme ani nie dvere a ani nie poistky ale my sme vyrazili t.j.:
Moja maličkosť – Jano Gazda
Jeho Maličkosť – Jožo Páleš
Dico – Vlado Mišík
Mišo – Michal Páleš
….ako sa podarilo dvoch posledne menovaných nalákať netuším.

Tesne pred odchodom zháňame vlek ba až niekoľko vlekov a z prebytku času jeden reparujeme, a z dvoch vlekov a ich dokladov robíme jeden pekný, a aby bol ešte krajší tak ho aj natierame. V sobotu odchádzame tak v piatok päť minút po záverečnej dostávam konečne v trajektárni lístky na trajekt z Poľska do Švédska – cestu domov nechávame otvorenú. Postupne sa stretávame na lodenici a blahoželáme si k úspešnému príchodu skoro načas. Keďže už tretí deň nespím a nestíham, Jožo s Erikou pár hodín pred odchodom nakupujú potraviny – Jožo ale vyhadzuje pudingy. Našťastie nič – vlastne len sladkosti som nenechal na náhodu a hlavne na Joža a sladkosťami a pudingom som sa zásobil pre istotu do rezervy čo sa veľmi vyplatilo nakoniec. Jožo totiž ako sladkosti pozná len horalky, perník, kryštálový cukor a sladké reči a ja som potreboval pestrú stravu – aspoň túto jej zložku.
„Čo je to za prístup k sladkostiam?, Čo je to za človeka ? Ako môže vychovávať deti?“: Spytujem sa: „A čo na to príslušný odbor sociálnych záležitostí a rodiny ?“

05. – 07. júl 2003

Konečne v sobotu okolo 1700 (alebo 1800 ? )vyrážame z Bratislavy. Vlek si veselo hopsá za autom, mne sa rozširuje úsmev, vyhladzujú vrásky a klipkajú oči. Po ťažkej a dlhej nočnej ceste cez Poľsko s občasným dažďom a zastávkou na rybu a KPČ v Chmielne, prichádzame do Gdaňska, kde si robíme pár pomocných slučiek. Pri pohľade na trajekt sa pokúšam vylepšiť náladu kamarátov postrehom, či naša loď nie je náhodou z modelovej rady Estónia. Naloďujeme sa na našu Silesiju a 1800 vyplúvame spod Westerplate. Vyplutý som dosť, tak okolo deviatej už kopem do perín, ale ani spacák som už nemal síl ani chuti rozkladať, tak sa len prehadzujem kabátom a bumbám. Loď sa kolíše vo vetre a daždi na vlnách, pasažieri grcajú, ale ja dobre spím len voľne pohodený pred recepciou na zemi. Ráno robíme dobrý skutok a zbierame dobré body do neba – uvoľňujem miesto na sedenie na palube poľskej babke, ktorá pri vyloďovaní vo Švédsku znenazdajky pribehne a želá nám samé dobré veci ( čo sme jej urobili ? ) a dobré počasie. …a tak aj bolo. Príchodom do Švédska ( o 1230 ) do prístavu Nynäshamn, vylieza Oskar a už sa ho viac menej nezbavujeme. Ponáhľame sa po prekonaní hraničných formalít a po blúdení v Stockholme ( tooóľko KPČ som po hromade nevidel a nezažil dávno ) na sever do Kapelskär odkiaľ chceme buď prepádlovať alebo trajektovať. Bohužiaľ ostávame pri trajektovaní. Je mi divné, že loď tam ide tri a pol hodiny a nazad hodinu a pol, ale neriešim to zbytočne. Možno nazad sa ponáhľa, alebo ide po vetre. A že časový posun jedna hodina ? No koho by to napadlo. Na ostrovy prichádzame okolo polnoci do prístavu Mariehamnu a hľadáme neexistujúci kemp, keď nás to prestalo baviť a začali sme aj logicky uvažovať zase na chvíľu, tak sme si radšej vybrali existujúci a ubytovali sa. Bolo to jednoduchšie. Na móle pri plážičke oslavujeme príchod, vytešujeme sa zo zajtrajšej výpravy a uberáme sa do Hajan.

08. júl 2003 – utorok

S ranným Slnkom a otravným vreskom odporných vtákov ( tuším čajky a kavky) vstávame do pekného dňa a púšťame sa do príprav. Pri nabaľovaní do lodí stojíme pred logickým hlavolamom typu: Ako dostať do malej krabice veľkú krabicu. Nakoniec to dopadne tak, že mi Jožo zakázal zobrať ešus a zrejme aj ostatné veci , ktoré som nemal či zabudol mi zakázal zobrať. Chystáme denné dávky jedla, tak aj časť stravy ostáva v kufri. Ináč s tou našou kuchyňou sa to celkom osvedčilo, aj s tými dávkami a dokonca aj šéfkuchár Jožo sa osvedčil. Podmienkou aby som však aj v budúcnosti s ním išiel do spoločnej kuchyne je , že musí prehodnotiť svoj antagonistický postoj k pudingom, doplniť vzdelanie v oblasti sladkostí a musí mať platný certifikát VŠKU OSJ (Vysoká škola kuchárskych umení – odbor sladké jedlá).

Veci sú konečne v lodiach alebo na lodiach a „ nepotrebné“ v kufri auta. Keď sa nám podarilo nabaliť lode vyrážame , spočiatku opatrnými, potom stále smelšími zábermi, v ústrety nášmu novému dobrodružstvu. Križujeme záliv Slemmern, ešte jeden menší a cez kanál Lemström ( s otočným mostom ) vykopaný ruskými vojnovými zajatcami a po zastávke na posilnenie na ostrovčeku Kungsholm sa dostávame do vnútorného mora Lumparn. A tu začínajú naše lumpárne. Máme v úmysle ho prepádlovať krížom na takmer najdlhšom mieste a poza ostrov Vårdö von na otvorenejšie more posiate malými ostrovmi. Vďaka priaznivému protivetru náš plán modifikujeme a po neúspešnom pokuse vylodiť sa na čajkami okupovanom a obsieranom ostrove – nepustili nás – sa uchyľujeme na jeden z väčších ostrovov Lumparland. Našli sme terasovité skaly s výhľadom na more. Tu si staviame stany. Miesto kolíkov uväzujeme na špagáty skaly. Púšťame sa do prvej dennej dávky stravy a alkoholu. Ešte šťastie , že malý-veľký Mišo je pod zákonom a neodpíja z neho. Sami máme totiž málo!

09. júl 2003 – streda

Ráno už nepokračujeme smerom na Vårdö, ale sa vydávame okolo Lumparlandu východne medzi skupinu menších ostrovov. Včerajšiu drinu na šírom mori nahrádza pohodové pádlovanie medzi ostrovčekmi a prvé úžasné zákutia a malebná krása niektorých zákutí. Červené až žlté skaly porastené zelenými lesmi, obsypané bielymi, žltými, ružovými a fialovými poľnými kvetinami, modré more a nebo. Pohoda. Toto sme chceli a hľadali. Aparáty cvakajú všetci sa kocháme, raz napravo, raz naľavo. Koch – koch, och – och. Pri hľadaní vhodného miesta na táborenie zamietame miesto, z ktorého je vidno malé prístavisko jácht. Slnko je ešte vysoko a obiehame ostrovček. Oplatilo sa. Našli celkom vhodné miesto pre dva stany. Pre jeden stan nebol nikdy problém nájsť rovný flek, pre dva bolo treba občas hľadať dostatočne rovný a veľký kus skaly. Príjemné bolo, že cez deň rozohriate skaly v noci pekne sálali a vykurovali stany. Večer sa trochu mračí tak pre lepšie počasie prinášame prvé obete Jožo vylieva pol flaše slivovice a Dico pri krájaní klobásky kropí vlastnou krvou našu večeru a fínsku skalu. Plný dojmov a z obáv pred komármi si líhame spokojne spať.

10. júl 2003 – štvrtok

Obete nezabrali. Ráno je pod mrakom a fúka severák. Bolo málo krvi alebo málo slivovice ? Navzdory mrzkému času vyrážame na vodu a mám v úmysle prevetrať kajaky a nás na otvorenej vode, kde sa to trochu aj vlní – trochu viac. Po malom výjazde sa radšej sťahujeme medzi ostrovčeky, s vetrom nebojujeme ďalej, a vydávame sa na juh ku skupine ostrovov Föglö. Vlny trochu využívame na vozenie sa a surfovanie. Orientácia už od prvého dňa bez mapy a kompasu by bola takmer nemožná. Miestami ráz krajiny medzi ostrovmi pripomína skôr niektorú jazernú oblasť z Poľska než more – šáchor, trstiny, úzke prieplavy, plytčiny. Zase pri hľadaní táboriska pre dva stany pátrame dlhšie aj sa na chvíľu roztrácame a znova nachádzame. Nakoniec sa uchyľujeme do malej zátoky s vyššou skalou ako obvykle, ale aj tak pekné miesto.

11. júl 2003 – piatok

Štvrtý deň vyrážame na vodu s cieľom objaviť vodu na varenie. Pokračujeme juhozápadným smerom pod skupinou ostrovov Föglö. Tak ako sa nám lode odľahčujú – ubúdajú denné dávky, ubúda alkohol ( ovšem že len na lekárske účely) a ubúda aj pitná voda. Prepadáme švédsku jachtu a na Jožovu otázku v posunkovej angličtine: „Kde môžeme zohnať pitnú vodu?“, viac než len sympatická Švédka odpovedá rozhadzujúc rukami: „ Toto všetko je tu voda na varenie.“ Tak sme mali večer polievku a ryžu z morskej vody. Trocha slané, najmä keď som ešte vyrobil polievkový koncentrák. Dnes spíme na peknom miestečku s dostatkom miesta aj pre dva stany. Už sme sa naučili hľadať táboriská a keď sme zbadali pár menších skál na rovnejšom fleku , už sme vedeli, že sme doma a niekto tu pred nami stanoval. Tak to bolo aj teraz. Dnes som videl aj živého kajakára, okrem nás teda. Nebola to žiadna atrapa, len sa bál priblížiť, asi som už vypadal odpudivo a spustnuto. Kúpeme sa v mori – ja príležitostne a výnimočne , Jožo dennodenne ostatný asi vôbec.
V podvečer si robíme ešte krátky výjazd s Dicom na otvorené more smerom na juh.

12. júl 2003 – sobota

Tak sladený čaj z morskej vody na raňajky to bolo iné kafe. Bolo to, povedal by som, minimálne zaujímavé, ale ak by mi to uvarila žena, je to pádny dôvod na rozvod a každý súd to musí uznať. Prepletajúc sa západným až severozápadným smerom pomedzi ostrovmi sme zavítali aj do civilizácie po prvýkrát od štartu v Mariehamne za účelom doplniť pár litrov pitnej vody. Križujeme prieplav medzi Föglö a Lemland. Zase sa trochu mračí a domáci veštia dážď. Našťastie z toho nič nebolo. Mierime do skupinky menších ostrovov juhozápadne od Lemlandu a tu hľadáme vhodné miesto pod šiatre. Začína to byť väčší problém , lebo civilizácie pribúda a chceme rešpektovať ich súkromie a sebe si dožičiť ešte tiež. Po dlhom preberaní sa uchyľujeme na mieste, ktoré asi nebolo najkrajším zo všetkých, ale zo dňa na deň nájsť krajšie miesto už nešlo. Aj tak bolo pekné – stačí správny prístup a pohľad len. Cez deň sme už stretali veľké trajekty a lode častejšie než doteraz. Darmo, blížime sa k východziemu miestu.

13. júl 2003 – nedeľa

Šťastné číslo a dátum pre návrat do Mariehamnu. S predtuchou neodvratného príchodu k autu pádlujeme na sever. Je zaujímavé, že každý deň bol charakter ostrovov inakší. Inakšie boli skaly či do farby alebo štruktúry, líšilo sa rastlinstvo, hustota obývania a dopravy. Civilizácie a jej príznakov dnes stále viac pribúdalo. Mal som v úmysle vybehnúť ešte na jeden západnejší ostrov Kobbaklintar, ale nakoniec upúšťame od tohto zámeru a vraciame sa do kempu. Debordelizujeme naše člnky, seba samých a dožičíme si po upresnení času a časových pásiem s fínskou recepčnou aj fínsku saunu. Líhame si spať s odhodlaním, že sa nebudeme hnať hneď na prvú loď z ostrovov. Zážitky a dojmy sú príliš silné a dožívajú v nás. Ťažko pojať naraz toľko krásy a pohody. Nechce sa domov.

14. – 15. júl 2003

Odchod, návrat domov. Loďou o jednej z ostrovov do Švédska, cesta cez Stockholm, KPČ, cesta cez Švédsko do Helsinborgu, trajekt do Helsingöru v Dánsku, cesta cez Dánsko do Gedseru, trajekt do Rostocku, cesta cez Nemecko a Čechy domov. Niekedy okolo jedenástej hodine nočnej sme v Bratislave a rozliezame sa do svojich brlohov a nor.

Epilóg

Neviem koľko ostrovov zo 6500 sme nevideli, ale bude to určite dosť vysoké číslo a to je dosť pádny dôvod sa sem ešte niekedy vrátiť. Z celého podujatia vyžarovala pohoda, nikam sme sa nehnali, nezaujímal nás chvíľu čas ani dátum. Dobrá partia. Dobré počasie.

Dobre sa nám spalo a chutilo nám jesť. S pravidelnou stravou sa dostavila aj pravidelná stolica.

Človek tu mohol snívať, rozjímať a meditovať. Tu som prehodnotil aj svoje ciele a plány , hlavne tie krátkodobé.

Každé ráno som sa zobudil s pocitom, že musím vykonať nejaký veľký čin, že som stvorený a predurčený na veľké skutky a slávu.

Tajomný hlas napovedal: „Urobíš to! Musíš to urobiť!“ rozhodol som sa, pustil som sa za tým volaním a dal som sa na to. Urobil som prvý krok a tak som každé ráno vykonal veľkú potrebu.

… a keby ste chceli niečo vedieť z fínštiny tak čo ja viem, napr. si pamätám že:

Hatátitla, hol van a Winetou…..