Trasa
Bratislava r.km. 1872 – Mohás r.km. 1448
Termín
1.8.2003 – 16.8.2003
Posádky
1. Kálory Zsilip zvaný Starý Mako, Lienka ( 8 r. ), Magda – mama
2. Táňa, Žužu, producentka vyplašeniek, dočasný zástupca mamy Magdy, Mako ( 13 r.)
3. Pali – urbanista táborísk – hudobná produkcia, Hanka – rentnerka, zvaná chrumkavá rentiérka
4. Špáro – sommelier, tlačový hovorca, Vretenička
Etapy
Piatok 1.8.2003 (1871-1849=22km)
17:00 – 20:45 hod
nocľah r.km. 1849 Kikirikí
Sobota 2.8.2003 (1849-1800=49km)
10:00 – 18:30
nocľah na nulke r.km. 1800
Nedeľa 3.8.2003 (1800-1744=56km)
10:45 – 21:00
nocľah r.km.1745 pri Čenkovskom ostrove
Pondelok 4.8.2003 (1744-1710=34km)
10:00 – 20:00
nocľah na ostrove Fogarasiszi r.km. 1710
Utorok 5.8.2003 (1710-1690=20km)
10:15 – 18:00
nocľah na Szentendre Sziget r. km.1620
Streda 6.8.2003 (1690-1664=26km)
10:15 – 18:30
r.km. 1664 nocľah tesne nad Budapešťou
Štvrtok 7.8.2003 (1664-1632=32km)
9:30 – 18:30
v čase 12:30 – 15:45 KPČ v Budapešti
r.km.1632 nocľah na smetisku pod Budapešťou
Piatok 8.8.2003 (1632-1596=36km)
10:00 – 18:45
r.km.1596
Sobota 9.8.2003 (1596-1585=11km)
11:15 – 15:30
r.km. 1585 nocľah vyústenie pri Rackéve oproti komore
Nedeľa 10.8.2003 (1585-1557=28km)
10:30 – 19:45
r.km. 1557 nocľah poniže Dunaföldvaru
Pondelok 11.8.2003 (1557-1523=34km)
10:30 – 20:00
Utorok 12.8.2003 (1523-1496=27km)
10:30 – 17:15
Streda 13.8.2003 (1496-1482=14km)
11:45 – 14:30
r.km. 1482 nocľah pod ústím Sió (z Balatonu) a novým mostom
Štvrtok 14.8.2003 (1482-1471=11km)
10:45 – 17:00
nocľah s tanečkami
Piatok 15.8.2003 (1471-1456=15km)
12:30 – 16:00
nocľah na dne Dunaja
Sobota 16.8.2003 (1456-1448=8km)
8:45 – 9:45
Vlastný priebeh splavu:
Stretli sme sa na lodenici s množstvom bagáže hneď po robote, kto ako najskôr mohol. Jedine pán architekt meškal a keď dorazil, neskutočne dlho sa motal okolo bagáže siahajúcej až do tretieho poschodia. Vybral si najmenšiu loď – jeho obľúbenú vydru – a tak 4. poschodie t.j. gitaru sme mu zobrali naša posádka. O 17 hod. sme konečne odrazili od brehu a pustili sa dolu vodou na 424 km dlhú púť. To, že to pôjde s nami tak dolu vodou, že budeme spať až na samom dunajskom dne, netušil nikto z nás.
Pri výjazde zo zátoky Žužu vypustila prvú vyplašenku. Špárovi sa ju podarilo však rýchlo zahnať. Tak sa Žužu držala v blízkosti Špára ktorý všetky potencionálne vyplašenky rýchlo likvidoval. O ôsmej sme boli na prenáške a o 20:30 zatáborení tesne pod Kikirikí. Iba Pali s Hankou si ešte naplno chceli vychutnať búrku a blesky na vode. Oheň už horel pred naším príchodom, založil ho jeden zamilovaný párik ktorý chcel stráviť chvíľku o samote. Chvíľka však dlho netrvala, keď sme sa tam všetci vylodili a začali zatĺkať kolíky. Naša rentierka sa ich pýtala, kde dali sekeru. Myslela si, že sú to naši ďalší účastníci splavu. Posedeli sme pri ohni a čoskoro zaliezli do stanov.
Ráno sme sa rýchlo pobalili a vyrazili ďalej. Slnko nastúpilo na svoju 14 dňovú smenu. Prenášku Dunakiliti sme zdárne absolvovali a okolo známých spacích flekov sme prefrčali do Gabčíkovskej krčmy. Tam sme vychutnávali hlavne chládok. Po jednom pivku sme už prášili na nulku. Prvú. Špáro sa tešil na rybačku. Pobehoval po brehu ako malé dieťa, nevnímal okolie, len hrabal sa v červíkoch, hádzal udicou, chystal pytlačky a mal taký zvláštny sklenný pohľad. Skrátka bol vo svojom svete tichých bláznov. Pred zotmením chytil jalca a tak som ho hneď očistila a už sa piekol na rošte.
Ráno ma zobudili výkriky radosti. Výraz Špárovej tváre prezradil všetko. Sumec cca 70 cm – 3 kg sa už menej radoval. Potvora, utrhol sa z háčika, ale zamotal sa do silonu a tak sa mu nepodarilo utiecť. Špáro ho zvliekol z kože (priviazal ho na strom a sťahoval ho ako králika), nasolil a uskladnil ho do chladu na dno lode aby vydržal do večera. Ponáhľali sme sa totiž ďalej. Dnes nás poobede opúšťa v Novej Stráži Žužu a nechce sa nechať prehovoriť aby išla s nami ďalej. Viem, ako jej asi bolo, keď kvôli nevyhnutným povinnostiam musela opustiť rozjarených vodákov. Ale aj tak dobre, že išla s nami aspoň na víkend. Mako si presadol k Táni a Karol ťahá ďalej sám.
Cestou sme sa však kúpali, na Barnabáši sme po pás vo vode popíjali červené vínko a tešili sa z dovolenky. Naozaj sme si dovoľovali. V Radvani v reštike sme si napráskali bruchá a bandasky pitnou vodou. Zatáborili sme pri Čenkovskom ostrove už za tmy. Špáro nám sumčeka pekne upiekol a my sme prižmúrenými očami mlaskali, že to muselo byť počuť až do Bratislavy. Mysleli sme všetci na Žužu ktorá nám tam chýbala. Určite musela mať riadnu štikútku.
Ráno sa mi ťažko vstávalo. Napokon ako doposial, posledná vyliezam zo stanu. Čaká nás nabitý deň. Kúpanie je však nevyhnutné. Do Štúrova prichádzame o druhej poobede. Ideme najprv na lángoše, potom nakúpiť ešte za naše koruny. Chlapci sa predzásobujú pivom a vyberajú značky. Radegast je predsa lepší ako Topvar a tak Karol pomáha prekladať kartóny z nákupného vozíka. Vďaka nemu tento druh piva vydrží celých 14 dní. Nevadí, že má len 0,4 % alkoholu. Špáro svoj životný omyl hrdinsky nesie, rentierka sa raduje, že môže piť pivko i v tejto horúčave priamo na lodi. Pod mostom Márie-Valérie na pontóne zvoníme na colníkov. Prichádzajú obaja – náš i maďarský. Opečiatkujú pasy a pádlujeme do Ostrihomu. Deti musia absolvovať katedrálu a rentierka povinne s nimi. My ostatní v chládku varíme kávu. Podvečer sa posúvame ďalej a spíme na ostrove Fogarasiszi.
Ráno si Pali ide obzrieť ústie Ipľa, my so Špárom zasa odbavujeme „Rendöszig“, ktorí nás stopli na vode a kontrolujú. Nulku (druhú) slávnostne prekračujeme kúpajúc sa a pripíjajúc si. Akurát som skoro chytila zrádnika, keď mi vlak zahúkal tesne za chrbtom. Myslela som si, že už som pod remorkérom. Karol trieli do Nagymarosu, kde pri kompe berie stopárku Magdu a deti vítajú mamu. Vo Vysegrade zastavujeme a časť výpravy ide obzrieť hrad. Ostatní varia a pospávajú v tieni stromov na brehu Dunaja. Z hradu prišli nejakí zmorení a tak len kúpajúc sa spúšťame na Szentendre sziget od váckej strany. Je tu veľa dovolenkárov a tak je problém nájsť trochu odľahlejšie miestočko. Nakoniec spíme na peknom fleku. Trochu ďalej od vody a ráno ešte viac ďalej od vody. Maďari sa asi čudujú, prečo každých 12 hodín vláčime to nespočetné množstvo batožiny z lode na breh a zasa opačne. Komorovci už dávno rezignovali a stany nestavajú. Keďže je vynímočne suchý rok, komáre žiadne nie sú. Pribúdajú však osy a najmä sršne.
Ďalší deň pokračujeme do Vácu. Zostávam s Palim strážiť pri lodiach. Okolo išla ale výletná loď Sofia a hodila šialenú vlnu (bola tam i atypicky vedená plavebná dráha), takže sme zachraňovali čo sa dalo. Lode aj mňa oplieskalo na skalách. Potom sme sa vystriedali a išli s Palim na KPČ. Okolo väznice k víťaznému oblúku postaveného na pamiatku návštevy Márie Terézie, a ďalej na námestie. Nakukli sme do kostola Bieleho rádu (dominikánov), potom do kostola piaristov, na trojičný stĺp a nakoniec na veľkom pľaci do biskupského dómu z 18. storočia. Cestou späť (zadnými uličkami) sme objavili informačné stredisko, kde sme sa vrhli na prospekty a Pali zaťažil mladú a milú slečnu svojimi otázkami o neandertálcoch. Nakúpili sme niečo pod zub a utekali k lodiam. Čakali nás tam Špáro a Hanka, ostatní už plávali ďalej. Zatáborili sme na štrkovo-pieskovej lavici plnej korýtok rybničných. Špáro strašil, že v noci príde taká vlna, že neostane škebla na škeble.
Ráno skoro vstávame. Čaká nás Budapešť. Pri prvom moste ešte posledný raz kúpeme. Táňu a Maka ťahá z vody až polícia. Pristali sme na konci Margetinho ostrova, kde Komorovci ostávajú variť v tieni a my ostatní sa poberáme k parlamentu a ďalej do centra. No je horúco a tak sa pomaly vraciame. Ja s Lienkou si ešte prezeráme Szent Istvan Baziliku a lezieme i na vežu.
Pomaly sme prepluli Budapešťou s jej 11 mostami, potom priemyselnou zónou a zastavili sme na štrkovej lavici plnej odpadkov. Bohužial vhodnejšie miesto sme nenašli. Kvalita vody sa tiež prudko zhoršila. Spestrením dňa bol výrok hudobnej produkcie na adresu chrumkavej rentierky:“Ja ju musím usmerňovať aby nedošla do demencie.“
Ráno sme sa ľahko lúčili s naším ubytovaním najnižšej kategórie a pádlovali sme za čistejšou vodou, krajším zajtrajškom a svetlou budúcnosťou. Nakúpili sme v dedine Ercsi pri kompe. Posunuli sme sa pár metrov po vode a naobedovali sa v tieni na plážičke. Večer sme mali opäť príjemný v doprovode hudobnej produkcie a hitu splavu „Mackie Messer“, ktorý si už pospevoval aj Mako. Sommelier Špáro pokrikoval „kýbliky, kýbliky“ ktoré sme prázdne dodali na príručný stolík.
A je tu sobota, polovica splavu. Mako už aj zabúda kričať „ja chcem domóóóv“. Flákame sa, kúpeme sa, malá Lienka bez vesty pláva s plavákom uprostred šíreho Dunaja. Keby to tak videli zo sociálky!!! Na chvíľu stojíme v reštike na vode, no je tu veľa vodných skútrov a nejaké stretnutie Harley Davidsonovcov. Necítime sa tu príjemne a tak po nevyhnutnom dobití mobilov, holiaceho strojčeka, obstarania vody a vynesenia smetí pokračujeme v plavbe. Chceme nájsť rybársky flek, aby si Špáro tiež prišiel na svoje. Táboríme presne oproti komore – ústí Ráckeve Duna. No každú chvíľu k nám pripluje nejaká pramica a tak nemáme kľud. Špáro je dosť nervózny, veď nemá maďarský rybársky lístok. Nakoniec aj tak nič nechytil. Hanka je zasa vyplašená zo sršňov, ktorých tu bolo naozaj neúrekom. Sršne jej vlietli pod tropiko stanu a tak celú noc oka nezažmúrila.
Doobeda zasa plujeme samosplavom a kúpaním, na obed sa uťahujeme do tieňa. Až podvečer stojíme v Dunaföldvari, kde ostávam strážiť lode. Ostatní vyhadzujú odpadky, dopĺňajú pitnú vodu, kupujú chlieb, zákusky, zmrzlinu. V Dunaföldvari je len jedna hradná veža a dva bezvýznamné kostoly. Večer pokračujeme v plavbe. Na najužšom mieste stretávame našu Žitavu ako jej posádka bojuje s plytčinou. Snažia sa dostať loď do hlbšej vody – je tu 170 cm hĺbka, ktorá nestačí. Vraj idú z Russe a na ceste sú už 50 dní. Prognóza vodného stavu znie: trvalý pokles. Pre pokročilú dobu táboríme na najbližšom vhodnom mieste.
Ďalší deň už chceme konečne ochutnať halászlé. Stojíme v Harte, ale je tu len úbohá krčmička. Dali sme si strik a slečna bufetárka pri pohľade na Maka sa pýtala či sme Rumuni. Chvíľu sa plavíme a cez obed oddychujeme a obedujeme v tieni. Niektorí si aj dobre pospali. Podvečer sme v Paksi, kde Maďari majú svoju jedinú atómovú elektráreň. Robíme nákup na malom námestíčku. Je tu i informačné stredisko. Karol a Pali na plavebnej správe pri kompe kupujú novšie mapy Dunaja. O ôsmej večer sme konečne poniže Paksu zatáborili.
Dnes je mimoriadny deň. Našli sme konečne reštiku, kde nám urobili výborné halászlé, ja som išla na istotu a napráskala som sa s Gordon Bleu. Samozrejme sa potom nikomu nechcelo pádlovať. Chceme spať pri ústí Sió (z Balatónu), no na tomto mieste nachádzame nový cestný most a tak hľadáme lepšie miesto. Nakoniec sme si vybrali flek za výhonovou hrádzou (Špárenko sa realizoval s udičkou) na pláži so suchými naplavenými a do piesku zapichanými brvnami. O drevo nemáme núdzu. Len pán architekt frfle, že mu pílením suchých stromov likvidujeme nádhernú scenériu. Večer pri ohni je spiaca Lienka poliata vínom, neskôr zabalená do deky so žeravými uhlíkmi. Dúfame, že oko sociálneho odboru rodičov nevidí.
A je tu štvrtok. Nejako si začíname uvedomovať, že sa blíži záver splavu. Naraz by sme všetci chceli pokračovať až do Rumunska. Vykrikujeme:“Na Bukurešť!“. V Baji sme vpluli do ramena ktoré vedie okolo kempu priamo do centra mesta. Pri lodiach sa striedame v strážení. V Baji sme obehli kostoly, trh, potraviny, pohľadnice a nakoniec sedíme nad lángošmi v chládku. Teplomer ukazuje 41°C v tieni. Neverím, no neskôr doma zisťujem, že asi ukazoval správne. V Bratislave totiž namerali 38°C. Sme všetci polomŕtvi a tak keď príde mráčik, rýchlo sadáme na vodu a snažíme sa dostať na Dunaj. Za posledným šlepom skáčeme do vody, len to tak zasyčí. Cestou konzumujeme 11 kg melón a medzitým sme po krk vo vode. Ale aj Dunaj je už riadne teplý. Táborisko je na obrovskej pláži. No architektovi vadí, že práve niekto chce stavať stan na „jeho“ fleku. Hoci každým smerom je 100 m dlhá pláž. Skrátka je to veľký urbanistický problém kde postaviť stany, kde bude ohnisko, kde prístavisko lodí, WC aj kuchyňa. Večer sa chystáme na rozlúčkový táborák. Je však prerušený búrkou takmer bez dažďa avšak s výdatným vetrom. Kolíkuje sa o stošesť. Po búrke pokračujeme v zábave, ktorá vrcholí tancovačkou.
Ráno vstávame na obed. Zastavujeme sa u slovenských vodákov z Vinohradov (Klokan a spol.) Vraj naše včerajšie bujaré vyspevovanie bolo počuť až k nim. Keď sme kompletní (čakali sme na Komorovcov), posúvame sa ďalej. Chrumkavá je nadšená siahodlhými plážami, resp. obnaženými plytčinami a tak zostávame táboriť. Spíme vlastne na dunajskom dne. Trochu sú problémy s urbanistickým riešením tábora. Rieši sa to niekoľkonásobným prekladaním stanov. Pri gitare už takmer všetcia spia a tak sa snažím spolu s hudobnou produkciou tých odpadlíkov prebrať k životu. Nakoniec to vzdávame a zaliezame do spacákov.
Ráno je budíček veľmi skoro, lebo nás čaká ešte 10 km a Špárovi s Matúšom ide niečo po jedenástej vlak z Moháča. Skladáme mokré stany, konečne v noci pršalo. Za hodinu sme v Moháči pri dohodnutom kilometrovníku, kde nás už čaká Ďuro Kleman. Meno som poznala, no nevedela som kto to je. Aké bolo moje prekvapenie keď som zbadala Zadáčika! Tak po 15tich rokoch som zistila jeho civilné meno. Roztriedili sme tu hromadu mokrej a pieskovej bagáže, rozlúčili sa s Makom a Špárom. Potom sa odblatili a nasadli do dodávky. Cestou opäť začalo pražiť a cesta sa nám zdala nekonečná. O šiestej večer sme ale boli na lodenici. Vytrepala som stan z piesku a počkala na Paliho odvoz – manželku, ktorá nás s Hankou vysadila na Kramároch. Keď nás na lodenici zbadala takých špinavých a páchnucích, nadšená veľmi nebola. Ani sa nečudujem. Pali však všetko do auta napchal a ja som bola nesmierne rada, že nemusím chodiť do lodenice na trikrát pre všetko to moje harampádí.
Špáro s Matúšom vraj prežili neuveriteľné zážitky s maďarskými železnicami. Nekonečné prestupovanie, vyhadzovanie z miesta napriek miestenkám, absolvovanie KPČ po troch budapeštianskych staniciach a bonbónikom bolo, že sedeli vo vlaku ktorý nakoniec do Bratislavy vôbec nešiel. Toľko z ústneho podania.
No a Karol nám na rok sľúbil, že sa pokusi zorganizovať splav Tisy. Už sa tešííííím!
Zdraví Vás všetkých Vretenica čierna (len dočasne kým zasa trochu vyblednem)