Čo robí vodák keď nepije ?

24. 08. 2003

Čo robí vodák keď nepije, alebo prestane piť ? No to dá rozum. Vysmädne. Stráca súdnosť, zmocňuje sa ho bezradnosť hraničiaca so zúfalstvom a šialenstvom. Začne ho trápiť mučivý a trýznivý smäd majúci za následok zakalenie a zatemnenie zraku a mysle. Bezcielne blúdi a chodí okolo vody, začne hĺbať v hĺbke a najtemnejších končinách svojej mysle až….. . ……až? Až niečo odtiaľ vyhrabe a zase niečo vymyslí. ( No nazdar, určite hovadinu ). Zachráň sa kto môžeš!

Vodák, ktorý prestane chodiť na pivo, začne chodiť na vodu. A chodiť na vodu o to intenzívnejšie a častejšie. Táto skutočnosť sa však neinterpretuje takým spôsobom, že vodák si v pohostinských zariadeniach objedná vodu za účelom konzumácie. Jednak by nenašiel také zariadenie kde by mu v tomto smere ochotne a nezištne vyhoveli a keby náhodou našiel nejaký zúfalý podnik, kde by urobili jeho požiadavke zadosť, mohlo by to mať pre neho zhubné až katastrofické následky. Napríklad by mohol dostať žalúdočné a tráviace ťažkosti (veď voda je len na splavovanie, umývanie a do betónu…. sv. Ivan, verš prvý ), alebo poživatiny živočíšneho pôvodu ním skonzumované by sa mohli cítiť dotknuté v mylnom domnení, že ich zožral pes. V tých horších prípadoch sa mu môže v tráviacom trakte usadiť kolónia žiab, čo má za následok rôzne zvukové efekty v otvore blízkom tráviacemu traktu. A to sa nenosí v spoločnosti, ba až je to proti spoločenskému pontónu. Eventuelne mu môže skorodovať potrubie z vnútra a výmena stupačky a ležatých rozvodov hrubého a tenkého čreva nie je nič moc.

Správny výklad tejto skutočnosti je, že vodák splavuje či chce či nechce, ale ako ho poznáme chce aj keď nechce. Všakáno.
Vodák, ktorý nepije si začne ctiť rôzne vodné božstvá, kajať sa zo svojich alkoholických hriechov a sľubovať si nový život a krajšiu a svetlejšiu budúcnosť (a to nie je ani premiérom ) bez tejto metly ľudstva. Prijíma alkoholocelibát. Diabol však nespí a usiluje o vodákovu dušu. Vodák má kamarátku a tá ma meniny, vodák má kamaráta, ktorý ho pozve na konzultácie o vhodnej novej lodi a perspektívnych a bezperspektívnych plánoch na vode, vodák má otca, s ktorým už dávno chcel ísť na pivo ,ale do prijatia tohoto predsavzatia nestihol. … a diabol len pokúša a pokúša. Vodák odoláva, odoláva…, odoláva slabšie…, ešte slabšie…. . Vodák je slabý a postupne podlieha pokušeniu: kamarátka s meninami (z vodákovej strany samozrejme zabudnutými), kamarát s loďou, otec…. Beda! Vodák zhrešil. Porušil alkoholocelibát. Chce to však napraviť . Dal sa na pokánie (nie pokakanie), kajá z hriechov a prosí božstvá o odpustenie a je ochotný za to podniknúť aj púť. Púť by mal vykonať na nejaké sväté miesto (najbližším a najpútnickejším je sv. Čunovo ) a púť sa vykonáva v kľaku t.j. na kolenách v deblovke (nie debilovke, pozor!) alebo singli po starej pútnickej trase Ťahajmakaj dolehore-Bratislava-Čunovo.

„No ale Sv. Otče, ty tam hore, dolu pod vodou, zase odpusť hriešnikovi. Až tak to neprehnal. Buď milostivý, však može ísť aj na kajaku ? Mlčíš ? Tak asi súhlasíš. Dobre. Vezmem tak teda zjazďák „

Keďže som takto biedne dopadol neostávalo mi nič iné než vyraziť na vodu, aby som odčinil svoje hriechy. V nedeľu ráno vo svätostánku v Karloveskej zátoke-v lodenici, absolvujem prvé prijímanie. Prvýkrát v ten deň prijímam potravu: banány a pečenú rybu. Ach ja nešťastník! Ryba pred vodou. Ďalší neodpustiteľný hriech. Púť bude treba vykonať asi viackrát do roka alebo možno až doživotne a na vzdialenejšie miesta. Zmierujem sa s týmto údelom a prijímam osud odovzdane. Staň sa vôľa moja! Budem doživotne člnkať. O trištvrte na osem už aj vyrážam, takým úchvatným tempom, že o poldesiatej už sedím na vode. Spolupútnikom sa po päťdesiatosmičku stáva aj Peter. Jeho previnenie je zrejme menšie, lebo ma tu čaká, kým sa vrátim z Čunova. Pomaly sa uberáme dolu prúdom, pohybujúcim sa vzduchom zvaným vietor a dvomi listami pádla hnaní dole. Pripomína to vzduchom chladený dvojtakt. Občas čakám Petra so slabším strojom, hrešil menej ako ja a tak si zobral turisťák. Vravel som , že zjazďák je lepší. Komu niet rady, toho bolia viac ruky a nadrie sa ako…(domáce zviera pre ťažké práce podľa vlastného výberu ). Väčšinou sa však držím mimo, tak trochu sám so svojimi myšlienkami a tou apokalypsou v hlave, budovy a mosty Blavy ostávajú za mnou so všetkým hnusom a snáď aj s krásou mesta, na šlepe pristavenom pri stavbe nového mostu pobehujú ľudia , z riečneho bagru štekajú dvaja udatní Dunčovia, vodné vtáctvo bezhlavo prchá, kde tu sa vyhodí ryba, pofukuje vetrík, slnko pečie,…… Cesta dole trvá asi dve a pol hodiny, čo je bieda, bežne je to do dvoch hodín. Z päťdesiatosmičky sa uberám už sám až po vjazd do šmýkačky v Čunove. Čajky, kormorány a volavky súcitne pozerajú na moje trápenie, lopotenie. Iba kačice – svine – sa posmievajú tak, tak, tak,….. tak ti treba keď si chlastal. V čunovskej kaplnke mám druhé prijímanie, druhýkrát v ten deň prijímam potravu. Konzumujem posvätný lepeňák z toho čo chladnička dala ( takže teda nič moc ) a zapíjam to svetenou kofolou a požieram tabličku čokolády. Dvadsať kilometrov po prúde, ktorý tu nie je a po vetre, ktorý tu pre zmenu zase je, mám za sebou. Čo teraz ? Cesta nazad je nezarúbaná, žiaden odvoz tu nečaká, tak čelom vzad a ťahaj hore čo to dá ! Začína druhá časť púte – na Prešporok. Štartujem vzduchom chladený a brzdený dvojtakt a postupne sa suniem hore. Keď nechávam za sebou rákosím zarastenú zdrž ešte rozmýšľam: „ Čo je tam za vodou v rákosí ?“Ale toto budem asi preverovať budúci víkend. Snívam kam na rok za vodou, ako sa dostať za vodu, aký člnok si ešte kúpiť do kolekcie pre tento rok…. Na päťdesiatosmičke priberám Petra a už sa moc neobzerám. Kúpajúci sa pozerajú: „Kam sa tí nešťastníci hrabú. „ Je to nezvyčajné stretať sa s protiplaviacimi sa vodákmi a nepredbiehať ich , alebo nebyť nimi predbiehaný. Homlesák na brehu sa pýta či mi nie je teplo. Nevidí, že sa celý trasiem ako drahý pes ? V očiach rybárov vidím dýky a rybárske háčiky veľkosti kotvy zaoceánskeho tankera, ktoré by po mne najradšej mrskali. Sú však ticho, lebo sú si vedomí, že v ruke mám dvojsečné pádlo ( smrteľná to zbraň v boji vodáka proti rybárovi ) a snažím sa vyzerať veľmi mrzute, bojovne ( alebo bojácne ?) a hrozivo, čo pri mojej postave je dosť problematické.

Občas Petra počkám na význačných miestach ako napr. posledné posvätné miesto- lodenica Dunajčík, aj keď čas beží. Z Dunajčíka absolvujem finiš s klapkami na očiach. Do zátoky prichádzam s uistením, že naozaj mám ruky a chrbát, mám o tom citeľný dôkaz a citeľné presvedčenie, mierne pripečený ( niektorí tvrdia, že to som vždy ), pripečený však myslím vo význame tepelne spracovaný na Slnku ale nedopečený. Po zložení slnečných okuliarov a šatky sa objavuje indiánske zafarbenie môjho kmeňa – biele fľaky okolo očí, bielo červené rozhranie na čele. Šatka s povievajúcimi zaviazanými cípmi totiž raz na zátoke priviedla jedného malého chlapčeka k presvedčeniu, že je na divokom západe a Karl May si nevymýšľal, lebo pri pohľade na mňa zvolal: „ Aha mamáááá, indián pláva.“ Cca po polhodine po mojom príchode (1530 ) prichádza nadšený Peter s predtuchou dobrého spánku. Aplikujem na svoju telesnú schránku očistný kúpeľ a uberám sa trochu spokojnejší domov, aby som zase vymýšľal……, sníval……, ťahal……, makal,……

Tak ostávam s pozdravom :

Smrť smädu !
Pijte vodu, pijte pitnou vodu
a nepijte rum……

Ja

Značky: