Tri ročné obdobia

Dunajské ramená – druhá strana

Výprava druhá – Horná delta – Tri ročné obdobia

Bratislava 5.-6. 04. 2003

Môj pôvodný plán, ísť na Rudavu, celkom nevyšiel kvôli nestabilite háčikov, počasia a iných okolností. Možno to bolo aj kvôli môjmu slabému nátlaku a žiadnej snahe pokúsiť sa tam dopraviť nejakého odchyteného voľne popásajúceho sa háčika nasilu. Balenie som už mal v krvi a v rukách nakoľko som sa už vo štvrtok raz zbalil a v piatok poobede vybalil. Tento proces som si už len zopakoval s jednodňovým posunom, nakoľko po piatňajšom večernom poplachu a neskorom nočnom kutí piklov s Petrom, vznikol náhradný program v podobe ďalšieho objavovania maďarských dunajských ramien. Ráno som nezvládol zrovna bravúrne vstávanie vzhľadom na veľké vypätie z orgazmovania náhradného plánu, tak som si trochu viac schrupol, čo malo následok neskorší zraz, naväzovanie a odchod z lodenice. Pri naväzovaní nás vymákol Peter Gregor s deckami z lodenice, ktorý po vyzistení našich plánov nás bezcolne deklaroval za bláznov vzhľadom na vývoj poveternosti. Aj keď jeden z jeho detvákov vyzradil že: „ Ujo Peter, však aj my ideme na vodu dnes , nie ?“ No a teraz kto je väčší?

Hranice republiky sme opustili takmer nepovšimnutý orgánmi činnými v hraničných a pohraničných stykoch a iných veciach a dopravili sa s istými obavami na miesto nášho plánovaného štartu pri dedinke Cikolasziget. Naše obavy vyplývali zo skutočnosti , že sa jedná o chránenú krajinnú oblasť a my sme prišli s úmyslom sem aj prespať, preto sme sa snažili na pokraji dediny nechať auto bez povšimnutia a nikým nepozorovaný sa vytratiť Na vodu. Aj sa nám to podarilo, aj keď pozorovaný sme boli asi veľmi pozorne , ako sa ukázalo neskôr. Vzhľadom na moju bohatú prax z vojenskej služby , by som tipoval ďalekohľad v okne – možno s infrákom, periskop v komíne, babka maskovaná čečinou za šatkou a sukňou a s bojovým maľovaním tváre plaziaca sa v mladej mrkvičke a iné spravodajské praktiky. Ináč mi to do seba nezapadá, lebo sme sa snažili tváriť maximálne nenápadne a preds vedeli o našom každom kroku.

Súkame spacáky, stravu a veškeré harampádie do kajakov, ktoré sa zdajú malé. Darmo som večer študoval ako jeden renomovaný germánsky vodák doporučuje baliť harampádie na expedície. Nepomohol ani obrázok s rezom kajaku so zakreslenými vnútornosťami v podobe vodákovej výbavy. Niečo nesedí, buď veľkosť lodí, alebo množstvo matrošu, alebo naše skúsenosti a schopnosti baliť a baliť sa.

Na vodu sadáme okolo dvanástej za spomínanou dedinkou pri zatiaľ opustenom a mŕtvom táborisku pri vode a pri tom je to dedinka kde nič tu nič. Aké inšpiratívne pre nás. Aj u nás sú ramená , len bez pomyslenia na vodáka – t.j. bez táborísk, bez umožnenia plavby a s devastujúcimi hrádzkami a cestami, brániacimi pohybu vodákov a možno aj rýb, ale za to umožňujúcimi pohyb pytliakov, rybárov, drevorubačov, idiotov na vodných skútroch, piknikáčov s drahými autami, hlučnými autorádiami a kopou bordelu po nich a rôznej inej škodnej na prírode parazatijúcej ľudskej chamrade.

Počasie nie je také vľúdne ako minule, je to akási zmeska jarnej a jesennej nádielky s občasným kropením, aby sa nám za loďami neprášilo. Vodný stav sa nám zdá vyšší ako pri prvej návšteve. Snažíme sa vniesť akýsi systém do nášho blúdenia ramenami a nadviazať na to čo sme minule započali. Našu polohu občas kontrolujeme podľa mapy a uisťujeme sa či sme tam kde sme, lebo občas sa nás zmocňujú pochybnosti, že môžeme byť aj tam kde nie sme. Okolitá príroda je veselšia ako minule a nesmelo sa začína zelenať. Celkom úspešne plašíme divé kačice, vodné sliepočky, volavky šedé , labute, kormorány a iné vtácstvo. Celkový dojem kazia občasné strážne veže – poľovnícke postriežky, nám z neznámych dôvodov oplotené kusy jestvujúceho či bývalého a možno budúceho lesa, zjavné stopy revitalizácie lesa t.j. rúbania stromov a tým niekedy nepriechodne zatarasené ramienka. Počas plavby sme objavili aj prvotiny budúceho mosta ( bude sa dať zrejme loďou podplávať) cez pomerne široké rameno. No a po chvíľke sme ani nemuseli ľutovať našu absenciu na Rudave, lebo sme prešli do užších ramienok, z ktorých jedno malo rudavské atribúty t.j. prírodnou či ľudskou činnosťou popadané stromy a začalo pre Petra dovtedy nepoznané člnkovanie v korunách stromov, stromolezecstvo a predstavenie s cvičenými opicami. Snažil som sa dosť tvrdohlavo všade prepchať preliezť, podliezť, preskočiť čo bolo niekedy s plne naloženými kajakmi občas nie celkom jednoduché a občas to zaváňalo kúpačkou. Už už by som kde tu vystúpil ale vždy sa našla kombinácia šikovných skuliniek, hmatov dopredných, dozadných strkavých a skákavých pohybov, ktorými sme zdolávali jednotlivé úseky. Výsledok boli ruky vyťahané ako opica a mokré takmer až dopodpazušia. Konečne sme sa vymotali na širšie rameno a hľa ďalšia prekážka hrádzka s piatimi priepustmi či mostnými poliami. Na najširšom a zdanlivo najsplavnejšom rakúska zástava t.j. znak zákazu plavby a pre odporcov dopravných značení aj písomné potvrdenie Zákaz plavby. No ná. Síce nerád , ale na tento okamih som zaprel svoje korene a – nem tudok magyarul – a fuk ho do najširšieho priepustu. Tak toto prenášať nemienim. Malá vlnka, príjemné zhúpnutie, troška čľapotu a fertig Maryška obleč sa. Peter sa chvíľu nechal prosiť, nakoniec sa nechal vnavigovať do jedného z menších polí a zvládol to, čo vyvolalo u neho pocit blaženosti a sebauspokojenie nad týmto zrejme zatiaľ nepoznaným výkonom. Tešilo ma , že sa teší a má z toho radosť. Fandili nám aj prítomní rybári.

Poznámka na margo.

Tá tabuľa tam naozaj bola a hlása to svojím znakom aj písmom: Zákaz plavby. Nechoďte tam! Možno sa zdá , že som hazardér a nezodpovedný živel a riskujem. Keby to však bola zjavná kravina, tak tam neleziem. Bolo to v pohode splavné na kajaku, ktorýmkoľvek polom a pre skúsených vodákov aj na otvorenej kanoe . Veľkosťou by prešla aj pramica, neviem či by nenabrala trochu vody ( vlnolam ? ). Zdá sa mi to bezpečné, eskimovať som neskúšal a možno za iného vodného stavu by to bolo iné. Každopádne to nebolo také ako naše nezjazdné priepusty, toto bolo regulérny mostík a nie akási diera pre potkany ako je to na našich ramenách.

Keďže sa dvihol pomerne silný vietor a dážď a v metri kubickom začalo byť viac vody ako kyslíka rozhodli sme sa urýchlene zatáboriť. Po chvíľke hľadania našej polohy a identity sme si vybrali v jednom užšom ramienku flek, kde fúkalo trochu menej(1715). Po zbudovaní stanu Peter dospel k poznaniu, že nemá karimatku. Ha je to pravý čundrák a keďže ovplývam skúsenosťami tohoto druhu hneď sme naimprovizovali podprdelníkmi, vestami a vzhľadom na teplotu postrádateľnými zvrškami a spodkami. Ohník už horel – „ ohník to je jistota, že….“, a my sme sa oddávali lukulským hodom v daždi. Napráskal som sa statočne až som sa bál pohnúť v spacáku potom. Keď nás dážď zahnal, zaliezli sme do pelechu.- Po chvíľke načúvania klepotu dažďa, šumu vetra a lesa a kvílenia stromov som aj zaspal. Zobudil som sa pár krát na ticho , čo sa ráno vysvetlilo ( dážď sa zakrádal tíško a nepozorovane v zimnom prestrojení ) a zimu okolo nosa. Ľutoval som, že som nezaliezol opačne do spacáku – hlavou napred. O siedmej máme pozvoľna budíček. Kuknem von a znekľudnel som a zneistel. Aby som ten nekľud nepreniesol na Petra, spýtal som sa ho opatrne či nebral väčšie množstvo šľahačky. Keď odpovedal nie , znekľudnel aj on a začal čosi šípiť tiež. Začal som mať obavy o našu svetlú budúcnosť ako aj budúcnosť ľudstva. Sneh! Petrov nekľud sa však prejavil nákazlivým záchvatom dobrej nálady v podobe hurónskeho smiechu , ktorý nás na chvíľu ovládol. Ďalší rudavský atribút splnený. Rýchlo von, ohník, zanedbané rituálne tance okolo neho, troška životabudivého rumoidného nemrznúceho moku a bohaté raňajky. Nemám rád zimu, ale pohľad na pocukrované kajaky a stan bol pekný. Vážnym problémom sa zdala zmrznutá zrolovaná neoprénová špricka. Opatrne rozmraziť nad ohňom nech ju ľad nepotrhá a oheň nespáli. Keby mala ruky, tak ma v tom okamihu asi prefacká. Vyúdili sme včera zmoknuté zvršky, dnes už zmrznuté ako sobolie h…o- no pre prípad , že by to čítali deti ako sobolie exkrementy. Ani v takýchto situáciách ma neopúšťajú zvrhlé chute a povedal som Petrovi, že keď už tak už, hodil by som si jednu nanukovú tortu. Chvíľu pozeral ako bager na hlinu. Potom sa pridal, že by si aj on hodil – ale do Dunaja. Našťastie počas našich ranných rituálov bolo slnečno aj keď veterno. V okamihu sadania na vodu sa to však rázom zmenilo pod psa. Zistili sme , že z našej vodáckej výbavy chýba metlička na sneh a škrabka na ľad. K dokonalosti máme ešte teda ďaleko. Uzmierený s nedostatkami výstroje sadáme na vodu. Po výjazde z ramena sa spustila snehová metelica a zisťujeme ďalší krutý nedostatok, chýbajú nám lyžiarske okuliare a rukavice. V priebehu hodiny akoby sme zostárli o tri štyri roky, toľkokrát sa vystriedala jar, jeseň a zima. Iba leto nechali niekde za trest doma. Miestami ako keby sa čerti ženili, aj keď to asi nie je výstižné lebo na takej pekelnej svadbe môže byť celkom horko a tu bolo kosische winter fresch. Za jazdy sme pozreli ešte pár ramien, hrádzok Zaujímavá bola haťka, ktorú vidno aj z Dunaja na rk cca 1832 aj s rybochodom a informačnou tabuľou o rybách vyskytujúcich tu a využívajúcich túto dopravnú tepnu. Tak táto haťka nebola zjazdná jednoznačne ( ten prvý skok by ešte ušiel, ale tá paseka z lomového kameňa potom ??)! Po chvíli motania dezorientácie a vymrznutý sme sa vrátili k vozítku dokonca nechcene skratkou. Z priľahlého domčeka vybehla stará pani- už bez maskovania, že kde sme boli a či sme boli tak dlho člnkovať a kde sme spali ? Zlatá tetuška. Už chcela volať políciu, hasičov, rybársky zväz, armádu, baywatch a neviem koho lebo nás videla v sobotu odchádzať a nevrátili sme sa na večer a bála sa či sme sa neutopili. Nuž zlatý vidiek, tu nič neutajíte. Inde by možno striehli kedy vypadneme a čo nám môžu z auta ukradnúť, keď nie ukradnúť tak odlomiť alebo aspoň opluť či ešte horšie, keď zistia podľa ŠPZ, že sú to nejakí poondení blaváci ( aj keď si to vyprosím ). V jarnom okamihu sme opláchli člnky a naviazali ich už v zimnom okamihu a smer domenko. Sergej radostne naštartoval, začali sme žhaviť kúrenie, vonku zase metelica, my radostne vyšklebený , že ju vnímame z vnútra. Mať tak v aute húpacie kreslo a krb, tak sa vytešujem zo zimnej krajinky spoza okna. Väčšina náhodne sa vonku vyskytujúcich nechápavo pozerala a krútili hlavami. Čo nevideli ešte v lete Mikuláša? Maďarský colník vyzvedal, či sme nejakí službukonajúci vodohospodári. Nuž v princípe a prapodstate ?? Naši colníci vystrúhali nechápavý až opovržlivý pohľad a už sme boli doma. Teplá sprcha, šlofík a najbližší snáď jarnejší, keď už nie letný víkend sme tu ako na koni. Takže zatiaľ ako vravel V. I. ( nie 5. 1. ) Lenin : člnkovať , člnkovať, člnkovať.

Ahoj

Ja

Značky: