Preskočiť na obsah

Splav lotyšských riek 2001

Navštívené rieky

Salaca, Gauja, Amata, Abava, Venta, Rinda, Irbe

Navštívené mestá

Smiltene, Riga, Kuldiga,

Termín

7.7.2001 – 22.7.2001

Autobus

SAD Dunajská Streda s dvomi vodičmi

Organizátori

Jožo Páleš, Jano Gazda

Prípravy u mňa začali asi 2 týždne pred odchodom. Pripravila som si zoznamy vecí, jedálny lístok, zoznam potravín a brázdila som internet a zháňala sprievodcov po pobaltských republikách. Na starosť som si vzala kuchyňu pre 4 osoby (Janko, Boris Bielek, Maja Košudová a ja) a postupne som ponavštevovala všetky veľké potravinové obchody a snorila som po akciách a zľavách. U Miloša v izbičke potom prebiehalo veľké balenie do krabíc. Šatstva bolo menej, no brala som aj teplejšie, keďže sme išli na sever. Dva dni pred odchodom mi všetky veci vzal Janko k sebe do svojho bytíku. V piatok som ešte piekla dve plné krabice pizzy, maminka zasa koláč (ten som však stihla zjesť ešte doma). Vyzeralo to u nás ako v pekárni. Maja s kamarátkou Renátkou upiekli bábovku a Renča nám urobila výborné griláže.

Sobota 7.7.2001

Skoro ráno som sa vybrala na trh (cestou som stretla Hanku Daubnerovú ako trieli do obchodu), kde som mala dohodnuté rande s Majou. Nakúpili sme ešte posledné (rýchlo kaziace sa ) potraviny a čerstvú zeleninu. Doma som sa ešte stihla v kľude naobedovať a potom som hneď utekala na lodenicu.

Na lodke som sa asi hodinu motala a čudovala sa kde sú ostatní. Boli u Janka na byte a čakali na mňa. O druhej hodine sa to všetko začalo zliezať a o pol tretej už aj prišli z Tatraňáku aj s vlekom. Naviazali sa dôkladne lode, veď nás čakalo 1300 km. Neuveriteľná obrovská hromada bagáže (loďáky, sudy, bedničky, stany, karimatky, stoličky, plynové variče s bombami, pádla, lavičky, bandasky, …) sa postupne ládovala do útrob autobusu až nakoniec na trávniku nezostalo nič. O 16:30 hod sa 32 účastníkov usalašilo na sedadlá a vyrazili sme smer Nováky, kde sme dorazili o 19:30 hod. Tam sme pribrali ďalších 4 účastníkov, takže konečný počet vodákov bol 36. Z Novák sme sa vymotali až o 21:00 hod, lebo Jožo Páleš sa musel porozprávať s jeho známymi, ktorí tu boli na pretekoch „Novácka 500ka“. Potom sme už definitívne vyštartovali smerom na hraničný priechod Trstená.

Nedeľa 8.7.2001

O polnoci sme boli na prvých hraniciach. Zdržali sme sa pol hodinu, našťastie sa nerobila kontrola batožiny, lebo sme viezli veľké množstvo mäsových konzerv. Práve deň pred odchodom vypukol na Slovensku mor ošípaných a aj kvôli BSE bol zakázaný prevoz všetkých výrobkov z bravčového a hovädzieho mäsa a to aj v konzervách. Celý deň sme sa trmácali otrasnými poľskými cestami a o 15:45 hod sme dorazili na poľsko-litovské hranice. A tam začal mierny cirkus. Najprv sme si trochu počkali a potom chceli 200 DM s tým, že nás bez problémov pustia. To sme však rezolútne odmietli. Colník začal snoriť po kufroch a kedže hneď zbadal kartón piva, tak si ho aj vypýtal. Nakoniec po krátkej porade sme ho odovzdali za poslednou budovou do rúk litovského štátneho zamestnanca. A tak sme sa mohli posunúť k poslednej závore. Tam ešte jeden zelený mozog žartom sa pokúsil vypýtať loď. Nakoniec o 17:15 hod vstupujeme na územie Litvy. Za hranicami šoféri chceli trochu pauzu, tak sme zastali v malej dedinke na miniparkovisku vedľa cintorína. Nebolo sa však absolútne kde zložiť, najesť a ísť na záchod. Po polhodinovom otáľaní sme sa teda pohli ďalej. Na najbližšej čerpačke spolu s nejakou kaviarničkou sme zastali na 3-4 hodiny. Vytiahli sme rovno na parkovisku celtu a karimatky a natiahli si pokrčené telíčka. Hladoši varili solamyl, decká sa naháňali za volejbalovou loptou (Saška 9, Krchňák 11, Tamara 11, Miško 13, sestry Faragulové 12 a 14 ročné). O 22:00 hod sme opäť pokračovali v jazde na lotyšské hranice.

Pondelok 9.7.2001

Hraníc sme sa obávali, ale prešli sme rýchlo a bezproblémovo. Len polhodinové zdržanie a o 2:00 sme už boli v Lotyšsku. Ráno o 6:30 hod sme sa zobudili pri jazere Burtnieki neďaleko osady Vecate. Vyhádzali sme všetko z autobusu, pretriedili veci a nabalili sa do lodí na 4 dni. Spoločnosť nám robili ovády. O 9:45 hod sme zamávali vodičom a vyrazili asi 1,5 km protiprúdne na Burtnirku ezers po riečke Salaca. Na začiatku jazera sme sa horúčavou zmorení konečne okúpali a schladili si hlavy v leknách a inej vodnej kapuste. Pozreli sme si trochu jazero a otočili sa späť. Salaca má vraj najčistejšiu vodu, šírka toku sa pohybovala od 10 do 20 m. Brehy boli piesčité, porastené listnatými stromami (osiky), vo vode boli občas mokraďové trávy. Pred mestečkom Mazsalaca sme zastali na malej plážičke, kde sa kúpali blonďavé domorodkyne so svojimi ratolesťami. Starý pán Dico Mišík veľmi šarmantným spôsobom nadviazal konverzáciu až nakoniec sa zmocnil mobilu a telefonoval svojmu bývalému pretekárskemu konkurentovi – lotyšovi Janisovi, aby si dohodli rande.
Po Salaci sme pokračovali ďalej na táborisko Pencas kde sme dorazili asi o 18:00 hod. Táto etapa merala asi 27 km. Chlapci rozložili tábor, postavili Jarov veľký stan a ja som sa pustila do varenia. Komáre a ovády sa začínali stávať našimi dlhodobými spoločníkmi.
O 20:00 hod už som bola zalezená v spacáku a konečne som sa vyspala vo vodorovnej polohe s vystretými nohami. V noci bolo veľmi teplo.

Utorok 10.7.2001

Ráno po rýchlych raňajkách sme sa už o 9:30 hod odrážali od brehu a pokračovali po Salaci opäť za veľmi teplého a vlhkého počasia. O pol druhej sme mali hodinovú prestávku na obed. Salaca zmenila trochu svoj ráz, mala tmavé dno v ktorom neboli vôbec vidieť oblé kamene a tak sme aj nejaké našli. Brehy sa zmenili na skalnaté pieskovcové, porastené borovicami. Videli sme i pekné jaskyne z ktorých vytekala čistá a ľadová voda.
Poobede sa podarilo Borisovi s Majou sa okúpať, nezbadali kameň „zákerák“ a Maja so svojou hmotnosťou a chytaním sa bortov jednoznačne zvíťazila nad Borisovým vyvažovaním a vyľahávaním na pádlo. Pri nasadaní do lode sa však podarilo Maji loď opäť otočiť. A tak sa vylievalo znova.
Po chvíli sme prišli k mostu s jezom, ktorý nebol splavný. Janko, Slon a Jožo však skoníčkovali všetky lode. Maja si na nerovnom teréne privodila oškreniny kolien a stehien a tak na rad prišla pani doktorka Janka. Na brehoch bolo plno skla, drôtov a iného odpadu a tak sme museli dávať riadne pozor kde stúpame. Po hodine zdržania sme opäť pokračovali v plavbe do Staicele, kde nás mal čakať autobus a Janis so synom Kristianom. V miestnom obchodíku sme nakúpili minerálky, nabrali si žltej vody na varenie a po 1,5 hodinovej prestávke sme pokračovali o kúsok ďalej k táborisku Rungas. Etapa merala 27 km. Na táborisku sme sušili Borisove a Majine mokré veci, avšak veľmi úspešní v tej vlhkosti a občasnom krápaní z oblohy sme neboli. Večer prišiel Janis s Kristianom, doniesli lotyšský chlieb so syrom, vodku, a mapy. Dlho sa debatovalo o Lotyšsku, pomeroch a o vode, riekach, prírode. Bol to pre mňa jeden z veľmi zaujímavých večerov. Dážď o 0:30 hod definitívne rozpustil naše kruhy a Janko, Marcel, Jožko a Boris boli ešte odprevadiť lotyšov k ich autu.

Streda 11.7.2001

Ráno stále s prestávkami mrholilo, alebo to bola taká vysoká vlhkosť ovzdušia? Teplota však bola niečo pod 30 stupňov. A tak sa Jožo s Jankom rozhodli obetovať Maju aby sa vyčasilo. Maja zložila vodácku prísahu, no bol to taký slabší odvar krstu. Avšak Bohom sa to zapáčilo a tak slniečko čoskoro vykuklo. Z tábora sme sa vymotali až o 12:00 hod. Väčšinou sme išli medzi poslednými loďami, Boris s Majou v našom tesnom závese. O 14:00 hod sme sa stretli s autobusom u takého malého dreveného obchodíku. Odtiaľ som sa pokúšala aj Milošovi poslať SMS správu Majiným mobilom, avšak bezúspešne. V horúčave sme pokračovali po Salaci okolo krásnych útesov v podvečernom slnku. V tejto krásnej scenérii si Boris s Majou povedali, že sa dávno na žiadnom šutri neokúpali a že sa potrebujú trochu schladiť. Stan sme im však našťastie už vzali a tak len namočili už aj tak mokré veci zo včerajška. Maji však už do smiechu veľmi nebolo, i keď to hrdinsky znášala. Ani sa nedivím že mala strach. Zatáborili sme kúsok nad Vezsalace na pieščitej pláži, etapa merala 38 km. Večer opäť pršalo a my sme s doktorovcami békali v stane.

Štvrtok 12.7.2001

O deviatej sme vyrazili na vodu aby sme už o desiatej nakladali veci do autobusu. Boli sme tesne pri ústí Salaci do mora, na okraji mesta Salacgriva, ale kedže tam bol prístav, veľké lode a nepekné okolie, radšej sme sa naložili do autobusu 1 km pred ústím.
Na Salaci sme splavili cca 91-95 km za 3 dni.
O 11:00 hod po rýchlom naviazaní lodí sme sa presúvali do mestečka Cézis. Čoskoro sme však zastali po nadšených Poliho výkrikoch „ Vľavo je more!“, „Zastavme!“. To sa už pripájali v pokrikoch aj ostatní a tak sme na hodinu zastali. Bláznili sme sa vo vlnách ako malé deti, dokonca ktosi zviazal z vleku loď a skúšal sa v tých vlnách „člnkovať“. Tuším to bola bludička plynová spolu s Dodom Štefkom. Po tomto spestrení sme všetci nadšení pokračovali na rieku Gauju do Cézisu.
O 15:15 hod sadáme na vodu.
Paralelne s loďou naraz vidím plávať nejakú zver – vyzerá to ako veľká psia hlava. Zachvíľu sa zver elegantne zvlní a mizne pod hladinou. Stretnutie s vydrou či bobrom?
Asi v polovici plavby kúsok odbočíme z Gauji na Amatu. Má však málo vody a je takmer nesplavná. Išli sme teda asi 2 km pešo protiprúdne po vode, iba Janko s Jožkom zobrali prázdnu loď a ten kúsok si splavili. Potom sme trochu zmrznutejší (po takmer hodinovom brodení sa v studenej vode) pokračovali po Gauji okolo skalných útesov do Ligatne. Tam sme o 18:00 pri kompe zakotvili, naviazali lode, čosi uvarili. Nechceli sme ísť proti noci na neznáme miesto hľadať tábor a tak sme nakoniec rozbalili stany a prespali na mieste s tým, že ráno skoro musíme zmiznúť aby sme nemali opletačky s ochranármi, keďže sme sa nachádzali v národnom parku a táboriť sa mohlo len na vyhradených miestach. Dĺžka etapy 19 km.

Piatok 13.7.2001

Naozaj skoro ráno sme sa zbalili a o 7:45 hod sme už boli všetci v autobuse. Zastavili sme sa v mestečku Smiltene asi na 1,5 hod. nákupy, vybavenie pošty, obstaranie pitnej vody. Na ulici Pali Slovák chcel zistiť kde majú samoobsluhu-potraviny. A tak sa spýtal:“ Kde zdes patraviny kde bégajut košíky?“ Do Lejasciems na horný úsek Gauje sme dorazili okolo 14:00 hod. Ako sme zastali, zrazu sa objavilo auto a v ňom lotyšská televízia. Keď videli náš vlek s loďami, vydali sa za nami. S naším vedením urobili interview (čo tam robíme, prečo splavujeme ich rieky a pod.) Nalodili sme sa opäť s vecami na 2 dni, pridal sa aj Janis s kajakom a spláchli to po ústie riečky Tirzina, kde sme zatáborili o 19:00 hod. Prešli sme asi 20 km. Na táborisku nás čakal Kristian. Bolo to asi najkrajšie táborisko, plné lesných jahôd , čučoriedok a Zuzka Dunajčíčka (Hricová) našla aj nejaké kuriatka. Po večeri som sa pustila do robenia palaciniek pre decká. Neviem komu viac svietili oči, či deťom alebo Borisovi ktorý mi pomáhal a tešil sa z radosti detí. Od rodičov som prijímala pochvaly ale aj frťany. Tuším aj Janko bol rád že má takého háčika. Večer sa Janis a Kristián s nami rozlúčili a odjuchali na aute domov.

Sobota 14.7.2001

Dlho sme leňošili, pásli sa na tom čo les dal, sušili si konečne veci na riadne pražiacom slnku a chlapci vytvorili pudingovú kreáciu ozdobenú jahôdkami, čučoriedkami a hrozienkami (viď fotodokumentácia – len po 22:00 hod). O 14:00 hod sme sa pohli z tohoto krásneho fleku smerom k mostu neďaleko Vireši, čo bolo asi 19 km.
Večer sme naviazali lode, povečerali a o 20:00 sme vyrazili do kempu neďaleko Siguldy. Boli však drahí a služby takmer žiadne, tak sme sa pohli ďalej. Našli sme verejné táborisko a o 22:00 sme zakempovali. Ešte sme stihli na lavičkách trochu aj pospievať. Večer totiž konečne nepršalo.
Na Gauji sme prešli spolu 53 km za dva a pol dňa

Nedeľa 15.7.2001

O 9:00 hod vyrážame do Rigy. Pri hľadaní parkoviska v Rige sme odbočili na červenú a už nás stopoval aj policajt. Chcel zobrať vodičák, ale nakoniec mu stačili 2 pivá. O 10:00 hod sme zaparkovali za pomoci Ivara, ďalšieho lotyšského vodáka, vraj najlepšieho reprezentanta Dicovej generácie. Dico, Slon a Ivar pospomínali na zašlú slávu, my ostatní sme brázdili uličkami Rigy (niektorí i s kamarátom Ivara ktorý robil sprievodcu po pamiatkach). Bolo otrasne horúco a vlhko, tipujem, že mohlo byť aj 35 stupňov v tieni. Riga bola takmer vymretá, všetci sa boli kúpať na plážach pri mori. Ťažko som to znášala, k tomu sa pridal hlad. No skrátka bola som polomŕtva.
Riga tohoto roku práve oslavuje 800 rokov svojho založenia. Narýchlo som prebehla historické centrum: Dómske námestie, Konventhof, Svätopeterský kostol (bola tam nejaká výstava), guild, prašnú bránu s opevnením, Jakubove domy, citadelu, operu.
O 13:00 sme vyrazili z Rigy do Kandavy na Abavu. V Kandave však nebol vhodný prístup k vode. Dlhé prestoje, horúčava a môj hlad spôsobili, že som prestala komunikovať s okolím a oddala sa osudu. Boris s Majou sa postarali o nákupy. Až pri prameni, kde sme brali konečne priezračnú pitnú vodu som sa schladila poliatím sa od hlavy po päty. Nakoniec sme sa presunuli autobusom o 10 km nižšie k celkom peknému kempu kde sme o 17:00 hod totálne zmorení zatáborili. Okúpali sme sa v Abave, urobili obžerskú a pijanskú večeru ( 4 l kapustnice, plný kotlík zeleninového rizota s červenou repou, káva, peach vodka). Konečne som ožila. Opäť sme v stane trochu pospievali. V noci opäť trochu spŕchlo.

Pondelok 16.7.2001

Ráno sme vstávali skoro. Našu kúpelňu okupovali labute s mladými a tak som sa musela okúpať v zelenej žaburine.O 9:00 hod sme už boli na vode. Asi v polovici cesty sme mali spestrenie malým vodopádikom (Abavas rumba) asi 1 m vysokým. Bol to skalný prah cez celú šírku rieky. Veľmi zaujímavé miesto, ktoré ma hneď upútalo. Už som aj špekulovala splaviť to. Nič som však nehovorila. Po skoníčkovaní lodí s batožinou si však Janko s Jožom zobrali prázdnu loď a išli to splaviť. No viac mi už nebolo treba a tak som to rozhodne musela skúsiť aj ja. Išla som s Jankom a ako „ľahká“ žena na špici sme nabrali asi tak 1/2 l vody. Konečne nejaké spestrenie. Alebo že by po Salzi sa mi už málilo? Asi hodinu sme tam šaškovali a potom sme pokračovali po Abave. Čakali sme sa asi po 30 km na brehu s postavenou šmýkačkou do vody. Decká sa tam riadne vyšantili. Po chvíli sme pokračovali v plavbe, ale došlo k prvým hlasným protestom a vzbure Nováčanov. Mierne to Joža a Janka vytočilo, čo sa prejavilo v nekomunikácii Janka s okolím. Zatáborili sme na mierne zvažujúcej sa lúčke s vysokou trávou (čo sa opäť podaktorým nepáčilo). V noci prišla hrozná búrka, blesky križovali oblohu takmer v jednom kuse, takže som mala dojem ako keby som bola pod silnou neónovou lampou. Takmer nepršalo ale riadne to trieskalo a to rovno nad nami. Myslím, že všetci sme mali veľmi malé dušičky. Túlila som sa od strachu k Jankovi, ale keby to prásklo do tábora, tak aj tak by zostalo len 36 spečencov.
V tento deň sme upádlovali 35 km.

Utorok 17.7.2001

Kedže predchádzajúci deň bola vzbura niektorých posádok, bolo im treba pomôcť. Kobelovci išli všetci do jednej lode, ja som išla s Andrejom, Dodo Štefko išiel s Erikou, Jožo vzal Tamaru a Janko to odmakal sám. Najviac som sa bavila na reprezentantovi Andrejovi Pálešovi, ktorý tvrdil že nevládze. Väčšiu lenivosť som teda nezažila. Andrej si ma pochvaľoval, veď bodaj by nadával!!! Janka som zobrala ako trénujúceho, ktorý si potrebuje trochu zamakať. Cestou sme sa kúpali z lode, no skrátka robili sme si dovolenkovú pohodičku. S Andrejom sme videli i rybárika (jedného som už videla na Gauji).V neskoré poobedie sme vpluli s Abavou do Venty. To sa mi však až tak nepáčilo, Venta už je riadna rieka 200-300m široká. Ja uprednostňujem malé potôčiky zatarasené stromami. Zatáborili sme 3 km pod sútokom s Ventou na vysokom brehu v borovicovom hájiku. Pre zmenu rozbroje začala robiť Bridžka Slonová (Mičušíková), ktorej sa nepáčil prístup do vody, lebo sa chcela kúpať na móle ktoré sa nachádzalo v kempe 1,5 km vzdialenom od nášho tábora. Akurát tak rozladila vedenie.
Večer chlapci urobili výborného kamzíka a trochu sa posedelo pri ohni. Dokonca sme chvíľu aj békali.
Dĺžka trasy v tento deň bola 42 km.

Streda 18.7.2001

Ráno o 9:00 hod sme vyrazili (ja s Erikou, Andrej s Dodom, Jožo s Tamarou) na jazero Nabas k tomu ospevovanému mólu. S Jožom sme sa len zasmiali. Janko bol v lodi sám a tak spolu s Borisom a Majou išli priamo po Vente k autobusu, ktorý už čakal na moste. Ja s Erikou sme sa na jazere zatiaľ okúpali a potom sa vrátili na Ventu a tiež pokračovali k autobusu asi 8 km k mostu pri obci Zlékas. O 12:15 hod bolo všetko naviazané a tak sme vyrazili na riečku Rinda. Cestou sme sa zastavili v nejakej dedine na nákup a pitnú vodu. V obci Rinda sme hľadali prístup k vode, miestny deduško Jožovi robil sprievodcu po lúkach a brehoch, pričom mu rozprával pohnutú históriu obce i jeho rodiny. Celé územie bolo vojenskou zónou, pôvodných obyvateľov v roku 1949 odlifrovali na Sibír. A tak som si uvedomila aké malicherné je to naše fňukanie a nadávanie na terajšie pomery. Bola som rada, že sa ta zlá doba ľudom opäť pripomenula.
Nakoniec sme sa nalodili pri moste opäť na 2 dni. Po Rinde sme išli asi 4 km a o 18:00 hod sme zatáborili. Blížila sa búrka a tak som súrila chalanov stavať stan. Stihli to. Za dažďa a blýskania sme sa okúpali v riečke (bolo otrasne dusno a sparno). Potom sa blýskalo čoraz viac a opäť to trieskalo rovno v našej blízkosti. Rýchlo to však prešlo a mohli sme začať variť.

Štvrtok 19.7.2001

Meandrami Rindy (veľmi sa mi tá riečka páčila) sme sa asi po 5 km spojili s riečkou Stende a tieto dva toky vytvorili riečku Irbe. Bola už širšia ale stále krásna s mnohými bočnými ramienkami. Na moste nás čakal autobus, tak sme rýchlo doplnili chýbajúce veci a pokračovali po Irbe k moru. Na brehu sme videli schátralé vojenské objekty a vysoký stožiar (vysielač ?). To už bol počuť hukot mora, išli sme totiž paralelne s pobrežím, oddeľoval nás len pás stromov. Záver bol úžasný. Vpravo krásny les a leknami popri brehu , vľavo piesčité duny s trsmi trávy, piesok bol vetrom zvrásnený. Cez duny sme už videli i príboj. Kúsok pred ústím Irbe do mora sme si na vysokom brehu vyložili veci, prezliekli sa do plaviek a naprázdno s loďou sa vydali v ústrety moru. S Jankom sme urobili malé kolečko aby nás nezalialo, nechali sa odfotografovať. A potom sme už blbli v mori vo vlnách. Bolo treba dávať veľký pozor aby nás prúd nezobral do hlbších miest, lebo plávaním sa vrátiť k brehu nedalo. Marcel v tej práčke (rozumej príboj) stratil trenky, vlny mu ich stiahli z tela. Fúkal dosť vietor a tak sme i vymrzli. No nevedeli sme sa odtrhnúť od vody. Nakoniec sme sa vrátili k veciam a rozložili sme tábor. Po večeri som popíjala kávu a očami vpíjala do pamäte ten krásne zakrivený obzor so žeravou zapadajúcou guľou. V diaľke len siluety veľkých námorných lodí. Potom som sa ešte išla prejsť po pobreží a dunách, dúfajúc že nájdem kúsok jantáru. Bol to fantastický deň a krásne vyvrcholenie celého zájazdu. Len škoda že alkohol zrušil spoločenský život pri ohni.

Piatok 20.7.2001

Ráno sme sa rýchlo pobalili, posledný krát sa okúpali už v pokojnejšom mori a o 10:10 hod sme vyrazili proti prúdu Irbe späť k mostu. Tých 5 km nám trvalo okolo hodiny. Naviazali sme lode, naložili všetku batožinu, popálili smetie a o 13:00 hod sme vyrazili smer Litva, Poľsko, Slovensko. Cestou sme sa zastavili ešte v meste Kuldiga. 1 1/2 hodinu sme mali na nákup a krátku prehliadku. Pozreli sme si vraj jedny z najširších vodopádov v Európe na rieke Venta. Sú 240 m široké a 2 m vysoké. Tá výška sa mi však zdala podstatne menšia. Bol to zaujímavý pohľad zo starého tehlového mosta. Pôvodne tento jeden z najväčších tehlových mostov v Európe bol postavený v r. 1874, avšak v r. 1915 bol zničený. V roku 1926 ho nanovo vystavali.
Kuldiga je veľmi príjemné mestečko, nazývajú ho aj Benátkami Lotyšska. A naozaj mi to pripomínalo Petit Venice v Štrassburgu. Budovy boli drevené z prelomu 18. a 19. storočia medzi ktorými tiekla malá riečka-potok Aleksupite.
Na Lotyšsko- Litovských hraniciach sme boli okolo 22:00 hod a Litovsko-Poľských okolo 3:15 hod. Na hraniciach nás kontrolovali dozimetrami a Poliaci veľmi dôkladne osoby.

Sobota 21.7.2001

O šiestej ráno sme sa zobudili v Augustowe. Tu mali vodiči 8 hodinovú prestávku. Najprv sme išli na breh jazera, kde sme si do 10 hod podriemali na karimatkách. Potom sme išli do mesta. Únavou a teplom sme sa ťahali ako tavené syry, niekoľkokrát sme obišli námestí, blšák, hľadali banku, nakúpili potraviny, hrabali sa v mapách v kníhkupectve a na záver sme kúpili „kurjaka na rožni“ a zákusky. Pred odchodom sme sa stihli ešte v jazere okúpať a o 14:30 hod. sme vyrazili domov.

Nedeľa 22.7.2001

Poľsko-slovenské hranice sme prekročili v Chyžnom o 2:30 hod. Do Novák sme prišli asi o 6:30 hod, tam sme vysadili Doda, Andreja a Kobelovcov. O ôsmej sme zastavili v motoreste Dúha pri Zelenči a zoznámili sa so službami na Slovensku. Boli na horšej úrovni ako v Lotyšsku. V Bratislave sme v Trnávke zložili časť lodí a do lodenice sme dorazili na pravé poludnie. Trochu sme roztriedili veci, poodkladali materiál a o jednej ma Janko spolu s Majou odviezli domov.

Počasie nám vyšlo na 100%, program splnený na 120%, spoločnosť vyhovujúca. S Borisom a Jankom sme boli veľmi dobre zohraní v stavaní tábora , balení a rozbaľovaní sa. Maximálne mi to vyhovovalo. Vyfotili sme dva 36 obrázkové filmy.
S potravinami sme vyšli veľmi natesno, zišla by sa ešte nejaká konzerva navyše. Čo sa týka varenia, to musia posúdiť iní. Trpel však Boris nedostatkom mäsa, jeden večer išiel po tábore žobrať a od Eriky vyžobral zavarené kuracie mäso. Prijal by i pikantnejšiu stravu. Maja a ja by som zasa uprednostnila viac syrov.
Na táboriskách nás prekvapila kopa špiny, konzerv, skla. Vzťah k prírode domorodci nemajú.
Dorozumievali sme sa v ruštine, alebo v slovenčine s ruským „udareniem“. Preborníkom bol Jožo Páleš: „My chočem splyť reku kde na beregu igličnatyje stromy (chvojnyje dereva)“. Po lotyšsky som sa naučila že potraviny sú „veikals“

Ceny:

  • cena zájazdu 5800 Sk + 200 Sk požičovné za lode (kto nemal vlastnú)
  • nákup potravín v Lotyšsku 25 DM/osobu
  • nákup v Augustowe 10 DM (ja)
  • poistenie v Generali 16 Sk/deň (pomýlili sa, sadzba mala byť pre svet, bývalé krajiny ZSSR poisťujú nie ako Európu ale ako svet)
  • 1 lat (LV) je cca 65 SK
  • záchod 0,10 LV
  • 2 l minerálka 0,45 LV
  • chlieb tmavý 1,60 LV, svetlý typu sendvič 1,19 LV
  • jogurt 0,70 LV
  • trvanlivé salámy 3 LV/kg
  • destiláty cca 3 LV/ fľaša
  • táborenie za osobu 1 LV
  • stan 1 LV
  • sprcha 0,5–1,0 LV

Trochu štatistiky

Autobusom sme prešli 4200 km
Po vode do 280 km

  • Salaca 91-95 km
  • Gauja 53 km
  • Amata 2 km
  • Abava 73 km
  • Venta 12 km
  • Rinda 5 km
  • Irbe 31km + 5 km protiprúdne

Niečo o Lotyšsku

Rozloha: 64 589 km2
Obyvateľstvo: 2,43 milióna
Za posledných 10 rokov sa vysťahovalo z krajiny 800 tis. obyvateľov
Reč: lotyština
Náboženstvo: prevláda protestantské
Hlavné mesto: Riga (790 600 obyv.) – lotyši sú tu v menšine, prevládajú rusi
Mena: 1 lat = cca 1/2 USD

Najvyššia „hora“: Gaiziňkalns 311,5 m.n.m.
Počet riek: 12 000, najdlhšou je Daugava, na území Lotyšska je to Gauja

Národné parky:
Gauja (údolie rieky)
Kemeri (bažiny – rastlinstvo, vtáky, liečivé bahno)

Rezervácie:
Slítere (les, močiare, vtáctvo, ugrofínská národnostná skupina Livov)
Teiči (močiare)
Moriscala (ostrov Usmas)
Gríni (vresovisko)
Severná Vidzeme (biosférická rezervácia UNESCO – údolie rieky Salaca a časť pobrežia Baltického mora)

Významní ľudia:
Literatúra: básnik Jánis Rainis
Hudba: E.Dáržinš (piesňová a symfonická tvorba), A. Jurjáns (Kantáta vlasti)
Výtvarné umenie: Janis Rozentáls, V. Purvítis
Architektúra: komplex Bratského cintorína v Rige, reprezentačné priestory rigského zámku

Najväčšie mestá: Riga, Daugavpils
Iné významné miesta: Césis (jedno z najstarších a najkrásnejších miest)