Moriaky na Morave

Zahájenie vodáckej sezóny športového klubu Vander a KVŠ zastúpených mojou maličkosťou a kamarátom Jožkom Pálešom.

Už od nepamäti trápi filozofov otázka: Čo bolo skôr ? Kajak, alebo kajakár ? Ťažko nájsť odpoveď na tento zapeklitý odveký problém. A ani ju nebudeme hľadať ale zmierime sa so skutočnosťou , že tieto dva fenomény v súčasnosti jestvujú spolu na zriedkavých geopatogénnych bodoch Zeme – zvaných lodenice a kluby.

A táto skutočnosť a fakt , že Pálešovci zaspali na lyžovačku , mali za následok, že sme zahájili vodácku sezónu 12. 1. 2002 roztopašným člnkovaním po rieke Morava a následne aj po Dunaji. Ináč by sme ju zahájili až 13. 1. 2002.

Po krátkych sprievodných panických prípravách sme vytiahli neše moriaky, nainštovali ich na strechu auta. Trochu sme sa pošmýkali ako koza po ľade. Dobrí ľudia nás povzbudili. Len smelo – pred rokom sa dvaja utopili, bububu, ľudožravé kryhy, kosiše winter…. Takto posmelený sme sa vydali v ústrety veľkému polárnemu dobrodružstvu.

Vo Vysokej mala najväčšiu radosť Natálka keď sa povozila v moriakoch po snehu z hrádze. Cca o poljednej sme sadli do člnkov a hurá na Prešpork. Čakalo nás 18 km po Morave a pár po Dunaji. Plavba bola kľudná a ničím nerušená. Náhodný okoloidúci mali tendenciu dostať infarkt a dávali sa na zbrklý útek – boli to všetko slabšie nátury – labute , kačice , kormorány.
Pri železničnom moste Jozef dostal geniálny nápad.Vyskúšajme pohostinnosť rakúskych bás. Mali sme v úmysle pristať na piliery a zapáliť tam oheň zaúčelom obedu. Nestihli sme.

S ohlušujúcim dupotom sa prihnal chrabrý muž zákona, neochvejný strážca hraníc a nášho kľudného spánku. Keby to bola žena , možno by z toho bol malý pohraničný styk. Takto z toho bol malý pohraničný konflikt. Vyviazli sme z neho so zdravou kožou a peňaženkou. Pri zákonej legitimácii mu Jožo privodil ochladenie pracovnej horlivosti – prepadol sa jednou nohou po koleno do ľadu. Možno to bolo naše šťastie lebo, lebo dospel k názoru , že sme dosť inteligentný, aby prímerie sme uzavreli pohovorom. Tak sme si pohovorili, popýtali sme sa na pracovné príležitosti u hraníc – nikdy neviete , kedy vám zamestnávateľ povie: Ďakujem , do videnia. Potom sme pokračovali už v nikým nerušenej plavbe. Blízko Devínskej sme si dopriali teplý obed. Zujímavé bolo, že veškeré lanovie, loďáky, chňapky mali tendenciu krehnúť a lámať sa. Už ani tie dnešné materiály nie sú to čo bývalo. Podarilo sa nám doplaviť do ústia na Devín, kde sme sa pokochali západom slnka a spustili sme sa do zátoky. Možnosť preveriť moriaky na vlnách nám umožnili veľké opachy na Dunaji. Cez hraničný mostík sme prerazili do zátoky. Skoro došlo k prestrelke medzi nervóznymi poľovníkmi a nami. Čosi splietali o plavebnej dráhe a bohviečom ešte. Pýtam sa: Ako môže duševne labilný a vyšinutý človek dostať zbrojný pas.

Prebili sme sa ľadmi cez zátoku k našej rampe kde nás čakal uvítací výbor v Alenkinom zložení. Ludia viete vy vôbec na čom korčulujete? Obdivujem Vašu odvahu. Našu – Jozefovu radosť zo športovoturistickocestovateľského zážitku skazilo to , že nemyslel nato, že kde prejde 60 kilový Gazda, 90 kilový Páleš nemusí. Člupol do bahna. Toto však určite privolal pomstychtivý pohraničiar. Dovliekli sme člnky k lodenici a zahájili sme proces rozmrazovania seba samých vareným vínom, ale hlavne člnkov, ktoré vypadali ako keby boli do skla zaliate. Tie sme vínom však radšej neoblievali . Nebojte sa.
Trochu sme si posedeli v družnej debate, pospomínali na mladé časy, posušili sa. Jožkovi medzitým doručili náhradnú obuv a zase bolo všetko v suchu a boli sme nesmierne tešivý.
Najväčšiu radosť však mala Gabika, ktorej zrejme nestačilo predvianočné upratovanie a vyčíňala aj na lodenici. My v jej veku……..

Takže priatelia zase niekedy do skorého člnkovania.

…. toto keď raz budem rozprávať svojim deťom……….

Ja – zbožej vôle vodák a hlava namazaná.

Značky: