Preskočiť na obsah

Monte Negro

Výstraha:

Táto správa by vzhľadom na svoj obsah mala byť prístupná iba mládeži staršej ako 18 rokov. Ale nepoužívať tie pravé (=sprosté)  výrazy by znamenalo nevystihnúť atmosféru akcie.

Zároveň poprosím všetkých, aby pri čítaní citátov zabudli na fakt, že sa v slovenskom jazyku  vyskytuje ď, ť, ň, ľ a nahradili ho d,t,n.l..

 

Akcia: Čierna hora

Termín: 26.3.-1.4.

Účastníci: Jožo Černý a jeho klony (Paľo, Peťo), Cencúľ (Cengáč), Ivo, zkurvený Čech, čo nám ukradol bojnický oltár (Tom), Kamil, Miro Dušek, Fševed, Mirino, Smolík (Sobolík), Miki, Mizo, Juraj  (crna skrinka),  Stano Poliak (šofér I), Miro (šofér II), Luciša (jediný zástupca nežného pohlavia).

 

Utorok, 26.3.:

Plánovaný odchod do Čiernej hory je stanovený na 18:00…..

18:00

Účastníci akcie Černý Reisen – Monte Negro sa pomaličky schádzajú na lodenici, balia, popíjajú a načínajú manželkami/frajerkami napečené zásoby.

19:00

Z Hlohovca prichádza Renault Master s vozíkom, čaká sa na Joža na Forde.

21:00

Väčšina účastníkov sa po konzumácii návykových látok dostáva do stavu značného alkoholového opojenia.

22:00

Prichádza Ford so značne prinervóznelým Jožkom (rýchlo nastúpte, ideme do kokota…)

V dobrej nálade ešte chvíľu hľadáme pasy a vyrážame do ……..

Streda 27.3.:

Cestujeme, pijeme, jeme a spíme. Po 22 hodinách strávených v 9miestnych mikrobusoch konečne pristávame v mestečku Mojkovac. Vonku sneží a je tma. Trištvrte hodinu jazdíme hore dole a hľadáme, kde by sme zložili hlavy. Konečne objavujeme malinké parkovisku pri ceste a v nie veľmi optimistickej nálade zaliezame do spacákov. Vonku sneží stále viac.

Štvrtok, 28.3.

Ráno je zima a nasnežené. Nás to však nemôže odradiť a vyrážame hľadať rieku a nejaké informácie o splavovaní. Okolo 12:00 už máme všetko potrebné, dokonca sme našli aj úsek, ktorý vyzerá vhodný na splavovanie. Obliekame čo najviac vrstiev a hajde na vodu. Zostava: 1 raft, 1 Orinovo, 1 Pálava, 6x kajak. Tara je pekná riečka sočovitého charakteru. Zelená voda, studená, občas nejaký kameň, WW III. Splavujeme 15 km, niektoré pereje sú veľmi pekné. Občas sa zadarí nejaký eskimák (Miki, Juraj), občas niekto nedobrovoľne vystúpi z raftu (Ceniga v kompletnej goráčovej výstroji). Dobrý pocit z rieky trochu narúša bordel na brehoch, kde domáci bez  problémov vyhadzujú smeti. Po približne dvoch hodinách sme zmrznutí ako sobolie hovná, našťastie koniec dnešnej etapy je blízko. Po pristátí do seba každý leje značné množstvo koncentrovanej návykovej látky, aby dostal zmrznuté končatiny do pôvodného stavu. Kempujeme na parkovisku s chatkou, v ktorej sa dá prespať. Zachvíľu vďaka množstvu požitého alkoholu panuje veselá nálada. Kamil pripravil oheň a opeká v ňom kamene. Po dvoch hodinách opekania postavil celtu na spôsob stanu, rozpálené kamene strčil do vnútra a sauna bola hotová. Zachvíľu z nej vybiehali naháči a prskali sa v Tare. Kto by povedal, keď sme zmrznutí vystupovali, že o pár hodín budeme nahí skákať do rieky. Kamil nie je človek, Kamil je búh!!! Cengáč značne nacenganý vliezol do sauny a nejak pozabudol, že do sauny sa nechodí oblečený. Pri ohni vládla veselá nálada, hralo sa na gitare, na husliach do nočných hodín. Hlavná téma večera: Mizo NEŽEŇ SA!

Piatok, 29.3.

Ráno sa pripravujeme sa na splav 90 kilometrového kaňonu Tary tzv.expedičným spôsobom. T.j. najnutnejšie veci na dva dni nabaliť do loďákov a priviazať na raft. Našu dilemu, či ísť na kajakoch, alebo na rafte vyriešili miestny ochranári. Po vytiahnutí cenníku sme sa rozhodli zredukovať počet plavidiel na čo najmenší = 2 rafty. Poplatky sú v oblasti národného parku Durmidor  dych vyrážajúce. Kajak = 130EUR, C2= 200EUR, raft = 250EUR. Kamil a Tom sa obetovali, vzhľadom na počet ľudí v raftoch a množstvo batožiny na  vodu nešli. Takže na vodu, z miesta zvané Splavište, vyrážame v počte 13 kusov. Siedmi na veľkom Pulzare prezývanom MROCH (Modrý hroch) a šiesti na Colorade. Po troch kilometroch sa plavíme pod 150 metrov vysokým mostom Tara a mizneme v kaňone. Obtiažnosť nie je vysoká, zato po zájdení slnka sa dostavuje kamarátka kosa a to značná. V našom rafte prebieha politická debata o tom, kedy načať flašu fernetu. Mikimu, ako hlavnému predstaviteľovy politickej strany: „Otvor a vylogaj, čím skôr “  sa darí získať iba dvoch voličov. A tak opozícia s heslom: „Vydrž, bude aj horšie“ odoláva jeho slovným útokom ešte dve hodiny. Míňame kemp s názvom Radovan lúka. Nestojíme, ešte je čas. Kaňon Tary patrí medzi najväčšie v Európe. Rieku obklopujú steny vysoké až 1000 metrov s miliardami lezeckých ciest. Skrz horotvorný vápenec sa predierajú potôčiky – vybublávačky. Nikde nič a zrazu diera, z ktorej tečie potok. Ten, kto by čakal kamenné steny padajúce k rieke, asi by bol sklamaný. Nejde totiž a typický kaňon, s akými sa stretávame napríklad na Soči. Kaňon Tary je veľké údolie s vysokánskymi stenami, prekrásnou čistou vodou, bez možnosti prístupu, alebo ústupu. Po piatich hodinách, znovu v stave zmrznutých sobolích hovien pristávame na peknom kempe s kozubom zvaným Brestanovica. Alkohol došiel a tak večer trávime zmysluplnými rozhovormi o Mizovej svadbe. Jožko na pochvalu, aký pekný splav vymyslel, konštatuje, že on nie je žiaden kokot o scenu pribitý a odchádza spať do kozubu. Ostatní sa pomerne skoro poberajú do stanov (nie je čo piť).

Sobota, 30.9.

Ráno sa zjavili dvaja rybári. Mierne nás zaskočilo, keď nám oznámili, že máme pred sebou už len 20 kilometrov. Ťažko uveriť, že sme za 5 hodín prešli 70 kilometrov. Hustota perejí na úseku Brestanovica – Ščepan Polje (koniec kaňonu) je omnoho vyšia ako predchádzajúci deň. Kormidelníci na našom rafte hrajú zábavnú hru, hlavne pre nich, nie pre mňa ani Mikiho. Hlavnou úlohou ich hry je čo najviac namočiť háčikov. Ešte že svieti slnko. Pereje sú pekné, vodnaté, obtiažnosti WW III. Asi po dvoch hodinách sa kaňon začína otvárať a Cengáč konštatuje, že cíti krčmu. Čuch ho nemýli, za chvíľu sa pred nami objavuje most a to je koniec našej cesty po vode. Zisťujeme, že most je hranica medzi Čiernou hrou a Bosnou. Nechýbajú ani vojaci Unproform.  Ochotný miestny čiernohorec nám vyváža veci a rafty na Landroveri. Zachvíľu sa zjavuje aj Kamil a Tom na modrom Forde. Slnko pečie, sušíme veci, pojedáme špeciality v miestnej reštaurácii. Potom nastal zlomový moment: Miki objavil dobro suvo crno vino značky Vranac a kúpil rovno dva kartóny. Zachvíľu už veselý poskakujeme po lúčke a hráme oblúbenú hru kafe (dobrý spôsob, ako si zlámať krky). Osobne mám pocit, že naše družstvo (Miro, Kamil, Tom, ja a Miro) vyhralo, aj keď nás naši súperi obvinili z nefér hry. Obliali sme ich pri výskoku na kozu vodou. Na povel Joža (ideme do kokota) sa nakladáme v značne podnapitom stave do auta. Ja fidlám na husle, chalani do toho ziapu, celé auto sa trasie. Každé auto, ktoré nás predbehne je SEDLÁÁÁK!!! a musíme ho predbehnúť naspäť. Pri predbiehaní skandujeme: „ Tom není člověk, Tom je búh !“  (Tom šoféruje). Presun má asi 100 km a trvá skoro dve hodiny. Zásoby vína pravidelne dopĺňame v miestnych obchodíkoch. Občas preletí ponad sedadlá Tomov kufor. Mierny chaos nastáva na čiernohorsko-srbských hraniciach. Colník pri pohľade na našu rozjarenú tlumu nevie pochopiť, že my sme športovci. Všeobecne naše veselé správanie udivuje domácich, najmä keď na parkovisku predvádzame skok na kapotu odstaveného vraku. Zastavujeme pri malom opátstve pri riečke Morača. Rozkladáme tábor, ešte chvíľu poskakujeme okolo našich triezvejších kamarátov z posádky Renaultu a nakoniec zalahneme spať.

Nedeľa, 31.3.

Ráno chvíľu pobehujeme okolo riečky Morača a hľadáme vhodný úsek na splav. Vody je málo, v kilometráži popísané samé čudné veci. Nakoniec znášame lode (my už zase kajaky) po strmine k rieke a vydávame sa do kaňonu Bjoče. 20 km splavujeme štyri hodiny. Morača je pekná, čistá, občas sa v nej nájde nejaký vrak auta, autobusu, alebo tiráku. Hlavne ale skoro vôbec netečie. Dlhé úseky stojatej vody striedajú perejky obtiažnosti WW III. Objavili sme (našťastie včas) dve miesta WW V. Jedno my kajakári a Miro na Pálave odrbávame čuríkom na pravej strane pereje, druhé prenášame všetci. Po vyše  štyroch hodinách zničený konečne pristávame. Rýpeme do Joža, že už chápeme, prečo sa trampská osada, ktorej je šerif, volá Beznádej (pôvodný názov znel Nádej). Najeme sa, Jožko nás upozorňuje, že už nemáme kopať do tej handrovej loptičky (hakisack), lebo ideme do k……. Nakladáme sa do auta a už máme pred sebou iba náročný presun domov.

Pondelok, 01.04.

Ja tvrdím stále, že šibačka je stupídna záležitosť. Tom s Kamilom mi vyšlahali nohy žihlavou, svrbí to jak čert. Presun domov v svojej prvej fáze prebiehal pokojne. Tom šoféroval a typickou krátkozobáckou (Fridek Mistek) češtinou nás bavil vtipami. Väšina posádky spala. Ráno sme poobzerali vodopády na Plitvičkách a načali zásoby crna vina. Pokojná cesta sa zmenila na klasický presun. V aute bol randál, domalovali sme sa centrofixmi a zubnou pastou. Posádka vedľajšieho auta nad nami zase krútila hlavami. Tesne pred Bratislavou sa Mikimu ešte v záchvate čistoty („Takto pomalovaný predsa nemôžem prísť domov!) podarilo na hlavu vyliať bandasku džúsu. Dobre nás tým na záver pobavil. Potom už nasledovalo chaotické vybalovanie na lodenici, rozlúčka z partiou z Hlohovca a konštatovanie, že bolo super. Jožko DYKY!

 

NapísalA:

Luciša

Citáty:

Prídeme domov, vyhoním si cicinu a idem spat (Jožko, na záver aj Luciša)

 

Dialóg Jožo, Luciša:

Jožko, potom ako skoro drbol z raftom do vody : Boha, skoro som sa vyvalil hore pi*u!

Luciša: To mi vysvetli, Jožko, ako si sa TY mohol vyvaliť hore pi*u???!

Jožo: Luciša, tak, ako si sa Ty minul vyvalila hore ko*otom!

Luciša: Jožo, poľutuj ma, vyšlahali ma žihlavou!

Jožo: No vidíš, bolo Ti to treba, narodiť sa s pi*u???

Kamil: Šerif, nehovor mi, že som ko*ot, lebo ma naserieš!