Ako sme pred počasím utekali

Krkonoše 2001

Termín

​13.4.-16.4.2001 ( 4 dni voľna –veľká noc)

Odchod z Bratislavy:​porôzne
– skauti už v stredu​11.4.2001 večer
– ostatní v štvrtok​12.4.2001 večer

Posádky áut:

Modrá skautská felícia:​Maťo skaut
​Maco skaut
​Šingo skaut
​Jano Rusnák ( náš majster )

Strieborná Primera:​Juraj Pucher
​Ivan Gádriš
​Jano Gazda
​Miro Lisý

Červený Megan:​Duco
​Kubo

Veľké modré Ducato:​Mizo
​Mirino
​Saška​
​Baťa
​Šeďo
​Insti
​Maťo
​Luciša

Počasie

Nnie veľmi vodácke, skôr na bežky

A ako sme sa mali?

Štvrtok: Deň cestovný:

​Akciu sme už dlhšie plánovali a chystali. Ako vidieť z Bratislavy nás odišlo aj pomerne slušné množstvo vodychtivých. Napriek nepriaznivým predpovediam sme postupne vyrážali z Bratislavy, skauti už v stredu a vo štvrtok Megan, Primera a posledné Ducato. My čo sme v Ducate išli sme ešte v Prahe Lucišu vyzdvihli a tak sme na miesto stretnutia do Jiřetína nad Bukovou dorazili až o druhej v noci. V našej ubytovni nás už očakávali hulákajúci a dobre sa baviaci skauti s Kubom a Ducom. Duco nás privítal gitarou a od samej radosti začal hrať tak, že Erik Clapton mu mohol len závidieť. Po zvítaní sme ešte trochu popili a plný elánu do nasledujúceho dňa sme sa uložili v skorých ranných hodinách do postielok.

Piatok: Deň prvý ( pre niektorých aj deň posledný )

Ráno sme vykukli a prekvapilo nás zasnežené prostredie okolo našej ubytovne. Mnohí z nás po vzhliadnutí tohto krásneho počasia (na bežky ako stvoreného) sa zbalili a odišli domov . Prvá odišla Primera naozaj v rekordnom čase, niektorí ešte len oči rozliepali keď posádka Primery nastupovala do auta smer Bratislava. Ostatní sa pomaličky naraňajkovali (najhoršia smrť je oplašením) a pomaly sa presunuli k jedinej rieke ktorá ešte do rána nezamrzla, ku Kamenici. Tu sa s nami rozlúčila posádka Meganu s Kubom a Ducom na palube.
Sneženie neprestávalo a snehu pri vode pribúdalo a tak sa na vodu odvážilo len zopár jedincov. Ťažko povedať či za tohto počasia to boli hrdinovia, alebo blázni každopádne ich treba spomenúť: Mirino, Mizo, Insti, Maťo, Luciša, Maťo – skaut, Maco – skaut. Baťa kajak nemala, Šeďo sa na zvážanie auta vyhovoril, Saška na chorobu, Rišo skaut a Jano jednoducho ne vodu nechceli ísť a skutskú felíciu tiež niekto zviesť musel. Pri nasadaní na vodu nás ešte prekvapili naši českí kamaráti s Pavlom Lichtágom, ktorí na vodu s nami išli. Na vode bolo fajn, snežilo stále viac, ale nakoniec sa nám všetkým podarilo splav ukončiť bez omrzlín až na Maťovho eskimáka a Instiho prenášanie Kamenického Jezu. Ostatní sme len tak trápne splavovali, až na Mirina ktorý nám úspešne ukázal ako sa jazdí v pereji Prádelna či Tobogán (kto sa v tých názvoch má vyznať).

V Jeseným pri moste cez rieku nás už čakal zvyšok, čo nás potešilo, že už nemusíme mrznúť. Po prezlečení sa, za hustého sneženia sadáme do vykúreného auta a presúvame sa do českej hospúdky na vynikajúci obed. Cez okno pozorujeme krásnu zimnú atmosféru. Dohovárame sa cez mobil s Bejvočkou a sme pozvaní k Jirkovi do Prahy na byt. Zatiaľ čo mi sa balíme, lúčime so skautmi (ktorí ostávajú naďalej v ubytovni) a šmýkame sa dolu kopcom na letných pneumatikách, Bejvočka s Jirkom behajú po Prahe a zháňajú spacáky pre posádku Ducata a chystajú jedlo.

Do Prahy dorážame neskoro večer a u Jirku nás už očakáva navarená vynikajúca večera a čo to na pitie. Zábava pokračuje ešte zopár hodín a keďže sme dosť unavení zaspávame ako na povel.

Sobota: Deň posledný (pre skautov ešte nie)

​Ráno je počasie stabilizované, stabilne sneží a zima je jak … Po obede sadáme do auta v Prahe vďaka Mirovi zle odbočíme a po nájdení správnej cesty sa rútime smer Bratislava. Na diaľnici sa mení počasie každú chvíľu. Pred Brnom sa Luciša v aute strašne nudí, robí všetkým zle a tak ju púšťame za volant, nech máme od nej pokoj. Asi o štvrtej sa rozvozíme domov. Pekný výlet je za nami, trochu krátky, ale to nevadí hlavne, že sme boli zase niekde spolu.

Mizo

Ako sme sa boli po kopcoch v zime prechádzať

Roháče 2001

heslo akcie: Kúpim teplo!

Účastníci:

Bulharova Primera:

  • Bulhar
  • Keysho
  • Smolík

Struhlov Golfík:

  • Struhlo
  • Vanda
  • Vemeno
  • Silvia

Puchiho Almara:

  • Puchi (Twister, BlackBox…)
  • Dottore Miro Lisý
  • Katka Lisá

Dátum:

2. a 4. februára 2001

Miesto konania:

Roháče – Huty – „horáreň“ a okolité kopce.

Piatok 2.2.2001:

Podvečer všetky autá vyrážajú z BA. Minimálne Primera je na cestu pripravená perfektne- veľa piva, nesvietiaci reflektor (opravený po policajnom upozornení) a dobrá hudba. V Považskej Bystrici sa všetci pekne stretávame a pokračujeme systémom „od pumpy k pumpe“. Že prečo? Lebo na Struhlovom Golfíku zamrzli trysky ostrekovania. Asi preto, že boli vyhrievané. Vášnivé rozoberanie pracovných problémov (Datalock) malo za následok nasledovné: „ Aha, tam bola odbočka na Bešeňovú! Tam sme mali odbočiť!“ Ale všetko dobre dopadlo, okolo desiatej sme sa stretli v našej „horárni“. Naše predchádzajúce informácie o budúcom nocľahu boli sa dosť rozchádzali:

Bulhar: „ Budeme spať v nejakej búde-horárni bez správcu, za fľašku…“ A tak sme sa k Keyshom a Bulharom zariadili- spacáky, karimatky, teplé veci…

Dotorre Lisý: „Mne stačilo, keď mi povedali, že sú tam štyri kúpelne… „

„B“ bolo správne! Nás pripravených na kruté zimné podmienky prekvapil funglnový domček pripravený pre 10 ľudí s postieľkami, horespomínaným počtom kúpeľni, kuchynkou, spoločenskou miesnosťou,…

Troška sme pokecali a hor sa spať, čakal nás predsa ťažký deň!

Sobota 3.2.2001:

Okolo 9.00 nastupujeme v kompletnej zostave  na značku, ktorá nám začína pri chalúpke. Dozvedáme sa, že tam v zime nemáme čo robiť- chodník je vraj zavretý.Nebol .Vyrážame smer Biele Skaly ale hlavne Sivý vrch. Úvodné stúpanie lesom nerobí problémy snáď nikomu, čerstvo napadnuté biele sračky nám vŕzgajú pod nohami , proste paráda. Nudkáme sa, tak vymýšľame Puchimu prezývku. A stretávame prvú významnejšiu vec cestou – Biele Skaly. Ale preistotu strácame značku spolu s tušením, že ktorým smerom ďalej. Keďže sme v hľadaní značky neuspeli ani  „hviezdicovým systémom“, Struhlo (čoby horský vodca) vyťahuje mnohodielnu mapu veľkej historickej hodnoty a buzolu. Po krátkom “zorientovaní sa” nám ukazuje sever a správny smer. Ako sme neskôr zistili, sekol sa iba o 180 stupňov! Po krátkom skonsolidovaní sa dostávame na hrebeň a robíme koch,koch, cvak,cvak, obliekame sa, dávame piknik na stojáka a pozeráme na kopec nami  identifikovaný ako Sivý Vrch. A zdá sa nám byť stráááášne ďaleko, tak padáme ďalej. Mira Lisého a doterajšiu čelnú skupinu strieda Keysho, ktorý nám všetkým robí prešlapávača, prieskumného pracovníka a udávača tempa zároveň. A tu sa začína naša celovíkendová hra – na schovávačku. My versus značka. Hrebeň je nádherný, výhľady si ale už asi zobrali dovolenku a poslali namiesto seba sneh a vietor. Do cesty sa nám navyše postavil nejaký nezvyklo veľký kopec – v polovici jeho obchádzania sa začíname zamýšľať, či to nie je náhodou ten náš. Ešte, že sme sa nakoniec všetci vytrepali takým slušným žľabom, lebo – div sa svete- bol to ten náš!!! To bol fakt vrchol – vietor jak hovado, teplota -13 !  Dotorre dáva nejaké pokusy o vrcholové fotto, Bulhar zasa nejaké pokusy o zmenu trasy návratu. Napodiv sme sa všetci zhodli že dobre a tak teda ideme za ním. Zliezame bočným hrebeňom,  Bulharove slová znejú „ešte kúsok a bude to dobré“.  „Dobré“ – rozumej brutálne hlboký sneh a veľe,veľa kosodreviny. Katka dosahuje ďalšie vrcholy – tentokrát na tej kosodrevine (aspoň sa Miro večer nenarobil 🙂 Pojedáme sušené ovocie, pivo, pijeme čajík a prášime niekam do doliny- je mnoho hodín. Cez polia a lúky sa dostávame na cestu. Vanda nemusela vyvíjať veľké úsilie na to, aby nás ukecala na nástup do už ňou stopnutého auta… Pomaly sa stmieva.

Po výdatných a výborných večerách sa usadáme do spoločenskej miestnosti, popíjame čo kto má. Všetci priniesli dobré červené vínko, len Bulhar dovliekol  Kláštorné… O 21,30 (slovom:o pol desiatej) končíme nočné dialógy a ideme do večných lovíšť. V noci sa v prekúrenej izbe s trupkami ozýva: Predám teplo!!!

Nedeľa 4.2.2001 :

Ráno nastáva dohovor na tému: Čo dnes? Rozhodnutie padlo opäť na prechádzanie! Zostáva už iba určiť cieľ. Všetci chcú ísť na Prosiek – Keysho odmieta, Bulharovi sa to tiež nepáči. Tak tvoria novú záujmovú skupinu a lobbingom sa snažia o získanie ďalších členov do svojich rád. Smolík prestupuje ihneď, ostatní váhajú. K rozhodovaniu značne prispela nie zrovna vhodne zvolená Bulharov taktika: Sľuboval nádherné výhľady (snežilo jak hovado) a príliš skoro (už na chate) prezradil pomýšľaný ciel dňa – teda kopec Osobitá. Vanda sa z vedľajšej izby prišla presvedčiť, či dobre počula…

Partia sa rozdeľuje na dve skupiny:

– Tí, čo patria na Osobitú (alebo do osobitnej?…)       Bulhar, Keysho, Smolík

– Prosiečania, teda ostatní členovia zájazdu.Nikto nezostal hniť na chate, šak sme sa prišli prechádzať!

1. skupina vyráža autiakom k chate Primula, kde  ho necháva a vyráža po svojich. Konkurz na prešľapávanie väčšiny cesty hore vyhráva ten najmenší a najmenej skúsený- teda Smolík. Kopec sa stále dvíha a dvíha, schovávačka so značkou permanentne funguje, snehu pribúda, síl ubúda, ale dá sa. V polke výstupu zisťujeme, že to asi nebude môcť byť veľký a náročný kopec, nakoľko nemáme ani čaj, ani minerošku, ani cepíny… Nejako sa pozabudlo!No, je tam toho… Po nekonečnom brodení sa snehom a preskakovaní podnutých stromov už začína Bulhar mäknúť, ale, čo sa to pred nami neukazuje! Sedlo! Konečneee! Tu si čítame, že chodník na osobitú je zatvorený. Aj závora tam bola (taký kus dreva na lúke) , ale my sme šikovní, my sme ju obišli!!! A už to chcelo iba troška odvahy, pevné nohy. Na to,že bol „chodník“ zatvorený bol dosť dobre značený. Prekonávame aj miesto s dosť veľkým sklonom a málo záchytnými bodami. Vietor nám šlahá do tváre tisíce ihličiek, my sa nevzávame a dosahujeme vrchol!!! (kopca) V brutálnom vetre a snežení chytá Bulhar trupky okolo ramien a snaží sa prezentovať sľubované výhľady. Neprešlo. Pri spiatočnej ceste do sedla zapadáva najkrpatejšia trupka S. do bielych sračiek takmer po ramená – Keysho a Bulhar sa len rehocú… kamaráti… Smolík pochybuje o Keyshovych meteorologických znalostiach – to ľadové peklo, to bol vraj teplý front…  Cesta k autu bola rýchla, pivo v Primule takisto.

2. skupina zvládla svoju naplánovanú trasu takisto podľa plánu a veľmi sa im páčilo. A to je asi najpodstatnejšie.

Pobalení a výborne športovo vyžití padáme domov. Bulhar začína byť nejaký soplavý… Cesta je OK, večera v Jánošíkovej krčme tiež (okrem Keyshovho jeleňa)

Smolík

P.S.: Správa z pondelka 5.2.2001: Bulhar je týždeň PN…

 

Ako sa bol starý Geronimo na snehových drevách prechádzať

Začalo to asi takto: Ciša mala asi veľa nepretelefonovaných minút, tak nám v utorok večer všetkým volala, že čo robíme cez víkend a že či by sme nešli na Skalku. Keďže nikoho žiadna rozumná výhovorka v takom chvate nenapadla, nezostávalo nám nič iné, ako s daným návrhom súhlasiť. A spravili sme dobre, to Vám môžem povedať už teraz, ale tu sú podrobnosti:

Gdo:

Škoda autiak 1 :     Mišíkovic Felácia:

  • Maťo
  • Ciša
  • Mucha Bejvucha/Muška Bejvuška
  • Jirko –český hosť pod dohľadom

Škoda autiak 2:      Kašákovic Fabia:

  • Mirino
  • Saška
  • Keysho trupka
  • Smolík trupka

 

Škoda autiak 3:      Braňova Octavia:

  • Braňo Kunc (powered by Dunajčík)
  • Zuzka (powered by Dunajčík)
  • Mizo
  • Maťa
  • Slivka

Kedy:

06.01.01-07.01.01

Gde:

„Hotel „ Skalka, Skalka

Počo:

vhodnejšie skôr na vodu

Sobota:

Vzhľadom na rozdielnu výkonnosť autiakov ame si dali zraz o 11.00 v cieli určenia. Už cestou sa snažili trupky S a K reprodukovať Saške predpoveď poča , ktorá znela +4 až +6. Neverila im, že predsa to nie je možné, aby bolo na Skalke škaredo a teplo! Do cieľa sme dorazili bez väčších problémov, zvítali sme sa s Tatraňákmi s Denisou ale hlavne všetci účastníci tejto na prvý pohľad športovej akcie medzi sebou. Vzápätí sme sa s Tatraňákmi a Denisou rozlúčili, lebo oni sa tam už našporovali dosť(a asi tiež počuli predpoveď) a odchádzali smer BA. V zápätí začal chaos spojený s naháňaním vhodných handier a výstroja, obliekanie, výmena, požičiavanie ale hlavne voskovanie! A to teda nie je len tak, zvoliť správny vosk na to podivné počasie vonku. Tak tam každý na tie drevá niečo nacápal a mohli sme vyraziť v ústrety bežkárskym dobrodružstvám. Ako vcelku praktický nápad sa ukázalo rozdelenie partie a A-team a B-team. Samozrejme cestou tieto teami menili zloženie ( napr. Muška Bejvuška- do kopca A-team, z kopca B-team) Po krátkom úseku sme opäť pocítili potrebu mazať, tak sme mazali – tentokrát vosk inej farby. Takto sme to zopakovali ešte pár krát. Kompletné mazanie bolo hotové tesne pred koncom nášho štvorhodinového výletu, keď mal na drevách každý z nás všetkých všetky vosky a aj tak sa to všetkým šmýkalo. Najviac nám padala asi Slivka, aj Smolík zopár krát neustál, ale Keysho stváral veci nevídané: padal cestou do kopca, dokonca dokázal dostať počas jazdy pravú bežku do ľavej časti stopy a ľavé drevo do pravej časti stopy (tak to už čo je?!) Pred návratom do nášho hotela si ešte silnejšia časť dala jedno 5 km kolečko na miestnych okruhoch, slabšia časť si dala čaj s rumom. Potom sme všetci prášili na večeru. Tá bola síce chutná, ale množstvo výrazne zaostávalo za kvalitou. Vzhľadom na nedostatočný prísun energie sme sa presunuli do reštaurácia Minciar (ináč NEVER MORE!!!), kde sme si dali pivo (teda tí, ktorým sa asi o 19.00 ušlo POSLEDNÉ čapované), cesnakovú polievočku -bez syríka:-( a nakoniec palacinky. Tu si Bejvi rozhnevala čašníka otázkou koľko druhov a aké majú. Tak sme každý dostali dve divné placaté veci s troškou lekváru niekde v strede a troškou nejakej bielej sračky na vrchu (ževraj ex-šľahačka), iba Bejvi dostala jednu (no nedaj si za 30 Sk). Krivdu nadrbaný kuchár napravil, tringáč sme im nedali! Na izbe nás čakalo pár flašiek dobrého červeného vínka, popili sme, pokecali sme, pospali sme.

Nedeľa:

Nikomu sa nechcelo vstávať. Hlavne pri pohľade von oknom. Voda, voda, samá voda. A teplo. Asi +4 až +6.Väčšina zúčastnených mení bežkárske topánky za pohorky a hurá na prechádzku. Keysho so Smolíkom sú Saškou prehlásení za bosorákov, argumentácia, že občas stačí počúvať rádio neobstála. Menšina v zložení Maťo, Luciša, Mizo a Braňo sa idú zase na drevách naháňať. Asi im včerajšok nestačil. Turisti nie sú schopní od raňajok do obeda zvládnuť Zruby vzdialené 50 min. od chaty. Ale precházka je to pekná, snehové vojny tiež, rovnako ako guľovanie neznámych okolostojacich slečien – najlepšie rovno do hlavy (špecialista Keysho). Pred obedom sme sa opäť všetci postretávali, pobalili. Lyžníci si pochvaľovali, ževraj bolo výborne. Jirko Vám je do tej Bejvi taký paf, že ani nevie, kde si bundu odkladá. Zato Keysho to vie veľmi dobre (hlavne keď ju „trošku“ posunie – asi o 2 poschodia) Po (pred)obedíku sadáme do tátošov a hor sa na obed do Revišského Podzámčia. Tu bola Muške-Bejvuška spôsobená ďalšia nenapraviteľná krivda v reštauračnom zariadení: našej urodzenej Muške-Bejvuške si dovolili nepomiešať mak s cukrom na šúlancoch!!!  Luciša v snahe prekabátiť vlastného manžela a všetkých ostatných prehlasuje kamenné stĺpiky v plote za biele súdky, Bejvi zase listy z papradia za pierka z ftáka. Ale inak podarená hra.  Ale najvyšší čas ísť domov.

Pekne strávený víkend za nami. Niekto si priniesol pekný zážitok zo športového, víkendu, prípadne peknej prechádzky, iní zase krvavé pľuzgiere na pätách. Ale hlavne sme boli zasa niekde spolu skoro všetci.

Smolík

Poľsko 2000

8. – 19. 7 2000 POĽSKO

Konečne na tretí krát sa to naozaj podarilo. Po predchádzajúcích skúsenostiach som bola naozaj pesimista a preto som ani nerobila nejaké veľké prípravy. Až týždeň pred odchodom som pochopila, že asi sa do oblasti Mazurských jazier dostanem.
A tak v sobotu poobede sme sa zišli v našej lodenici. Väčšinou to boli účastníci Gazdovsko-Pálešových zahraničných vodáckých zájazdov. Od nás bol Pali Slovák, Janko Gazda, Jaro Onufer a ja. Po zastávke v Trnávke, kde sa brali lode, sme o 20:00 hod opustili Bratislavu. Autobus sme mali zo SAD Dunajská Streda s výborným flegmatickým vodičom. Okolo polnoci sme boli na hraničnom priechode v Trstenej, kde poľskí colníci nevedeli pochopiť, prečo máme len čistú vodu v bandaskách. Po krátkom zdržaní sme pokračovali po hrozne hrboľatých cestách na Krakow.

O pol šiestej ráno, 20 km za Krakovom sa nám zrazu po ceste roztancoval a niekoľkokrát krížom vzpriečil príves. Šofér však celú situáciu duchaprítomne zvládol, počkal až sa príves vyrovnal a zabrzdil ho autobusom. Našťastie cesta bola široká a nešlo žiadne auto. Oje od vleku sme mali vpárané do autobusu, svetlá sme mali celkom zdemolované. Vlek sme z autobusu vyprostili a až vtedy sme zistili, čo sa vlastne stalo. Oje sa odtrhlo, oceľ nevydržala a praskla. Mali sme šťastie, lebo 200 m od miesta nehody bola opravovňa poľnohospodárskych strojov. Tak sme v nedeľu ráno, keď sa poľský národ chystal na omšu do kostola, dotlačili vlek k majstrovi. Ten išiel do susednej dediny pre pomocníka a spoločnými silami vlek spojazdnili. Rozdali sme im slovenské pivo a pálenku, peniaze nechceli vziať za nič na svete. Po štyroch hodinách sme teda pokračovali opatrne ďalej. Cestou sme sa zastavili ešte pre povolenie na vstup do Biebrzanského národného parku v Gondiadze pri Osowieci. Tam nás odkázali na centrálu do Lipska.

Večer o 21:30 sme už za tmy dorazili do Czerwoneho Folwarku a narýchlo sme zatáborili na brehu jazera Wigry. Ráno sme sa nabalili do lodí na 4 dni a opustili sme šoféra s autobusom. Pádlovali sme jazerom okolo kláštora Wigry k rúre, kde pretekala (alebo lepšie povedané stála) voda – výusť z jazera t.j. riečka nazyvaná Czarna Hancza. Našu loď sme prešuchli stojac po členky v bahne. Ostatní si to rozmysleli a išli naokolo cez jazero. Voda bola nádherne čistá, v bahne bolo vidno riečne raky. Czarna Hancza je tu asi 4 m široká, 1-2 m hlboká, plná vodných rastlín. Keďže má dno bahnité, vyzerá naozaj čierno. Brehy sú zarastené šáchorom. Po krátkej chvíli sme vplávali do jazierka, kde sme hľadali „vytok“. Našli sme asi meter širokú úžinu v rákose kde voda naozaj aj vytekala. Takto sme putovali asi 15 km cez osady Burdyniszek, Mikolajewo, Mackovu Rudu až na „pole namiatowe“ do Budy Ruskiej. Tam nas večer prišiel skasírovať pracovník národného parku.

Zo všetkých táborísk sa mi toto najviac páčilo. Bolo to v borovicovom lese s maličkou plážičkou na brehu rieky. Každé „pole namiatowe“ má vybudovanú latrínu, stolík a lavičky. Vodovodný kohútik sme mali len raz. Cena za nocľah sa poväčšine ráta od lode a to 2,5-3,5 zl, najdrahšie bolo 5 zl.

Druhý deň nás čakala náročnejšia etapa, keďže deň pred tým sme sa flákali. Prudko meandrujúca rieka sa vinula po močaristých lúkach kde všade boli cedule „pole namiatowe“, „pole biwakowe“, „pole strzezone“. Rozdiel som však okrem názvu nevidela. V polovici cesty som si presadla do lode Milana Janáka, ktorý už nevládal (na háčiku mal osemročnú Radku, ktorá ešte nepádlovala). Radku si vzal Janko. Večer sme zatáborili pri dedine Dworczysko. Hneď naproti táboru bola sauna, ale nakoniec ju tuším nikto z nás nenavštívil.

V stredu sme pokračovali už aj lesnatym úsekom s krásnymi zákutiami. Trochu sa nám pod pádla motali poľskí kajakári na takých ich dvojkajakoch. Vždy sme splavovali ako uzavretá skupina, určená bola prvá a posledná loď aby sa nikto na jazerách a odbočkách nestratil. Napriek tomu sme, ako sa neskôr ukázalo, stratili Paliho Slováka. V obci Rygol sme pod mostom odbočili z Czarnej Hanczi do Augustowského kanála. Je to kanál vybudovaný v rokoch 1823 – 1839 ako pokus o spojenie s morom. Na kanáli je vybudovaných niekoľko stavidiel, takže sme sa vlastne plavili protiprúdne. Drevené vráta sa otvárajú pomocou páky – šesťmetrového hranola 40 x 60 cm. Za plavebné komory sa platí poplatok 3,5-5 zl. Brehy kanála sú spevnené mohutnými kolami a vypletené prútím.

No a hneď v prvej komore pri počítaní lodí sme zistili, že Pali chýba. Naša a Jarova loď sme ho hľadali, ostatní išli ďalej. Nakoniec sa Pali hrozne nadávajúc objavil. Pod mostom na odbočke išiel ďalej po Czarnej Hanczi smerom do Bieloruska. Naši ho nezahamovali a tak si spokojne plul až pod elektráreň, kde zistil, že asi je niekde inde ako by mal byť. Okamžite sme Paliho pokrstili na „Bludičku“. Prešli sme ďaľšiu komoru a zatáborili za jazerom Mikiszewo. Stihli sme to tak-tak, lebo už sa aj prihnala búrka. A tu sme prvý a posledný krát zažili aj komáre.

Vo štvrtok sme kanálom pokračovali k dlho ospevovanej krčme U Isabely. Isabela tam však už nebola a tak bývalí účastníci družobných poľsko-slovenských opiášov boli nadmieru sklamaní. Z augustowského kanála sme odbočili prekrásnou Suchou Rzeckou k rovnomennej osade, kde nás čakal šofér s autobusom. Nalodili sme sa na krakorec a odjuchali hroznou cestou do Lipska. Po ceste nám unikal plyn z niektorej bomby. Vysvitlo že z Paľovej. A tak Bludička dostala latinské meno „Stratus Gasus“, čo ho samozrejme strašne štvalo. V mestečku Lipsk sme sa utáborili v bývalom kempingu. Ráno išli Jožo Páleš s Jankom vybavovať povolenie. Nazad prišli s peknými pohľadnicami a tak som s Palim utekala ešte do Kultúrneho domu k ochranárom pre pohľadnicový úlovok. Biebrza preteká priamo Lipskom a tak sme boli rýchlo na vode. Má však iný charakter ako Hancza. Tečie rašeliniskom, v okolí nie sú žiadne stromy. Šáchor dosahoval miestami výšku aj 2-3 metre. Samozrejmosťou už bola čistá voda, bujná vodná vegetácia, labute. Plavili sme sa az do Nowej Kamienny. Pri železničnom moste sme zatáborili, večer sa konal krst nováčikov ale bola to len „demoverzia krstu“. Chvíľu sme posedeli pri ohni, Janko vyučoval maďarčinu jedného poliaka a jeho kajakový pes Šakal nám robil spoločnosť.

V sobotu sme pokračovali nemeniacou sa krajinou do Sztabinu. Ľudia už začali frflať, chrbty už boleli a krajina sa zdala fádna. Na cestnom moste nás čakal autobus, ale podaktorým nemenovaným sa zdal autobus od brehu ďaleko. A tak Jožo Páleš navigoval autobus na pole namiatowe rovno do rašeliniska kde si pekne sadol na bruško (nie Páleš ale autobus). A tak chlapci si dobré dve hodiny zamakali vyhrabávaním, pričom sme zapriahli aj tri traktory z dediny. Ale opať to nejaká pálenka spravila. Len miestny konduktor namiatowy chcel za nocľah 5 zl.! No keďže už bolo veľa hodín, ostali sme táboriť.

Ráno sme sa rýchlo zbalili a vyrazili do Augustowa. Vedenie zájazdu celou cestou čumelo do mapy, lebo sa nevedeli rozhodnúť akú ďalšiu rieku vybrať. Nakoniec padol názov Rospuda. Zaviezli sme sa teda do Filipowa a vozovou cestou (čo sú v Poľsku normálne cesty 3. triedy) sme sa dotrmácali k mostíku cez Rospudu. Trochu sme sa zasmiali, keď sme zbadali ten 1,5 m široký potôčik. Vinul sa opäť lúkami kde sa pásli kravičky, neskor lesíkom s popadanými stromami. Trochu nám to pripomínalo Rudavu v kombinácii s Klátovským ramenom. Poobede sa však zatiahlo a akurát keď sme pristávali na brehu jazera Sumovo prišiel lejak. Schovali sme sa v autobuse, ktorý tam už čakal. Keďže bolo veľmi teplo, mužké osadenstvo sa rozhodlo v tom krásnom daždi sa okúpať v jazere. Keď dopršalo, ešte sme sa presunuli zopár metrov nižšie na krajšie táborisko.

Ďaľší deň sme cez osadu Kotowizna a jazero Bolesty pokračovali do dediny Raczki. Poobede sa zmrákalo a akurát sa spustil lejak, keď sme boli pod mostom v Raczkách. Tam sme sa schovali a vegetili, varili, chlastali od piatej do pol ôsmej. To sme usúdili, že dážď najbližších 24 hod. neustane a tak sme sa vydali za ostatnými na 2 km vzdialené táborisko. Tam však nebolo nikoho, po autobuse ani vidu ani slychu. Dokonca sme začali uvažovať o bivaku. Nakoniec sme sa rozhodli, že budeme pokračovať po najbližší most v dedine Donspuda. Tam našťastie už všetci čakali v autobuse a chceli ísť hneď domov. Svetlá na autobuse však nefungovali a šofér odmietol ísť v noci bez nich. Rozložili sme teda v daždi o pol desiatej večer 3 stany, pre ostatných Jožo vybavil senník. Ráno nás privítalo slniečko i keď na oblohe sa ešte preháňali oceľovo šedé mračná. Ale nálada sa zlepšila a tak sa nám podarilo zopár posádok prehovoriť pokračovať po Rospude do Augustowa. Ostatní sa peviezli autobusom.

Večer sme z Augustowa už vyrazili rovno smer domov. Ďaľší deň, zhruba o 11 hod sme boli v Krakowe kde sme dostali 2 hodiny voľna a tak som stihla obehnúť Wawel , kostoly sw. Andrzeja, Piotra i Pawla, Dominikanow, sw. Wojciecha (kaplnka na námestí), kostol Marciacki na nám., Rynek Glówny, Wiežu Ratuszovu, kostol Franciszkanow a Collegius Maius – Jagelonskú univerzitu.

No a potom už sme sa stále viac a viac blížili k hraniciam a každý si vydýchol, keď sme sa so zlomeným vlekom ocitli na Slovensku. Do Bratislavy sme prišli niečo po 23 hod. V Trnávke sme vrátili lode, v našej lodenici vlek. Jaro Onufer nás všetkých autom rozviezol domov a tak o pol jednej v noci som už odomykala dvere.

Časový a kilometrový rozpis:

Sobota: ​odchod z lodenice BAZ 18:30
​odchod lodenica Trnávka 20:00
​slovensko-poľská hranica Trstená 00:00-00:30

Nedeľa: ​5:30 zlomený vlek cca 20 km za Krakovom
​10:00 odchod z miesta nehody
​21:30 príchod do Czerwoneho Folwarku – breh jazera Wigry

Pondelok: 10:30 odchod
15:00 Buda Ruska
Czarna Hancza r.km. 17,6 – 30,3

Utorok:​ 9:30 Buda Ruska
​17:00 Dworczysko
​Czarna Hancza r.km. 30,3 -56,0

Streda: ​10:15 Dworczysko
​17:30 Mikiszewo
​Czarna Hancza r.km. 56,0 – 74,3

Štvrtok: ​10:30 Mikiszewo
​17:00 Sucha Rzecka
​naviazanie, presun
​21:00 príchod do Lipska
​Czarna Hancza r.km. 74,3 -80,5
Sucha Rzecka

Piatok: ​11:15 Lipsk
​16:30 Nowa Kamienna
Biebrza

Sobota:​11:15 Nowa Kamienna
​16:00 Sztabin
​Biebrza

Nedeľa: ​8:45 Sztabin, presun autobusom pod Filipow
​12:00 Filipow
​16:30 jazero Sumovo
Rospuda

Pondelok: 11:30 jazero Sumovo
17:00 Raczki
17:00 – 19:30 pod mostom
19:30 Raczki -20:30 Donspuda
​Rospuda

Utorok: ​9:30 Donspuda
​17:00 Augustow
​nalodenie, 20:00 odchod z Augustowa
​Rospuda

Streda: ​10:30 príchod do Krakowa
​11:00 – 13:00 voľno
​16:30 hranice Trstená
​23:00 Bratislava Trnávka
​00:00 lodenica BAZ

Ceny: ​kurz 1 zl. je cca 10,4 Sk
​čerstvo nadojené kravské mlieko 1 zl/l
​chlieb 1,75-2 zl.
pohľadnica 0,4-0,5 zl.
známka mimo Poľska 1,2 zl.

Korzika po mokrých kameňoch, na bicykli, pešo a inak.

Zoznam účastníkov

Ducato:
Maťo – šofér na špagátiku
Mizo – šéf aligátor
Luciša
Saška
Mirino
Aďa
1.T Keysho – kto nám chýba???
2.T Smolík
Klára – zástupca českej menšiny

Primera:
Koki Puchi
Dottore, kurvaaniel Miro
3.T Šeďo
Miška

Štvrtok, 20.04.2000

Zraz dohodnutý na 15.00 nestíhame ani my, ani šofér. Okrem toho, nabaliť takú kopu vecí, kajakov, bicyklov, alkoholu a žrádla nie je maličkosť ani do takého veľkého auta ako je Ducato so záhradkou a prívesom. Vyrážame o 18.00, hranice prechádzame bez váženia a za veselého rozhovoru s rakúskym colníkom (fajčíte, drogujete, pijete, fetujete…?). Ešte cez prepchatú Viedeň a s občasným blúdením sa nezadržateľne rútime smer Livorno.

Piatok 21.04.2000

Do Livorna sme dorazili tesne pred príchodom trajektu a zistili sme, že máme veľký problém. Zdá sa, že všetci kajakári, cyklisti, motorkári a turisti sa rozhodli ísť na Korziku a všetky trajekty sú plné. Rozhodujeme sa radšej doplatiť a ísť expresnou, drahšou loďkou ako tráviť ďalší deň dorážaním už aj tak stenčených zásob piva a podopieraním šikmej veže v Pize.
Taliani majú však akúsi inú predstavu a význame slova expresný. Naloďovanie áut bolo spojené s 2 hodinovým meškaním a konštatovaním, že my jediní sa nezmestíme, lebo už nie je miesto. Slovenská reakcia na toto konštatovanie asi prekonala aj talianske, na ktoré sú tam určite zvyknutý. Smolík začal na nich jačať anglicky, Miro bez váhania slovensky. Neviem, či kombinácia týchto dvoch jakotov znie tak hrôzostrašne alebo tak hrôzostrašne vyzerali aktéri jakotu, v každom prípade sme sa nakoniec všetci šťastne zmestili. A tak sme konečne po 24 hodinách cestovania dorazili na Korziku. Privítali nás úzke cesty, pekné počasie, prestrieľané značky a, čo sme vtedy ešte netušili, málo vody.

Sobota, 22.04.2000

Konečne na vodu! Ako prvé sa ponúka na rozjazdenie Golo. Ľahká voda s jediným problematickým miestom trefne nazvaným vysávač. Ako nás upozornili účastníci minuloročného výjazdu, toto miesto je vhodné pre všetkých milovníkov strečingu. Jediný, kto tam mal trochu problémy bol Keysho. Pravdepodobne sa rozhodol, že lukostreľba je šport zaujímavejší ako kajakovanie. Vynoril sa ako Robin Hood s niečím, čo omnoho viac pripomínalo luk ako pádlo. Zvyšok výletu okrem lepenia už dávno rozbitej špice trávil zohýňaním a skákaním po pádle.

Aby sme dohnali čas zameškaný čakaním na trajekt, musíme splaviť ešte jednu rieku. Nie je to problém. Blízko Gola a vedľa nášho „českého“ kempu tečie Asco. Vody malo pomenej, ale veď nevadí, sprášime. Toto konštatovanie sa stalo heslom celého nášho pobytu na korzickom ostrove. Asco dokázalo, že je o dosť náročnejšou ako Golo. Najprv Saška predvádzala mlynček medzi dvoma kameňmi a zanechala svoje fungl nové 3D trápiť sa na Ascu samé. Potom Puchi, asi z nedostatku vitamínov olizoval skalu. Nakoniec si Mizo s Keyshom nedali vysvetliť, že niektoré skoky nie je dobré skákať a bolo z toho 15 litrov vína (na zdravie Saška, Mizo, Keysho!!!) Pre nedostatok čeloviek sa nám nepodarilo dosplavovať až do kempu. Ešte že nás stále verný Maťo čakal pri moste. Večer sme strávili komfortne – na krásnych laviciach pod ešte krajším prístreškom.

Nedeľa, 23.04.2000

Aké to je jazdiť po mokrých kameňoch sme sa presvedčili na Tavinagne. Dokonca sme i to mali možnosť vychutnať na 20 km. Stav vody – asi ako na Belej v júni, obtiažnosť – WW II-III a veeeeľmi ostré kamene poskytovali zaručený zážitok. Nedal na seba dlho čakať. Bobek skočil, urobilo to chŕŕŕŕ a na dne úbohej Pyranky zírala 25 centimetrová diera. A tak Luciši neostávalo nič iné, ako sa aj s garde Keyshom vydať na turistiku smer cesta. Zatiaľ čo sedeli a mrzli na ceste zvyšok partie bez problémov dosplavoval do cieľa. Luciši po tomto úspešnom dni vznikol malý problém – nemala loď. A tak jej neostávalo nič iné, ako niekoho presvedčiť, alebo ako zlé jazyky tvrdia opiť, aby mala na čom jazdiť. Treba podotknúť, že bola úspešná, loď mala každý deň.

Pondelok, 24.04.2000

Pritvrďujeme. Keď už je teda na Korzike viacej kajakárov ako vody, tak aspoň vyberáme rieky, ktoré sú náročné aj za nízkej vody. A tak sa vydávame na Travo, rieku, ktorá sa môže splavovať iba v pondelok a piatok. Pri pohľade na vyschnuté koryto, ktoré vyzerá ako vypustené Lipno meníme plány a odchádzame na Fium Orbo. Čaká nás 3 kilometrový úsek Defillé des Strette. Rieku zdolávme závratnou rýchlosťou – jeden kilometer za jednu hodinu. Z cesty, ktorá je asi sto metrov nad riekou nás povzbudzujú naši kamaráti na vodu neivší. Za zmienku určite stojí skok pri sifóne, ktorý sa, ako to Šeďo po skúsenostiach z minulého roku potvrdí, nedá preniesť. Na hrane skoku sa všetci tvárili prinajmenšom udivene. Niektorí hoblovali pádla, niektorí eskimovali a poniektorí plávali (na zdravie Puchi! ) Ďaľšie náročné miesto tesne pred koncom chvíľu okukujeme, potom ho však Keysho bez problémov splavil a tak sme ho sfúkli skoro všetci.Ešte nás (teda hlavne tých, čo išli tento úsek minulý rok) prekvapil záver úseku, ktorý bol úplne iný. Vraj kvôli nižšej hladine vody v priehrade. Rozjarení vyliezame na breh a nahovárame kamarátov na vodu doteraz neivších na spodný úsek Fium Orba. Človek mieni, elektrikár mení. Na naše prekvapenie na tomto úseku poobede nie je ani to málo vody čo tam bolo ráno. A tak nám neostáva nič iné ako vymyslieť náhradný program. Naskakujeme do nášho Dukátka a cestou kradnúc mandarinky smerujeme na pláž. Našli sme perfektné miestočko pri mori a výborne sme sa pohrali na kajačikoch na asi metrových vlnkách. Chlapci si samozrejme nemohli odpustiť veľkonočné trapnosti (Sašku nám skoro odplavilo do Sardínie) a pekný deň bol za nami.

Utorok 25.04.2000

Plán je jednoduchý. Ak Pán Boh a korzický elektrikári dajú, spalviť dolný úsek Fium Orba. Na výzvedy vysielame výsadkárov Puchiho, Miza a Mira a zatiaľ si krátime čas zdokonalovaním sa v hakisaku. Saška dopĺňa svoj zoznam hlášok o dierach dierami bezodnými.Výsadkári sa vracajú s pozitívnymi správami,takže sadáme na vodu. Nič zvláštne sa nedialo, iba Aďa a Luciša predvádzali, aké to je byť uväznený v pevnosti Fium Orba a čakať na záchrancov. Takto vznikol nový spôsob jazdenia zvaný „fontánka“. Po úspešnom zdolaní aj spodného úseku odchádzame do Bonifacia. Kempujeme v originál kempe, páchame hygienu a večer vyrážame do mesta. Je tu naozaj čo obdivovať.Kamenné mesto postavené na útese, s úzkymi uličkami (že Puchi?) a perfektnou atmosférou. Tú ešte dotvára večera pri sviečkach a morských príšerách. Tí, čo sme mali rozum a išli do mesta peši, nemáme oškreté auto a cestou naspät stretávame rozjarené Vemeno a kopu skautov.

Streda 26.04.2000

Ráno sa ponáhľame na Rizzanese. Časť partie (dottore a babinec) sa odpojuje a odchádzajú na Kaskády du Pollischellu, ktoré si po návrate veľmi pochvaľujú. Zvyšok sa nedá odradiť ako inak nízkym stavom vody a vyráža sprášiť už z minulého roku známy úsek rieky. Našťastie Rizzanese je rieka, na ktorej naozaj nie je treba veľa vody, aby ste si dobre zajazdili. A tak blbneme, padáme si na hlavy v blue angel, predvádzame hod pádlom ala Železný a na 5metrovom skoku sa bojíme. Najmenej sa bál druhojazdec Puchi, ktorý skákal aj napriek vyhrážkam, že ho tam necháme utopiť. Najviac sa bál Mizo, asi vedel prečo. Nezvykle zelený skočil, bublal, bublal a ďalší kopačák bol na svete. K nemu pridala na našu radosť ešte jeden Aďa. 10 metrový vodopád nás počká zase o rok (už aby to Rizzanese prehradili, lebo ho raz naozaj budeme musieť skákať). Na konci sme stretli Nemcov na topách, s ktorými sme nadviazali nezvyklú družbu. So škodoradostným úsmevom nám oznámili, že to, čo sme obzerali v pondelok nebolo Travo, ale jeho prítok a že oni si na Trave perfektne zajazdili. Chceli sme ubiť Miza, ale vyhovoril sa na Háka. Pri výstupe k autu sme sa trochu roztratili a zase šťastne našli. Na šťastné znovu nájdenie sme otvorili jeden z už nahromadených kopačákov a začala sodoma-gomora. Hlavným hrdinom sa stal značne podgurážený Šeďo, ktorému sa naši nemeckí kamaráti tak zapáčili, že ich držal za guľu (pozor, jedn.č.!!!) a nechcel pustiť. Sympatie boli na oboch stranách a tak sme sa dohodli, že spolu zakempujeme. A tak vo veselej nálade a za spevu láska, Miškáá, Saškááá, ako sa volá Puchiho žena???, hľadáme kemp. Po drobných útrapách (Smolík sa prepadol o poschodie nižšie a Lucišu skoro zožral pes) ostávame spať na parkovisku.

Štvrtok, 26.04.2000

Ráno sa budíme ako v ZOO – na hlasité híkania somára a s opicami na ramenách. Najbližšie máme na Taravo, ktoré bez problémov, aj keď v oslabenom počte zdolávame. Dni sa nám krátia a tak špekulujeme, čo ešte máme po ceste. Obzeráme Prunelli (kde je rieka???)ale nakoniec vyhráva spodný úsek Tavignana, kde môžu ísť všetci. Cestou na Tavignano sa zastavujeme poobdivovať Ajachio a spíme na super plážičke pod strieškou.

Piatok, 27.04.2000

Konečne rieka, ktorá má vodu!!! Vôbec nie ťažká, zato veľmi pekná, takže si každý prišiel na svoje. Mizo a dottore dokonca dvakrát. Luciša, ktorá tento krát nikoho neopila, nemala loď a tak ich ukecala na repete. Aby bolo veselo, zobrali zo sebou aj šoféra Maťa. Išlo mu to perfektne, kopal iba trikrát a kopačáky mu boli odpustené. Večer sme zakempovali na super mieste na sútoku Tavignana a Vecchia. Vyrušil nás panáčik, ktorý nám oznámil, že pozemok je jeho a máme hodinu na to, aby sme vypadli. A tak sme spali na romantickom mieste – pod mostom na Vecchiu.

Sobota, 28.04.2000

Ráno sme sa zobudili a zachvíľu to tam vyzeralo ako na Václaváku. Dorazili tam aj dve české partie, ktoré sa v hojnom počte chyslali na Vecchio. Luciša využila Klárine známosti a jej perfektnú češtinu a vydrankala od čechov čierne topo. Riečka sa vyznačovala vysokou obtiažnosťou, málom vody a veľa českýmu kajakármi, ktorí sa nám motali pod pádlami. Za zmienku stojí určite skok, na ktorom sme stáli asi hodinu. Plávalo tu veľa čechov, ale my sme naše farby obhájili a neplávali sme nikto. Zato o pár kilometrov nižšie predvádzala Luciša divadlo, keď sa, po porade so Šeďom a výbere ideálnej cesty, snažila upchať sifón kajakom, pádlom a sebou. Podobnú, i keď menej strašidelnú exhibíciu predvádzal Puchi, ktorý v strede pereje zahodil pádlo. Čuduj sa svete, aj keď ho počas normálneho pádlovania používa zriedkovo, tento krát mu chýbalo a perej musel zdolať kraulom vpred . Treba ešte spomenúť odvážneho Keysha, ktorý nebojácne vpálil do skoku, ktorý všetci okrom dvoch Talianov prenášali. Prežiť to prežil, horšie to však bolo s jeho loďou. Všetci sme boli veľmi šťastní a spokojní, keď sme bez ujmy na zdraví a s dvoma kopačákmi do zbierky dosplavovali k mostu. Cestou sme ešte nabrali Sašku a dottore, ktorí dali prednosť ľahšiemu Tavignanu. Noc sme trávili v našom obľúbenom českom kempe na Ascu.

Nedeľa, 29.04.2000

Časť partie v zložení Puchi, Keysho, Saša, Aďa a Luciša vyrážajú zdolávať Monte Chinto. Keďže začínajú výstup na obed a poniektoré sú v teniskách, vrchol zostal nezdolaný. Prechádzka to ale bola perfektná. Mužská časť partie zatiaľ robí sprievod dottore Lisému na Ascu. Tým, že celú rieku idú na oči, nedajú mu možnosť vystúpiť a pozrieť si a tým pádom ani preniesť. Vyzeráto tak, že nedostatok minerálov sa prejavuje hlavne u starších pánov. Dottore ako druhý najstarší člen výpravy nasledoval príklad Puchiho a ohrýzal tú istú stenu čo Juraj prvý deň. Na smútok vínachtivých jedincov sa však kopačák nekonal. Poobede Smolík a Šeďo ako záchranári Chip a Dal sprevádzali svoje milované na ľahkom úseku Gola. Súťaž, kto splaví viac, vyhrali Miška s Miškom.

Pondelok, 30.04.2000

Hurá domov!!! Plavili sme sa 9 dní, zdolali 7 riek a kúpili 8 kopačákov . Presvedčili sa, že na Korzike je zábava, aj keď je málo vody. Aj keď…. Na budúci rok by jej mohlo byť trochu viac.

1.
deň
2.deň
3.deň
4.deň
5.deň
6.deň
7.deň
8.deň
9.deň

Golo
Asco
Tavignano
Fium Orbo
Fium Orbo
Rizzanese
Taravo
Tavignano
Vecchio
Asco
Saša
P
K,P,P

B
P,P
T


PIR
T
Luciša

P
D

V
P,P,P,P


P,P,P,K
T
Aďa

P,P

P
V,P
P,P,P,P,P,K


P,P,P,P
T
Smolík

P
L

L
P,P,P,P
L

P,P,P
P
Keysho

K
Z

Z
P,P,P


P,P,D
T
Mizo

K


Z
P,P,P,P,K

-‚ –
P,P,P
P
Mirík

P


Z
P,P,P,P


P,P,P
P
Puchi

P,V

K
P
P,P,P,P


P,P,P,P,K
T
Šeďo
P
P,P


L
P,P,P,P,P
L

P,P,P,P
L
Dottore
P
PN

KIL
P,P
T

-‚ –
PIR
P,V

Vysvetlivky:
P​prenáška
-​trápne nič sa nedialo
K ​kopačák
V ​vyprosťovanie
L​láska​
Z ​záchrana
D​diera v lodi​
B​bycikel​
KIL​kope inú ligu​
T​turistika​
PIR​pádluje inú rieku

Žiarska chata

Termin

18.3. – 25.3.2000

Tak ako vlani sme sa vybrali na týždenný pobyt na Žiarsku chatu. Išla som autom s Violou, Mirkom Struhlom a Jurajom Pucherom. K ústiu Žiarskej doliny sme prišli ako prví. Vybalili sme sa, obuli si lyže a hybaj hore na chatu. Ale 50 m od parkoviska nas uvítali zátarasy STOP LAVÍNY! a odkaz, že je chata uzavretá. Hlásiť sme sa mali u chatára v dedine alebo na Horskej službe. Vraj v noci napadol ďalší meter snehu a vyhlásili 4 stupeň lavínového nebezpečenstva. Evakuovali celú chatu (len nejakí Češi odmietli odísť z prístrešku vedľa záchodov). Ratrak vraj mal do polovice okna sneh a mali problémy prejsť cez lavínište pod chatou.

Tmoliac sa po okolí (našťastie som si vzala aj bežky), sme počkali na ďalšie auto s Milkom, Táňou a Karolom. Všetcia okrem mňa boli samozrejme zvedaví na lavínu a išli hore dolinou. No comment.
Večer sme sa ubytovali v podkroví u chatára v trojizbovom bytíku. Prišla aj Zuzka, Črievička a jeho dve deti. Tí sa však rozhodli, že pôjdu k Zuzke na chatu do Vyšnej Boci. Večer sme telefonovali ešte Vladovi Cenigovi a Luciši, ktorí tiež mali prísť. Na ceste čakal Juraj s Violou na Struhla (išiel ešte čosi vybaviť na Muráň), aby omylom nešiel na chatu. V tej tme sa dala ľahko prehliadnuť naša cedulka s odkazom pri ústí doliny. O desiatej večer sa z Bardejova dotrmácal aj Stanko. Takže sme boli už kompletní (ostatní ani nevyrazili z Bratislavy – Alino, Dežko a spol.)

Druhý deň sme zo zúfalstva išli na Opalisko. Nikdy som tam nebola a chcela som na pásoch vyšlapať až na vrchol. Vlek skrátili na 1/3, horné 2/3 zjazdovky nechávajú zarásť. Poldenný lístok stál 190 Sk a tak sme si ho kúpili. Samozrejme, že zo šlapania na pásoch nebolo nič. Všetcia, až na Violu a mňa boli leniví. Viola lietala druhou kozmickou rýchlosťou po zjazdovke a asi po 5 jazde sme jej Karol a ja povedali vo fronte na vlek (bolo tam asi 10 ľudí), že nech sa len pasívne nevozí ale aj trénuje. Na to sa urazila a prestala sa s nami baviť. Poobede sme sa zastavili v reštike v Liptovskom Mikuláši na odbočke do Závažnej Poruby. Dobre sme sa napráskali. Potom sme hneď vedľa nakúpili v potravinách (bola tam nejaka mladá blondínka a chlapi boli vo vytržení). Na záver sme skončili v cukrárni. Večer nás Stanko opustil, išiel pracovať do Hirocemu. Sľúbil, že v utorok večer alebo stredu ráno sa vráti. Večer sa premietali ešte Karolove diáky.

V pondelok po nekonečnom Karolovom vstávaní sme o desiatej autom vyrazili do Jalovca. O jedenástej sme nastupovali smer chata Červenec – Babky. Na chate a po okolitých svahoch sme našli asi 30 Čechov. Vyšli sme na hrebeň, pofotili a keďže boli už tri hodiny, chceli sme sa cez Babky už vrátiť. Táňa však bola dosť unavená a začala sa báť lyžovať. Asi hodinu sme na ňu čakali kým zliezla (dosť mierny) kopec do sedielka pod Babkami (Babky sme samozrejme nešli). Potom sme chceli nájsť značku a museli sme prejsť asi 200 m cez les. Snehu bolo statočne, na lyziach do pol stehien, bez lyzi po krk! Táni povolili nervy a nechcela sa pohnúť z miesta. Karol ako správny psycholo-pedagóg ju ďalšiu hodinu presviedčal. Za šera sme schádzali už po značke dole. Milko s Violou išli dopredu pre auto, ja som čakala na Karola s Táňou. V aute potom Karol mal ešte poznámku, že som ho vraj NEČAKALA. Na to som sa zasa ja urazila, lebo okrem iného nám chýbala tá jeho ranná hodina povalovania sa. Na večeru sme sa zastavili v našej reštike. Juraj s Mirečkom zatiaľ ten deň boli bežkovať. Večer boli opäť diáky.

V utorok ráno Mireček opäť odišiel na Muráň. Karol „utešoval“ Táňu a keďže to vyzeralo, že ten deň sa nepohnú z baráku, vybrali sme sa na bežkách Juraj, Viola a ja do Jaloveckej doliny. Išli sme hlbokým snehom niekoľkokrát križujúc potok, fotili sme nádherné šlahačkové kamene. Bolo nám veľmi fajn. Došli sme až po ústie doliny Parichvost. Cestou naspäť na poliach za Žiarom, kde trénovali bežci z Jasnej, sme naďabili na Milka, Karola a Táňu. Tréner po nás pozeral a odkázal Viole, že má viac na bežkách kĺzať a nie dupkať. To sme sa jej však nikto po nedelňajších skúsenostiach nikto neodvážil povedať. Večerali sme opäť v Mikuláši.

V stredu sa Mireček s Jurajom vybrali na Baníkov. Ozbrojili sa po zuby, nevedeli aká bude cesta a či sa za chvíľu nevrátia. Viola chcela hrozne s nimi ísť ale nezobrali ju. Bola hlboko dotknutá, že či si Pucher myslí, že by mu nestačila. Snažila som sa jej vysvetliť, že ju nezobrali kvôli bezpečnosti. Myslím však, že moja snaha bola márna. My s Violou sme išli ma bežkách smerom na Podbánske. No prišli sme asi do polovice. Keďže bolo fantastické počasie, zostali sme sa opaľovať pod smrečkom. Karol , Táňa, Milko a Stano išli do Žiarskej doliny s úmyslom výjsť až na chatu. Myslela som si o nich svoje. Mirko s Jurajom chceli o štvrtej odísť do Bratislavy a Viola uvažovala že pôjde s nimi. Zdôvodňovala to množstvom práce ktoré musí na počítači urobiť. Ja som sa ostala ešte 1/2 hodinu opaľovať na lúke. Keď som prišla do domu, všetko bolo hore nohami, všetcia sa balili. Karol a spol. prišli z chaty s tým, že môžme sa ubytovať na Žiarskej. Autá nám vraj zamknú za 20 minút pri Horskej službe. To znamenalo zbaliť sa, nasadnúť do auta, doviesť sa k HS a to všetko za 20 minút. Juraj mi zobral do Bratislavy bežky a topánky, takže aspoň o jednu vec som mala menej. Viola sa naraz už do Bratislavy neponáhlala. Hladná, smädná a vystresovaná som o šiestej štartovala na chatu. Za 1 3/4 hod. za jasnej noci sme dorazili hore. Táňa tam už bola, ona si poobede po veci do dediny nezišla. Všetko jej zbalil a vyniesol Karol. Večer sme stihli ešte premietať v jedálni Karolove diáky z pred 10 rokov. Všetcia na nich boli mladí, vlasatí, štíhli chlapci a bezvráskavé dievčatá. Akurát Pegina je stále rovnaká. Potom sme sa presunuli do izby, kde Stanko hral do druhej v noci.

Ráno našťastie dorazil chatárov syn s pomocníkom a svojou dievčinou, takže nám urobili raňajky. Ach, kdeže je kuchyňa Ľuda Záhora! No boli sme vďační aj za také druhotriedne raňajky. Karolovi ako vždy trvalo večnosť, kým sa vymotal z periny. My sme už zúrivo prešľapovali pred chatou a popritom obdivovali masy snehu. Potom sme sa celá perepúť vydali do Žiarskeho sedla. V sedle sme zanechali Táňu a Milka (akosi sa rád obetoval) a my sme šli po hrebeni smerom na Smrek. Pred Smrekom (v mape uvedená len kóta) sme začali zlyžovávať do Žiarskej doliny. Bol dobrý tvrdý podklad s prachovejším snehom na vrchu. Mňam, mňam. Zjazd bol dlhý, s patričným sklonom. Trochu sme pod skalami traverzovali a hľadali menej vysnežený terén aby sme náhodou niečo nepospúšťali. Popri potoku sme zišli až k chate. Večer sme opäť premietali v jedálni diáky, tentokrát z Juhoafrickej republiky. No a potom sa zasa hralo a spievalo do pol noci.

V piatok sme sa už nemohli pozerať na Karolovo vstávanie a tak pomali cupi-lupi (ako to nazval Stanko) sme sa vybrali do Žiarskeho sedla. Cestou nás Táňa s Karolom dobehli a tak sme potom spoločne vyšli na Plačlivô. Bol krásny výhľad a tak sme veľa fotili. V sedle nás tí dvaja opäť opustili a my sme opäť išli po hrebeni našou včera odskúšanou trasou. Tentokrát sme zašli trošku ďalej, ale vrchol Smreka bol sfúkaný bez snehu. Takže kúsok pod ním sme si zgustli do doliny. Večer opäť diáky – Paríž, Bath, Korzika, Normandia.

V sobotu ráno sme sa pobalili, uskladnili si batohy u chatára a poďho do Smutného sedla (na čmochtošov sa nečakalo). Viola išla do sedla diretisimu a 10 m pod vrcholom to naraz vyzula. Ihneď zapadla do pol pása do snehu. Kričali sme na ňu čo to tam stvára. Vraj jej podšmykujú pásy!?!?!? My sme sa nezmohli ani na odpoveď. V sedle nás dostihla hmla a takmer nič sme nevideli. Opatrne po slepiačky sme zišli k Táni s Karolom, ktorí čakali dole. Svah bol zvrásnený takými smiešnymi vlnami (nafúkaný a zfirnovatelý sneh), takže človek mal dojem akoby surfoval s lyžami na morských vlnách. Na chate sme sa rozlúčili s chatárom a za poriadneho lejaku sme schádzali k autám na HS. Stanko mal vybitú baterku, ale chalani to rýchlo požičanými káblami nakopli. Viola zasa špekulovala kam vlastne pôjde. Posledná jej verzia, ktorú som počula, bol Sliač a večer presun na mecheche do Nového Mesta.

Večer ma doma čakalo prekvapenie – maminka so sádrovou nohou. Miloš ju celý týždeň opatroval, Ľubica varila.

Wild Water Alps Tour 2001

Alpské rieky 2001, alebo putovanie Európou…
( WWAT – Wild Water Alps Tour 2001 )

Pôvodný názov tejto akcie ( niektorí tomu hovoria aj zájazd prípadne expedícia) bol PIEMONT 2001. Kedže do Piemontu sme sa vôbec nedostali, názov akcie sa nám trošku zmenil. Kde sme to vlastne boli? V Rakúsku, chvíločku v Nemecku ale väčšinu času sme trávali vo Švajčiarsku.

Termín

18.5.2001 – 27.5.2001​

Zostava:

​6ks: Mizo, Saša, Mirík, Šeďo, Luciša a náš dvorný fotograf a kameraman Fševed

Doprava

​Tmavomodrý metalízovaný Ford Tranzit (bez autorádia) s vlekom na kajaky a bicykle požičaný s CK AAC (Jožo Černý).

Počasie

​Veľmi príjemné a teplé, trochu nám aj zapršalo, ale našťastie sme vždu pod nejakú strechu zaliezli.

Stručná štatistika

Cca:​ 2.700 Km ​najazdených Tranzitom na cestách
a necestách
​85 Km (6 riek) splavených na našich člnkoch
​1 deň​ treku a turistiky
​12 filmov ​vyfotených
​1 hodina ​natočeného videozáznamu

Toť naše zápisky

Piatok 18.5.2001

​Odchod je stanovený na hodinu o ktorej vieme dopredu, že ju nebudeme stíhať. Najprv mešká Jožo s autom a tesne pred odchodm nám oznamuje, že auto ktoré má pre nás pripravené je asi o meter kratšie a tak máme od začiatku strach, či sa pomestíme. Preto vyhadzuejeme jednu radu sedadiel a hneď to z priestorom vyzerá o čosi lepšie. Balenie nám trvá nekonečne dlho, ale najviac nás všetkých trápi, že v aute nemáme žiadnu hudbu, žiadne rádio a nič podobné. Už vopred mám obavy či nebudem počúvať za jazdy spev opilcov. Šeďo má zase starosti z bicyklami: „ Načo berieme tie bycikle, veď je to zbytočné“. (Teraz po našej akcii mu musím dať za pravdu). Bicykle sa do vozíka nezmestia aj dieru sa nám do vleku podarilo urobiť a kým ich naviažeme na konštrukciu, padnú nám asi zo päťkrát a podarí sa nám aj blatník na vleku odtrhnúť. Hotová pohroma. Dieru zalepujeme špeciálnou páskou a blatník opravuje náš Fševedko drôtikom. Ale nakoniec sa ako tak pobalíme, kopa veci vo vnútri s pelechom na spanie pre troch ľudí, jedlo (na desať dní) a vodácke veci s Pálavou vo vleku a na vleku 4 kajaky a 4 bicykle. Po polnoci opúšťame Bratislavu smer Brno. Mirík sa rozhodol, že tadiaľ je to do Rakúska bližšie a aby sme do Brna nešli zbytočne nakladáme tu Miríkovu novú Pyranhu Inazonu dvestotridsiadku (pre tých čo nevedia Inazona je kajak).
Asi sme mali málo lodiek na vleku. Najlepší čas na nakupovenie vo vodáckom obchode je o druhej v noci. Konečne prechádzame hranicami smer Rakúsko, malé zdržanie – orážame našich šesť bločkov od kajaku ( DPH ) a na radu Českých colníkov sa Rakúšakom nechválime že máme nejaký nový kajak. Ďalej až do rána bieleho striedavo šoférujeme čo nám sily stačia zatiaľ čo ostatní si kľudne spinkajú.

Sobota 19.5.2001

Kedže náš plán nieje dopredu jasný v noci počas dlhej cesty sa rozhodujeme, že splavovať začneme na rieke Inn pri meste Imst. Vody je až až, len už nájsť voľakoho kto nám vyvezie šoféra hore aby aj on mohol na vodu. A máme naozaj šťastie prišli nám do rany naši kamaráti z Čiech, ktorí sa zrovna po týždni vracali práve z riek Piemontu. A tak spoločne s nimi zvážame naše auto a sadáme na vodu za pekného, slnečného počasia. Riečka veľmi pekná, obrovské vlny a nikto sa ani nekúpal. Končíme v Haimingu pri moste, tu sa nám podarí výhodne kúpiť od Čechov švajčiarske nálepky na vlek a auto, a presúvame sa podvečer na Sannu kde sadáme znova na vodu. Na Sanne sa nám darilo už o čosi lepšie – Saška sa nám vykopala, trošku nám spanikárila. Všetko sme pochytali a ďalej sme splavovali už v pohode. Fševed zvážal na Sanne auto a fotil ako divý. Spíme kúsok od Sanny, pri riečke Trisanna kde od samej radosti, že sa mi podarilo násť dobrý flek na spanie som zalomil vlek pri cúvaní. Našťastie sa nič vážne nestalo a expedícia môže pokračovať so zalepeným svetlom ďalej. Pri vode je riadna zima a tak rozkladáme oheň pri ktorom sa ohrievame a spíme poniektorí vonku a poniektorí v aute.

Postreh dňa: Pri cúvaní s vlekom sa musíš pozerať dozadu. Nato prišiel Fševed chvíľu pred tým ako som ja šikulák vlek zalomil a to len pre to, že som Fševeda poriadne nepočúval.

Nedeľa 20.5.2001

​Ráno sušíme spacáky a karimatky navlhnuté od rosy a konečne si pripravujeme poriadne raňajky. Presúvame sa do Švajčiarska a cestou obzeráme niektoré úseky Innu ktoré sme už splavovali alebo chceli by sme splavovať. Za hranicami nie je nikto ochotný na Fševedovo sklamenie navštíviť bezcolnú zónu. Nafty máme dostatok, tak potom načo. Sadáme na Inn nad mestečkom Scoul (Martinna strecke). Zvážame auto spoločne s Lucišou a na miesto štartu s presúvame na Bicykloch. Na niečo nám tie tátoše boli predsa dobré. Bicykle schovávame v lese a spoločne splavujeme asi 6 Km veľmi peknej trojky. Luciša so Fševedom idú na Pálave a ide im to celkom dobre, akurát Luciša neustále reve na Fševeda a každú chviľu musia vylievať vodu. Nikto sa nám neokúpal a všetci sme dosplavovali k autu za konštatovania, že naposledy tu bolo o čosi menej vody. Po naviazaní lodiek a bicyklov pokračujeme ďalej smerom do Reichenau k rieke Vorderhein. Podľa mapy sme vybrali najkrajšiu (a najkratšiu) cestu cez priesmyk Flüelapaß vo výške 2383 m. Auto do kopca na jednotke ledva fučalo a čím vyššie sme boli stále viac snehu okolo nás bolo. Tesne pred vrcholom, keď boli okolo cesty všade dva metre snehu, sme zastavili a pozvezovali kajaky. Tu sme sa pretekali v kajakovom zjaďovaní na snehu. Niektorí z nás boli takí rýchli, že až na ceste museli brzdiť. Ďalej pokračujeme do Reichenau a obzeráme Davos a riečku Landqaurt ktorá má dosť vody a pre nás nieje veľmi splavná. Náš známy kemp pri Reichenau už okupujú Švajčiarski cigáni , poznáme ich podľa obrovských karavanov ťahané Mercedesmi a zdá sa nám, že sme aj vajdove auto videli bola to pekná červená Corvette. Keďže nechceme mať s nimy žiadne problémy spíme o kúsok ďalej pod železničným mostom. Je to veľmi pekné miesto (trávička s ohniskom) na sútoku dvoch riek Vorderhein a Hinterhein ktore sa vlievajú do rieky Rhein (Rýn). Trochu nám vadia vlaky ktoré tu jazdia pomerne často, ani sa poriadne nepočujeme keď nám nejaký prefrčí nad hlavou. Po celom dni sme poriadne uťahaní a tak nočné vláčiky ani neregistrujeme.

Postreh dňa: Začína sa prejavovať HarryPottermánia (niečo podobné ako ponorková choroba). Nakazenými sú Luciša a moja maličkosť. Saša a Mirík touto nákazou prešli už doma a tak sú proti nej čiastočne imúnny, až na konci expedície Saška nákaze podľahla znovu.

Pondelok 21.5.2001

V pláne máme splaviť rieku Vorderhein – veľký kaňon – tzv. Grand kaňon Švajčiarska. Kedže máme pred sebou 20 Km berieme zo sebou jedlo, foťák a kameru. Na miesto štartu znova vyberáme kratšiu cestu, ale znova to bolo dosť do kopca ale nám sa takéto cesty veľmi páčili. Cesta sa vynula nad riekou zarezaná v skalnej stene, takže vyliezame každú chvíľu z auta, obzeráme a fotíme ako divý. Zatiaľ, čo ma všetci čakajú pri vode, zvážam auto do Reichenau a naspäť sa veziem, švajčiarskym vláčikom. Z vláčiku obzerám vodu, zdá sa, že na vode nie je nič nebezpečného. Ja zo vševedom aj z foťákom a kamerou sa veziem v pálave, ostaní na svojich kajakoch. Akurát Luciša ide na mojom Tope a nadáva, pretože je plné našich vecí. Preto jej časť veci berieme do Pálavy. Riečka je veľmi pekná, okolo sú mnohé niekoľko-stometrov vysoké skalné steny najrôznejších tavrov. Obdivujeme, kocháme sa a Fševed nevychádza z údivu. Aj keď je to Fševed (fšetko videl fšetko počul) toto teda ešte nevidel. Pred sútokom riek na posledných pár kilometrov Fševeda usadzujeme do kajaku. Celkom sa mu to páčilo a ani sa neokúpal. Zato Ja z Lucišou pokračujeme na Pálave, ktorú sa nám vďaka nášmu blbnutiu podarilo na sútoku prevrátiť. Trochu sme si aj zaplávali kým sme sa dostali znova do lode. Na našom táborisku zhadzujem zo seba neopreny a musíme ísť ešte naše auto zo stanice vyzdvihnúť. Auto je v poriadku, akurát za stieračom máme pozdrav a šekovú poukážku, reku, aby sme pokutu 40 frankov zaplatili. Rozhdli sme sa, že žiadnu pokutu nebudeme platiť. Času máme do večera dosť a tak varíme, napchávame sa a čítame HarryhoPotera.

Utorok 22.5.2001

​​Ráno vyrážame ďalej smerom na Juh a čaká nás deň plný autoturistiky. Najprv zasatvujeme pri rieke Albula, obzeráme a fotíme priehradu zpod ktorej by sme mali sadnúť na vodu, ale na vodu radšej nejdeme, pretože v Morene písali veľa o tejto rieke, čo sa nám veľmi nepáčilo. Takže presúvame sa k rieke Hinterhein-ViaMala. Viamala sa nesplavuje, ale aj tak tu bolo čo pozerať je to veľmi pekný kaňon prístupný na obzeranie za 3 franky. A tak ozberáme, fotíme filmujeme a kocháme sa ako pravý turisti. Pokračujeme smerom proti prúdu rieky Hinterhein, sprvoti sa chystáme aj na vodu, ale čím vyššie postupujem tým menej sa nám rieka páči. A tak na vodu nejdeme. Obedujeme na peknej trávičke pred vjazdom do tunelu pod priesmykom San Bernardino, pôvodne sme chceli ísť cez priesmyk a užiť si snehu, ale cesta je zavretá a tak po dobrom obede a hakisakovej sieste sa presúvame cez Tunel do ďlašieho údolia. Krajinka popri kľukatej ceste je veľmi pekná a tak máme čo obzerať. Ideme po diaľnici so sklonom asi ako na Donovaloch. Z kolných stien sa nám ukazuje množstvo vodopádov a vodopádikov. Ďalšou našou zástavkou je rieka Calancasca ktorú sme minulý rok splavovali. Akurát, tento rok nebolo nikoho kto by na túto vodu sadol. Riečka je to veľmi pekná – rýchla a vody je tiež viacej ako by sa nám páčilo. Pokračujeme smerom do údolia rieky Verzasci. Pozeráme priehradu 220m vysokú z ktorej sa mimochodom skáče bungeejumping. Ževraj ho tam skákal aj James Bond vo filme Golden… Náš náročný deň strávený cestovaním končíme na parkovicsku pri mestečku Sonogno na konci údolia. Ešte pred večerou prezeráme neďaleký vodopád varíme a unavený si líhame vedľa auta. Spí tu aj zopár Nemcov vo svojich veľkých dodávkach, tak prečo by sme tu nemohli aj my kempovať vedľa tej našej dodávky. V noci sa musíme ale presenúť kvôli dažďu pod striešku, ktorá našťastie nie je ďaleko od našich spacákov.​

Streda 23.5.2001

​Ráno stále prší a tak celé doobedie trávime pod strieškou a čítame Harryho Pottera a zopár časopisov, ktoré sme si zo sebou z domu priniesli. Poobede sa počasie ako tak umúdrilo a tak sadáme na vodu všetci kajkári na Horný úsek Verzasci so Sonogna asi 6 Km úsek k nezjazdnému kataraktu. Túto veľmi peknú časť rieky s obtiažnosťtou WW III-IV splavujeme celkom v pohode a vďaka Šeďovej dobrej pamäti zisťujeme, že na tomto úseku je aj zopár miest WW 5, ktoré je lepšie preniesť. Fševed nám zváža auto, zastavuje na pekných miestach a stíha nás fotiť aj filmovať súčasne. Dole sa stretávame s našim Flešom na dohodnutom mieste a zverujeme mu svoje dojmy. Saška bola trošku vystrašená, rieka bola na ňu trochu ťažká, ale nám ostatným sa to veľmi páčilo. Vody bolo na dnes už dosť a tak sa trochu túlame popri rieke a nachádzame množstvo veľmi pekných miest, ktoré musí Fševed všetky fotiť.

Štvrok 24.5.2001

​Tento deň sa niesol v znamení turistiky. Všetci sme sa na túru tešili, teda až na Miríka ktorému sa šlapať po Švajčiarsku po vlastných veľmi nechcelo. Nakoniec vyrážame všetci smerom do pravého údolia nad Verzascou. Kam ideme nikto z nás nevie, náš cieľ je prejsť sa, vyjsť na nejaký ten kopec a hlavne vydieť a vychutnať si čo najviac s tunajšej krásy. Fševed má v pláne vyfotiť si kamzíka. Ale na začiatok sa musí uspokojiť s kozami a kozičkami ktoré stretáme hneď na začiatku našej túry. Pobavíme sa s kozičkami, pohráme a všetkým sa nám o čosi ľahšie do kopca šlape a dokonca aj Miríkovi sa začína na Turistike páčiť. Obiehame stádo pasúcich sa kôz ktoré sa nám mocú stále pomedzi nohy a míňame posledné kamenné domčeky tohto údolia. Vystupujeme nad pásmo lesa kde nám križuju náš chodník snehové lavíny a tak musíme ďalej po snehu postupovať. Končíme vo výške asi 2500 m na veľkom snehovom poli a nikde nevydíme kde by mohol náš chodník pokračovať a tak schádzame naspäť na naše parkovisko. Večer znova prší a máme pudingové hody.

Piatok 25.5.2001

​Dochádza nám chlieb a tak ja z Lucišou vyrážame do údolia zháňať chlieb. Zopár chlebíkov sa nám podarilo kúpiť ale sú rovnako drahé, ako tie ktoré nám kúpila Saška z Miríkom v predchádzajúci deň. Na naše raňajky nás prišiel pozrieť náš Kamrát Igor Perutka z rodinkou. Splavujeme na kajakoch znova horný úsek Verzasci a okrem Fševeda nás čakajú na známych miestach aj Perutkovci. Počasie je pekné a tak splavujeme aj ťažší úsek spod kataraktu teda okrem Sašky. Je to veľmi pekná časť Verzasci s obtiažnosťou do WW V. Pár miest sme nútení prenášať. Jedno päťkové miesto splavujem ako prvý podľa mojich skúseností z minulého roku. Lenže vody je o čosi viac a tak musím v tej najťahšej vode eskimovať pričom musí bojovať zo silnou vodou. Potom čo to videli Miro, Luciša a Šeďo, chytili svoje kajaky na plecia toto veľmi pekné miesto radšej preniesli. Ďalej sme prenášali ešte zopár krát a pred posledným miestom zo sifónom sme radšej vystúpili. Chvíľu po nás splavujú profíci. Bez problémov prekonávajú aj úseky ktoré sme my prenášali, dobre sa na nich pozerá. Ešte sa kúpeme, lúčime z Perutkovcami, sadáme do auta mierime smerom domov. Po prechode hraníc do Rakúska nám veľmi nebezpečne začína klesať ručička na ukazovateli nafty v nádrži. Našťastie včas odbočujeme z diaľnice a tesne pred benzínkou naše auto zastaví. Asi dvadsať metrov tlačíme auto k stojanu. Je to automat a tak hľadáme bankovky- šilingy a tankujeme naftu. Auto má nafty dosť, ale ono nechce naštartovať. Čo sa robí keď dojde v aute benzín, to všetci dobre vieme, ale čo ak dojde nafta. Skúšame štartovať a nič. Luciša volá Miloškovi, ten nám radí – štartovať (ak máme dobrú batéeriu) pokiaľ sa nafta nedostane všade kam má. Našťastie auto sa po dlhom, nepretržitom štartovaní konečne rozbehne a môžme pokračovať ďalej. Pri Insbrucku odbočujeme z ďialnice smerom do Nemeckého Garmischu. Tu zastavujeme a spíme na malom parkovisku pri riečke Loisach, ktorú sa chystáme splaviť.

Sobota 26.5.2001

​Ráno sadáme všetci na vodu Ja zo Fševedom na Pálavu a ostatní na kajaky. Na vode je hodne lodí, dozvedáme sa, že v Nemecku majú sviatok a tak máme šťastie, na rieke je nás na rôznych člnkoch viac než dosť. Je to riečka z obtižnosťou do WW III peknými meandrami s korytom do šírky 15m. Dosplavujeme v čase najväčších horúčav a tak kúpeľ v rieke sa nám veľmi páči. Času máme dosť a tak sa Ja, Fševed , Luciša a Miro presúvame k neďalekej skalke a snažíme sa po nej liepať hore. Najlepší lezec je Mirík. Síce vysoko nevyliezol, ale snažil sa najviac zo všetkých, však aj toho najviac vypotil. Aj keď je tu veľmi pekne odchádzame , aby sme sa priblížili viac k domovu. Spíme pri mieste Kamerbrucke na rieke Enns.

Nedeľa 27.5.2001

​Kamerbrucke má veľa vody, Erzbach má pre zmenu veľmi málo vody, Lausský vodopád vynechávame a tak sa presúvame na našu starú, známu Salzu. Mne sa na vodu nechce, radšej si čítam Harryho Poterra. Fševeda usádzame do kajaku a ostatní sa okolo neho člnkujú a zabávajú sa na ňom. Miríka to na Salzi veľmi nebaví a tak vystupuje pri schodoch. Ostatní splavujú ďalej až pod kaňon. Tam sa posledný krát balíme a vyrážame smer domov. Pri schodoch stretávame Alina, s Jankom Gazdom a Instim. Chvíľku sa spolu porozprávame, čosi popijeme a ďelej krútime volanotm a bez prestávky sa domov vraciame. Prichádzeme pomerne skoro, ešte za svetla. Čo sa nám nestáva veľmi často. Nasleduje rozvoz po Bratislave.
S pocitom veľmi pekne stráveného týždňa sa dohadujeme, že podobnú akciu uskutočníme aj o rok a možno sa aj do toho Piemontu konečne dostaneme.

Tieto zápisky pre Vás všetkých pripravil a do tejto podoby upravil:

Mizo