Korzika po mokrých kameňoch, na bicykli, pešo a inak.

Zoznam účastníkov

Ducato:
Maťo – šofér na špagátiku
Mizo – šéf aligátor
Luciša
Saška
Mirino
Aďa
1.T Keysho – kto nám chýba???
2.T Smolík
Klára – zástupca českej menšiny

Primera:
Koki Puchi
Dottore, kurvaaniel Miro
3.T Šeďo
Miška

Štvrtok, 20.04.2000

Zraz dohodnutý na 15.00 nestíhame ani my, ani šofér. Okrem toho, nabaliť takú kopu vecí, kajakov, bicyklov, alkoholu a žrádla nie je maličkosť ani do takého veľkého auta ako je Ducato so záhradkou a prívesom. Vyrážame o 18.00, hranice prechádzame bez váženia a za veselého rozhovoru s rakúskym colníkom (fajčíte, drogujete, pijete, fetujete…?). Ešte cez prepchatú Viedeň a s občasným blúdením sa nezadržateľne rútime smer Livorno.

Piatok 21.04.2000

Do Livorna sme dorazili tesne pred príchodom trajektu a zistili sme, že máme veľký problém. Zdá sa, že všetci kajakári, cyklisti, motorkári a turisti sa rozhodli ísť na Korziku a všetky trajekty sú plné. Rozhodujeme sa radšej doplatiť a ísť expresnou, drahšou loďkou ako tráviť ďalší deň dorážaním už aj tak stenčených zásob piva a podopieraním šikmej veže v Pize.
Taliani majú však akúsi inú predstavu a význame slova expresný. Naloďovanie áut bolo spojené s 2 hodinovým meškaním a konštatovaním, že my jediní sa nezmestíme, lebo už nie je miesto. Slovenská reakcia na toto konštatovanie asi prekonala aj talianske, na ktoré sú tam určite zvyknutý. Smolík začal na nich jačať anglicky, Miro bez váhania slovensky. Neviem, či kombinácia týchto dvoch jakotov znie tak hrôzostrašne alebo tak hrôzostrašne vyzerali aktéri jakotu, v každom prípade sme sa nakoniec všetci šťastne zmestili. A tak sme konečne po 24 hodinách cestovania dorazili na Korziku. Privítali nás úzke cesty, pekné počasie, prestrieľané značky a, čo sme vtedy ešte netušili, málo vody.

Sobota, 22.04.2000

Konečne na vodu! Ako prvé sa ponúka na rozjazdenie Golo. Ľahká voda s jediným problematickým miestom trefne nazvaným vysávač. Ako nás upozornili účastníci minuloročného výjazdu, toto miesto je vhodné pre všetkých milovníkov strečingu. Jediný, kto tam mal trochu problémy bol Keysho. Pravdepodobne sa rozhodol, že lukostreľba je šport zaujímavejší ako kajakovanie. Vynoril sa ako Robin Hood s niečím, čo omnoho viac pripomínalo luk ako pádlo. Zvyšok výletu okrem lepenia už dávno rozbitej špice trávil zohýňaním a skákaním po pádle.

Aby sme dohnali čas zameškaný čakaním na trajekt, musíme splaviť ešte jednu rieku. Nie je to problém. Blízko Gola a vedľa nášho „českého“ kempu tečie Asco. Vody malo pomenej, ale veď nevadí, sprášime. Toto konštatovanie sa stalo heslom celého nášho pobytu na korzickom ostrove. Asco dokázalo, že je o dosť náročnejšou ako Golo. Najprv Saška predvádzala mlynček medzi dvoma kameňmi a zanechala svoje fungl nové 3D trápiť sa na Ascu samé. Potom Puchi, asi z nedostatku vitamínov olizoval skalu. Nakoniec si Mizo s Keyshom nedali vysvetliť, že niektoré skoky nie je dobré skákať a bolo z toho 15 litrov vína (na zdravie Saška, Mizo, Keysho!!!) Pre nedostatok čeloviek sa nám nepodarilo dosplavovať až do kempu. Ešte že nás stále verný Maťo čakal pri moste. Večer sme strávili komfortne – na krásnych laviciach pod ešte krajším prístreškom.

Nedeľa, 23.04.2000

Aké to je jazdiť po mokrých kameňoch sme sa presvedčili na Tavinagne. Dokonca sme i to mali možnosť vychutnať na 20 km. Stav vody – asi ako na Belej v júni, obtiažnosť – WW II-III a veeeeľmi ostré kamene poskytovali zaručený zážitok. Nedal na seba dlho čakať. Bobek skočil, urobilo to chŕŕŕŕ a na dne úbohej Pyranky zírala 25 centimetrová diera. A tak Luciši neostávalo nič iné, ako sa aj s garde Keyshom vydať na turistiku smer cesta. Zatiaľ čo sedeli a mrzli na ceste zvyšok partie bez problémov dosplavoval do cieľa. Luciši po tomto úspešnom dni vznikol malý problém – nemala loď. A tak jej neostávalo nič iné, ako niekoho presvedčiť, alebo ako zlé jazyky tvrdia opiť, aby mala na čom jazdiť. Treba podotknúť, že bola úspešná, loď mala každý deň.

Pondelok, 24.04.2000

Pritvrďujeme. Keď už je teda na Korzike viacej kajakárov ako vody, tak aspoň vyberáme rieky, ktoré sú náročné aj za nízkej vody. A tak sa vydávame na Travo, rieku, ktorá sa môže splavovať iba v pondelok a piatok. Pri pohľade na vyschnuté koryto, ktoré vyzerá ako vypustené Lipno meníme plány a odchádzame na Fium Orbo. Čaká nás 3 kilometrový úsek Defillé des Strette. Rieku zdolávme závratnou rýchlosťou – jeden kilometer za jednu hodinu. Z cesty, ktorá je asi sto metrov nad riekou nás povzbudzujú naši kamaráti na vodu neivší. Za zmienku určite stojí skok pri sifóne, ktorý sa, ako to Šeďo po skúsenostiach z minulého roku potvrdí, nedá preniesť. Na hrane skoku sa všetci tvárili prinajmenšom udivene. Niektorí hoblovali pádla, niektorí eskimovali a poniektorí plávali (na zdravie Puchi! ) Ďaľšie náročné miesto tesne pred koncom chvíľu okukujeme, potom ho však Keysho bez problémov splavil a tak sme ho sfúkli skoro všetci.Ešte nás (teda hlavne tých, čo išli tento úsek minulý rok) prekvapil záver úseku, ktorý bol úplne iný. Vraj kvôli nižšej hladine vody v priehrade. Rozjarení vyliezame na breh a nahovárame kamarátov na vodu doteraz neivších na spodný úsek Fium Orba. Človek mieni, elektrikár mení. Na naše prekvapenie na tomto úseku poobede nie je ani to málo vody čo tam bolo ráno. A tak nám neostáva nič iné ako vymyslieť náhradný program. Naskakujeme do nášho Dukátka a cestou kradnúc mandarinky smerujeme na pláž. Našli sme perfektné miestočko pri mori a výborne sme sa pohrali na kajačikoch na asi metrových vlnkách. Chlapci si samozrejme nemohli odpustiť veľkonočné trapnosti (Sašku nám skoro odplavilo do Sardínie) a pekný deň bol za nami.

Utorok 25.04.2000

Plán je jednoduchý. Ak Pán Boh a korzický elektrikári dajú, spalviť dolný úsek Fium Orba. Na výzvedy vysielame výsadkárov Puchiho, Miza a Mira a zatiaľ si krátime čas zdokonalovaním sa v hakisaku. Saška dopĺňa svoj zoznam hlášok o dierach dierami bezodnými.Výsadkári sa vracajú s pozitívnymi správami,takže sadáme na vodu. Nič zvláštne sa nedialo, iba Aďa a Luciša predvádzali, aké to je byť uväznený v pevnosti Fium Orba a čakať na záchrancov. Takto vznikol nový spôsob jazdenia zvaný „fontánka“. Po úspešnom zdolaní aj spodného úseku odchádzame do Bonifacia. Kempujeme v originál kempe, páchame hygienu a večer vyrážame do mesta. Je tu naozaj čo obdivovať.Kamenné mesto postavené na útese, s úzkymi uličkami (že Puchi?) a perfektnou atmosférou. Tú ešte dotvára večera pri sviečkach a morských príšerách. Tí, čo sme mali rozum a išli do mesta peši, nemáme oškreté auto a cestou naspät stretávame rozjarené Vemeno a kopu skautov.

Streda 26.04.2000

Ráno sa ponáhľame na Rizzanese. Časť partie (dottore a babinec) sa odpojuje a odchádzajú na Kaskády du Pollischellu, ktoré si po návrate veľmi pochvaľujú. Zvyšok sa nedá odradiť ako inak nízkym stavom vody a vyráža sprášiť už z minulého roku známy úsek rieky. Našťastie Rizzanese je rieka, na ktorej naozaj nie je treba veľa vody, aby ste si dobre zajazdili. A tak blbneme, padáme si na hlavy v blue angel, predvádzame hod pádlom ala Železný a na 5metrovom skoku sa bojíme. Najmenej sa bál druhojazdec Puchi, ktorý skákal aj napriek vyhrážkam, že ho tam necháme utopiť. Najviac sa bál Mizo, asi vedel prečo. Nezvykle zelený skočil, bublal, bublal a ďalší kopačák bol na svete. K nemu pridala na našu radosť ešte jeden Aďa. 10 metrový vodopád nás počká zase o rok (už aby to Rizzanese prehradili, lebo ho raz naozaj budeme musieť skákať). Na konci sme stretli Nemcov na topách, s ktorými sme nadviazali nezvyklú družbu. So škodoradostným úsmevom nám oznámili, že to, čo sme obzerali v pondelok nebolo Travo, ale jeho prítok a že oni si na Trave perfektne zajazdili. Chceli sme ubiť Miza, ale vyhovoril sa na Háka. Pri výstupe k autu sme sa trochu roztratili a zase šťastne našli. Na šťastné znovu nájdenie sme otvorili jeden z už nahromadených kopačákov a začala sodoma-gomora. Hlavným hrdinom sa stal značne podgurážený Šeďo, ktorému sa naši nemeckí kamaráti tak zapáčili, že ich držal za guľu (pozor, jedn.č.!!!) a nechcel pustiť. Sympatie boli na oboch stranách a tak sme sa dohodli, že spolu zakempujeme. A tak vo veselej nálade a za spevu láska, Miškáá, Saškááá, ako sa volá Puchiho žena???, hľadáme kemp. Po drobných útrapách (Smolík sa prepadol o poschodie nižšie a Lucišu skoro zožral pes) ostávame spať na parkovisku.

Štvrtok, 26.04.2000

Ráno sa budíme ako v ZOO – na hlasité híkania somára a s opicami na ramenách. Najbližšie máme na Taravo, ktoré bez problémov, aj keď v oslabenom počte zdolávame. Dni sa nám krátia a tak špekulujeme, čo ešte máme po ceste. Obzeráme Prunelli (kde je rieka???)ale nakoniec vyhráva spodný úsek Tavignana, kde môžu ísť všetci. Cestou na Tavignano sa zastavujeme poobdivovať Ajachio a spíme na super plážičke pod strieškou.

Piatok, 27.04.2000

Konečne rieka, ktorá má vodu!!! Vôbec nie ťažká, zato veľmi pekná, takže si každý prišiel na svoje. Mizo a dottore dokonca dvakrát. Luciša, ktorá tento krát nikoho neopila, nemala loď a tak ich ukecala na repete. Aby bolo veselo, zobrali zo sebou aj šoféra Maťa. Išlo mu to perfektne, kopal iba trikrát a kopačáky mu boli odpustené. Večer sme zakempovali na super mieste na sútoku Tavignana a Vecchia. Vyrušil nás panáčik, ktorý nám oznámil, že pozemok je jeho a máme hodinu na to, aby sme vypadli. A tak sme spali na romantickom mieste – pod mostom na Vecchiu.

Sobota, 28.04.2000

Ráno sme sa zobudili a zachvíľu to tam vyzeralo ako na Václaváku. Dorazili tam aj dve české partie, ktoré sa v hojnom počte chyslali na Vecchio. Luciša využila Klárine známosti a jej perfektnú češtinu a vydrankala od čechov čierne topo. Riečka sa vyznačovala vysokou obtiažnosťou, málom vody a veľa českýmu kajakármi, ktorí sa nám motali pod pádlami. Za zmienku stojí určite skok, na ktorom sme stáli asi hodinu. Plávalo tu veľa čechov, ale my sme naše farby obhájili a neplávali sme nikto. Zato o pár kilometrov nižšie predvádzala Luciša divadlo, keď sa, po porade so Šeďom a výbere ideálnej cesty, snažila upchať sifón kajakom, pádlom a sebou. Podobnú, i keď menej strašidelnú exhibíciu predvádzal Puchi, ktorý v strede pereje zahodil pádlo. Čuduj sa svete, aj keď ho počas normálneho pádlovania používa zriedkovo, tento krát mu chýbalo a perej musel zdolať kraulom vpred . Treba ešte spomenúť odvážneho Keysha, ktorý nebojácne vpálil do skoku, ktorý všetci okrom dvoch Talianov prenášali. Prežiť to prežil, horšie to však bolo s jeho loďou. Všetci sme boli veľmi šťastní a spokojní, keď sme bez ujmy na zdraví a s dvoma kopačákmi do zbierky dosplavovali k mostu. Cestou sme ešte nabrali Sašku a dottore, ktorí dali prednosť ľahšiemu Tavignanu. Noc sme trávili v našom obľúbenom českom kempe na Ascu.

Nedeľa, 29.04.2000

Časť partie v zložení Puchi, Keysho, Saša, Aďa a Luciša vyrážajú zdolávať Monte Chinto. Keďže začínajú výstup na obed a poniektoré sú v teniskách, vrchol zostal nezdolaný. Prechádzka to ale bola perfektná. Mužská časť partie zatiaľ robí sprievod dottore Lisému na Ascu. Tým, že celú rieku idú na oči, nedajú mu možnosť vystúpiť a pozrieť si a tým pádom ani preniesť. Vyzeráto tak, že nedostatok minerálov sa prejavuje hlavne u starších pánov. Dottore ako druhý najstarší člen výpravy nasledoval príklad Puchiho a ohrýzal tú istú stenu čo Juraj prvý deň. Na smútok vínachtivých jedincov sa však kopačák nekonal. Poobede Smolík a Šeďo ako záchranári Chip a Dal sprevádzali svoje milované na ľahkom úseku Gola. Súťaž, kto splaví viac, vyhrali Miška s Miškom.

Pondelok, 30.04.2000

Hurá domov!!! Plavili sme sa 9 dní, zdolali 7 riek a kúpili 8 kopačákov . Presvedčili sa, že na Korzike je zábava, aj keď je málo vody. Aj keď…. Na budúci rok by jej mohlo byť trochu viac.

1.
deň
2.deň
3.deň
4.deň
5.deň
6.deň
7.deň
8.deň
9.deň

Golo
Asco
Tavignano
Fium Orbo
Fium Orbo
Rizzanese
Taravo
Tavignano
Vecchio
Asco
Saša
P
K,P,P

B
P,P
T


PIR
T
Luciša

P
D

V
P,P,P,P


P,P,P,K
T
Aďa

P,P

P
V,P
P,P,P,P,P,K


P,P,P,P
T
Smolík

P
L

L
P,P,P,P
L

P,P,P
P
Keysho

K
Z

Z
P,P,P


P,P,D
T
Mizo

K


Z
P,P,P,P,K

-‚ –
P,P,P
P
Mirík

P


Z
P,P,P,P


P,P,P
P
Puchi

P,V

K
P
P,P,P,P


P,P,P,P,K
T
Šeďo
P
P,P


L
P,P,P,P,P
L

P,P,P,P
L
Dottore
P
PN

KIL
P,P
T

-‚ –
PIR
P,V

Vysvetlivky:
P​prenáška
-​trápne nič sa nedialo
K ​kopačák
V ​vyprosťovanie
L​láska​
Z ​záchrana
D​diera v lodi​
B​bycikel​
KIL​kope inú ligu​
T​turistika​
PIR​pádluje inú rieku

Žiarska chata

Termin

18.3. – 25.3.2000

Tak ako vlani sme sa vybrali na týždenný pobyt na Žiarsku chatu. Išla som autom s Violou, Mirkom Struhlom a Jurajom Pucherom. K ústiu Žiarskej doliny sme prišli ako prví. Vybalili sme sa, obuli si lyže a hybaj hore na chatu. Ale 50 m od parkoviska nas uvítali zátarasy STOP LAVÍNY! a odkaz, že je chata uzavretá. Hlásiť sme sa mali u chatára v dedine alebo na Horskej službe. Vraj v noci napadol ďalší meter snehu a vyhlásili 4 stupeň lavínového nebezpečenstva. Evakuovali celú chatu (len nejakí Češi odmietli odísť z prístrešku vedľa záchodov). Ratrak vraj mal do polovice okna sneh a mali problémy prejsť cez lavínište pod chatou.

Tmoliac sa po okolí (našťastie som si vzala aj bežky), sme počkali na ďalšie auto s Milkom, Táňou a Karolom. Všetcia okrem mňa boli samozrejme zvedaví na lavínu a išli hore dolinou. No comment.
Večer sme sa ubytovali v podkroví u chatára v trojizbovom bytíku. Prišla aj Zuzka, Črievička a jeho dve deti. Tí sa však rozhodli, že pôjdu k Zuzke na chatu do Vyšnej Boci. Večer sme telefonovali ešte Vladovi Cenigovi a Luciši, ktorí tiež mali prísť. Na ceste čakal Juraj s Violou na Struhla (išiel ešte čosi vybaviť na Muráň), aby omylom nešiel na chatu. V tej tme sa dala ľahko prehliadnuť naša cedulka s odkazom pri ústí doliny. O desiatej večer sa z Bardejova dotrmácal aj Stanko. Takže sme boli už kompletní (ostatní ani nevyrazili z Bratislavy – Alino, Dežko a spol.)

Druhý deň sme zo zúfalstva išli na Opalisko. Nikdy som tam nebola a chcela som na pásoch vyšlapať až na vrchol. Vlek skrátili na 1/3, horné 2/3 zjazdovky nechávajú zarásť. Poldenný lístok stál 190 Sk a tak sme si ho kúpili. Samozrejme, že zo šlapania na pásoch nebolo nič. Všetcia, až na Violu a mňa boli leniví. Viola lietala druhou kozmickou rýchlosťou po zjazdovke a asi po 5 jazde sme jej Karol a ja povedali vo fronte na vlek (bolo tam asi 10 ľudí), že nech sa len pasívne nevozí ale aj trénuje. Na to sa urazila a prestala sa s nami baviť. Poobede sme sa zastavili v reštike v Liptovskom Mikuláši na odbočke do Závažnej Poruby. Dobre sme sa napráskali. Potom sme hneď vedľa nakúpili v potravinách (bola tam nejaka mladá blondínka a chlapi boli vo vytržení). Na záver sme skončili v cukrárni. Večer nás Stanko opustil, išiel pracovať do Hirocemu. Sľúbil, že v utorok večer alebo stredu ráno sa vráti. Večer sa premietali ešte Karolove diáky.

V pondelok po nekonečnom Karolovom vstávaní sme o desiatej autom vyrazili do Jalovca. O jedenástej sme nastupovali smer chata Červenec – Babky. Na chate a po okolitých svahoch sme našli asi 30 Čechov. Vyšli sme na hrebeň, pofotili a keďže boli už tri hodiny, chceli sme sa cez Babky už vrátiť. Táňa však bola dosť unavená a začala sa báť lyžovať. Asi hodinu sme na ňu čakali kým zliezla (dosť mierny) kopec do sedielka pod Babkami (Babky sme samozrejme nešli). Potom sme chceli nájsť značku a museli sme prejsť asi 200 m cez les. Snehu bolo statočne, na lyziach do pol stehien, bez lyzi po krk! Táni povolili nervy a nechcela sa pohnúť z miesta. Karol ako správny psycholo-pedagóg ju ďalšiu hodinu presviedčal. Za šera sme schádzali už po značke dole. Milko s Violou išli dopredu pre auto, ja som čakala na Karola s Táňou. V aute potom Karol mal ešte poznámku, že som ho vraj NEČAKALA. Na to som sa zasa ja urazila, lebo okrem iného nám chýbala tá jeho ranná hodina povalovania sa. Na večeru sme sa zastavili v našej reštike. Juraj s Mirečkom zatiaľ ten deň boli bežkovať. Večer boli opäť diáky.

V utorok ráno Mireček opäť odišiel na Muráň. Karol „utešoval“ Táňu a keďže to vyzeralo, že ten deň sa nepohnú z baráku, vybrali sme sa na bežkách Juraj, Viola a ja do Jaloveckej doliny. Išli sme hlbokým snehom niekoľkokrát križujúc potok, fotili sme nádherné šlahačkové kamene. Bolo nám veľmi fajn. Došli sme až po ústie doliny Parichvost. Cestou naspäť na poliach za Žiarom, kde trénovali bežci z Jasnej, sme naďabili na Milka, Karola a Táňu. Tréner po nás pozeral a odkázal Viole, že má viac na bežkách kĺzať a nie dupkať. To sme sa jej však nikto po nedelňajších skúsenostiach nikto neodvážil povedať. Večerali sme opäť v Mikuláši.

V stredu sa Mireček s Jurajom vybrali na Baníkov. Ozbrojili sa po zuby, nevedeli aká bude cesta a či sa za chvíľu nevrátia. Viola chcela hrozne s nimi ísť ale nezobrali ju. Bola hlboko dotknutá, že či si Pucher myslí, že by mu nestačila. Snažila som sa jej vysvetliť, že ju nezobrali kvôli bezpečnosti. Myslím však, že moja snaha bola márna. My s Violou sme išli ma bežkách smerom na Podbánske. No prišli sme asi do polovice. Keďže bolo fantastické počasie, zostali sme sa opaľovať pod smrečkom. Karol , Táňa, Milko a Stano išli do Žiarskej doliny s úmyslom výjsť až na chatu. Myslela som si o nich svoje. Mirko s Jurajom chceli o štvrtej odísť do Bratislavy a Viola uvažovala že pôjde s nimi. Zdôvodňovala to množstvom práce ktoré musí na počítači urobiť. Ja som sa ostala ešte 1/2 hodinu opaľovať na lúke. Keď som prišla do domu, všetko bolo hore nohami, všetcia sa balili. Karol a spol. prišli z chaty s tým, že môžme sa ubytovať na Žiarskej. Autá nám vraj zamknú za 20 minút pri Horskej službe. To znamenalo zbaliť sa, nasadnúť do auta, doviesť sa k HS a to všetko za 20 minút. Juraj mi zobral do Bratislavy bežky a topánky, takže aspoň o jednu vec som mala menej. Viola sa naraz už do Bratislavy neponáhlala. Hladná, smädná a vystresovaná som o šiestej štartovala na chatu. Za 1 3/4 hod. za jasnej noci sme dorazili hore. Táňa tam už bola, ona si poobede po veci do dediny nezišla. Všetko jej zbalil a vyniesol Karol. Večer sme stihli ešte premietať v jedálni Karolove diáky z pred 10 rokov. Všetcia na nich boli mladí, vlasatí, štíhli chlapci a bezvráskavé dievčatá. Akurát Pegina je stále rovnaká. Potom sme sa presunuli do izby, kde Stanko hral do druhej v noci.

Ráno našťastie dorazil chatárov syn s pomocníkom a svojou dievčinou, takže nám urobili raňajky. Ach, kdeže je kuchyňa Ľuda Záhora! No boli sme vďační aj za také druhotriedne raňajky. Karolovi ako vždy trvalo večnosť, kým sa vymotal z periny. My sme už zúrivo prešľapovali pred chatou a popritom obdivovali masy snehu. Potom sme sa celá perepúť vydali do Žiarskeho sedla. V sedle sme zanechali Táňu a Milka (akosi sa rád obetoval) a my sme šli po hrebeni smerom na Smrek. Pred Smrekom (v mape uvedená len kóta) sme začali zlyžovávať do Žiarskej doliny. Bol dobrý tvrdý podklad s prachovejším snehom na vrchu. Mňam, mňam. Zjazd bol dlhý, s patričným sklonom. Trochu sme pod skalami traverzovali a hľadali menej vysnežený terén aby sme náhodou niečo nepospúšťali. Popri potoku sme zišli až k chate. Večer sme opäť premietali v jedálni diáky, tentokrát z Juhoafrickej republiky. No a potom sa zasa hralo a spievalo do pol noci.

V piatok sme sa už nemohli pozerať na Karolovo vstávanie a tak pomali cupi-lupi (ako to nazval Stanko) sme sa vybrali do Žiarskeho sedla. Cestou nás Táňa s Karolom dobehli a tak sme potom spoločne vyšli na Plačlivô. Bol krásny výhľad a tak sme veľa fotili. V sedle nás tí dvaja opäť opustili a my sme opäť išli po hrebeni našou včera odskúšanou trasou. Tentokrát sme zašli trošku ďalej, ale vrchol Smreka bol sfúkaný bez snehu. Takže kúsok pod ním sme si zgustli do doliny. Večer opäť diáky – Paríž, Bath, Korzika, Normandia.

V sobotu ráno sme sa pobalili, uskladnili si batohy u chatára a poďho do Smutného sedla (na čmochtošov sa nečakalo). Viola išla do sedla diretisimu a 10 m pod vrcholom to naraz vyzula. Ihneď zapadla do pol pása do snehu. Kričali sme na ňu čo to tam stvára. Vraj jej podšmykujú pásy!?!?!? My sme sa nezmohli ani na odpoveď. V sedle nás dostihla hmla a takmer nič sme nevideli. Opatrne po slepiačky sme zišli k Táni s Karolom, ktorí čakali dole. Svah bol zvrásnený takými smiešnymi vlnami (nafúkaný a zfirnovatelý sneh), takže človek mal dojem akoby surfoval s lyžami na morských vlnách. Na chate sme sa rozlúčili s chatárom a za poriadneho lejaku sme schádzali k autám na HS. Stanko mal vybitú baterku, ale chalani to rýchlo požičanými káblami nakopli. Viola zasa špekulovala kam vlastne pôjde. Posledná jej verzia, ktorú som počula, bol Sliač a večer presun na mecheche do Nového Mesta.

Večer ma doma čakalo prekvapenie – maminka so sádrovou nohou. Miloš ju celý týždeň opatroval, Ľubica varila.

Wild Water Alps Tour 2001

Alpské rieky 2001, alebo putovanie Európou…
( WWAT – Wild Water Alps Tour 2001 )

Pôvodný názov tejto akcie ( niektorí tomu hovoria aj zájazd prípadne expedícia) bol PIEMONT 2001. Kedže do Piemontu sme sa vôbec nedostali, názov akcie sa nám trošku zmenil. Kde sme to vlastne boli? V Rakúsku, chvíločku v Nemecku ale väčšinu času sme trávali vo Švajčiarsku.

Termín

18.5.2001 – 27.5.2001​

Zostava:

​6ks: Mizo, Saša, Mirík, Šeďo, Luciša a náš dvorný fotograf a kameraman Fševed

Doprava

​Tmavomodrý metalízovaný Ford Tranzit (bez autorádia) s vlekom na kajaky a bicykle požičaný s CK AAC (Jožo Černý).

Počasie

​Veľmi príjemné a teplé, trochu nám aj zapršalo, ale našťastie sme vždu pod nejakú strechu zaliezli.

Stručná štatistika

Cca:​ 2.700 Km ​najazdených Tranzitom na cestách
a necestách
​85 Km (6 riek) splavených na našich člnkoch
​1 deň​ treku a turistiky
​12 filmov ​vyfotených
​1 hodina ​natočeného videozáznamu

Toť naše zápisky

Piatok 18.5.2001

​Odchod je stanovený na hodinu o ktorej vieme dopredu, že ju nebudeme stíhať. Najprv mešká Jožo s autom a tesne pred odchodm nám oznamuje, že auto ktoré má pre nás pripravené je asi o meter kratšie a tak máme od začiatku strach, či sa pomestíme. Preto vyhadzuejeme jednu radu sedadiel a hneď to z priestorom vyzerá o čosi lepšie. Balenie nám trvá nekonečne dlho, ale najviac nás všetkých trápi, že v aute nemáme žiadnu hudbu, žiadne rádio a nič podobné. Už vopred mám obavy či nebudem počúvať za jazdy spev opilcov. Šeďo má zase starosti z bicyklami: „ Načo berieme tie bycikle, veď je to zbytočné“. (Teraz po našej akcii mu musím dať za pravdu). Bicykle sa do vozíka nezmestia aj dieru sa nám do vleku podarilo urobiť a kým ich naviažeme na konštrukciu, padnú nám asi zo päťkrát a podarí sa nám aj blatník na vleku odtrhnúť. Hotová pohroma. Dieru zalepujeme špeciálnou páskou a blatník opravuje náš Fševedko drôtikom. Ale nakoniec sa ako tak pobalíme, kopa veci vo vnútri s pelechom na spanie pre troch ľudí, jedlo (na desať dní) a vodácke veci s Pálavou vo vleku a na vleku 4 kajaky a 4 bicykle. Po polnoci opúšťame Bratislavu smer Brno. Mirík sa rozhodol, že tadiaľ je to do Rakúska bližšie a aby sme do Brna nešli zbytočne nakladáme tu Miríkovu novú Pyranhu Inazonu dvestotridsiadku (pre tých čo nevedia Inazona je kajak).
Asi sme mali málo lodiek na vleku. Najlepší čas na nakupovenie vo vodáckom obchode je o druhej v noci. Konečne prechádzame hranicami smer Rakúsko, malé zdržanie – orážame našich šesť bločkov od kajaku ( DPH ) a na radu Českých colníkov sa Rakúšakom nechválime že máme nejaký nový kajak. Ďalej až do rána bieleho striedavo šoférujeme čo nám sily stačia zatiaľ čo ostatní si kľudne spinkajú.

Sobota 19.5.2001

Kedže náš plán nieje dopredu jasný v noci počas dlhej cesty sa rozhodujeme, že splavovať začneme na rieke Inn pri meste Imst. Vody je až až, len už nájsť voľakoho kto nám vyvezie šoféra hore aby aj on mohol na vodu. A máme naozaj šťastie prišli nám do rany naši kamaráti z Čiech, ktorí sa zrovna po týždni vracali práve z riek Piemontu. A tak spoločne s nimi zvážame naše auto a sadáme na vodu za pekného, slnečného počasia. Riečka veľmi pekná, obrovské vlny a nikto sa ani nekúpal. Končíme v Haimingu pri moste, tu sa nám podarí výhodne kúpiť od Čechov švajčiarske nálepky na vlek a auto, a presúvame sa podvečer na Sannu kde sadáme znova na vodu. Na Sanne sa nám darilo už o čosi lepšie – Saška sa nám vykopala, trošku nám spanikárila. Všetko sme pochytali a ďalej sme splavovali už v pohode. Fševed zvážal na Sanne auto a fotil ako divý. Spíme kúsok od Sanny, pri riečke Trisanna kde od samej radosti, že sa mi podarilo násť dobrý flek na spanie som zalomil vlek pri cúvaní. Našťastie sa nič vážne nestalo a expedícia môže pokračovať so zalepeným svetlom ďalej. Pri vode je riadna zima a tak rozkladáme oheň pri ktorom sa ohrievame a spíme poniektorí vonku a poniektorí v aute.

Postreh dňa: Pri cúvaní s vlekom sa musíš pozerať dozadu. Nato prišiel Fševed chvíľu pred tým ako som ja šikulák vlek zalomil a to len pre to, že som Fševeda poriadne nepočúval.

Nedeľa 20.5.2001

​Ráno sušíme spacáky a karimatky navlhnuté od rosy a konečne si pripravujeme poriadne raňajky. Presúvame sa do Švajčiarska a cestou obzeráme niektoré úseky Innu ktoré sme už splavovali alebo chceli by sme splavovať. Za hranicami nie je nikto ochotný na Fševedovo sklamenie navštíviť bezcolnú zónu. Nafty máme dostatok, tak potom načo. Sadáme na Inn nad mestečkom Scoul (Martinna strecke). Zvážame auto spoločne s Lucišou a na miesto štartu s presúvame na Bicykloch. Na niečo nám tie tátoše boli predsa dobré. Bicykle schovávame v lese a spoločne splavujeme asi 6 Km veľmi peknej trojky. Luciša so Fševedom idú na Pálave a ide im to celkom dobre, akurát Luciša neustále reve na Fševeda a každú chviľu musia vylievať vodu. Nikto sa nám neokúpal a všetci sme dosplavovali k autu za konštatovania, že naposledy tu bolo o čosi menej vody. Po naviazaní lodiek a bicyklov pokračujeme ďalej smerom do Reichenau k rieke Vorderhein. Podľa mapy sme vybrali najkrajšiu (a najkratšiu) cestu cez priesmyk Flüelapaß vo výške 2383 m. Auto do kopca na jednotke ledva fučalo a čím vyššie sme boli stále viac snehu okolo nás bolo. Tesne pred vrcholom, keď boli okolo cesty všade dva metre snehu, sme zastavili a pozvezovali kajaky. Tu sme sa pretekali v kajakovom zjaďovaní na snehu. Niektorí z nás boli takí rýchli, že až na ceste museli brzdiť. Ďalej pokračujeme do Reichenau a obzeráme Davos a riečku Landqaurt ktorá má dosť vody a pre nás nieje veľmi splavná. Náš známy kemp pri Reichenau už okupujú Švajčiarski cigáni , poznáme ich podľa obrovských karavanov ťahané Mercedesmi a zdá sa nám, že sme aj vajdove auto videli bola to pekná červená Corvette. Keďže nechceme mať s nimy žiadne problémy spíme o kúsok ďalej pod železničným mostom. Je to veľmi pekné miesto (trávička s ohniskom) na sútoku dvoch riek Vorderhein a Hinterhein ktore sa vlievajú do rieky Rhein (Rýn). Trochu nám vadia vlaky ktoré tu jazdia pomerne často, ani sa poriadne nepočujeme keď nám nejaký prefrčí nad hlavou. Po celom dni sme poriadne uťahaní a tak nočné vláčiky ani neregistrujeme.

Postreh dňa: Začína sa prejavovať HarryPottermánia (niečo podobné ako ponorková choroba). Nakazenými sú Luciša a moja maličkosť. Saša a Mirík touto nákazou prešli už doma a tak sú proti nej čiastočne imúnny, až na konci expedície Saška nákaze podľahla znovu.

Pondelok 21.5.2001

V pláne máme splaviť rieku Vorderhein – veľký kaňon – tzv. Grand kaňon Švajčiarska. Kedže máme pred sebou 20 Km berieme zo sebou jedlo, foťák a kameru. Na miesto štartu znova vyberáme kratšiu cestu, ale znova to bolo dosť do kopca ale nám sa takéto cesty veľmi páčili. Cesta sa vynula nad riekou zarezaná v skalnej stene, takže vyliezame každú chvíľu z auta, obzeráme a fotíme ako divý. Zatiaľ, čo ma všetci čakajú pri vode, zvážam auto do Reichenau a naspäť sa veziem, švajčiarskym vláčikom. Z vláčiku obzerám vodu, zdá sa, že na vode nie je nič nebezpečného. Ja zo vševedom aj z foťákom a kamerou sa veziem v pálave, ostaní na svojich kajakoch. Akurát Luciša ide na mojom Tope a nadáva, pretože je plné našich vecí. Preto jej časť veci berieme do Pálavy. Riečka je veľmi pekná, okolo sú mnohé niekoľko-stometrov vysoké skalné steny najrôznejších tavrov. Obdivujeme, kocháme sa a Fševed nevychádza z údivu. Aj keď je to Fševed (fšetko videl fšetko počul) toto teda ešte nevidel. Pred sútokom riek na posledných pár kilometrov Fševeda usadzujeme do kajaku. Celkom sa mu to páčilo a ani sa neokúpal. Zato Ja z Lucišou pokračujeme na Pálave, ktorú sa nám vďaka nášmu blbnutiu podarilo na sútoku prevrátiť. Trochu sme si aj zaplávali kým sme sa dostali znova do lode. Na našom táborisku zhadzujem zo seba neopreny a musíme ísť ešte naše auto zo stanice vyzdvihnúť. Auto je v poriadku, akurát za stieračom máme pozdrav a šekovú poukážku, reku, aby sme pokutu 40 frankov zaplatili. Rozhdli sme sa, že žiadnu pokutu nebudeme platiť. Času máme do večera dosť a tak varíme, napchávame sa a čítame HarryhoPotera.

Utorok 22.5.2001

​​Ráno vyrážame ďalej smerom na Juh a čaká nás deň plný autoturistiky. Najprv zasatvujeme pri rieke Albula, obzeráme a fotíme priehradu zpod ktorej by sme mali sadnúť na vodu, ale na vodu radšej nejdeme, pretože v Morene písali veľa o tejto rieke, čo sa nám veľmi nepáčilo. Takže presúvame sa k rieke Hinterhein-ViaMala. Viamala sa nesplavuje, ale aj tak tu bolo čo pozerať je to veľmi pekný kaňon prístupný na obzeranie za 3 franky. A tak ozberáme, fotíme filmujeme a kocháme sa ako pravý turisti. Pokračujeme smerom proti prúdu rieky Hinterhein, sprvoti sa chystáme aj na vodu, ale čím vyššie postupujem tým menej sa nám rieka páči. A tak na vodu nejdeme. Obedujeme na peknej trávičke pred vjazdom do tunelu pod priesmykom San Bernardino, pôvodne sme chceli ísť cez priesmyk a užiť si snehu, ale cesta je zavretá a tak po dobrom obede a hakisakovej sieste sa presúvame cez Tunel do ďlašieho údolia. Krajinka popri kľukatej ceste je veľmi pekná a tak máme čo obzerať. Ideme po diaľnici so sklonom asi ako na Donovaloch. Z kolných stien sa nám ukazuje množstvo vodopádov a vodopádikov. Ďalšou našou zástavkou je rieka Calancasca ktorú sme minulý rok splavovali. Akurát, tento rok nebolo nikoho kto by na túto vodu sadol. Riečka je to veľmi pekná – rýchla a vody je tiež viacej ako by sa nám páčilo. Pokračujeme smerom do údolia rieky Verzasci. Pozeráme priehradu 220m vysokú z ktorej sa mimochodom skáče bungeejumping. Ževraj ho tam skákal aj James Bond vo filme Golden… Náš náročný deň strávený cestovaním končíme na parkovicsku pri mestečku Sonogno na konci údolia. Ešte pred večerou prezeráme neďaleký vodopád varíme a unavený si líhame vedľa auta. Spí tu aj zopár Nemcov vo svojich veľkých dodávkach, tak prečo by sme tu nemohli aj my kempovať vedľa tej našej dodávky. V noci sa musíme ale presenúť kvôli dažďu pod striešku, ktorá našťastie nie je ďaleko od našich spacákov.​

Streda 23.5.2001

​Ráno stále prší a tak celé doobedie trávime pod strieškou a čítame Harryho Pottera a zopár časopisov, ktoré sme si zo sebou z domu priniesli. Poobede sa počasie ako tak umúdrilo a tak sadáme na vodu všetci kajkári na Horný úsek Verzasci so Sonogna asi 6 Km úsek k nezjazdnému kataraktu. Túto veľmi peknú časť rieky s obtiažnosťtou WW III-IV splavujeme celkom v pohode a vďaka Šeďovej dobrej pamäti zisťujeme, že na tomto úseku je aj zopár miest WW 5, ktoré je lepšie preniesť. Fševed nám zváža auto, zastavuje na pekných miestach a stíha nás fotiť aj filmovať súčasne. Dole sa stretávame s našim Flešom na dohodnutom mieste a zverujeme mu svoje dojmy. Saška bola trošku vystrašená, rieka bola na ňu trochu ťažká, ale nám ostatným sa to veľmi páčilo. Vody bolo na dnes už dosť a tak sa trochu túlame popri rieke a nachádzame množstvo veľmi pekných miest, ktoré musí Fševed všetky fotiť.

Štvrok 24.5.2001

​Tento deň sa niesol v znamení turistiky. Všetci sme sa na túru tešili, teda až na Miríka ktorému sa šlapať po Švajčiarsku po vlastných veľmi nechcelo. Nakoniec vyrážame všetci smerom do pravého údolia nad Verzascou. Kam ideme nikto z nás nevie, náš cieľ je prejsť sa, vyjsť na nejaký ten kopec a hlavne vydieť a vychutnať si čo najviac s tunajšej krásy. Fševed má v pláne vyfotiť si kamzíka. Ale na začiatok sa musí uspokojiť s kozami a kozičkami ktoré stretáme hneď na začiatku našej túry. Pobavíme sa s kozičkami, pohráme a všetkým sa nám o čosi ľahšie do kopca šlape a dokonca aj Miríkovi sa začína na Turistike páčiť. Obiehame stádo pasúcich sa kôz ktoré sa nám mocú stále pomedzi nohy a míňame posledné kamenné domčeky tohto údolia. Vystupujeme nad pásmo lesa kde nám križuju náš chodník snehové lavíny a tak musíme ďalej po snehu postupovať. Končíme vo výške asi 2500 m na veľkom snehovom poli a nikde nevydíme kde by mohol náš chodník pokračovať a tak schádzame naspäť na naše parkovisko. Večer znova prší a máme pudingové hody.

Piatok 25.5.2001

​Dochádza nám chlieb a tak ja z Lucišou vyrážame do údolia zháňať chlieb. Zopár chlebíkov sa nám podarilo kúpiť ale sú rovnako drahé, ako tie ktoré nám kúpila Saška z Miríkom v predchádzajúci deň. Na naše raňajky nás prišiel pozrieť náš Kamrát Igor Perutka z rodinkou. Splavujeme na kajakoch znova horný úsek Verzasci a okrem Fševeda nás čakajú na známych miestach aj Perutkovci. Počasie je pekné a tak splavujeme aj ťažší úsek spod kataraktu teda okrem Sašky. Je to veľmi pekná časť Verzasci s obtiažnosťou do WW V. Pár miest sme nútení prenášať. Jedno päťkové miesto splavujem ako prvý podľa mojich skúseností z minulého roku. Lenže vody je o čosi viac a tak musím v tej najťahšej vode eskimovať pričom musí bojovať zo silnou vodou. Potom čo to videli Miro, Luciša a Šeďo, chytili svoje kajaky na plecia toto veľmi pekné miesto radšej preniesli. Ďalej sme prenášali ešte zopár krát a pred posledným miestom zo sifónom sme radšej vystúpili. Chvíľu po nás splavujú profíci. Bez problémov prekonávajú aj úseky ktoré sme my prenášali, dobre sa na nich pozerá. Ešte sa kúpeme, lúčime z Perutkovcami, sadáme do auta mierime smerom domov. Po prechode hraníc do Rakúska nám veľmi nebezpečne začína klesať ručička na ukazovateli nafty v nádrži. Našťastie včas odbočujeme z diaľnice a tesne pred benzínkou naše auto zastaví. Asi dvadsať metrov tlačíme auto k stojanu. Je to automat a tak hľadáme bankovky- šilingy a tankujeme naftu. Auto má nafty dosť, ale ono nechce naštartovať. Čo sa robí keď dojde v aute benzín, to všetci dobre vieme, ale čo ak dojde nafta. Skúšame štartovať a nič. Luciša volá Miloškovi, ten nám radí – štartovať (ak máme dobrú batéeriu) pokiaľ sa nafta nedostane všade kam má. Našťastie auto sa po dlhom, nepretržitom štartovaní konečne rozbehne a môžme pokračovať ďalej. Pri Insbrucku odbočujeme z ďialnice smerom do Nemeckého Garmischu. Tu zastavujeme a spíme na malom parkovisku pri riečke Loisach, ktorú sa chystáme splaviť.

Sobota 26.5.2001

​Ráno sadáme všetci na vodu Ja zo Fševedom na Pálavu a ostatní na kajaky. Na vode je hodne lodí, dozvedáme sa, že v Nemecku majú sviatok a tak máme šťastie, na rieke je nás na rôznych člnkoch viac než dosť. Je to riečka z obtižnosťou do WW III peknými meandrami s korytom do šírky 15m. Dosplavujeme v čase najväčších horúčav a tak kúpeľ v rieke sa nám veľmi páči. Času máme dosť a tak sa Ja, Fševed , Luciša a Miro presúvame k neďalekej skalke a snažíme sa po nej liepať hore. Najlepší lezec je Mirík. Síce vysoko nevyliezol, ale snažil sa najviac zo všetkých, však aj toho najviac vypotil. Aj keď je tu veľmi pekne odchádzame , aby sme sa priblížili viac k domovu. Spíme pri mieste Kamerbrucke na rieke Enns.

Nedeľa 27.5.2001

​Kamerbrucke má veľa vody, Erzbach má pre zmenu veľmi málo vody, Lausský vodopád vynechávame a tak sa presúvame na našu starú, známu Salzu. Mne sa na vodu nechce, radšej si čítam Harryho Poterra. Fševeda usádzame do kajaku a ostatní sa okolo neho člnkujú a zabávajú sa na ňom. Miríka to na Salzi veľmi nebaví a tak vystupuje pri schodoch. Ostatní splavujú ďalej až pod kaňon. Tam sa posledný krát balíme a vyrážame smer domov. Pri schodoch stretávame Alina, s Jankom Gazdom a Instim. Chvíľku sa spolu porozprávame, čosi popijeme a ďelej krútime volanotm a bez prestávky sa domov vraciame. Prichádzeme pomerne skoro, ešte za svetla. Čo sa nám nestáva veľmi často. Nasleduje rozvoz po Bratislave.
S pocitom veľmi pekne stráveného týždňa sa dohadujeme, že podobnú akciu uskutočníme aj o rok a možno sa aj do toho Piemontu konečne dostaneme.

Tieto zápisky pre Vás všetkých pripravil a do tejto podoby upravil:

Mizo